znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 275/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   E.   V.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   Z.   B.,   advokátkou a konateľkou A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 12/2011 z 23. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. V. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2011 faxom   doručená   a 4.   júla   2011   písomne   doplnená   sťažnosť   Ing.   Z.   V.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Z. B., advokátkou a konateľkou A., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 12/2011 z 23. marca 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou podanou   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   14.   júla   2008 domáhala   proti   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   Z.,   akciovej   spoločnosti „v konkurze“,   ako   odporcovi   vylúčenia   nehnuteľností   –   priestorov   nachádzajúcich   sa v bytovom   dome   na...   –   zo   súpisu   konkurznej   podstaty   a   priznania   trov   konania   ako pohľadávku proti dotknutej podstate. Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 27 Cbi 106/2008.

Podaním   z   23.   septembra   2009   sa   sťažovateľka   domáhala   prerušenia   uvedeného konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením sp. zn. 27 Cbi 106/2008 z 25. novembra 2010 okresný súd konanie prerušil až do právoplatného skončenia veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007 (ďalej len „uznesenie   o   prerušení“).   O   trovách   konania   okresný   súd   nerozhodol.   Proti   uzneseniu o prerušení podal odporca odvolanie.

Uznesením krajského súdu bolo uznesenie o prerušení konania potvrdené a krajský súd ním tiež zaviazal odporcu nahradiť sťažovateľke trovy odvolacieho konania v sume 555,65 €.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza: „Krajský   súd   vo   výroku   svojho   rozhodnutia neuviedol, že trovy konania sú pohľadávkou proti dotknutej podstate, ako vyplýva z § 78 ods. 4 zákona o konkurze. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa k dôvodom, pre ktoré tak postupoval,   pritom   vôbec   nevyjadril.   V   zmysle   poučenia   uvedeného   na   predmetnom rozhodnutí nebolo voči uvedenému uzneseniu odvolanie prípustné...

sťažovateľka má za to, že jej právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoKR/12/2011, IČS: 6108214582, zo dňa 23.   03.   2011,   porušené v touto sťažnosťou napadnutej časti hneď z troch dôvodov:

a) absencia akéhokoľvek odôvodnenia zo strany konajúceho súdu, ktorou by bola vyargumentovaná skutočnosť, prečo konajúci súd vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol, že trovy konania o vylúčenie majetku zo súpisu sú pohľadávkou proti dotknutej podstate;

b) priamy rozpor napadnutého výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici s ustanovením § 78 ods. 4 zákona o konkurze v nadväznosti na ostatné ustanovenia toho istého zákona a na požiadavku ústavne konformného výkladu;

c) absencia   akejkoľvek   možnosti   sťažovateľky   domáhať   sa   nápravy   uvedeného rozhodnutia,

t. j. porušený dvojinštančný princíp, a to napriek tomu, že uvedená otázka (trov konania ako pohľadávky proti podstate) je relevantná pre celé, nielen odvolacie konanie (t. j. aj pre súd prvého stupňa, ktorý uvedenú otázku do dňa podania tejto sťažnosti vôbec neriešil)...

Sťažovateľka... uvádza, že voči rozhodnutiu Krajského súdu... z dôvodu opatrnosti podala aj dovolanie na Najvyšší súd... podaním zo dňa 02. 06. 2011.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo Mgr. E. V... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 CoKR/12/2011, IČS: 6108214582, zo dňa 23. 03. 2011, v časti výroku o trovách konania, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č.   k.   43   CoKR/12/2011,   IČS: 6108214582, zo dňa 23. 03. 2011, sa v časti výroku o trovách konania zrušuje.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Mgr. E. V... trovy právneho zastúpenia   v sume   314,18   €   (slovom:   tristoštrnásť   eur   a   osemnásť   centov)   na   účet   jej právnej   zástupkyne   JUDr.   Z.   B...   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava právneho zastúpenia a spísanie sťažnosti v sume za dva úkony právnej pomoci po 123,5 € a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 € + DPH), do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým (t. j. 2. júna 2011), ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (30. júna 2011). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací   a   ústavný   súd],   čo v podmienkach   právneho   štátu,   ktorý   rešpektuje   princíp   právnej   istoty,   nie   je   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   danom   prípade   sťažovateľka,   t.   j. k paralelnému   podávaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania,   čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto dôvodov   sa   ústavný   súd podanou   sťažnosťou   meritórne   nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011