znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 275/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods.   1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 110/2009 z 22. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 Co 110/2009 z 22. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok   krajského súdu“ alebo “napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou   voči   žalovaným,   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P., a to parcely KN-C č. 1518/33 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 785 m2...

Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   v   predmetnej   právnej   veci   sa   jedná   o   výlučné užívanie nehnuteľnosti, parc. KN-C č. 1518/33 žalovanými. Ide o komunikačný priestor bytového domu súp. č. 5318, kde okrem iného sa na týchto nehnuteľnostiach nachádzajú rôzne drobné stavby, ktoré užívajú žalovaní a ktoré boli zriadené bez súhlasu právneho predchodcu sťažovateľa...

Návrhom... doručený súdu dňa 20. 11. 2008 sťažovateľ doplnil žalobu zo dňa 14. 12. 2007... o alternatívny petit v situácií, kedy súd, z hľadiska právneho posúdenia veci bude pri svojom   meritórnom   rozhodovaní   vychádzať   zo   skutočností,   že   nehnuteľnosť...   je   nutné posudzovať ako priľahlý pozemok bytového domu, na ktorý dopadá ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

Vo veci rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 11 C 383/2007 z 15. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský   súd   rozsudkom   z   22.   marca   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu. Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu z 22. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Nehnuteľnosť, užívanie ktorej je predmetom sporu, sa nachádza   okolo   bytového   domu   súp.   č.   5318,   stojaceho   na   parcele   KN-C   č.   1510   - zastavaná   plocha   o   výmere   215   m2,   ktorá   je   vo   vlastníctve   sťažovateľa.   Podielovými spoluvlastníkmi   bytového   domu   sú   žalovaní...   Žalovaní   vlastníctvo   k   bytom a spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu nadobudli na základe zmlúv o prevode vlastníctva k družstevnému bytu, uzavretých s Bytovým družstvom Prešov v roku 1994. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvo k vyššie uvedeným pozemkom na základe kúpnej zmluvy   zo   dňa   8.   1.   2007.   Bytový   dom   súp.   č.   5318   bol   postavený   v   70.-tých   rokoch minulého storočia, Bytovým družstvom Prešov, na základe stavebného povolenia, avšak bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza: «Podľa   §   153   ods.   2   O.   s.   p.,   súd   môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Vo veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, je opodstatnenosť výnimky z dispozície s predmetom konania daná takými ustanoveniami hmotného práva, ktoré pre vyporiadanie niektorých nárokov   určujú   kogentné   pravidlá,   a   ktoré   by   bez   týchto   výnimiek   nemohli   byť   pri rozhodovaní súdu rešpektované.

Zákonnú formuláciu „súd môže prekročiť návrhy účastníkov“ treba chápať tak, že ak sú splnené podmienky aplikácie tohto ustanovenia, je súd vždy povinný rozhodnúť v súlade so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu (nemá možnosť   voľby   medzi   spôsobom   vyrovnania   predpísaným   zákonom   a   iným   spôsobom vyrovnania navrhovaným účastníkom)...

Podľa   §   2   ods.   6   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov, spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej len „príslušenstvo“), sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia,   prístrešky   a   oplotené   nádvoria,   ktoré   sa   nachádzajú   na   pozemku   patriacom k domu (ďalej len „priľahlý pozemok“).

Podľa   §   19   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Z.   z.,   spoločné   časti   domu   a   spoločné zariadenia   domu   a   príslušenstvo   sú   v   spoluvlastníctve   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov   v   dome,   ak   sa   nedohodnú   vlastníci   inak.   S   prevodom   alebo   prechodom vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome prechádza aj spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné spoločné práva k pozemku, prípadne ďalšie práva a povinnosti spojené s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru.

Stavba bytového domu stojaca na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa - parc. KN-C č. 1510   bola   postavená   v   rozpore   s   predpismi   občianskeho   práva,   preto   ide   o   stavbu neoprávnenú,   na ktorú sa vzťahuje ust.   § 135c Občianskeho zákonníka.   Parcela KN-C č. 1518/33, ktorej užívanie je predmetom sporu sa nachádza okolo bytového domu, teda okolo   parcely   KN-C   č.   1510   a   slúži   k   zabezpečeniu   prístupu   do   bytového   domu. Neoprávnený   je   teda   zásah   žalovaných   do   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   k   obom pozemkom pri realizácii výkonu práv k neoprávnenej stavbe a to až do doby vysporiadania práv k nej podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

Na   základe   uvedeného   je   zrejmé,   že   príslušenstvo,   nachádzajúce   na   priľahlom pozemku vo vlastníctve žalobcu je zo zákona (182/1993 Z. z.) v spoluvlastníctve vlastníkov bytov   -   žalovaných.   Pokiaľ   by   nebol   bytový   dom,   nebol   by   ani   priľahlý   pozemok a príslušenstvo   a   nebola   by   ani   žaloba   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Žalovaní užívajú pozemok - parcelu KN-C č. 1518/33 ako priľahlý pozemok k bytovému domu súp. č. 5318.

Aj žalovaní vo svojom vyjadrení zo dňa 11. 2. 2008 uvádzajú, že sporný pozemok je v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov priľahlým pozemkom a túto skutočnosť odvodzujú od znenia § 23 ods. 1 veta prvá, zák. č. 182/1993 Z. z..

Prvostupňový súd a ani Krajský súd v Prešove nezobrali do úvahy účel priľahlého pozemku,   ktorým   je   umožniť   riadne   užívanie   bytového   domu,   resp.   bytov   a   nebytových priestorov v tomto dome. Veď ako ináč by sa žalovaní dostali do bytového domu, resp. so svojimi motorovým vozidlami do garáži, ktoré sa nachádzajú na prízemí tohto bytového domu.»

Sťažovateľ   taktiež   tvrdí,   že „...   v   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   navrhoval alternatívny spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi svojim podaním... doručený súdu... 20. 11. 2008, a to tak, že navrhoval postup podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa sa však s týmto návrhom žalobcu, ako aj s návrhom zo dňa 28. 4. 2008, doručený súdu dňa 5. 5. 2008, nijako nevysporiadal. Ani krajský súd sa týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal“, pričom sťažovateľ je toho názoru, že v zmysle «... § 153 ods. 2 O.s.p...   napriek   podanému   návrhu...   o   náhradu   za   užívanie   nehnuteľností   -   vydanie bezdôvodného obohatenia, boli súdy povinné v prípade preukázania, že stavba bytového domu stojaceho na parcele KN-C č. 1510, od ktorej žalovaní odvodzujú, že sporný pozemok je priľahlým pozemkom, na ktorý sa vzťahuje vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb., je stavbou neoprávnenou, vysporiadať tento vzťah medzi účastníkmi tak, ako to vyplýva z § 135c Občianskeho zákonníka...

O   zaradení   pozemku   do   siete   miestnych   komunikácií   rozhodoval   podľa   zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, a podľa § 6 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou bol   v   rozhodnom   období   vykonávaný   zákon   č.   135/1961   Zb.   miestny   národný   výbor. S ohľadom   na   ustanovenia   §   23   uvedeného   zákona   bolo   nevyhnutné,   aby   o   zaradení komunikácie   do   siete   miestnych   komunikácií   (pasport   miestnych   komunikácií)   rozhodol miestny národný výbor v správnom konaní. Vydanie takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné aj podľa   súčasnej   právnej   úpravy.   Ani   žalovaní   a   ani   Mesto   Prešov   existenciu   takéhoto rozhodnutia   nepreukázali.   Podľa   vyjadrenie   Mesta   Prešov   zo   dňa   27.   4.   2007   „rôzne betónové   plochy   na   parcele   1518   nachádzajúce   sa   pri   bytových   domoch,   nie   sú   vo vlastníctve mesta...“.

Ani Mesto Prešov a ani porušovateľ nepreukázali existenciu rozhodnutia o zaradení pozemkov   sťažovateľa   do   siete   miestnych   komunikácií   v   správnom   konaní,   ktorého účastníkom mal byť aj sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   komunikácia,   resp.   spevnená   plocha   nachádzajúca   sa parcele   KN-C   č.   1518/33   nie   je   miestnou   komunikáciou,   ale   je   nanajvýš   účelovou komunikáciou, nachádzajúcou sa na priľahlom pozemku (v zmysle zákona o vlastníctve bytov) k stavbe bytovému domu súp. č. 5318, stojacej na parcele KN-C č. 1510...

Sťažovateľ   nesúhlasí   ani   s   názorom...   že   oporný   múr   nemožno   považovať   za samostatnú   stavbu   alebo   súčasť   bytového   domu,   ale   ide   o   súčasť   pozemku,   vo   vzťahu k opornému   múru.   Podľa   stavebného   zákona   je   oporný   múr   stavbou,   pretože   je   pevne spojený zo zemou a táto stavba slúži výlučne tomuto domu, ako opora bytového domu, aby sa bytový dom nezosunul - § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z...

Porušovateľ sa nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nezohľadnil charakter stavby   bytového   domu,   ktorá   je   stavbou   neoprávnenou.   Porušovateľ   nezohľadnil skutočnosť, že pozemok vo vlastníctve sťažovateľa užívajú žalovaní bezplatne proti vôli sťažovateľa,   že   tento   pozemok   slúži   výlučne   žalovaným   k   výkonu   ich   vlastníckych   práv k stavbe.   Nevysporiadal   sa   s   dôvodmi,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   a   to,   že   pokiaľ   by neoprávnená stavba bytového domu nebola, nebol by ani žalobca obmedzený vo výkone vlastníckych práv k pozemku parc. KN C 1518/33.

V   tomto   je   úplne   bezpredmetné,   akú   povrchovú   úpravu   pozemok   má.   Pokiaľ   sa porušovateľ, a rovnako súd prvého stupňa zamerali len na povrchovú úpravu pozemku, nie jeho charakter, postupovali v rozpore so zákonom - s ust. §135c Občianskeho zákonníka, čím vyvolali stav denegatio iustitiae.

Takými rozhodnutiami súdov, prvého i druhého stupňa, je naďalej tolerovaný stav, ktorý   vyvoláva   neoprávnená   stavba   bytového   domu,   bez   akejkoľvek   právnej   ochrany vlastníka pozemku...

Závery   oboch   súdov   o   základnej   otázke   nastolenej   sťažovateľom   v   merite   veci, o určenie,   či   existuje   obmedzenie   vlastníckeho   práva,   a   o   kompenzáciu   vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva nebol rozhodnutiami vyriešený.

Všeobecné   súdy...   nepostrehli   základnú   funkciu   ustanovenia   §   135c   Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je súd povinný „usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a   vlastníkom   neoprávnenej   stavby“.   Stavba   bola   postavená   bez   právneho   dôvodu,   na cudzom pozemku, Čo súdy vôbec nespochybnili a navyše aj potvrdili. Boli však povinné odstrániť nespravodlivosť a napraviť nezákonnosť zásahu do práv vlastníka pozemku, a to spôsobom,   že   mu   bude   poskytnutá   určitá   satisfakcia   za   nezákonné   obmedzenie   jeho vlastníckych práv vlastníkom stavby...

Nezákonnosť a porušenie princípu právnej istoty môže spočívať aj v nečinnosti, to znamená   v   zamietnutí   žaloby   v   prípade,   keď   súd   neuviedol   žiadne   právne   prekážky vyporiadania neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu   proti   tomu,   kto   do   jeho   vlastníckeho   práva   neoprávnene   zasahuje.   Spôsob realizácie tejto ochrany je vyjadrený v § 135c Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ má tak v zmysle Slovenského právneho poriadku právo na riadny proces, v ktorom súd poskytne sťažovateľovi   ochranu   a   rozhodne   o   usporiadaní   pomerov   medzi   vlastníkom   pozemkov (sťažovateľom)   a   vlastníkmi   neoprávnených   stavieb   na   nich   postavených.   Súd   však zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z Dohovoru a premietnuté v normách Slovenského právneho poriadku...

Sťažovateľ je stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných, a „príslušenstvom bytového domu“ stojacimi na pozemkoch v jeho vlastníctve, obmedzený proti svojej vôli, pričom v zmysle článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 11 ods. 4 Listiny, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu...

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci   k jednostranným záverom.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   je   totiž   limitovaná   tiež   požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ sa nevysporiadal zákonným spôsobom s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa.   Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   nepreskúmal rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že   nemožno   súhlasiť   s   tým,   že   stavba   komunikácie,   chodníka   a   oporného   múru   tvoria príslušenstvo obytného domu pretože charakter týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený. A to tak, že prvostupňový súd si rozhodnutím nepodložené zaradil stavbu komunikácie a chodníka do siete miestnych komunikácií. Porušovateľ vôbec nezhodnotil a neodôvodnil namietané dôvody odvolania sťažovateľa resp. ich irelevantnosť. Takzvané   opomenuté   dôkazy,   t.   j.   dôkazy,   o   ktorých   v   konaní   nebolo   súdom rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov   nezaoberal,   preto   skoro   vždy   založia   nielen   nepreskúmateľnosť   vydaného rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co 110/2009 zo dňa 22. 3. 2010 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 3. 2010, sp. zn. 1Co 110/2009, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania v sume 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda   2x   (120,23   €   + 7,21   €)   na   účet   advokáta:   JUDr.   Z.   M...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ním   označené základné a iné práva tým, že

- sa nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi,

- nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená,

- sa nezaoberal alternatívnym petitom doručeným mu 20. novembra 2008 a

- nevysporiadal   vzťah   medzi   sťažovateľom   a   žalovanými   v   zmysle   §   135c Občianskeho zákonníka.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zaoberal   jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal.   V   nadväznosti   na   to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú.   Článok   6   ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   z 22.   marca   2010   po   uvedení   dôvodov napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   obsahu   odvolania   sťažovateľa   a   vyjadrenia žalovaných k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo   veci   aj   správne   rozhodol.   Skutkové   zistenia   súdu   prvého   stupňa   zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto   správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že žalobca si nepreberá zásielky, ktoré mu boli zasielané odvolacím súdom, a preto vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 4 odvolací súd rozhodol o doručovaní písomnosti vrátane predvolania na odvolacie pojednávanie vo forme   ukladania   v   súdnom   spise.   Takýmto   spôsobom   bolo   potom   vykonané   odvolacie pojednávanie   22.   3.   2010,   a   to   na   základe   doručenia   predvolania   na   toto   odvolacie pojednávanie žalobcovi uložením v súdnom spise...

Podľa   §   451   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   kto   sa   na   úkor   iného   bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení, pozemné komunikácie sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na: a) diaľnice, b) cesty, c) miestne komunikácie a d) účelové komunikácie.

Podľa § 3d ods. 3 citovaného zákona, miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení, premávku na pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice, cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (všeobecné užívanie). Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať.

Podľa   § 8   ods.   3 vyhl.   č.   35/1984   Zb.,   ktorou sa vykonáva   zákon o   pozemných komunikáciách,   súčasťami   miestnych   komunikácií   sú   aj   priľahlé   chodníky,   verejné parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre chodcov, podchody a priechodové lávky.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb nachádzajúcich   sa   na   predmetných   nehnuteľnostiach   vlastnícky   patriacich   žalobcovi. V zhode   so   súdom   prvého   stupňa   aj   odvolací   súd   konštatuje,   že   cesta   je   miestnou komunikáciou   a   vlastníkom   tejto   stavby   na   pozemku   vlastnícky   patriacom   žalobcovi   je Mesto Prešov a tento vlastnícky režim sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej komunikácii.

Taktiež správne konštatuje súd prvého stupňa, že oporný múr nemožno považovať za samostatnú stavbu alebo súčasť bytového domu, ale ide o súčasť pozemku, ako to vyplýva z ustálenej súdnej praxe, ktorá ploty, prípadne oporné múry považuje za súčasť pozemku a sú zriadené za tým účelom, aby nedošlo k znehodnoteniu veci. V danom prípade tento oporný múr slúži na zabránenie zosuvu a posunu pôdy. Správne konštatuje súd prvého stupňa, že užívanie chodníkov a ciest je okolnosťou, ktorú umožňuje platná legislatíva a toto užívanie má slúžiť verejnosti, pričom užívanie má byť bezplatné. Je pochopiteľné, že tieto komunikačné stavby využívajú aj žalovaní, avšak nevyužívajú ich len oni, ale aj ďalšia širšia verejnosť.

Správne   konštatuje   súd   prvého   stupňa,   že   z   dokazovania   vykonaného   vo   veci nepochybne vyplýva, že pokiaľ ide o trávnatú plochu, ktorá tvorí časť parcely KN 1518/33, túto vlastne žalovaní neužívajú, iba sa starajú o jej udržiavanie za účelom zabezpečenia normálneho vzhľadu okolia pri obytnom dome, v ktorom bývajú.

Pokiaľ   ide   o   odvolacie   námietky   žalobcu,   je   potrebné   konštatovať,   že   charakter predmetných   komunikácií   bol   nepochybne   v   tomto   konaní   zistený   a   možno   súhlasiť s názorom vysloveným v odvolaní žalobcu, že stavba nie je súčasťou pozemku, pretože táto okolnosť nepochybne vyplýva z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka, avšak zároveň treba   konštatovať   v   zmysle   vyššie   naznačeného,   že   žalovaní   v   žiadnom   prípade   nie   sú vlastníkmi' stavieb, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú a správne preto súd prvého stupňa poukazuje na to, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní v tomto konaní. Pokiaľ ide o tvrdenie   neoprávnenej   stavby   bytového   domu,   táto   otázka   nemá   bezprostredný   súvis s predmetom   tohto   konania,   pretože   predmetom   konania   je   užívanie   a   eventuálne bezdôvodné obohatenie za chodník, cestu a oporný múr, teda za iné stavby než je stavba samotného   obytného   domu.   Nemožno   súhlasiť   s   názorom,   že   by   tieto   stavby,   tvorili príslušenstvo obytného domu, v ktorom žalovaní v súčasnosti bývajú, pretože charakter týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený.

Za   týchto   okolností   nemožno   konštatovať   porušenie   článku   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Užívanie   predmetných nehnuteľností   žalovanými   a   širšou   verejnosťou   rozhodne   nieje   porušením   vlastníckeho práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, pretože žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb, ktoré sa na tejto parcele č. 1518/33 nachádzajú a tieto stavby tam ani nezriadili.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ žalobu zamietol. V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne, presvedčivé a výstižné dôvody súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.“

Vychádzajúc z už uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných súdov ústavný súd uvádza:

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   krajský   súd   v   danom   prípade   neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani analogické právo na spravodlivé súdne konanie. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak krajský súd síce stručným, ale primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená, ústavný súd uvádza, že na túto námietku krajský súd reagoval, keď uviedol, že tvrdenie neoprávnenej stavby nemá bezprostredný súvis s predmetom konania, pretože predmetom konania je užívanie a bezdôvodné obohatenie za chodník, cestu a oporný múr, teda iné stavby ako je stavba samotného obytného domu.

Sťažovateľ   svojou   žalobou   požadoval   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za neoprávnené užívanie parc. č. 1518/33, ktorá je v jeho vlastníctve, pričom k neoprávnenému užívaniu   malo   dôjsť   stavbami,   ktoré   sú   na   tejto   parcele   postavené   a   podľa   názoru sťažovateľa   sú   vo   vlastníctve   žalovaných.   Taktiež   alternatívnym   petitom   sa   sťažovateľ domáhal vydania náhrady za vecné bremeno za stavby, ktoré sa nachádzajú na parcele KN-C č. 1518/33, pričom bytový dom na tejto parcele postavený nie je.

Krajský súd nepovažoval stavby nachádzajúce sa na parcele KN-C č. 1518/33 za príslušenstvo   bytového   domu,   tak   ako   to   tvrdí   sťažovateľ,   pričom   poukazuje   na   to,   že charakter týchto stavieb bol prvostupňovým súdom riadne zistený. Časť sporných stavieb považuje krajský súd za miestne komunikácie, čo odôvodňuje už citovanými ustanoveniami zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov   a   vykonávacou   vyhláškou   Federálneho   ministerstva   dopravy   č.   35/1984   Zb., ktorou   sa   vykonáva   zákon   o   pozemných   komunikáciách   (cestný   zákon).   Vo   vzťahu k opornému múru súhlasí s tvrdením prvostupňového súdu o tom, že oporný múr slúži na to, aby nedošlo k znehodnoteniu pozemku.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo sporné stavby nepovažuje za príslušenstvo bytového domu.

Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).

Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom   pozemku   a vlastníkom   stavby aj inak, najmä tiež   zriadiť za   náhradu   vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Z   citovaných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   vyplýva,   že   rozhodnutie   súdu podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka by prichádzalo do úvahy, ak by sťažovateľ požadoval náhradu za vecné bremeno za stavbu bytového domu, avšak tento požadoval, ako už bolo uvedené, náhradu za iné stavby ako bytový dom.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   nepovažoval   sporné   stavby   za   súčasť bytového domu, neprichádzalo už do úvahy rozhodnutie o náhrade za vecné bremeno podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Krajský súd preto postupoval správne, keď náhradu za vecné bremeno sťažovateľovi nepriznal.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Je pravda, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že sporné stavby nemôžu byť miestnymi komunikáciami, keďže ich zaradeniu do siete miestnych komunikácií   by   muselo   predchádzať   správne   konanie.   Takýto   nedostatok   v   rozhodnutí možno   krajskému súdu   vyčítať.   Je však potrebné uviesť,   že úlohou ochrany ústavnosti poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 111/09).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sporné nehnuteľnosti tvoria príslušenstvo bytového domu a takáto skutočnosť nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, uvedený nedostatok v odôvodnení rozsudku krajského súdu nemá takú intenzitu, aby bolo zasiahnuté do sťažovateľových základných a iných práv, ochrany ktorých sa v sťažnosti domáha.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   po   zistení,   že   tieto   nemajú   takú relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku krajského súdu s ústavou.

K   namietanému   spôsobu   hodnotenia   dôkazov   zo   strany   krajského   súdu,   resp. okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k   spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

V   súvislosti   s   tvrdeným   porušením   práva   sťažovateľa   na   riadny   proces   tým,   že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo v   prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa sťažovateľových subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné so   sťažovateľom   označenými právami,   a preto   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide   o práva   zaručené   v   čl.   11   ods.   1   listiny   a   čl.   1   dodatkového   protokolu)   zahŕňajú požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy ustanovených   priamo   v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010