znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 275/05-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. I. D., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., M., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Martin   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 P 130/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   P   130/02 p o r u š i l základné právo Ing. I. D., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prerokovanie veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 130/02 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   I. D. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   I.   D. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   8 196   Sk (slovom   osemtisícstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. Š., M., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   D.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   Š.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 P 130/02.

2. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a   dohovoru   žiadala,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov jej právneho zastúpenia.

3. Ústavný súd 20. decembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 275/05-13.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 12 P 130/02 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A

Sťažovateľka podala 23. septembra 2002 okresnému súdu „Návrh na úpravu práv a povinností   rodičov   k mal.   T.   (...)“.   Odporcom   je   Ing.   K.   D.,   bytom   M.,   s ktorým   je sťažovateľka v rozvodovom konaní (sp. zn. 5 C 297/2002).

Súdnej   kancelárii   bol   21.   októbra   2002   daný   pokyn   na   pripojenie   spisu sp. zn. 5 C 297/2002.

Sťažovateľka 24. októbra 2002 podala návrh na vydanie predbežného opatrenia – zverenia maloletého do jej starostlivosti na dobu do skončenia predmetnej veci.

Okresný súd uznesením č. k. 12 P/130/02-11 z 15. novembra 2002 maloletého zveril do   výchovy   a opatery   sťažovateľky   a odporcovi   uložil   povinnosť   prispievať   na   výživu maloletého sumou 2 000 Sk mesačne. Uznesenie bolo doručené sťažovateľke 21. novembra 2002.   Zásielka   adresovaná   odporcovi   bola   18.   decembra   2002   vrátená   poštou   ako neprevzatá   v odbernej   lehote.   Na   požiadanie   okresného   súdu   bolo   prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru T. uznesenie doručené odporcovi 5. januára 2003.Odvolanie odporcu bolo doručené okresnému súdu 20. januára 2003, sťažovateľke 27. januára 2003 a Okresnému úradu T., odboru sociálnych vecí, 27. januára 2003.Súdny   spis   bol   3.   februára   2003   doručený   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) na odvolacie konanie.

Okresnému   súdu   bolo   9.   apríla   2003   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 Co P 5/2003-32 z 28. februára 2003, ktorým bolo prvostupňové uznesenie zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie (okresný súd neustanovil maloletému opatrovníka, nezaoberal sa stavom rozvodového konania a nevysporiadal sa s tvrdeniami účastníkov uvedenými v odvolaní a vyjadrení k nemu).

Okresný súd 15. apríla 2003 ustanovil maloletému za opatrovníka Okresný úrad T., odbor   sociálnych   vecí.   Súčasne   vyzval   sťažovateľku   na navrhnutie   dôkazov   v zmysle uznesenia krajského súdu a zaslal druhostupňové uznesenie účastníkom.

Sťažovateľka 29. apríla 2003 opätovne podala okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Odporca 7. mája 2003 navštívil okresný súd a formou zápisnice sa vyjadril „k veci“. Na č. l. 52 spisu je stanovisko predsedníčky okresného súdu adresované sudkyni JUDr.   E.   M.,   podľa   ktorého   zákonným   sudcom   vo   veci   sp. zn. 12 P/130/02   (návrh   na vydanie predbežného opatrenia týkajúceho sa starostlivosti o maloletého) je JUDr. M. D. a zákonnou sudkyňou vo veci sp. zn. 16 P 75/2003 (návrh na úpravu styku s maloletým) je JUDr. E. M.

Okresný súd uznesením sp. zn. 12 P/130/02 z 18. júna 2003 zveril maloletého T. do výchovy a opatery sťažovateľky a odporcovi uložil povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 2 000 Sk mesačne.

Uznesenie napadol 10. júla 2003 odporca odvolaním doplneným podaním zo 17. júla 2003   (tieto   písomnosti   boli   1.   augusta   2003   doručené   sťažovateľke   a opatrovníkovi   na vyjadrenie).

Okresnému   súdu   bolo   6.   novembra   2003   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 Co P 34/03-63 z 13. októbra 2003, ktorým časť výroku prvostupňového uznesenia o zverení   maloletého   do   výchovy   a opatery   sťažovateľky   potvrdil   a časť   týkajúcu   sa vyživovacej povinnosti uloženej odporcovi zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (okresný súd nezisťoval aktuálne majetkové a zárobkové pomery rodičov a „výrok o platení výživného nie je presný a určitý, chýba v ňom určenie momentu, od ktorého sa má výživné v nevyhnutnej miere platiť, čo robí tento výrok nevykonateľným...“). Druhostupňové rozhodnutie bolo doručené účastníkom v čase od 26. novembra 2003 do 1. decembra 2003.Okresný súd 24. novembra 2003 vyzval sťažovateľku a odporcu, aby „... navrhli konkrétne   dôkazy   v zmysle   priloženého   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu...“ (na urgenciu   z 21.   januára   2004   odpovedali   sťažovateľka   22.   januára   2004   a odporca 16. februára 2004).

Okresný súd 3. marca 2004 vyzval odporcu, aby mu zaslal „daňové priznanie za roky 2001 a 2002 aj ohľadom firmy C., so sídlom N....“ (výzva bola vrátená súdu 10. marca 2004 poštou, lebo adresát bol z M. „odsťahovaný“).

Okresný súd 27. mája 2004 opätovne zaslal odporcovi výzvu na predloženie vyššie požadovaného, a to na ním uvedenú alternatívnu adresu v N. (výzva doručená 4. júna 2004).Okresný súd 3. septembra 2004 stanovil termín pojednávania na 23. september 2004 (predvolanie doručené účastníkom 16. septembra 2004). Právny zástupca odporcu faxom z 23. septembra 2004 ospravedlnil svoju neúčasť (lekárske vyšetrenie) a súhlasil s konaním pojednávania v jeho neprítomnosti.

Pojednávanie konané 23. septembra 2004 (prítomní účastníci konania) bolo po ich vypočutí   odročené   na   neurčito   s tým,   aby   účastníci   predložili   písomné   doklady preukazujúce ich tvrdenia prednesené na pojednávaní.

Sťažovateľka podaniami zo 7. októbra 2004 a 11. októbra 2004 čiastočne reagovala na povinnosť vyplývajúcu zo záverov pojednávania.

Okresný súd 14. októbra 2004 urgoval u sťažovateľky a odporcu splnenie (zaslanie) požadovaného.   Súčasne   požiadal   T.,   a.   s.,   pobočku   v M.,   o predloženie   výpisov ním označených   účtov   (odpoveď   banky   bola   doručená   súdu   22. októbra   2004,   sťažovateľka zaslala kópiu dokladov 27. októbra 2004 a odporca 2. novembra 2004 osobne predložil súdu originály peňažných denníkov).

Na   telefonické   požiadanie   odporcu   mu   okresný   súd   12.   januára   2005   vrátil zapožičané   peňažné   denníky   s tým,   že   súd   požaduje   ich   opätovné   predloženie   v lehote dvoch týždňov „za účelom oboznámenia sa s nimi“.

Okresný   súd   17.   marca   2005   vytýčil   termín   pojednávania   na   21.   apríl   2005 (predvolanie bolo doručené účastníkom a opatrovníkovi v čase od 22. do 25. marca 2005). Faxom z 21. apríla 2005 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní (zahraničná služobná   cesta).   Taktiež   sťažovateľka   ospravedlnila   neúčasť   svojej   právnej   zástupkyne (práceneschopnosť).

Na pojednávaní konanom 21. apríla 2005 (prítomná sťažovateľka) bola odporcovi pre opakovanú neúčasť na pojednávaní uložená poriadková pokuta 10 000 Sk. Uznesenie napadol odporca odvolaním z 12. mája 2005. Súčasne predložil plnomocenstvo pre svojho nového právneho zástupcu JUDr. J. G..

Odporca faxom z 30. mája 2005 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, ktorého termín stanovil okresný súd na 30. máj 2005. Toto pojednávanie bolo pre neprítomnosť účastníkov   odročené   na   30.   jún   2005,   o čom   boli   upovedomení   ich   právni   zástupcovia a opatrovník.

Právny   zástupca   odporcu   faxom   z 29.   júna   2005   ospravedlnil   svoju   neúčasť   pre pracovnú zaneprázdnenosť. Súhlasil s konaním pojednávania v jeho neprítomnosti.Pojednávanie konané 30. júna 2005 (prítomní účastníci konania a právna zástupkyňa sťažovateľky) bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito.

Okresný   súd   19.   júla   2005   nariadil   znalecké   dokazovanie,   na   ktoré   ustanovil J., s. r. o.,   M., „znaleckú   organizáciu   z odboru   podnikové   hospodárstvo   –   oceňovanie a hodnotenie podnikov“ (úlohou znalca bolo určiť ročný obrat, čistý príjem, majetok firiem, v ktorých je odporca konateľom, spoločníkom alebo predstaviteľom dozornej rady v rokoch 2002 až 2005, jeho mesačný príjem za roky 2001 až 2005 a pod.). Znalcovi bola uložená povinnosť vypracovať posudok do 60 dní.

Okresný   súd   uznesením   z 2.   augusta   2005   priznal   T.,   a.   s.,   náhradu   nákladov spojených   s poskytnutím   mu   informácie „o   záležitostiach   klientov“. Podľa   úradného záznamu na č. l. 198 spisu zo 4. augusta 2005 ustanovený znalec telefonicky oznámil, že nemôže   dodržať   stanovený   termín,   lebo   mu   ešte   nebol   doručený   súdny   spis   (podľa poznámky   vyššieho   súdneho   úradníka   čaká   na   právoplatnosť   uznesenia   o ustanovení znalca).

Odporca 10. augusta 2005 podal odvolanie (námietky) „proti znalcovi“. Tvrdil, že znalecké dokazovanie nie je potrebné. Taktiež napadol uznesenie, ktorým mu bolo uložené zaplatiť časť nákladov T., a. s.

Okresný súd uznesením z 15. augusta 2005 vyzval odporcu, aby svoje odvolanie z 10. augusta 2005 proti uzneseniu č. k. 12 P/130/02-186 z 19. júla 2005 opravil a doplnil. Odporca 12. septembra 2005 oznámil, že predmetným odvolaním „napadol všetky výroky uznesenia... z 19. 7. 2005“.

Okresný   súd   20.   septembra   2005   predložil   odvolania   odporcu   proti   uzneseniam z 19. júla 2005 a z 2. augusta 2005 krajskému súdu.

Okresnému   súdu   bolo   15.   decembra   2005   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 CoP   66/05-212   z 20.   októbra   2005,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie o priznaní   náhrady   nákladov   T.,   a.   s.,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 CoP   67/05-215   z 20.   októbra   2005,   ktorým   odvolanie   odporcu   proti   výroku o nariadení znaleckého dokazovania odmietol. Druhostupňové rozhodnutia boli doručené účastníkom a opatrovníkovi v čase od 27. decembra 2005 do 1. januára 2006.

B

K sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   sťažovateľka   pripojila „Sťažnosť   na   prieťahy v konaní č. j. 12 P 130/02, Sen. 648/02“ z 24. septembra 2005 adresovanú na „Okresný súd k rukám predsedu súdu E. B. L., M.“, ktorú podľa jej tvrdenia zaslala adresátovi.

C

Na   sťažovateľkinu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedníčka   okresného   súdu v odpovedi sp. zn. Spr. 2003/06 z 10. februára 2006 uviedla: „Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 1.   12.   2005,   ktorú nám na priame vybavenie postúpilo   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky   pod   č.   20   147/05   dňa   30.   1.   2006,   po   jej   prešetrení   na   základe podstatného obsahu spisov zn. 12 P 130/02 a 5 C 297/02 Vám podľa ust. § 62 a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   podávam nasledovnú odpoveď.

Konanie 12 P 130/02 sa týka zverenia mal. dieťaťa do výchovy a opatery matky a určenia výživného. (...)

S obsahom sťažnosti je zákonný sudca oboznámený. Vec   budem   mať   v sledovaní   v snahe   byť   nápomocná   zákonnému   postupu smerujúcemu k jej vyriešeniu.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   P   130/02   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   14/06 z 18. januára 2006 podala chronologický prehľad procesných úkonov súdu a k predmetu sťažnosti uviedla: „(...) považujeme ústavnú sťažnosť len za čiastočne opodstatnenú a to pre neprimeranú celkovú dĺžku konania doteraz bez vydania meritórneho rozhodnutia vo veci, ktoré by odstránilo stav právnej neistoty. Pokiaľ ide o celkovú dĺžku konania, mali na ňu vplyv viaceré okolnosti. Z nich za podstatné (bez poradia závažnosti) považujeme tieto:

a) nedostatok   súčinnosti   odporcu,   ktorý   sa   viackrát   nedostavil   na   pojednávanie, alebo   riadne   a s dostatočným   predstihom   neospravedlnil   svoju   neúčasť   (21.   4. 2005, 30. 5. 2005, kedy súdu ráno faxom bolo doručené ospravedlnenie odporcu)

b) nedodržanie sudcovských procesných lehôt stanovených vo výzve súdu (24. 11. 2003, 21. 1. 2004, 3. 3. 2004, 27. 5. 2004)

c) nedostatok súčinnosti odporcu, ktorý viacero listinných dôkazov predložil až na urgenciu súdu

d) preťaženosť súdu v rozhodnej dobe Aj keď podanie sťažnosti na prieťahy v konaní postupom podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je podmienkou   pre   podanie   ústavnej   sťažnosti,   poukazujeme   i na   absenciu   takej   sťažnosti navrhovateľkou. (...)

Po   zhodnotení   všetkých   okolností   prípadu,   nepovažujeme   sťažovateľkou požadované finančné   zadosťučinenie   za   primerané,   takým   by   mohla   byť   suma neprekračujúca 15.000,- Sk. (...)“

3. Sťažovateľka v stanovisku zo 16. februára 2006 prostredníctvom svojho právneho zástupcu   k vyjadreniu   okresného   súdu   uviedla: „(...)   Nestotožňujem   sa   s názorom Okresného súdu v Martine, že sťažovateľka – matka nevyužila právo podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov podať sťažnosť na Okresný súd Martin, predtým ako podala sťažnosť na ústavný súd.

Aj keď podanie sťažnosti na prieťahy v konaní postupom podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je podmienkou pre podanie ústavnej sťažnosti, poukazujem na to, že sťažovateľka – matka využila aj túto možnosť a sťažnosť na prieťahy v konaní zaslala Okresnému súdu v Martine listom zo dňa 24. 09. 2005.

Poukazujem   na   túto   skutočnosť   najmä   z dôvodu,   že   dňa   14.   02.   2006   bola sťažovateľke   –   matke   doručená   odpoveď   na   jej   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní sp. zn.: 12 P 130/02 a 5 C 297/02, ktorú adresovala Okresnému súdu Martin listom zo dňa 24. 09. 2005. Z vyjadrenia podpredsedníčky Okresného súdu v Martine JUDr. K. vyplýva, že k sťažnosti na prieťahy v konaní sp. zn.: 12P 130/02 nepodala žiadne vyjadrenie a to z dôvodu, že sa predmetný spis nachádzal v tom čase na Ústavnom súde SR.

Pokiaľ   sa   jedná   o procesnú   zdĺhavosť   tohto   prípadu,   s týmto   názorom   sa   možno stotožniť, pričom túto skutočnosť som uviedol i v samotnej sťažnosti zo dňa 31. 10. 2005, avšak zložitosť právnej veci tu absentuje.

Vzhľadom   na   skutočnosti   vyššie   uvedené,   je   nesporné,   že   návrh   na   úpravu   práv a povinností rodičov k maloletému T. D. bol podaný dňa 23. 09. 2002 a do dnešného dňa nie je právoplatne skončený.

Týmto   trvá   stav   právnej   neistoty   sťažovateľky.   V tejto   súvislosti   poukazujem   na riešenie sťažnosti podpredsedníčkou súdu, ktorá sama uviedla, že sťažnosť je opodstatnená a to   najmä   pre   neprimeranú   celkovú   dĺžku   konania   doteraz   bez   vydania   meritórneho rozhodnutia vo veci. Poukazujem najmä na nedostatok súčinnosti odporcu, ktorý sa viackrát nedostavil na pojednávanie alebo riadne a s dostatočným predstihom neospravedlnil svoju neúčasť. Taktiež poukazujem na nedostatok súčinnosti odporcu, ktorý viacero listinných dôkazov   predložil   až   na   urgenciu   súdu,   pričom   nedodržal   sudcovské   procesné   lehoty stanovené vo výzve súdu.

Zároveň uvádzam i tú skutočnosť, že v súčasnosti považujem činnosť súdov za zložitú a náročnú.   Počet   sporových   i nesporových   konaní   zrejme   narastá   a i toto   prispieva   nie k včasnému rozhodnutiu vo veci. Napriek tejto skutočnosti je však pravdou, že predmetné konanie   sa   týka   maloletého   dieťaťa,   jeho   výchovy   a výživy,   čo   zvýrazňuje   záujem   na včasnom a právoplatnom ukončení veci. (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o úpravu práv a povinnosti k maloletému dieťaťu T., ktoré sa začalo 23. septembra 2002 a dosiaľ (po vyše tri a pol roka) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté. V tejto súvislosti   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   skutočnosť,   že   posudzované   konanie   má   pre sťažovateľku osobitný význam.

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne a ani skutkovo zložité konanie, ktorého doterajšia   dĺžka by bola výlučne   (zásadne)   ovplyvnená,   resp.   závislá   od   zložitosti   veci,   hoci   procesné   aktivity odporcu   (odvolania   proti   uzneseniam   okresného   súdu   a jeho   neúčasť   na   dvoch pojednávaniach) mali určitý, avšak nie rozhodujúci vplyv na dĺžku doterajšieho konania.

4.3. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená v neprospech sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 23. septembra 2002 trvá dosiaľ na súde prvého stupňa bez jej meritórneho rozhodnutia už vyše troch rokov. Túto dobu vzhľadom na predmet konania pred okresným súdom (úprava práv a povinností k maloletému dieťaťu), jeho význam pre sťažovateľku a jej maloletého syna, ako aj skutkové zistenia vyplývajúce zo súdneho spisu sp. zn. 12 P 130/2002 považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

Okresný súd totiž až 15. marca 2003 ustanovil maloletému opatrovníka, v dôsledku čoho bolo jeho uznesenie o predbežnom opatrení (zverení maloletého do výchovy a opatery matky)   z 15.   novembra   2002   druhostupňovým   súdom   zrušené   a opätovne   vynesené   až 18. júna 2003. Aj toto druhé rozhodnutie bolo krajský súdom 13. októbra 2003 čiastočne zrušené, a to v časti odporcovi uloženej vyživovacej povinnosti pre nedostatočné zistenie skutočného stavu veci okresným súdom. Okresný súd viacnásobne (postupne) požadoval od účastníkov konania predloženie dôkazných materiálov (napr. 24. októbra 2003, 3. marca 2004, 23. septembra 2004, resp. 14. októbra 2004) a až 19. júla 2005 nariadil znalecké dokazovanie na zistenie príjmov odporcu, hoci mal ním predložené originály peňažných denníkov k dispozícii už 2. novembra 2004.

Aj   na   základe ďalších   skutočností   vyplývajúcich   zo   súdneho   spisu sp. zn. 12 P 130/2002   ústavný   súd   nadobudol   presvedčenie,   že   okresný   súd   vzhľadom na predmet   posudzovanej   veci   nevenoval   náležitú   pozornosť   urýchlenému   odstráneniu právnej neistoty v ktorej sa sťažovateľka a jej maloletý syn od podania návrhu na začatie konania dosiaľ nachádzajú (pozri nižšie bod 6.1 časti III. odôvodnenia). Okresný súd dosiaľ nariadil štyri pojednávania (prvé až 23. septembra 2004, ďalšie 21. apríla 2005, 30. mája 2005 a 30. júna 2005),   z ktorých   bolo jedno pre ospravedlnenú neúčasť sporných   strán odročené (30. mája 2005).

Aj   keď   v   postupe   okresného   súdu   v predmetnej   veci   ústavný   súd   nezistil jednoznačné obdobie   nečinnosti na základe skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu sp. zn. 12 P 130/02 (pozri vyššie časť II A odôvodnenia), ústavný súd kvalifikuje doterajší postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní ako   postup   nesmerujúci   k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka a jej maloletý syn počas doterajšieho priebehu konania (o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu) nachádzajú. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené výlučne zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu súdne konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá (vzhľadom na predmet konania na okresnom súde) tak dlho ako v danej veci, je potrebné považovať za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 30 000 Sk   z dôvodov: „(...)   Porušovanie   mojich   ľudských   práv   navodzuje   stav   právnej neistoty, nepriaznivo vplýva na môj psychický stav, pretože žijem pod neustálym tlakom môjho manžela, hoci v spoločnej domácnosti už nežijeme skoro viac ako dva roky. (...) Manžel si dobrovoľne svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. synovi neplní už viac než tri roky,   osobne   sa   o neho   nestará.   Finančné   zadosťučinenie,   ktoré   zároveň   požadujem, chápem aj ako satisfakciu za to, že Okresný súd v Martine by mal podľa zákona dbať o to, aby ochrana práv všetkých účastníkov v konaní, v ktorom mu prislúchajú určité úkony, bola rýchla a účinná. (...)

Okresný súd v Martine nie je schopný vytýčiť termín pojednávania, vykonať v ňom dokazovanie a posúdiť možnosti a schopnosti povinného otca, tak ako mu to vo svojom uznesením naznačil Krajský súd zo dňa 13. 10. 2003. (...)“

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre účastníkov   konania)   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázanie vo veci konať bez zbytočných prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané v ňou navrhovanej výške.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 24. októbra 2005 a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 16.   februára   2006.   Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   vykonaný   v roku   2005 (v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred   ústavným   súdom   predstavuje   za   úkony   v roku   2005   spolu   sumu   (za   dva   úkony právnych služieb) 5 302 Sk. Za úkon právnych služieb vykonaný v roku 2006 (výpočtový základ 16 381 Sk a paušál 164 Sk) predstavuje odmena advokáta spolu sumu 2 894 Sk (t. j. 2 730 Sk plus 164 Sk). Odmena advokátovi za tri úkony právnych služieb v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 8 196 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006