SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 274/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola2. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07konal Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) o žalobe, ktorou sa žalobca(Dopravný podnik mesta Košice ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa zaplatenia̶sumy 23,47 € s prísl. z titulu zaplatenia sankcie za využitie mestskej hromadnej dopravy bezplatného cestovného lístka v marci roku 2005. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkomzo 4. októbra 2007, pričom v tomto konaní pred okresným súdom bol sťažovateľoviustanovený opatrovník z dôvodu jeho neznámeho pobytu, keďže na adrese uvedenejv žalobe žalobcom sa sťažovateľ nezdržiaval.
3. Sťažovateľ dôvodiac tým, že o konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07 nemalvedomosť a dozvedel sa o ňom až v exekučnom konaní o nútenom výkone označenéhorozsudku okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa nemohol nadobudnúť právoplatnosť,pretože mu nebol účinne doručený (a preto lehotu na podanie odvolania považovalza zachovanú), podal 21. januára 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 386/07zo 4. októbra 2007 odvolanie, ktoré odôvodnil aj tým, že žalobca zámerneneuviedol v žalobe jeho správnu adresu, o ktorej mal mať žalobca vedomosť z inéhoskoršieho konania vedeného žalobcom pred okresným súdom proti sťažovateľovipod sp. zn. 44 C 401/05. V tomto skoršom konaní o žalobe žalobcu proti sťažovateľovipre iný prípad jazdy mestskou hromadnou dopravou bez cestovného lístka, v ktorom bolsťažovateľ úspešný a ktoré bolo právoplatne skončené 3. mája 2007, malo byť podľasťažovateľa preukázané, na akej adrese sa zdržiava, a tiež to, že ešte 30. januára 2002na príslušnom oddelení polície sťažovateľ nahlásil stratu občianskeho preukazu a nový mubol vydaný 22. februára 2002, takže sa „strateným“ občianskym preukazom nemoholpreukázať pri kontrole mestskou hromadnou dopravou.
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesenímsp. zn. 3 Co 100/2013 z 26. novembra 2013 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 16 C 386/07 zo 4. októbra 2007 odmietol ako oneskorene podané po zistenío správnosti postupu okresného súdu pri zisťovaní pobytu sťažovateľa, kvôli nezisteniuktorého bola sťažovateľovi ustanovená opatrovníčka, prostredníctvom ktorej bol rozsudokokresného súdu riadne doručený sťažovateľovi, ktorému tak uplynula lehota na podanieodvolania proti nemu už 2. novembra 2007.
5. O dovolaní sťažovateľa podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľaktorého postup okresného súdu pri ustanovení mu opatrovníka pre neznámy pobyt napriekvedomosti žalobcu o skutočnom mieste jeho pobytu bol „... formalistický, popierajúci jeho právo ako účastníka konania brániť sa proti podanej žalobe v jej samej podstate“ a ktoré bolo podané proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, rozhodol najvyšší súd sťažnosťounapádaným uznesením sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014, ktorým dovolaniesťažovateľa odmietol.
6. Najvyšší súd konštatoval, že v čase podania žaloby bol sťažovateľ prihlásenýna pobyt na adrese uvádzanej v žalobe aj žalobcom, a keďže následným zisťovanímokresného súdu prostredníctvom registra obyvateľstva, ústrednej evidencie väzňov,miestneho úradu príslušnej mestskej časti, okresného riaditeľstva evidencie obyvateľov,obvodného oddelenia Policajného zboru, ako aj u príbuzných sťažovateľa (syn sťažovateľanemal tiež vedomosť o jeho pobyte) sa nepodarilo zistiť inú adresu jeho pobytu, nebolapostupom okresného súdu pri ustanovovaní mu opatrovníka odňatá sťažovateľovi animožnosť konať pred súdom. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa vedomosti žalobcuo mieste pobytu sťažovateľa najvyšší súd konštatoval, že žalobca pri podávaní žalobyvychádzal z hlásenia podaného jeho kontrolórom, ktorý pri kontrole opísal údajez kontrolovaného preukazu totožnosti a ktoré (konkrétne miesto pobytu) boli preukázané ajv dôsledku aktivity okresného súdu, a že žalobca ako dopravný podnik vedie veľkémnožstvo obdobných súdnych sporov, takže od neho nemožno očakávať, aby mal prehľado ich prípadnom prepojení.
7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ polemizuje s názorom najvyššiehosúdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:
„Snáď je možné súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, že žalobkyňu nemožno podozrievať z toho, že moju správnu adresu zámerne súdu neoznámila. Možno pripustiť snáď aj to, že žalobkyňa ako dopravný podnik vedie veľké množstvo súdnych konaní proti množstvu protistrán a nedá sa preto vylúčiť, že žalobkyňa správnu adresu môjho pobytu neuviedla súdu nedopatrením, napr. z dôvodu, že pri veľkom množstve súdnych sporov, ktoré vedie, neudržala vo veciach týkajúcich sa mojej osoby ako žalovaného potrebný prehľad a náležitú evidenciu.
Hoci možnú správnosť uvedeného pohľadu najvyššieho súdu pripúšťam, zároveň tvrdím, že rovnako dobre nemožno vylúčiť ani diametrálne odlišný pohľad. Spočíva v tom, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 401/2005 bezpečne zistil, že ja som bez platného lístka mestskou hromadnou dopravou nejazdil, a že došlo k zneužitiu môjho strateného občianskeho preukazuj neznámou osobou, ktorá bola pri čiernej jazde pristihnutá a preukázala sa mojím preukazom totožnosti. Žalobkyňa na tomto podklade bola v spore neúspešná, jej žaloba bola zamietnutá. Za tohto stavu by sa logicky dalo očakávať, že právny zástupca žalobkyne (ktorého profesionálnou povinnosťou je postupovať odborne a v súlade so zákonom) prelustruje všetky ďalšie súdne spory vedené proti mne z toho pohľadu, či z časového hľadiska nespadajú do obdobia, v ktorom som už mal iný občiansky preukaz, keď ten pôvodný som stratil. Pri takomto postupe by sa muselo zistiť, že ani žaloba vedená pod sp. zn. 16 C 386/2007 nemôže obstáť (obdobne ako ani ďalšia žaloba vedená pod sp. zn. 21 C 845/2007, ktorá je v štádiu dovolacieho konania), a že by bolo namieste vziať ju späť. Za tohto stavu sa mohlo javiť pre žalobkyňu výhodnejšie moju skutočnú adresu súdu neoznamovať a ťažiť z výhod konania voči žalovanému zastúpenému opatrovníkom, ktorý o veci nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa preto ani v mojom zastúpení účinne brániť.
Nech už by sa vychádzalo z ktoréhokoľvek z vyššie uvedených možných pohľadov, oba vedú vo svojich dôsledkoch k jednoznačnému záveru, podľa ktorého som prišiel o možnosť vedieť o konaní, reálne sa ho zúčastniť, prevziať rozsudok a následne v prípade potreby podať odvolanie primárne na základe hrubého pochybenia právneho zástupcu žalobkyne, ktorý (či vedome, či nevedome) moju správnu adresu súdu neoznámil, hoci o tejto preukázateľne vedel.“
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 149/2014 uznesením z 30.10.2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30.10.2014 sa zrušuje a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.
Najvyšší súd je povinný n a h r a d i ť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia advokátom na účet právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavnýsúd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom radepripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
12. V napádanom uznesení najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s jehopopisom uvádzaným sťažovateľom (preto ho ústavný súd na tomto mieste duplicitneneuvádza, pozn.), je okrem iného uvedené, že „Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je krajným riešením a prichádza do úvahy až po tom, keď zlyhali všetky procesné možnosti, ako zabezpečiť práva osoby, ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať.“, pričompodľa zistení najvyššieho súdu, ktoré nerozporuje ani sťažovateľ, v danom prípade okresnýsúd na zabezpečenie práv sťažovateľa ako účastníka konania vykonal všetky jemu dostupnéa do úvahy prichádzajúce úkony v záujme zistenia pobytu sťažovateľa a až v dôsledku tohtošetrenia dospel k záveru o potrebe ustanoviť mu opatrovníčku.
13. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou zodpovednosť za nesplnenie sisvojej povinnosti ohlásiť príslušnému úradu zmenu adresy svojho trvalého bydliska v súladeso zákonom č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registriobyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov prenáša na žalobcu, ktorýmal mať vedomosť o mieste jeho pobytu, prípadne na okresný súd, ktorý z titulu inéhokonania tiež mohol mať vedomosť o mieste pobytu sťažovateľa, ústavný súd pripomínazásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomerochmoderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovanýchjedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektovanéa chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (napr. nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Tátozásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby ajsťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých bynedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytujezákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv(napr. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011, II. ÚS 163/2015).
14. Podľa ústavného súdu je ústavne neudržateľné, aby sťažovateľ svoju vlastnúpasivitu pri plnení si svojich zákonných povinností (povinnosti nahlásiť zmenu svojhotrvalého pobytu) ospravedlňoval či už vedomým alebo nevedomým konaním, resp.nekonaním iného subjektu, ktorému by pripisoval zodpovednosť sa porušenie svojich práv,k aktívnej ochrane ktorých ani sám neprispel.
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlodôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súduv napádanom uznesení sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 sú ústavne udržateľnéa podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretoústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavneneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015