znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 274/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola2. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07konal   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o žalobe,   ktorou   sa   žalobca(Dopravný podnik mesta Košice   ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa zaplatenia̶sumy 23,47 € s prísl. z titulu zaplatenia sankcie za využitie mestskej hromadnej dopravy bezplatného cestovného lístka v marci roku 2005. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkomzo 4. októbra   2007,   pričom   v tomto   konaní   pred   okresným   súdom   bol   sťažovateľoviustanovený   opatrovník   z dôvodu   jeho   neznámeho   pobytu,   keďže   na   adrese   uvedenejv žalobe žalobcom sa sťažovateľ nezdržiaval.

3. Sťažovateľ dôvodiac tým, že o konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07 nemalvedomosť   a dozvedel   sa   o ňom   až   v exekučnom   konaní   o nútenom   výkone   označenéhorozsudku   okresného   súdu,   ktorý   podľa   sťažovateľa   nemohol   nadobudnúť   právoplatnosť,pretože   mu   nebol   účinne   doručený   (a   preto   lehotu   na   podanie   odvolania   považovalza zachovanú), podal 21. januára 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 386/07zo   4.   októbra   2007   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   aj   tým,   že   žalobca   zámerneneuviedol v žalobe   jeho   správnu   adresu,   o ktorej   mal   mať   žalobca   vedomosť   z inéhoskoršieho   konania   vedeného   žalobcom   pred   okresným   súdom   proti   sťažovateľovipod sp. zn. 44 C 401/05.   V tomto   skoršom   konaní   o žalobe   žalobcu   proti   sťažovateľovipre iný prípad jazdy mestskou hromadnou dopravou bez cestovného lístka, v ktorom bolsťažovateľ   úspešný   a ktoré   bolo   právoplatne   skončené   3.   mája   2007,   malo   byť   podľasťažovateľa preukázané, na akej adrese sa zdržiava, a tiež to, že ešte 30. januára 2002na príslušnom oddelení polície sťažovateľ nahlásil stratu občianskeho preukazu a nový mubol   vydaný   22. februára   2002,   takže   sa   „strateným“   občianskym   preukazom   nemoholpreukázať pri kontrole mestskou hromadnou dopravou.

4.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesenímsp. zn. 3 Co 100/2013 z 26. novembra 2013 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 16 C 386/07 zo 4. októbra 2007 odmietol ako oneskorene podané po zistenío správnosti   postupu   okresného   súdu   pri   zisťovaní   pobytu   sťažovateľa,   kvôli   nezisteniuktorého bola sťažovateľovi ustanovená opatrovníčka, prostredníctvom ktorej bol rozsudokokresného súdu riadne doručený sťažovateľovi, ktorému tak uplynula lehota na podanieodvolania proti nemu už 2. novembra 2007.

5. O dovolaní sťažovateľa podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľaktorého postup okresného súdu pri ustanovení mu opatrovníka pre neznámy pobyt napriekvedomosti žalobcu o skutočnom mieste jeho pobytu bol „... formalistický, popierajúci jeho právo ako účastníka konania brániť sa proti podanej žalobe v jej samej podstate“ a ktoré bolo podané proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, rozhodol najvyšší súd sťažnosťounapádaným   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   149/2014   z   30.   októbra   2014,   ktorým   dovolaniesťažovateľa odmietol.

6.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   v čase   podania   žaloby   bol   sťažovateľ   prihlásenýna pobyt   na   adrese   uvádzanej   v žalobe   aj   žalobcom,   a keďže   následným   zisťovanímokresného   súdu   prostredníctvom   registra   obyvateľstva,   ústrednej   evidencie   väzňov,miestneho   úradu   príslušnej mestskej   časti, okresného   riaditeľstva evidencie obyvateľov,obvodného oddelenia Policajného zboru, ako aj u príbuzných sťažovateľa (syn sťažovateľanemal tiež vedomosť o jeho pobyte) sa nepodarilo zistiť inú adresu jeho pobytu, nebolapostupom   okresného   súdu   pri   ustanovovaní   mu   opatrovníka   odňatá   sťažovateľovi   animožnosť   konať   pred   súdom.   V súvislosti   s námietkou   týkajúcou   sa   vedomosti   žalobcuo mieste   pobytu   sťažovateľa   najvyšší   súd   konštatoval,   že   žalobca   pri   podávaní   žalobyvychádzal   z hlásenia   podaného   jeho   kontrolórom,   ktorý   pri   kontrole   opísal   údajez kontrolovaného preukazu totožnosti a ktoré (konkrétne miesto pobytu) boli preukázané ajv dôsledku   aktivity   okresného   súdu,   a   že   žalobca   ako   dopravný   podnik   vedie   veľkémnožstvo obdobných súdnych sporov, takže od neho nemožno očakávať, aby mal prehľado ich prípadnom prepojení.

7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ polemizuje s názorom najvyššiehosúdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Snáď   je   možné   súhlasiť   s   názorom   najvyššieho   súdu,   že   žalobkyňu   nemožno podozrievať z toho, že moju správnu adresu zámerne súdu neoznámila. Možno pripustiť snáď aj to, že žalobkyňa ako dopravný podnik vedie veľké množstvo súdnych konaní proti množstvu protistrán a nedá sa preto vylúčiť, že žalobkyňa správnu adresu môjho pobytu neuviedla súdu nedopatrením, napr. z dôvodu, že pri veľkom množstve súdnych sporov, ktoré vedie, neudržala   vo veciach týkajúcich sa mojej osoby ako žalovaného potrebný prehľad a náležitú evidenciu.

Hoci   možnú   správnosť   uvedeného   pohľadu   najvyššieho   súdu   pripúšťam,   zároveň tvrdím, že rovnako dobre nemožno vylúčiť ani diametrálne odlišný pohľad. Spočíva v tom, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 401/2005 bezpečne zistil, že ja som bez platného   lístka   mestskou   hromadnou   dopravou   nejazdil,   a   že   došlo   k   zneužitiu   môjho strateného   občianskeho   preukazuj   neznámou   osobou,   ktorá   bola   pri   čiernej   jazde pristihnutá a preukázala sa mojím preukazom totožnosti. Žalobkyňa na tomto podklade bola v spore neúspešná, jej žaloba bola zamietnutá. Za tohto stavu by sa logicky dalo očakávať, že právny zástupca žalobkyne (ktorého profesionálnou povinnosťou je postupovať odborne a v súlade so zákonom) prelustruje všetky ďalšie súdne spory vedené proti mne z toho pohľadu, či z časového hľadiska nespadajú do obdobia, v ktorom som už mal iný občiansky preukaz, keď ten pôvodný som stratil. Pri takomto postupe by sa muselo zistiť, že ani žaloba vedená pod sp. zn. 16 C 386/2007 nemôže obstáť (obdobne ako ani ďalšia žaloba vedená pod sp. zn. 21 C 845/2007, ktorá je v štádiu dovolacieho konania), a že by bolo namieste vziať ju späť. Za tohto stavu sa mohlo javiť pre žalobkyňu výhodnejšie moju skutočnú adresu súdu neoznamovať a ťažiť z výhod konania voči žalovanému zastúpenému opatrovníkom, ktorý o veci nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa preto ani v mojom zastúpení účinne brániť.

Nech už by sa vychádzalo z ktoréhokoľvek z vyššie uvedených možných pohľadov, oba   vedú   vo   svojich   dôsledkoch   k   jednoznačnému   záveru,   podľa   ktorého   som   prišiel o možnosť vedieť o konaní, reálne sa ho zúčastniť, prevziať rozsudok a následne v prípade potreby   podať   odvolanie   primárne   na   základe   hrubého   pochybenia   právneho   zástupcu žalobkyne, ktorý (či vedome, či nevedome) moju správnu adresu súdu neoznámil, hoci o tejto preukázateľne vedel.“  

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 149/2014 uznesením z 30.10.2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30.10.2014 sa zrušuje a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný n a h r a d i ť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia advokátom na účet právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavnýsúd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   v   prvom   radepripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

12. V napádanom uznesení najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s jehopopisom   uvádzaným   sťažovateľom   (preto   ho   ústavný   súd   na   tomto   mieste   duplicitneneuvádza, pozn.), je okrem iného uvedené, že „Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je krajným riešením a prichádza do úvahy až po tom, keď zlyhali všetky procesné možnosti, ako zabezpečiť práva osoby, ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať.“, pričompodľa zistení najvyššieho súdu, ktoré nerozporuje ani sťažovateľ, v danom prípade okresnýsúd na zabezpečenie práv sťažovateľa ako účastníka konania vykonal všetky jemu dostupnéa do úvahy prichádzajúce úkony v záujme zistenia pobytu sťažovateľa a až v dôsledku tohtošetrenia dospel k záveru o potrebe ustanoviť mu opatrovníčku.

13. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou zodpovednosť za nesplnenie sisvojej povinnosti ohlásiť príslušnému úradu zmenu adresy svojho trvalého bydliska v súladeso zákonom č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registriobyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov prenáša na žalobcu, ktorýmal mať vedomosť o mieste jeho pobytu, prípadne na okresný súd, ktorý z titulu inéhokonania tiež   mohol   mať vedomosť o mieste   pobytu   sťažovateľa,   ústavný súd   pripomínazásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomerochmoderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovanýchjedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektovanéa chránené,   a   nespoliehať   sa   na ochranársku   ruku   paternalistického   štátu   (napr.   nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Tátozásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby ajsťažovateľ   sledoval   svoje   subjektívne   práva a robil   také   kroky,   v dôsledku ktorých bynedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytujezákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv(napr. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011, II. ÚS 163/2015).  

14.   Podľa   ústavného   súdu   je   ústavne   neudržateľné,   aby   sťažovateľ   svoju   vlastnúpasivitu   pri   plnení   si   svojich   zákonných   povinností   (povinnosti   nahlásiť   zmenu   svojhotrvalého   pobytu)   ospravedlňoval   či   už   vedomým   alebo   nevedomým   konaním,   resp.nekonaním iného subjektu, ktorému by pripisoval zodpovednosť sa porušenie svojich práv,k aktívnej ochrane ktorých ani sám neprispel.  

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlodôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.  

16.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   najvyššieho   súduv napádanom uznesení sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 sú ústavne udržateľnéa podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,ktoré   by   mali   za   následok   arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   pretoústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavneneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015