znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 274/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Petrom   Sklenárom, Advokátska kancelária, Rázusova 21, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9 C 219/2011-93 zo 6. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 189/2012-125 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Sklenárom, Advokátska kancelária, Rázusova 21, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 219/2011-93 zo 6. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 189/2012-125 z 19. marca 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľka   na   základe   zmluvy   opravnej   pomoci   uzatvorenej...   4. 12. 2009... poskytla   odporkyni   právnu   pomoc   spočívajúcu   v   realizácii   úkonov   pri   vymáhaní   jej pohľadávky mimosúdnou cestou ako aj v konaniach vedených na OS Banská Bystrica sp. zn: 7 C 6/2010 a 13 C/95/2010 (17 Ro 13/2010). Žalobou sa sťažovateľka po odporkyni domáhala zaplatenia 1 600 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že odporkyňa dlhuje túto čiastku na odmene za právne služby...

... Základná sadzba odmeny za 1 úkon právnej služby bola dohodnutá... vo výške 200,- eur. Dohodnutá výška odmeny za jednotlivé úkony bola dohodnutá včítane náhrady za stratu času, hotových výdavkov ako sú cestovné náklady, poštovné, hovorné, kópie listín a iné. Odporkyňa sa zaviazala dohodnutú odmenu zaplatiť bez ohľadu na to, či jej bude prisúdená k náhrade v predmetných konaniach.

Zároveň v plnomocenstve, ktoré odporkyňa udelila sťažovateľke k zastupovaniu... prehlásila, že bola poučená, že výsledok konania je neistý...

...   odporkyňa   v   plnomocenstve   prehlásila,   že   si   je   vedomá   povinnosti   zaplatiť advokátke odmenu a to bez ohľadu na to, či náhrada odmeny a trov bola priznaná súdom či iným orgánom od proti stránky....

Krajský súd, ako aj prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní na vyššie uvedené vôbec neprihliadal a nevzal vyššie uvedené na zreteľ. Aj napriek uvedeným skutočnostiam prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh zamietol, pričom na str. 4 posledný odsek súd skonštatoval, citujem: „vzhľadom k obrane odporkyne, ako aj jej právneho zástupcu, sa súd zaoberal   ako   predbežnou   otázkou,   či   úkony,   ktoré   si   navrhovateľke   vyúčtovala za zastupovanie   odporkyne   v   konaniach   sp.   zn.   7   C/6/2010   a   sp.   zn.   13   C/95/2010 tunajšieho súdu,   možno   považovať   za   vykonané   účelne a   v súlade   s ustanovením §   18 ods.2 Zákona o advokácii. koniec citácie“

Krajský   súd...   potvrdil...   rozsudok   prvostupňového   súdu...   ktorý   zamietol   žalobu sťažovateľky o zaplatenie 1 600 eur za vyúčtované úkony právnej služby a stotožnil sa v plnom rozsahu so závermi prvostupňového súdu s tým, že sťažovateľka/navrhovateľka poskytla   právnu   pomoc   odporkyni,   ale   nepostupovala   pri   jej   poskytnutí   s   odbornou starostlivosťou,   tak   ako   uvádza   v   dôvodoch   okresný   súd,   pričom   svoje   závery   postavil na špekulácii a alibizme.

Svojim konštatovaním tak krajský súd ako aj prvostupňový súd dopredu prejudikoval rozhodnutie   o   náhrade   trov   v   konaniach,   v   ktorých   sťažovateľka   právne   zastupovala odporkyňu a to na OS Banská Bystrica sp. zn. 7 C/6/2010 a sp. zn. 13 C/95/2010, kde sťažovateľka   ako   zástupca   odporkyne   realizovala   úkony,   pričom   konania   v   čase vyúčtovania úkonov prebiehali a neboli tieto konania právoplatne skončené, a o náhrade trov konania v predmetných konaniach nebolo rozhodnuté.

Posudzovanie účelnosti vykonaných úkonov sťažovateľkou v konaniach, v ktorých sťažovateľka realizovala úkony mali byť posudzované v týchto jednotlivých konaniach a nie v   konaní   o   už   samotné   zaplatenie   odmeny   za   právne   služby   -   právnu   pomoc,   pretože účelnosť   posudzovania   úkonov   prináleží   k   rozhodnutiu   súdov   v   konaniach,   v   ktorých sťažovateľka   zastupovala   odporkyňu.   Len   v   rámci   týchto   konaní   súd   pri   svojom rozhodovaní o merite veci bol/je oprávnený posúdiť pri uplatnení nároku na náhradu trov konania účelnosť realizovaných úkonov....

Účelnosť   je   vlastnosť   procesu   spočívajúca   v   sledovaní   cieľa.   Závery   krajského súdu... aj prvostupňového súdu ako aj jeho postup, ktorým svoje skutkové hodnotenia oprel o neúčelnosť vykonaných úkonov bez komplexného posúdenia spisového materiálu -podaní realizovaných   sťažovateľkou   a   tým   k neakceptácii   realizovaných   úkonov   ako   takých   je nesprávny, pretože v rámci súdneho konania možnosti dané O. s. p. umožňujú účastníkovi konania   využívať   riadnych   ako   aj   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   až do právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Tieto   možnosti   dané   O. s. p.   žiaden   súd nemôže obmedziť a považovať tak realizáciu týchto úkonov v rámci príslušných konaní pri sledovaní cieľa za neúčelné v rámci konania, ktoré je konaním o zaplatenie odmeny za právne služby a nie je konaním o veci, ktorých sa jednotlivé úkony týkajú.

Krajský súd... sa vôbec nevysporiadal a nevzal v úvahu ten fakt, že v konaní sp. zn. 7 C/6/2010...   bolo   na   základe   sťažovateľkinho   odvolania   voči   odmietnutiu   žaloby rozhodnuté tak, že sa rozhodnutie prvostupňového súdu zrušilo a vec sa vrátila na ďalšie konanie   s   odôvodnením...:   „V   prejednávanej   veci   nebol   dôvod   na   odmietnutie   návrhu z dôvodu   jeho   neurčitosti   alebo   nejasnosti   podania   resp.   z   dôvodu   neodstránenia   vád návrhu. Uvedené rozhodnutie okresného súdu bolo nesprávne.“ koniec citácie. (viď spis. 12 Co/135/2010).

V danom prípade tak nie je na mieste konštatácia krajského súdu o nepostupovaní sťažovateľky   s   odbornou   starostlivosťou   pri   realizácii   úkonov   v jednotlivých   konaniach vo veciach odporkyne.

Na základe vyššie uvedeného sú preto neakceptovateľné konštatácie krajského súdu ako aj prvostupňového v danej veci, že sťažovateľkou/navrhovateľkou neboli vykonávané úkony účelne, pretože účelnosť ako vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa bola zo strany   sťažovateľky   nesporne   naplnená,   podotýkam   úspešne,   čo   opomenul   nielen prvostupňový   súd   ale   aj   krajský   súd   pri   hodnotení   daného   skutkového   stavu   ako   aj opomenul, že v čase vyúčtovania úkonov, zaslaním faktúry odporkyne tieto konania stále prebiehali, neboli právoplatne skončené.

Krajský   súd...   opomenul,   že   vyúčtovaná   odmena...   realizovaná   za   zastupovanie vo vyššie uvedených predmetných   sporoch a náhrada nákladov konania sú   dva odlišné právne   inštitúty,   čím   skutkový   stav   nesprávne   vyhodnotil   a   nesprávne   právne   posúdil. Vzájomný   vzťah   medzi   advokátom   a   klientom   je   nutné   posudzovať   podľa   príslušných ustanovení   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   v   danom   prípade   keďže   bola   uzatvorená   zmluva, na základe tejto zmluvy, bez toho aby postupoval nad rámec zákona.

Konštatácia   a závery   krajského súdu,   ktorý   vychádza   len   z ničím nepodložených tvrdení odporkyne a právneho zástupcu odporkyne: citujem: „súd sa stotožnil s vyjadrením právneho   zástupcu   odporkyne,   podľa   ktorého   v   konaní   sp.   zn.   7   C/6/2010   nemožno považovať   ani   jeden   z   úkonov   navrhovateľky   za   účelný,   keď   do   skončenia   právneho zastúpenia navrhovateľkou odporkyne v tomto konaní navrhovateľka riadne nešpecifikovala žalobný návrh a vady tohto návrhu neboli odstránené. Súd by uznal za účelné len písomné podanie protistrane zo dňa 10. 12. 2009, ktoré však nesúviselo s predmetom sporu v konaní sp. zn. 7 C/6/2010, ale s predmetom sporu sp. zn. 13 C/95/2010“ koniec citácie, nemohol byť bez ďalšieho podkladom pre správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu. Uvedená konštatácia súdu, ktorá vychádzala len z argumentov odporkyne neobstojí a je nesprávna už z ohľadom aj na tú skutočnosť, že tak prvostupňový súd ako aj krajský súd pri svojom rozhodovaní nevzal v úvahu, že súčasťou právnej služby nie je zabezpečenie správnosti   rozhodovania   jednotlivých   stupňov,   že   advokát   nemôže   ovplyvniť   rýchlosť rozhodovania, jeho správnosť, postup a závery.

Považujem za nesprávne závery krajského súdu, ktorý sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu, že v konaní o vydanie medzitýmneho rozhodnutia, žalobný návrh nebol   riadne   špecifikovaný   a   vady   konania   neboli   odstránené.  ...v   rámci   konania   7 C/6/2010   Rozhodnutím   KS   Banská   Bystrica   z   19. 5. 2010,   bolo   zrušené   rozhodnutie   7 C/6/2010... kde je absolútne znegovaná argumentácia odporcu, a toto rozhodnutie vyslovilo názor, že návrh po doplnení je správny a súd s takýmto obsahom návrhu sa má zaoberať, preto závery krajského súdu neobstoja...

Taktiež nie je možné sa stotožniť so záverom krajského súdu uvedeného na str. 7 v nadväznosti na závery prvostupňového súdu uvedené na str. 5 rozsudku: citujem: „čo sa týka úkonu príprava a prevzatie zastúpenia, podľa názoru súdu, keďže sa jednalo o spory, ktoré skutkovo súviseli a týkali sa totožných účastníkov konania, priznanie náhrady za tento úkon v oboch konaniach súd považoval za uplatnenie nároku v rozpore s dobrými mravmi. koniec citácie“

Tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo svojich záveroch vôbec neodôvodnil, prečo práve úkon advokáta - prevzatie a príprava zastúpenia nemá byť honorovaná v každom konaní ako samostatný úkon právnej služby v danom konaní, keď vyhláška č. 655/2004 Z. z. v § 14 ods.1 písm. a) jednoznačne tento úkon považuje ako samostatný úkon, za ktorý prináleží advokátovi odmena, tiež ako sa vysporiadal z ostatnými vo   vyúčtovaní   špecifikovanými   úkonmi,   nezdôvodnil   svoj   záver   žiadnymi   zákonnými ustanoveniami. Tiež nie je známe akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ako aplikoval   príslušné   hmotnoprávne   a   procesné   predpisy,   prečo   pokiaľ   dospel   k   takému záveru ako je vyššie uvedené vzhľadom na všeobecný charakter a obsah zákonných pojmov dobrých   mravov   neposudzoval   prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   ako   úkon,   ktorému z hľadiska   vyhlášky   655/2004   Zb.   z.   prináleží   odmena   ako   za   ktorýkoľvek   iný   úkon realizovaný v konaní v danej veci....

Práca advokáta spočívajúca v realizácii jednotlivých úkonov právnej služby, ktoré boli vyšpecifikované v rámci faktúry, ktorú odporkyňa nezaplatila, nemôže byť v konaní o zaplatenie   faktúry   vyhodnotená   ako   úkony,   vykonané   z   neodbornou   starostlivosťou, pretože predmetný súd rozhodujúci o zaplatení doplatku za právne služby nerozhodoval o merite veci, ktorej sa jednotlivé realizované úkony týkali.

S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako aj Okresný súd Banská Bystrica pri rozhodovaní o zaplatení 1600 eur za realizované úkony právnej   služby   nesprávne   aplikovali   a   interpretovali   zákon,   keď   vopred   prejudikovali dôvodnosť/nedôvodnosť vykonaných úkonov, ktoré mali byť vyriešené v konaniach, ktorých sa jednotlivé úkony týkali v rámci rozhodovania o merite veci....

Oba   súdy   pri   rozhodovaní   vo   veci   sťažovateľky   evidentne   prehliadli,   že   úkony právnej   služby   boli   realizované,   a   bolo   povinnosťou   oboch   súdov   vychádzať   primárne z dohodnutej odmeny vychádzajúcej zo zmluvy o právnej pomoci...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.   zn.   15   Co   189/2012-125   zo   dňa   19. 3. 2014   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica sp. zn. 9 C/219/2011-93 zo dňa 6. 6. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 189/2012-125 zo dňa 19. 3. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9 C/219/2011-93 zo dňa 6. 6. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľky rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl.12 ods.1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 15 Co 189/2012-125 zo dňa 19. 3. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9 C/219/2011-93 zo dňa 6. 6. 2012 porušené bolo.

Základné   právo   sťažovateľky   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.3 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 15 Co 189/2012-125   zo   dňa   19. 3. 2014   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica sp. zn. 9 C/219/2011-93 zo dňa 6. 6. 2012 porušené bolo.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 600 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 1 600 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 189/2012 zo dňa 19. 3. 2014 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9 C/219/2011-93 zo dňa   6. 6. 2012   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   na   ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastúpenia v sume 284,08 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedky na ochranu   svojich   práv,   ktorý   využila   a   krajský   súd   o   ňom   napadnutým   rozsudkom rozhodol, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie   rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie   poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného prerokovania   sťažnosti   (§   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde)   možnosť   jej   prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo   slobôd   navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   na   okresnom   súde   domáhala   voči   žalovanej zaplatenia 1 600 € s prísl. ako nedoplatku za poskytnuté právne služby na základe zmluvy o právnej   pomoci   uzatvorenej   so   žalovanou.   Okresný   súd   žalobu   svojím   rozsudkom zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol: «Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi   obhajoba   v   trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád.   spisovanie   listín o právnych   úkonoch,   spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).

Podľa   §   18   ods.   1   citovaného   zákona   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

Podľa   ods.   2   citovaného   zákonného   ustanovenia   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie   postupovať   s   odbornou   starostlivosťou,   ktorou   sa   rozumie,   že   koná   čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Podľa ods. 5 citovaného zákona odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou.

Z výsledkov dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva, že navrhovateľka poskytla, odporkyni právnu pomoc na základe písomnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb   a   uzavretej plnej   moci,   a to v konaniach,   ktoré   sa viedli   na   Okresnom súde   v Banskej Bystrici pod č. k. 7C/6/2010 a 13C/95/2010. V konaní č. k. 7C/6/2010 sa terajšia odporkyňa domáhala návrhom na „vydanie medzitýmneho rozsudku podľa § 152 ods. 2 O. s.   p.,   aby   odporcovia...   boli   spoločne   a   nerozdielne   zodpovední   za   škodu,   ktorá   jej vznikla duplicitným zaplatením kúpnej ceny za pozemok...“. V petite tohto návrhu ďalej uviedla, že „presná výška škody bude špecifikovaná po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia“. Tento žalobný návrh navrhovateľky okresný súd odmietol uznesením zo dňa 19. 04. 2010, pretože napriek jeho výzve nedoplnila svoje podanie tak, aby spĺňalo zákonom predpísané náležitosti, aby bolo možné na základe jej podania označeného ako návrh na začatie   konania   konať.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   navrhovateľka   v   zastúpení advokátkou, terajšou navrhovateľkou, odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 19. 05. 2010 uznesenie okresného súdu. ktorým odmietol návrh navrhovateľky na začatie konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že okresný súd mal   zisťovať,   či tvrdené okolnosti   zakladajú   nárok na náhradu   škody   a   či   je účelné o základe nároku rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, i keď navrhovatelia nárok nevymedzila jednoznačne   jeho   výškou.   Navrhovateľka   vo   vyjadrení,   ktoré   doložila   do   spisu,   zo   dňa 07. 09. 2010, po rozhodnutí odvolacieho súdu opätovne žiadala, aby rozhodol okresný súd medzitýmnym rozsudkom o základe žalobného návrhu zo dňa 12. 01. 2010 tak, že tento uzná ako opodstatnený čo do základu. Okresný súd žalobný návrh navrhovateľky rozsudkom zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 7C/6/2010-81 zamietol. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka   v   zastúpení   právnou   zástupkyňou   advokátkou   -   terajšou   navrhovateľkou. Krajsky sud v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/331/2010-103 zo dňa 15. 02. 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že „prvostupňový súd za súčinnosti s navrhovateľkou ustáli žalobný petit vo veci samej, o ktorom bude ďalej konať“. Poukázal na to, že medzitýmnym rozsudkom je možné rozhodnúť jedine v prípade, ak   sud   zistí   aspoň   čiastočnú   dôvodnosť   nároku   a   je   dôvod   na   zrušenie   napadnutého rozsudku s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. e) O. s. p. (nebol podaný riadny návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný). Terajšia navrhovateľka dňa 28. 03.   2011   vypovedala   odporkyni   plnomocenstvo   k   zastupovaniu   vo   vedenom   spore a zastupovanie prevzal advokát F. V. Konanie skončilo uzavretím dohody o urovnaní medzi účastníkmi a na základe toho bolo konanie zastavené.

V konaní č. k. 13C/95/2010 sa navrhovatelia voči tým istým odporcom ako vo vyššie uvedenom konaní domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by boli odporcovia 1/ a 2/ (vyššie   uvedení)   zaviazaní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   jej   sumu   40.629.35   Eur s príslušenstvom.   V   návrhu   uvádzala,   že   uzatvorila   s   odporcami   kúpnu   zmluvu   dňa 31. 01. 2007 - tak ako vo vyššie uvedenom konaní, odporcovia nesplnili svoju povinnosť vrátiť jej pôžičku, ku ktorej došlo na základe uvedenej kúpnej zmluvy. Aj v tomto konaní bola   terajšia   odporkyňa   zastúpená   terajšou   navrhovateľkou.   V   tomto   konaní   terajšia navrhovatelia, ktorá zastupovala odporkyňu podala návrh na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci č. k. 7C/6/2010. Okresný súd jej návrh zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. 17Co/236/2010. zo dňa 29. 11. 2010. uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Navrhovatelia tiež v mene odporkyne podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu okresného a odvolacieho súdu.   Následne   oznámila   okresnému   súdu,   že   vypovedala   terajšej   odporkyni   dňa 28. 03. 2011 plnomocenstvo k zastupovaniu. Toto konanie bolo zastavené na základe toho, že došlo medzi účastníkmi k uzavretiu dohody o urovnaní tak, ako je vo vyššie uvedenej veci. Zodpovednosť   advokáta   v   najširšom   zmysle   slova   je   zodpovednosťou   etickou   aj právnou,   je   zodpovednosťou   voči   klientovi,   súdu,   inému   štátnemu   orgánu   právnickej profesii, advokátskej komore, kolegom, koncipientom. verejnosti, voči sebe samému. Klient má nepochybne právo na to, aby mu bola právna služba poskytnutá riadne, t. j. s odbornou starostlivosťou a teda bez vád. Aj vznik nároku na náhradu škody sa odvíja od vadného poskytnutia právnej služby.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu okresného sudu dospel k záveru, že okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. a vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ustanovenie § 18 ods. 2 a 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Okresný sud tiež svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. a v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre toto rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje.

K veci odvolací sud len na doplnenie uvádza: Klient má právo na to, aby mu bola právna služba poskytnutá riadne, t. j. s odbornou starostlivosťou a teda bez vád. Vplyv vadnosti poskytnutia právnej služby má vplyv na nárok na odmenu advokáta.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi navrhovateľkou a odporkyňou bola uzavretá zmluva o právnej pomoci a v tejto zmluve sa v článku 2 zmluvné strany dohodli na odmene advokáta. Z výsledkov dokazovania však vyplynula aj tá skutočnosť, ako vyplýva z obsahu pripojených súdnych spisov - konaní, v ktorých navrhovateľka poskytla právnu pomoc   odporkyni,   navrhovateľka   nepostupovala   v   týchto   konaniach   s   odbornou starostlivosťou tak, ako to vyžaduje § 18 ods. 2 Zákona o advokácii, ako uvádza v dôvodoch rozhodnutia okresný súd, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nepatri navrhovateľke odmena podľa § 18 ods. 2 Zákona o advokácií za tie úkony, pri ktorých nepostupovala s odbornou   starostlivosťou.   Stotožňuje   sa   s   názorom   okresného   súdu.   že   v   konaní č k. 7C/6/2010.   ktoré   sa   viedlo   na   tamojšom   okresnom   súde,   navrhovateľka   nepodala riadny návrh, a to ani po výzve okresného súdu a zrušení veci odvolacím súdom, pretože sa domáhala   len   vydania   medzitýmneho   rozsudku   podľa   §   152   ods.   2   O.   s.   p.,   pričom vzhľadom na to, že sa domáhala v zastúpení odporkyne náhrady škody z titulu nevrátenej kúpnej ceny z uzavretej kúpnej zmluvy, v tomto konaní neprichádzalo do úvahy vydanie medzitýmneho   rozsudku   tak,   ako   na   to   správne   poukazuje   odporkyňa   vo   vyjadrení k odvolaniu   navrhovateľky.   V   konečnom   dôsledku   navrhovateľka   v   tomto   konaní   ani odporkyňa   do   skončenia   veci   nezastupovala,   vypovedala   jej   plnú   moc.   Navrhovateľka. pokiaľ   vykonala   úkony   právnej   pomoci   pri   zastupovaní   odporkyne,   tieto   neboli   účelne vynaložené a neviedli k odstráneniu jej vadného postupu v konaní. Nepodala návrh, ktorým by sa bola terajšia odporkyňa domáhala náhrady škody, ktorej výšku by bola špecifikovala, ale uplatnila ako procesné samostatný nárok „vydanie medzitýmneho rozsudku“, ktorý nie je procesné samostatne uplatniteľným spôsobom ochrany, lebo je súčasťou rozhodovania o celej prejednávanej veci. Ustanovenie § 152 ods. 2 umožňuje súdu rozhodnúť rozsudkom, ak je to účelné, najskôr len o časti alebo len o základe veci. ale v tom prípade, ak je uplatnený riadny nárok na náhradu škody s konkrétnou výškou. V tomto prípade tak tomu nebolo.

Pokiaľ   ide   o   zastupovanie   odporkyne   navrhovateľkou   v   ďalšom   konaní č. k. 13C/95/2010,   odvolací   súd   si   osvojuje   záver   okresného   súdu,   že   úkony   právnej služby, ktoré   vykonala   navrhovateľka   v   tomto   konaní,   nemožno   považovať   za   účelne vykonané, keď považovala za taktický postup podanie dvoch žalôb skutkovo súvisiacich, týkajúcich sa totožných osôb a následne požadovala v tomto konaní prerušenie konania do skončenia vyššie označenej veci, ktorému návrhu nebolo vyhovené. Je tiež správny záver okresného súdu, že sumu, ktorú uhradila odporkyňa z titulu zálohu navrhovateľke, táto suma   bola   postačujúca   na   krytie   jej   odmeny   za   účelne   vynaložené   trovy   právneho zastúpenia. Okresný sud preto správne rozhodol, keď nepriznal navrhovateľke ani odmenu za   právne   zastúpenie   v   uvedenom   konaní.   Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   rozsudok okresného sudu. ako vecne správny, potvrdil.»

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani analogické právo na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd primeraným a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagoval   na   podstatné   odvolacie   námietky sťažovateľky.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   neuviedla   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   boli   schopné spochybniť   správnosť   a   ústavnosť   rozsudku   krajského   súdu.   Z   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu je zrejmé, prečo sťažovateľke nie je možné priznať odmenu za jednotlivé úkony právnej služby, ktoré vykonala, pričom jej sťažnosť je iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu, ktorá však nie je schopná spochybniť ústavnú konformitu rozsudku krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej práva na spravodlivé súdne konanie.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Nad rámec odôvodnenia krajského súdu ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľky, že posudzovanie   účelnosti   konania   prináleží   rozhodovať   súdom   v   konaniach,   v   ktorých zastupuje advokát   klienta,   a   nie   v   konaní o   zaplatenie   odmeny   advokátovi,   uvádza,   že s týmto   názorom   nie   je   možné   sa   stotožniť.   Posudzovanie   hospodárnosti   a   účelnosti jednotlivých   úkonov   právnej   služby,   za   ktoré   advokát   požaduje   odmenu   v   konaní o zaplatenie tejto odmeny, je nielen možné, ale aj nevyhnutné, a to najmä v situácii, ak klient, proti ktorému si advokát zaplatenie odmeny uplatňuje, na túto skutočnosť poukazuje, tak ako to bolo v prípade sťažovateľky. Uzatvorenie zmluvy o právnej pomoci, resp. dohoda o odmene   za   úkon   právnej   služby   sama   osebe   neznamená,   že   advokát   má   nárok na zaplatenie   odmeny   za   akýkoľvek   úkon   právnej   služby,   ktorý   vykoná,   ak   nie   je hospodárny a účelný, a teda je v rozpore so zákonom o advokácii, ktorým je povinný každý advokát sa riadiť. Pokiaľ sťažovateľka pri zastupovaní svojho klienta ako advokátka takto nepostupovala, nárok na zaplatenie odmeny nemá.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach... Podľa ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo...   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sú všeobecnými ustanoveniami k základným právam   upraveným   ústavou   (resp.   medzinárodnou   zmluvou)   adresované   predovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným pravidlom ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú charakter   samostatne   uplatňovaného   práva.   Ich   porušenie   možno   namietať   len   súčasne s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou   (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   týchto   základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014