znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 274/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami Okresného súdu   Galanta sp. zn. 13   Er 748/2008   z   29.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   807/2008   z   28.   marca   2012,   sp. zn. 13   Er 832/2008 z 28. marca 2012, sp. zn. 13 Er 11/2009 z 28. marca 2012, sp. zn. 20 Er 181/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 23 Er 228/2009 z 22. marca 2012, sp. zn. 23 Er 802/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 23 Er 951/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 949/2009 z 28. marca 2012, sp. zn. 23 Er 948/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 23 Er 1024/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 1082/2009 z 28. marca 2008, sp. zn. 20 Er 112/2010 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 675/2010 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 535/2010 z 28. marca 2012, sp. zn. 13 Er 676/2010   z 28.   marca 2012,   sp. zn. 13 Er   1282/2010   z 29.   marca 2012,   sp.   zn.   13   Er 63/2011 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 80/2011 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 141/2011 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 139/2011 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 183/2011 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 527/2011 z 29. marca 2012, sp. zn. 13 Er 243/2010 zo 7. júna 2012, sp. zn. 13 Er 344/2010 z 23. marca 2012, sp. zn. 8 Er 628/2012 zo 14. mája 2012, sp. zn. 8 Er   629/2012   zo   14.   mája   2012,   sp.   zn.   8   Er   718/2012   z   28.   mája   2012, sp. zn. 5 Er 447/2003   zo   4.   mája   2012,   sp.   zn.   23   Er   390/2010   z   26.   marca   2012, sp. zn. 23 Er 387/2010 z 23. marca 2012 a sp. zn. 23 Er 889/2009 z 26. marca 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9800/2013 až sp. zn. Rvp 9832/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 9800/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Er 748/2008 z 29. marca 2012, sp. zn. 13 Er 807/2008 z 28. marca 2012, sp. zn. 13 Er 832/2008 z 28. marca 2012, sp. zn. 13 Er 11/2009 z 28. marca 2012, sp. zn. 20 Er 181/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 23 Er 228/2009 z 22. marca 2012, sp. zn. 23   Er   802/2009   z 26. marca   2012,   sp.   zn.   23   Er   951/2009   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   949/2009   z 28. marca   2012,   sp.   zn.   23   Er   948/2009   z   26.   marca   2012, sp. zn. 23   Er   1024/2009   z 26. marca   2012,   sp.   zn.   13 Er   1082/2009   z 28.   marca   2008, sp. zn. 20   Er   112/2010   z 26. marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   675/2010   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   535/2010   z 28. marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   676/2010   z   28.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   1282/2010   z 29. marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   63/2011   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   80/2011   z 26. marca 2012,   sp.   zn.   13   Er   141/2011   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13 Er   139/2011   z 26. marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   183/2011   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   527/2011   z 29. marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   243/2010   zo   7.   júna   2012, sp. zn. 13 Er   344/2010   z 23. marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   628/2012   zo   14.   mája   2012, sp. zn. 8 Er   629/2012   zo 14. mája 2012,   sp.   zn.   8   Er   718/2012   z   28.   mája   2012, sp. zn. 5 Er 447/2003   zo 4. mája 2012,   sp. zn. 23   Er   390/2010   z   26.   marca   2012 a sp. zn. 23 Er 387/2010 z 23. marca 2012, sp. zn. 23 Er 889/2009 z 26. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a im predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení oprávnenej z exekúcií, pričom vo všetkých prípadoch okresný súd poveril vykonaním exekúcií súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny exekútor“). Sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora z vykonávania označených exekučných konaní z dôvodu jeho možnej zaujatosti, pretože súdny exekútor pred výkonom exekučnej činnosti bol v minulosti zamestnancom sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcií, pričom okresný súd tak rozhodol   argumentačne   sa   odvolávajúc   na   rozhodnutie   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.

Sťažnosťami   podanými   ústavnému   súdu   sťažovateľka   vo   všetkých   33   prípadoch namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že v prvom rade okresný   súd rozhodol   o vylúčení povereného súdneho exekútora   bez akéhokoľvek návrhu účastníkov konania, ale tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľky okresný súd nemal   oprávnenie.   Sťažovateľka   tiež   poukázala   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   svoje napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej exekučnej veci (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), a tiež toto rozhodnutie ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľka mohla v konaní pred ústavným súdom k nemu vyjadriť, a napokon okresný súd ani neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k nemu   pred   vydaním   napádaných   exekučných   rozhodní.   Podľa   sťažovateľky   sú   tak napádané exekučné rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne. V nadväznosti na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľky porušené aj jej „majetkové“ práva, resp. práva na ochranu   vlastníctva,   pretože   uvedeným postupom   okresného súdu   bola sťažovateľke podľa   jej   tvrdení   odňatá   možnosť   domáhať   sa   svojho   majetku   (rozumej   vymáhaných pohľadávok)   prostredníctvom   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora,   ktorého   si   vybrala z dôvodu svojej dôvery v jeho činnosť. Napokon podľa sťažovateľky mala byť v dôsledku uvedených   rozhodnutí   okresného   súdu   znevýhodnená   ako   oprávnená   z   exekúcií   oproti povinným z týchto exekúcií.

Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne okrem iného tiež uviedla: «...   Napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Galanta   veľmi   významnou   mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods.10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení sťažovateľa...

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   Okresného   súdu   Galanta...   ako   aj   napadnutým uznesením   tohto   súdu,   došlo...   k   porušeniu   zásady   „rovnosti   zbraní“,   zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...

Okresný súd Galanta neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie racionálnych   obáv   o   legálny   a   legitímny   priebeh   exekúcie,   bez   posúdenia   splnenia formálnych   (napr.   počítanie   zákonnej   päť   dňovej   lehoty   danej   k   uplatneniu   námietky zaujatosti) a materiálnych podmienok námietky zaujatosti (napr. opis relevantných dôvodov zaujatosti   ktoré   dovoľujú   pochybovať   o   riadnom   priebehu   exekučného   konania)   a   bez uskutočnenia   testu   objektívnej   a   subjektívnej   stránky   zaujatosti   súdneho   exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný súd Galanta vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Osobitne upozorňujeme, že k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na   spravodlivý   súdny   proces   došlo   aj   preto,   že   porušovateľ   neposkytol   sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo povinného). Podľa ust. §30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho exekútora možno len na návrh účastníka konania. V danom prípade návrh nebol podaný!...

Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne   a   nepochybne   k   tomu,   že   súdny   exekútor   je   zaujatý   voči   sťažovateľovi   – obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnenia uznesenia, nie je možné na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať právne účinky vylúčenia súdneho exekútora z výkonu exekúcie. Sťažovateľ v súvislosti s týmto argumentom odkazuje na svoju argumentáciu obsiahnutá v článku IV. tejto   sťažnosti.   Právna   úprava   výberu   exekútora   neumožňuje   exekučnému   súdu   vylúčiť súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   pre   pomer   k   oprávnenému!   Oprávnený   si legálne   vyberá   exekútora   (§   38   a   §   39   Exekučného   poriadku),   pričom   nikdy   nejde o náhodný   výber,   ale   výber   založený   na   pomere   oprávneného   k   exekútorovi,   pretože oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom prístupe...

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť   ovplyvniť   prípravu   obsahu   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   pritom   však   dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný   súd,   navyše   dával   povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez   existencie akýchkoľvek   obáv   z   reakcie   sťažovateľa,   došlo   k   mareniu   exekúcie   a   to   aj   vylúčením sťažovateľa z jej výkonu...

Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj výrok o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska udržateľný a nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie...

Všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom... Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný   súd   rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.»

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom zo sťažovateľkou napádaných exekučných konaní bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. V dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil   ňou   označené rozhodnutia   okresného   súdu   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   označených   exekučných konaní,   aby   okresnému   súdu   zakázal   pokračovať   v   diskriminácii   sťažovateľky,   aby sťažovateľke   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   každom   jednotlivom   prípade po 1 000 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9800/2012 až sp. zn. Rvp 9832/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom uzneseniami okresného súdu sp. zn. 13   Er   748/2008   z   29.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   807/2008   z   28.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   832/2008   z   28.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   11/2009   z   28.   marca   2012, sp. zn. 20 Er   181/2009   z   26.   marca   2012,   sp.   zn.   23   Er   228/2009   z   22.   marca   2012, sp. zn. 23   Er   802/2009   z   26.   marca   2012,   sp.   zn.   23   Er   951/2009   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   949/2009   z   28.   marca   2012,   sp.   zn.   23   Er   948/2009   z   26.   marca   2012, sp. zn. 23 Er 1024/2009 z 26. marca 2012, sp. zn. 13 Er 1082/2009 z 28. marca 2008, sp. zn. 20   Er   112/2010   z   26.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   675/2010   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   535/2010   z   28.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   676/2010   z   28.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   1282/2010   z   29.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   63/2011   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   80/2011   z   26.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   141/2011   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13 Er   139/2011   z   26.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   183/2011   z   26.   marca   2012, sp. zn. 13   Er   527/2011   z   29.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   243/2010   zo   7.   júna   2012, sp. zn. 13 Er   344/2010   z   23.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   628/2012   zo   14.   mája   2012, sp. zn. 8 Er   629/2012   zo   14.   mája   2012,   sp.   zn.   8   Er   718/2012   z   28.   mája   2012, sp. zn. 5 Er 447/2003   zo   4.   mája   2012,   sp.   zn.   23   Er   390/2010   z   26.   marca   2012, sp. zn. 23 Er 387/2010 z 23. marca 2012 a sp. zn. 23 Er 889/2009 z 26. marca 2012 a im predchádzajúcim postupom, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, a tiež bez toho, aby okresný   súd   umožnil   sťažovateľke   vyjadriť   sa   k   vylúčeniu   ňou   zvoleného   súdneho exekútora,   pričom   podľa   sťažovateľky   okresný   súd   rozhodol   iba   odvolaním   sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp.   túto neposúdil   podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila   aj   tvrdením,   že   okresný   súd   v   napadnutých   rozhodnutiach   neprihliadol na stabilizovanú   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (pozri   sťažovateľkou   označené rozhodnutia)   vo   veci   námietok   zaujatosti   vznesených   povinnými   proti   osobe   súdneho exekútora (JUDr. R. K.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre   svoj   bývalý   pracovný   pomer   u   oprávnenej   z   exekúcie   (u   sťažovateľky),   nebol   z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010, III. ÚS 329/2010, III. ÚS 322/2010 a pod.) všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vzhľadom   na   uvedené   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej v napádaných exekučných konaniach okresný súd nemohol rozhodovať o vylúčení súdneho exekútora   bez   návrhu   účastníka   exekučného   konania,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   v   priebehu   celého   exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi   doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   je   povinný   ex   offo   skúmať,   či   sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, ku ktorým nepochybne patrí aj zabezpečenie   nestrannosti   súdneho   exekútora   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Exekučného   poriadku.   Postup   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach,   ktorým   tento vylúčil   súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcií   bez   existencie   návrhu   zo   strany účastníkov exekučného konania, preto nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.

Okrem toho ústavný súd dáva do pozornosti, že z § 30 ods. 3 Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré sa cíti byť zaujatý a pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť vzniká v okamihu, ako sa o takýchto okolnostiach dozvedel alebo mohol dozvedieť. Podľa zistení ústavného súdu v súvislosti s inými exekučnými konaniami súdny exekútor (JUDr. R.   K.)   v   iných   exekučných   konaniach   vykonávaných   v   prospech   sťažovateľky   ako oprávnenej z exekúcie sám oznamoval skutočnosti, pre ktoré „by potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie“, pričom za takúto okolnosť sám exekútor považoval svoj niekdajší pracovný pomer u sťažovateľky. Keďže tento dôvod zaujatosti bol dôvodom na vylúčenie   povereného   súdneho   exekútora   aj   v   sťažovateľkou   napádaných   exekučných konaniach, bolo podľa názoru ústavného súdu namieste – dokonca aj v týchto prípadoch – požadovať   od   sťažovateľkou   vybratého   súdneho   exekútora   uplatnenie   §   30   ods.   3 Exekučného poriadku, ktorý si však v týchto napádaných prípadoch túto svoju zákonnú povinnosť nesplnil, takže aj vzhľadom na to postup okresného súdu, ktorý ex offo vylúčil súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií, je ústavne udržateľný.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky   týkajúce   nevykonania   dokazovania,   resp. potreby   jeho   rozsahu   vo   vzťahu   k   preukázaniu   zaujatosti   súdneho   exekútora   alebo   jej dôvodov (t. j. či za takýto dôvod možno považovať niekdajší pracovný pomer exekútora u oprávnenej z exekúcie, pozn.), ústavný súd poukazuje na § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k   veci,   ktorá   je   predmetom   exekúcie,   k   účastníkom   exekučného   konania   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Ak   okresný   súd   s   poukazom   na   citované   ustanovenie   Exekučného   poriadku považoval   niekdajší   pracovný   pomer   medzi   sťažovateľkou   ako   oprávnenou   z   exekúcie a súdnym   exekútorom   za   vzťah   takej   povahy   a   intenzity,   ktorý   by   bol   schopný   nielen u účastníkov konania, ale aj objektívne vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť o nezaujatosti súdneho exekútora, a z tohto dôvodu ho z vykonávania exekúcie vylúčil, nemožno   tento   záver   vzhliadať   za   taký,   ktorý   by   odporoval   účelu   a   zmyslu   tohto ustanovenia.

Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej strane   síce   otázka   zaujatosti   nemôže   vychádzať   iba   zo   subjektívnych   nepodložených pochybností   osôb   zúčastnených   na   konaní   (účastníkov   konania),   ale   musí   vychádzať z právneho   rozboru   objektívnych   skutočností,   ktoré   sú   podkladom   týchto   pochybností, na strane   druhej   otázka   zaujatosti   vzhľadom   na   jej   objektívnu   aj   subjektívnu   stránku nemôže byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.

Keďže súčasťou   základného práva   na súdnu ochranu, resp.   práva   na spravodlivé súdne   konanie,   do   rámca   ktorého   exekučné   konanie   nepochybne   patrí,   je   aj   záruka nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, súdny exekútor v záujme zachovania   tejto   záruky   je   v   prípade   preukázania   objektívnych   pochybností   o   jeho nezaujatosti vylúčenie svojej osoby z exekúcie povinný strpieť.

Rozhodnutia okresného súdu   o vylúčení súdneho exekútora   z exekúcií   z dôvodu objektívnej pochybnosti o jeho nezaujatosti z dôvodu jeho niekdajšieho pracovného pomeru u sťažovateľky (oprávnenej z exekúcie) sa javí ako udržateľné aj v kontexte s ustanovením § 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným pomerom   alebo   s   obdobným   pracovným   vzťahom,   podnikaním   a   pod.,   tobôž   ak   sa v takomto pomere hoci aj v minulosti súdny exekútor nachádzal v interakcii s účastníkom exekučného konania. Preto podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií z uvedených dôvodov nemožno považovať za arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené,   keďže   nie   sú   popretím   účelu,   podstaty   a   zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že okresný súd svoje rozhodnutia odôvodnil iba odvolaním   sa   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   322/2010-37   z   13.   apríla   2011 týkajúceho sa vylúčenia súdneho exekútora (JUDr. R. K.) v inej exekučnej veci, a to napriek tomu,   že tento   nález pre jeho rozhodnutie v   danej   exekučnej   veci   nebol nijako právne záväzný, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na už uvedené dôvody napadnuté rozhodnutia okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie na jeho riadne odôvodnenie plne obstoja, a to aj bez podporného poukazu na označený nález ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií právne záväznou, a tým podstatnou právnou skutočnosťou,   tak   ani   okolnosť,   že   sťažovateľka   sa   k   tomuto   nálezu   nemala   možnosť vyjadriť, nezakladá porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom vrátane základného práva na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.

Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný súd   sa   v   sťažnosťou   napádaných   uzneseniach   odchýlil   od   stabilizovanej   súdnej   praxe, pokiaľ   ide   o   aplikáciu   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku,   ústavný   súd   v   prvom   rade podotýka,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   boli   sťažovateľkou   označené exekučné rozhodnutia okresného súdu (pozri už uvedené, pozn.). Skutočnosť, že okresný súd,   resp.   iné   okresné   súdy   pri   rozhodovaní   o   námietkach   zaujatosti   odôvodnených niekdajším pracovným pomerom medzi sťažovateľkou a súdnym exekútorom v iných ako ústavným   súdom   preskúmavaných   veciach   zaujali   odlišné   právne   stanovisko,   a   teda súdneho exekútora na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli predmetom   prieskumu   ústavného   súdu,   ešte   nemá   za   následok   automaticky   predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú tak pre okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosti sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   ich   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práva na ochranu vlastníctva

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   dôsledkom   napadnutých   rozhodnutí okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania napádaných exekúcií jej bol, resp. je odopretý nárok na vymoženie svojich exekučnými titulmi priznaných pohľadávok voči   povinným   z   exekúcií,   ústavný   súd   podotýka,   že   vzhľadom   na   možnosť   danú Exekučným poriadkom sťažovateľke ako oprávnenej z exekúcií zvoliť si nového exekútora v exekučných konaniach, ktoré napokon neboli ani zastavené, nemožno v ňou tvrdených skutočnostiach vzhliadať porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie a v tej spojitosti ani základného práva a práva pokojne užívať svoj majetok.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd   podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Keďže   sťažovateľka   namietala porušenie   čl. 12   ods.   2 ústavy   a čl.   14 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie ústavný súd nezistil (pozri už uvedené), nemohlo v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri ich predbežnom prorokovaní ako zjavne neopodstatnené odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí okresného   súdu   a o priznaní finančného zadosťučinenia   a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   týchto   častiach   sťažností,   ktorými   sa   sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013