znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 274/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   S.,   B.,   zastúpeného   spoločnosťou   A.,   s.   r.   o.,   B., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. I. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 338/2010-382 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011 doručená sťažnosť L. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. I. S., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 338/2010-382 z 30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ sa od roku 2003 v pozícii navrhovateľa domáha cestou súdu uloženia povinnosti odporcovi (neskôr odporcom) vydať kľúče od bytu... v B. Sťažovateľ bol riadnym nájomcom v uvedenom byte riadne platil nájomné, no napriek tomu ho pôvodný vlastník bytu, spoločnosť F., s. r. o. z bytu protiprávne, bez exekučného titulu vysťahovala. Vlastník svoj postup odôvodnil tým, že sťažovateľ ako nájomca neplatil nájomné v ním požadovanej výške. Vlastník si ale musel byť vedomý, že sa jedná o regulované nájomné, a preto nárok na   ním   požadované   nájomné   nemal.   V   danom   duchu   rozhodli   aj   súdy,   keď   priznali sťažovateľovi   v   inom   konaní   právo   na   vrátenie   sumy   68.186,-   Sk   ako   bezdôvodného obohatenia (spis Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C 8/04 v spojení s uznesením KS BA 3Co 309/04).

Aj   v predmetnom   konaní   o   uloženie   povinnosti   vydať   kľúče   bolo   preukázané,   že v čase vypratania sťažovateľa tento bol riadnym nájomcom, vlastník konal protiprávne pri jeho vyprataní, nemal na to súdne rozhodnutie, ani len nedoručil sťažovateľovi výpoveď z nájmu.

Počas súdneho konania pôvodný vlastník previedol byt na A. G. a M. B., preto došlo k zmene na strane odporcov, nakoľko sťažovateľ sa splnenia povinnosti mohol domáhať len vo vzťahu k vlastníkovi, pričom nový vlastník v zmysle Občianskeho zákonníka vstúpil do postavenia prenajímateľa.

Okresný súd Bratislava V svojim v poradí prvým rozhodnutím v danej veci, t. j. rozsudkom zo dňa 13. 03. 2009 návrhu sťažovateľa (ako navrhovateľa) v celom rozsahu vyhovel, protinávrh odporcov v 1. a 2. rade zamietol a zaviazal odporcov v 1. a 2. rade k náhrade trov konania.

Následne   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   zo   dňa   17.   02.   2010   rozsudok napadnutý   odporcom   v   1.   a   2.   rade   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pričom v opätovnom rozhodovaní bol Okresný súd Bratislava V viazaný názorom Krajského súdu v Bratislave.

V intenciách odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Okresný súd Bratislava V pri opätovnom konaní vo veci, rozhodnutie zmenil a návrh ako aj protinávrh odporcov zamietol. Krajský súd následne dané rozhodnutie potvrdil...

Tak   ako   ustálil   aj   Okresný   súd   Bratislava   V   vo   svojom   zamietavom   rozsudku, nájomcovi   jeho   nájomný   vzťah   k   bytu   ku   dňu   rozhodnutia   nezanikol   a   navrhovateľ (sťažovateľ) má v zmysle ustanovenia § 687 ods. 1 Občianskeho zákona právo na to, aby mu bol ponechaný tento byt do užívania v stave spôsobilom na riadne užívanie a by mu bol zo strany prenajímateľa zabezpečený plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu. Avšak v spojení s ďalším právnym posúdením veci Okresným súdom Bratislava V, zostáva právo sťažovateľa teoretickým konštatovaním, ktorého výkon súd nijakým spôsobom nezaručil,   naopak,   práve   svojim   rozhodnutím,   ktoré   bolo   napadnutým   Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave potvrdené, súd výkon legitímneho práva sťažovateľa odoprel v celom rozsahu.

Máme za to, že tak Krajský súd v Bratislave ako aj Okresný súd Bratislava V pri svojom   rozhodovaní   odopreli   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ich rozhodnutie je arbitrárne a postupom súdov došlo k aplikácii nesprávneho ustanovenia zákona.   Namiesto   aplikácie   ustanovenia   o   právnom   nástupníctve   nového   vlastníka   do postavenia   prenajímateľa   súdy   aplikovali   ustanovenie   o   dobrých   mravov,   no   dôvod aplikácie daného ustanovenia nijak bližšie nezdôvodnili. Nemožno akceptovať ako dôvod nevyhovenia návrhu skutočnosť, že sťažovateľ potom ako bol z bytu vyprataný si našiel nový podnájom, pričom terajší vlastníci by boli neprimerane obmedzený v ich vlastníctve. Na rozdiel od sťažovateľa, odporcovia mohli vec riešiť odstúpením od kúpnej zmluvy, nakoľko byt mal závažnú vadu – pri nadobudnutí vlastníctva boli uvedení do omylu, že byt je kúpou voľný a bez tiarch, no v skutočnosti k bytu bol nájomný vzťah. Skutočnosť, že odporcovia uvedené nevyužili nemôže byť na ťarchu sťažovateľa.

Právo   sťažovateľa   ako   nájomcu   sa   viaže   ku   konkrétnej   nehnuteľnosti,   v   tomto prípade k bytu... v B. Prevodom nehnuteľnosti z pôvodného prenajímateľa na odporcov v 1. a 2. rade dochádza z hmotnoprávneho hľadiska k tomu, že na nových vlastníkov prechádza obmedzenie, ktorým je právo nájmu za trvania nájomného pomeru podľa platnej Zmluvy o nájme zaťažené.

Z uvedeného vyplýva, že noví vlastníci bytu sú povinní trpieť výkon práva bývania sťažovateľa. Tak vlastnícke ako aj nájomné právo zabezpečujú oprávnenému výkon práva na bývanie, pričom však konajúci súd v danom prípade prihliadol len na výkon práva na bývanie   vlastníkov   nehnuteľnosti.   Treba   si   uvedomiť,   že   aj   vlastník   má   povinnosti,   ak prenajme   svoju   nehnuteľnosť,   ako   náhradu   za   stratu   užívacieho   práva   požíva   požitky v podobe nájomného ako odplaty za časovo obmedzené užívacie právo.

Konajúci   súd   nie   je   oprávnený   stavať   do   porovnávacej   pozície   právo   vlastnícke a právo nájmu, a rozhodovať s prihliadnutím na dobré mravy, ktorému právu poskytne väčšiu ochranu. Obidve uvedené práva zabezpečujú oprávnenému výkon práva na bývanie. Súdy zjavne pochybili v danom bode. Ak vytkli sťažovateľovi, že on na rozdiel od terajších vlastníkov má zabezpečené bývanie, natíska sa otázka, že či po vyprataní mal sťažovateľ čakať na právoplatné skončenie súdov a dovtedy byť bezdomovcom?

Krajský súd v Bratislave potvrdením rozsudku prvostupňového súdu a stotožnením sa s odôvodnením prvostupňového súdu precedenčne vytvára priestor na obchádzanie zákona, pričom   prevedením   každej   nehnuteľnosti   na   nového   vlastníka,   z   ktorej   bol   oprávnený nájomník neoprávnene vyprataný, sa poskytuje ochrana novému vlastníkovi bez ohľadu na to, že prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prechádzajú na nadobúdateľa aj všetky práva a povinnosti k nehnuteľnosti viazané.

Tak   prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   nerešpektovali   ustanovenie   §   680   ods.   3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú.“

Z uvedeného vyplýva, že nájomnú zmluvu k nehnuteľnosti nemožno z dôvodu zmeny vlastníka vypovedať vôbec.   Nájomná zmluva v prípade sťažovateľa bola uzatvorená na dobu neurčitú.

Odvolací súd poskytuje uvedeným rozhodnutím ochranu konaniu, ktoré protiprávne zasahuje do práva na bývanie sťažovateľa, vykonávaného na základe zmluvy o nájme. Pri uvedenom   postupe   sa   tak   Krajský   súd   v   Bratislave   ako   aj   Okresný   súd   Bratislava V odvolávajú na dobre mravy, neprihliadajúc na skutočnosť, že sťažovateľ nekonal nikdy v rozpore s dobrými mravmi, riadne a včas, dokonca nad rámec svojej zákonnej povinnosti uhrádzal platby spojené s nájmom bytu a za uvedené konanie v súlade s dobrými mravmi bol protizákonne vyprataný...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   L.   S…   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Co/338/2010-382 z 30. 3. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Co/338/2010-382 z 30. 3. 2011 zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   návrhu   sťažovateľa   ako navrhovateľa   Okresný   súd   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k. 32 C 200/03-268   z   13.   marca   2009   (ďalej   len   „rozsudok   z   13.   marca   2009“)   uložil odporcom   v 1.   a   2.   rade   povinnosť   odovzdať   sťažovateľovi   kľúče   od   sporného   bytu a umožniť mu jeho užívanie a zamietol protinávrh odporcov 1. a 2. na určenie neplatnosti nájomnej   zmluvy   k   spornému   bytu   uzavretej   medzi   ich   právnym   predchodcom   ako vlastníkom a prenajímateľom a sťažovateľom ako nájomcom. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 238/2009-311 zo 17. februára 2010 (ďalej len „uznesenie zo 17. februára 2010“) zrušil rozsudok okresného súdu z 13. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č.   k. 32 C 200/03-351 z 9. júla 2010 (ďalej len   „rozsudok   z   9.   júla   2010“)   viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu vysloveným v uznesení   zo   17.   februára   2010   zamietol   návrh   sťažovateľa   aj   protinávrh odporcov v 1. a 2. rade. Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010   a krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa   napadnutý rozsudok okresného súdu z 9. júla 2010.

Sťažovateľ nenamietal správnosť časti skutkových a právnych záverov uvedených v rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil, a zhrnul ich takto:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcom vydať mu kľúče od bytu... v B. a zabezpečiť mu nerušený výkon práv spojených s užívaním tohto bytu ako aj vzájomný návrh odporcov na určenie   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   zo   dňa   26.   4.   2001   a   ani   jednému   z   účastníkov nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného   v konaní, a to najmä z nájomnej zmluvy, uzavretej navrhovateľom so spoločnosťou F., s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „F.“) ako aj zistených okolností, za akých bolo navrhovateľovi znemožnené užívanie predmetného bytu a jeho nadobudnutie odporcami, pričom sa riadil i názormi   odvolacieho   súdu,   uvedenými   v   jeho   uznesení   zo   dňa   17.   2.   2010,   č.   k.   4Co 238/2009-3... Dospel k záveru, že k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo konkludentne dňom 8. 8. 2001, kedy sa pôvodný prenajímateľ stal vlastníkom bytu, keďže bolo preukázané, že navrhovateľ byt užíval od 26. 4. 2001 a platil nájomné a odporca toto nájomné prijímal. Mal za to, že medzi účastníkmi došlo k zmluvnému konsenzu o jej obsahu, pričom však v časti, v ktorej odporovala všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, bola relatívne neplatným právnym úkonom podľa ustanovenia § 40a Obč. zák. v rozsahu, ku ktorému dospel Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 11.   2.   2004 č. k. 18C 8/04 potvrdeným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 6. 4. 2006 č. k. 3Co 309/04-132. Následné zmeny vlastníctva predmetného bytu posudzoval podľa ust. § 680 ods. 2 prvá časť vety Obč. zák., podľa ktorého ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho vzťahu prenajímateľa a odporcov,   považoval za plne pasívne legitimovaných, keďže od podania návrhu do dňa rozhodnutia vo veci samej, nebola ani zo strany právnych predchodcov   odporcov,   ani   zo   strany   samotných   odporcov   daná   navrhovateľovi kvalifikovaným   spôsobom   výpoveď   z   nájmu   bytu.   Dospel   k   záveru,   že   v   konaní   nebol preukázaný   žiaden   dôvod   skončenia   nájomného   vzťahu   k   predmetnému   bytu   a   právne vzťahy   medzi   účastníkmi   konania   sa   naďalej   riadia   pôvodnou   platne   konkludentne uzavretou   nájomnou   zmluvou,   ktorá   bola   dohodnutá   na   neurčitú   dobu...   Obranu vedľajšieho účastníka na strane odporcov, že k zániku nájomnej zmluvy došlo neplatením nájomného,   s poukazom   na   ustanovenie   §   673   Obč.   zák.   per   analogiam   považoval   za nedôvodnú, keďže navrhovateľ ako nájomca nebol povinný platiť nájomné, ak po svojom nedobrovoľnom opustení bytu nemohol tento užívať dohodnutým spôsobom, k čomu bol donútený protiprávnym konaním právneho predchodcu odporcov, ktorý nerešpektoval jeho práva nájomcu. Vyvodil tak, že navrhovateľ ako riadny nájomca predmetného bytu, ku ktorého jeho nájom ku dňu jeho rozhodovania nezanikol, má v zmysle ustanovenia § 687 ods.   1   Obč.   zák.   právo   na   to,   aby   mu   bol   prenechaný   tento   byt   do   užívania   v   stave spôsobilom na riadne užívanie a aby mu bol zo strany prenajímateľa zabezpečený plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu...“

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych skutkových a právnych záveroch rozsudku krajského súdu (ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu) a v nesprávnom a nedostatočnom hodnotení dôkazov a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.

Podstatou sťažnosti je namietanie arbitrárnosti ďalšej časti skutkových a právnych záverov uvedených v rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil   aj   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku.   Ide   o   závery,   ktoré   boli   učinené v nadväznosti na aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   aj   v   spojení s rozsudkom okresného súdu z 9. júla 2010.

Krajský   súd   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   z 9.   júla   2010,   so   závermi ktorého sa stotožnil, sa náležite vysporiadal so sťažovateľom namietanými skutočnosťami v jeho odvolaní, dostatočne a bez prvkov arbitrárnosti odôvodnil svoje závery k namietanej nesprávnej aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na posúdenie dôvodnosti nárokov sťažovateľa, keď v odôvodnení uviedol:

„Následne   však   zistený   skutkový   stav   posúdil   i   podľa   ust.   §   3   ods.   1   Obč.   zák. a dospel k záveru, že realizáciou práva navrhovateľa na užívanie predmetného bytu podľa nájomnej zmluvy by došlo k zásahu do ústavne zaručeného práva odporcov na bývanie. Zdôraznil, že odporcovia ako vlastníci predmetného bytu sú v spore pasívne legitimovaní s ohľadom na ustanovenie § 680 ods. 2 Obč. zák., avšak sami svojím správaním nedali príčinu k tomuto sporu, voči odporcovi sa osobne nedopustili žiadneho protiprávneho, resp. amorálneho   konania   a   predmetný   byt   nadobudli   práve   za   účelom   realizácie   svojho základného práva na bývanie. Súd prvého stupňa s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je viazaný vyvodil, že v danom prípade bolo treba prihliadať na ustanovenie § 3 Obč. zák. v záujme zmiernenia neprimeranej tvrdosti, ktorá by mohla vzniknúť výkonom práva navrhovateľa na užívanie bytu, ktorý odporcovia ako vlastníci potrebujú pre seba, keď sama táto skutočnosť je výpovedným dôvodom z nájmu bytu.   V dôsledku možného využitia   práva odporcov na vypovedanie   nájmu   by sa   teda,   ani v prípade,   ak by   bolo vyhovené žalobnému návrhu, situácia navrhovateľa a ním tvrdená neistota bývania výrazne nezlepšila. Prihliadol pritom na okolnosti vzniku pasívnej legitimácie odporcov a relatívne stabilne riešenú bytovú situáciu navrhovateľa predbežne do 31. 8. 2011, keď ďalšie trvanie tohto   nájomného   vzťahu   je   v   podstate   závislé   na   jeho   vôli,   v   konečnom   dôsledku   teda stabilnejšie bývanie, než by tomu bolo v prípade vyhovenia návrhu. Ku skutočnosti, že na predmetný byt na Osuského 3 sa vzťahovala regulácia nájomného uviedol, že s ohľadom na to, že v súčasnosti je predmetný bytu vo vlastníctve fyzických osôb, podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) Opatrenia Ministerstva financií SR z 23. 4. 2008 č. 01/R/2008 o regulácii cien nájmu bytov sa na uvedený byt toto opatrenie nevzťahuje a teda i nájom predmetného bytu by sa určoval dohodou. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že zamietnutím   návrhu   môže   byť   dosiahnutá   spravodlivá   rovnováha   medzi   ochranou legitímneho záujmu navrhovateľa a ústavou zaručeným základným právom odporcov na bývanie. Pritom zdôraznil, že prostredníctvom ustanovenia § 3 Obč. zák. sa nezakladajú ani nemenia,   resp.   nerušia   subjektívne   práva   a   povinnosti   vyplývajúce   z   existujúceho občianskoprávneho   vzťahu.   Keďže   žalobu   zamietol   s   tým,   že   výkon   nesporného   práva navrhovateľa by bol v rozpore s dobrými mravmi, nedošlo k zániku nájomného vzťahu a z neho vyplývajúcich práv a povinnosti a súd ich plnenie odmietol vynucovať vzhľadom ku konkrétnym   okolnostiam   prípadu   a   situácii   v   čase   vyhlásenia   rozsudku.   Protinávrh odporcov   na   určenie   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   súd   prvého   stupňa   zamietol   pre nedostatok naliehavého právneho záujmy na takomto rozhodnutí. Mal za to, že rozhodnutím o návrhu na určenie neplatnosti písomnej nájomnej zmluvy by nedošlo k zmene právneho postavenia odporcov navyše, ak táto otázka bola vyriešená v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo 17. 2. 2010 č. k. 4Co 238/2009-311 ako predbežná. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s ohľadom na okolnosti veci podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal ich náhradu. Prihliadol ku skutočnostiam, ktoré navrhovateľa viedli k podaniu návrhu, že mu nebolo vyhovené iba všeobecne pre dobré mravy,   pričom však jeho postoj   v konaní za   rozporný s dobrými   mravmi nepovažoval. Zohľadnil na strane navrhovateľa aj okolnosti jeho nezákonného vypratania a na strane odporcov, neúspešných v časti vzájomného návrhu, to, že aj keď ich určovací návrh bol zamietnutý   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   a   aj   nadbytočnosti   takéhoto určenia a otázka platnosti nájomnej zmluvy bola vyriešená ako predbežná otázka odvolacím súdom...

Odvolací   súd…   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   na   objasnenie skutkového stavu dostatočné dokazovanie, jeho skutkové zistenia zodpovedajú výsledkom dokazovania, vec posúdil podľa príslušných právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil spôsobom   stanoveným   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   s   ktorým   odôvodnením   sa   odvolací   súd stotožňuje, pričom námietky navrhovateľa v odvolaní nepovažoval za dôvodné...

Na   podporu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   k   dôvodom   odvolania navrhovateľa, ktorými namieta aplikovanie ustanovenia § 3 Obč. zák. vo veci odvolací súd uvádza,   že   toto   má   oporu   v   zistených   okolnostiach   a   je   výsledkom hodnotenia dôkazov súdom   prvého   stupňa,   ktoré   zodpovedá   postupu   vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p.. Ustanovenie § 3 Obč. zák. má zásadný význam pre výkon subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov a tento výkon nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. S aplikáciou ustanovenia § 3 Obč. zák. vo veci súdom prvého stupňa a s jeho záverom, ku ktorému dospel porovnaním práva navrhovateľa ako nájomcu predmetného bytu a práva odporcov ako vlastníkov bytu, síce obmedzených existujúcim nájomným vzťahom, ktorý však vznikol nie z ich vôle, resp. prioritne užívacieho práva vlastníkov bytu na vlastné bývanie v predmetnom byte a to, že nie je možné dať prednosť právu nájomcu pred realizáciou základného ľudského práva vlastníka bytu na bývanie v danom byte, sa odvolací súd stotožňuje...“

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02)   a   ani   nenapráva   ich   skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010 ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu boli v takom rozpore s vykonaným   dokazovaním,   ktorý   by   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu do namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011