znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 274/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   27   Cb   198/99-325   z   5. novembra 2004, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 141/2005 z 13. marca 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 242/2008 zo 17. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 51 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 Cb 198/99-325 z 5. novembra 2004 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 141/2005 z 13. marca 2005 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 242/2008 zo 17. decembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z pripojených   príloh   vyplýva,   že rozsudkom   okresného   súdu   bola zamietnutá   určovacia   žaloba   sťažovateľov.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.   Rozsudok   krajského   súd   napadli   sťažovatelia   dovolaním,   o   ktorom   rozhodol uznesením najvyšší súd takto:

„Dovolanie odmieta. Žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 359,42 € k rukám advokátky...“

Podľa sťažovateľov „Priznané trovy za dovolacie konanie nemá oporu v zákone. Konajúci súd vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v 1. rade k podanému dovolaniu nedoručil navrhovateľom čo malo za následok, že navrhovatelia nemohli zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného čo malo za následok, že sťažovateľom bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., preto žiadame Ústavný súd SR, aby... priznané trovy právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade zrušil.“.

Sťažovatelia   následne   podrobne   popisujú   priebeh   konania   pred   okresným   súdom a konštatujú: «Podstatnou však je skutočnosť, že žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku súdu   prvého   stupňa   dňa   29.   1.   2005,   na   ktoré   odvolanie   sme   neobdržali   vyjadrenie žalovaných, čo sme dostatočne opísali v „dovolaní“ proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 3. 7. 2007...»

Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   popisujú   okolnosti,   ktoré   majú   odôvodňovať opodstatnenosť   ich   určovacej   žaloby,   a   poukazujú   na   pochybenia   okresného   súdu a krajského súdu, citujú časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:

„Žalovaný 1/ navrhol dovolanie žalobcov ako neprípustné odmietnuť. Žalobcovia súhlasili s prejednaním veci bez ich účasti, takže im nebola odňatá možnosť konať pred súdom a poukázal na neexistenciu iného dovolacieho dôvodu...

Žalobcovia v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietali relevantné procesné vady v zmysle ust. § 237písm. f) O. s. p...

Žalobcovia sa osobne zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde a krajský súd uskutočnil pojednávame na ktorom vyhlásil rozsudok až po tom, čo žalobcovia písomne oznámili odvolaciemu súdu, že súhlasia s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Nebolo preto možné prijať záver, že účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.“

Následne sťažovatelia uvádzajú: «Aj toto tvrdenie súdu nepovažujeme za správne. Je pravdou, že navrhovatelia sa ospravedlnili   z   neúčasti   na   pojednávaní   krajského   súdu   stanoveného   na   13.   3.   2007 a to z dôvodu, že žalobca v 1. rade po prekonaných 3x infarktoch myokardu, ťažkej operácie chrbtice   a   perforácii   hrubého   čreva   a   ako   občan   ČR   sa   musel   podrobiť   dôležitému naplánovaného   vyšetrenia   vo   fakultnej   nemocnici   v   Brne   je   dôvodom,   prečo   sa pojednávania nezúčastnili. To však neznamená aj keď sa pojednávania nezúčastnili, že dali súhlas, aby odvolací súd na pojednávaní dňa 13. 3. 2007 vyhlásil rozsudok. Preto neobstojí ani tvrdenie dovolacieho súdu, že ak sa žalobcovia ospravedlnili z pojednávania, súd mal právo vo veci vyhlásiť rozsudok, nepovažujeme za správne.

Súd nemohol rozhodnúť spravodlivo, pokiaľ žalobcom neboli doručené vyjadrenia odporcov   a   nemohol   rozhodnúť   bez   toho,   aby   sa   k   vyjadreniam   odporcov   nevyjadrili v zmysle   ust.   §   211   ods.   1   a   2   O.   s.   p.   a   bez   toho,   aby   boli   žalobcovia   vypočutí   na pojednávaní   prípadne   predniesli   záverečný   návrh   v   zmysle   ust.   §   118   ods.   4   O.   s.   p. s poukazom na ust. § 211 ods. 2 O. s. p.

Odporca   v   1.   rade   navrhol   dovolanie   ako   neprípustné   odmietnuť,   pričom   toto vyjadrenie odporcu súd žalobcom nedoručil!!

Poukazujeme na to, že proti rozsudku súdu prvého stupňa žalobkyňa v 2. rade podala odvolanie dňa 25. 1. 2005 a za žalobcu v 1. rade právna zástupkyňa podala odvolanie dňa 29. 1. 2005 v štyroch vyhotoveniach, pričom vyjadrenia odporcov k odvolaniu mal súd doručiť žalobcom pred rozhodnutím odvolacieho súdu.

Tým, že vyjadrenia odporcov neboli doručené, žalobcovia nemali možnosť reagovať na vyjadrenia žalovaných, nemohli vyvrátiť ich nesprávne, prípadne nepravdivé tvrdenia pred rozhodnutím vo veci samej na odvolacom súde.

Sme   toho   názoru,   že   dovolací   súd   sa   mal   zaoberať   dovolateľmi   namietaným porušením ich práva spočívajúceho v tom5 že v odvolacom konaní im nebolo doručené písomné vyjadrenie žalovaných, ktoré na výzvu súdu v odvolacom konaní žalovaný podali... Poukazujeme   na   to,   že   sa   právo   účastníkov   konania   na   doručenie   písomných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie   vyjadrenia   účastníka   konania   druhému   účastníkovi   konania   vytvára stav   nerovnosti   účastníkov   v   konaní   pred   súdom,   čo   je   v   rozpore   s   princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti podmienok ako súčastí práva na spravodlivý proces... Keďže je nepochybné, že vyjadrenie žalovaných nebolo žalobcom doručené je treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé v   zmysle   už   definovaných   princípov   z   dôvodu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tým, že súd nedoručil žalobcom vyjadrenia žalovaných, vylúčil ich z realizácie ich ústavných práv a svojim postupom žalobcom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.

V teoretickej rovine je treba pripustiť aj to, že navrhovateľom bolo odňaté právo na späťvzatie podaného odvolania proti žalovanému v 2. rade (ak by obsah podania tomu dal podnet).

Ak   by   (teoretický)   odporca   vo   vyjadrení   k   podanému   odvolaniu   uviedol   také skutočnosti,   prípadne také   právne   argumenty,   že by odvolateľov o nesprávne   podanom dovolaní presvedčil, nemali títo na to možnosť reagovať!!

Pretože odvolací súd v prejednávanej veci takto nepostupoval a dovolací súd túto skutočnosť nevyhodnotil, bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo za následok porušenie ust. § 237 písm. f) O. s. p.

Keďže táto vada konania je samostatným dôvodom úspešnosti dovolania, pričom dovolací súd bez toho, aby tento závažný nedostatok a porušenie zákona vyhodnotil tak, ako to urobil v konaní sp. zn. 2 Cdo 264/2008 je dostatočným dôvodom na to, aby US SR zaujal právny   názor,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6   Co   141/2005   bol porušený zákon podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p., že rozsudky porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade sú nespravodlivé.

Vyššie uvedené má ten dôsledok, že aj rozhodnutie dovolacieho senátu je postihnuté takou vadou, ktorá je dôvodná na to, aby US SR vydal „nález“ že rozhodnutím bol porušený zákon podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. čo malo ten dôsledok, že sťažovateľom bola odňatá možnosť konať pred všeobecnými súdmi a domáhať sa svojho vlastníckeho práva.»

Podľa sťažovateľov: «Porušovatelia v 1. rade (Najvyšší súd SR) 2. rade (Krajský súd Košice) a v 3. rade (Okresný súd Košice I.)...

Porušili:   „Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd“   v   znení protokolov č. 3, 5 a 8 a to Článok 6: „Právo na spravodlivé súdne konanie“, ktorý v ods. 1 veta prvá, zakotvuje právo: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach...

Porušili: Ústavu Slovenskej republiky: Čl. 46 ods. 1, ktorý zakotvuje právo: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

Čl. 46 ods. 2, veta druhá zakotvuje právo: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Čl. 47 ods. 3, „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (čo v tomto prípade sa nedá povedať, lebo odporca nemusel dodržovať zákony a sťažovateľom bola odňatá možnosť domáhať sa svojich zákonných práv na všeobecných súdoch).

V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s Ústavou SR a súčasne v mysle čl. 54c ods. 1 Ústavy SR majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Takýmto je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení dodatkových protokolov uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“).

Okrem ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Právo na spravodlivé súdne konanie“ bol porušený   aj   čl.   1   „Ochrana   majetku“   v   zmysle   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutiami porušovateľov bol porušený aj čl. 46 ods. a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR.

V   tomto   podaní   poukazujeme   na   to,   že   predmetom   tejto   sťažnosti   (nenamietame spôsobené prieťahy v súdnom konaní, aj keď tieto prieťahy ovplyvnili celý súdny proces), ale   predmetnou   sťažnosťou   namietame   nespravodlivé   rozhodnutia   všeobecných   súdov, porušovateľov   v   1.,   2.   a   v   3.   rade   z   dôvodu   nerešpektovania   zákonov,   Ústavy   SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nakoľko prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila na   súd   so   žiadosťou   o   rozhodnutie,   je   možné   vyššie   uvedené   konania   porušovateľov charakterizovať ako rozhodnutia nespravodlivé.

Sťažovatelia majú za to, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno (ani dnes) hodnotiť ako zložitú vec, lebo sa jedná o bežnú určovaciu žalobu podľa OZ v spojení s O. s. p. Zásadnou chybou bolo to, že si žiadny súd neuvedomil existenciu Stanoviska NS SR sp. zn. Obpj 1/99 zo dňa 19. 3. 1999. Sťažovatelia boli vlastníkmi majetku, ktorého sa nikdy nevzdali, čoho podporným dôkazom sú právoplatné predbežné opatrenia (príloha č. 9 a 10), výpis z OR Ž., s. r. o. a jeho základné imanie (a dôvody opísané v samostatnej prílohe č. I.).

Sme   toho   názoru,   že   rovnako   správanie   sťažovateľov   v   tomto   konaní,   nemožno hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu, ktoré by malo za následok nespravodlivé rozhodnutia súdov.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd «... vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 242/2008 zo dňa 17. 12. 2009, zruší Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2 Co 141/2005 zo dňa 13. 3. 2005 a zruší aj Rozsudok Okresného súdu Košice I. sp. zn. 27 Cb 198/99-325 zo dňa 5. 11. 2004 a vec vráti súdom na ďalšie konanie. ÚS SR sťažovateľom v 1 a v 2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie pre každého   sťažovateľa   vo   výške   10 000,-   Eur.   pre   pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty, dočasnej straty majetku, nemožnosť užívať svoj majetok a za útrapy spôsobené porušovaním základných   ľudských   práv,   ktoré   zavinili   porušovatelia   v   1.,   2.   a   v   3.   rade   svojimi nespravodlivými rozhodnutiami.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané primerané finančné zadostiučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“

Porušovatelia   v   1.,   2.   a   v   3.   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na účet advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich už uvedených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47, čl. 48 ústavy,   práva   podľa   čl.   51   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v   časti   namietajúcej   porušenie   ich   základných   práv   rozsudkom   okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy,   práva   podľa   čl.   51   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Aj vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených práv rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity. Vzhľadom na to, že sťažovatelia tvrdia, že postupom krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, postupovali správne, keď   rozsudok   krajského   súdu   napadli   dovolaním.   Keďže   sťažovatelia   mali   k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, právomoc ústavného súdu na posúdenie porušenia označených základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu je vylúčená.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy,   práva   podľa   čl.   51   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv tom, že najvyšší súd

- dovolanie odmietol ako neprípustné, a to napriek tomu, že bol naplnený dovolací dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   čím sťažovateľom odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojho vlastníckeho práva,

- nedoručil sťažovateľom vyjadrenie účastníkov konania k dovolaniu, ktoré podali sťažovatelia, v dôsledku čoho sťažovatelia nemali možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu účastníkov konania, a tým im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

3.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že im bola odňatá možnosť konať pred   súdom,   pričom   podľa   ich   názoru   je podané   dovolanie   prípustné,   keďže   uznesenie krajského súdu trpí vadou podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00).   Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   nejakého základného práva alebo slobody.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Občiansky súdny poriadok v § 238 uvádza, proti ktorým rozsudkom odvolacieho súdu je prípustné odvolanie.

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Aj v prípade, že nejde o žiadne z rozhodnutí uvedené v § 238 OSP, je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak existujú dôvody zmätočnosti uvedené v § 237 OSP.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   posudzoval   prípustnosť   dovolania   najprv   podľa   §   238   OSP a v odôvodnení   uviedol: „Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O. s. p.

V   prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky   súdny   poriadok   dovolanie   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia nepripúšťa.“

Z rozsudku krajského súdu, ktorý sťažovatelia k sťažnosti pripojili je zrejmé, že nejde o rozsudok, proti ktorému je dovolanie prípustné, tak ako to aj konštatuje najvyšší súd v napadnutom uznesení.

Potom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s neprípustnosťou dovolania podľa § 238 OSP,   posudzoval   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   s   prihliadnutím   na dôvody, ktoré sťažovatelia uvádzajú v dovolaní, a v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p,   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa   §   237   O.   s.   p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého   konania,   ak   sa   nepodal   návrh   na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom   konať   a   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p. ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom   na žalobcom   tvrdený   dôvod prípustnosti   dovolania,   sa   Najvyšší   súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalobcovia v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietali relevantné procesné vady v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Ich námietka, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom nie je dôvodná, pretože takýto záver nevyplýva z obsahu spisu. Žalobcovia sa osobne zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde a krajský súd uskutočnil pojednávanie na ktorom vyhlásil rozsudok   až   po   tom,   čo   žalobcovia   písomne   oznámili   odvolaciemu   súdu,   že   súhlasia s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Nebolo preto možné prijať záver, že účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.“

Sťažovatelia v dovolaní uvádzajú: „Právny zástupca žalobcu v 1. rade a právny zástupca žalobkyne v 2. rade sa riadne a včas ospravedlnili z pojednávania. Žalobca v 1. rade sa riadne a včas ospravedlnil z pojednávania... Máme za to, že v danom prípade súd odňal   možnosť   účastníkovi   konania   pred   súdom   a   tým   boli   naplnené   predpoklady ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP.“ Iný   dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   OSP sťažovatelia v dovolaní neuvádzajú.

V dovolaní sťažovatelia nešpecifikujú, z ktorého pojednávania sa mali oni aj ich právni   zástupcovia   ospravedlniť.   Ústavný   súd   si   vyžiadal   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 27 Cb 198/99, z ktorého zistil, že tak, ako to uvádza najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, sťažovatelia sa zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde. Pojednávanie na krajskom   súde,   ktoré   sa   malo   konať   12.   septembra   2006,   bolo   odročené   z   dôvodu neprítomnosti sťažovateľov a ich právnych zástupcov. Z pojednávania, ktoré sa na krajskom súde konalo 13. marca 2007, na ktorom bola tiež vyhlásený rozsudok, sa listom zo 7. marca 2007 ospravedlnili obaja sťažovatelia a žiadali konať v ich neprítomnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd konal v neprítomnosti sťažovateľov s ich súhlasom, a preto takýto postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupoval správne,   keď   nevyhodnotil   namietané procesné   pochybenie   krajského   súdu   ako   odňatie možnosti konať pred súdom, pričom tento svoj názor odôvodnil vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uvádzajú,   že   aj   keď   dali   súhlas   na   konanie   v   ich neprítomnosti,   neznamená   to,   že   krajský   súd   mal   právo   vyhlásiť   rozsudok.   K   tomuto tvrdeniu sťažovateľov ústavný súd uvádza, že súd nie je povinný si na vyhlásenie rozsudku žiadať   súhlas   účastníkov   konania.   Ak   na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   v neprítomnosti účastníkov s ich súhlasom, sú splnené všetky podmienky na vyhlásenie rozsudku, súd môže takýto rozsudok vyhlásiť a neodníme takýmto konaním možnosť účastníkovi konať pred súdom.

Na   záver   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uvádza: „Vzhľadom   k   tomu,   že   dovolanie v predmetnej veci   nieje prípustné   v zmysle   § 238   O.   s.   p.   a   dovolací   súd   nezistil jeho prípustnosť podľa § 237 O. s. p., dovolanie žalobcov bolo treba odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.).   Vecnú   správnosť   dovolaním   napadnutého rozsudku dovolací súd vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.

Keďže neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa najvyšší súd dovolaním zaoberal po vecnej stránke, odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti najvyšší súd neodňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom, a preto neporušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na uvedené   bolo   potrebné sťažnosť v   tejto časti   odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom pred rozhodnutím o   odvolaní,   ktoré   podali   proti   rozsudku   okresného   súdu,   nebolo   doručené   vyjadrenie žalovaných k ich odvolaniu, čím bol podľa ich názoru tiež naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.

Ako už bolo uvedené, sťažovatelia odôvodňujú dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP po   skutkovej   stránke   tým,   že   krajský   súd   konal   v   ich   neprítomnosti.   Iné   procesné pochybenie krajského súdu, ktoré možno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, v dovolaní nenamietajú.

Ak   sťažovatelia   v   dovolaní   neuplatnili   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   dôvody dovolania,   ktoré   uvádzajú   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   nesplnili   základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedy   ochranu   základnému   právu   alebo   právu   podľa   dohovoru,   ak   o   tejto   ochrane nerozhoduje iný súd. Je pravda, že sťažovatelia v dovolaní právne namietli odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom, avšak po stránke skutkovej videli porušenie tohto práva iba v tom, že krajský súd konal v ich neprítomnosti. Sťažovatelia v dovolaní nenamietali, že im nebolo   doručené   vyjadrenie   žalovaných   ku   odvolaniu,   ktoré   podali   proti   rozsudku okresného súdu. V prípade, že tak neurobili, tento nedostatok v ich procesnom úkone – dovolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd konal o dovolaní v spore, t. j. v druhu civilného procesu,   v   ktorom   zodpovednosť   za   výsledok   konania   spočíva   predovšetkým   na účastníkoch   konania,   ktorí   sú   povinní   tvrdiť   a   dokazovať   opodstatnenosť   uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Ide o zásadu, ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

S prihliadnutím   na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal prípadným procesným pochybením   okresného   súdu,   resp.   krajského   súdu,   ktoré   malo   spočívať   v   nedoručení vyjadrenia žalovaných k odvolaniu sťažovateľom, ako dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku svojej právomoci a sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Sťažovatelia tiež tvrdia, že im bola najvyšším súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, pretože im nebolo doručené vyjadrenie žalovaných k dovolaniu a priznané trovy dovolacieho konania nemajú oporu v zákone.

K tejto časti sťažnosti ústavný súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   nevyplýva   povinnosť   dovolacieho   súdu   doručovať   dovolateľom vyjadrenia   ostatných   účastníkov   konania   k dovolaniu,   a   navyše   takýmto   konaním dovolacieho súdu nemôže dôjsť k porušeniu § 237 písm. f) OSP, keďže ide o ustanovenie, ktoré   upravuje   procesné   pochybenia   v   konaní   pred   odvolacím   súdom,   a   nie   súdom dovolacím. Vo vzťahu k priznaným trovám dovolacieho konania žalovanému v 1. rade je potrebné uviesť, že tieto trovy boli najvyšším súdom priznané podľa zásady úspešnosti a v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že vyjadrenie   žalovaného   v   1.   rade   nebolo   sťažovateľom   doručené,   nie   je   dôvodom,   aby najvyšší   súd   trovy   právneho   zastúpenia   za   podané   vyjadrenie   úspešnému   účastníkovi konania nepriznal.

Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ústavy bez špecifikácie   konkrétneho   odseku   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ústavy   (čo   v   celom   rozsahu   platí,   pokiaľ   ide   o   právo   zaručené   v   čl.   1   dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v   označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy uznesením najvyššieho súdu

Porušenie   uvedených   základných   práv   sťažovatelia   ničím   neodôvodňujú   a   ani ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, aby namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k ich porušeniu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Na záver ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sa nezaoberal rozsiahlymi tvrdeniami   sťažovateľov   o   rôznych   pochybeniach   okresného   súdu   a   krajského   súdu v priebehu   celého   konania,   keďže   v   jeho   právomoci   bolo   iba   preskúmanie rozhodnutia najvyššieho súdu z pohľadu prípustnosti dovolania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010