znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 274/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., D., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 17/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009 doručená sťažnosť M. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn. 6 C 17/2003, v ktorej sa v postavení navrhovateľa domáhal podaním žaloby z 29. januára 2003 pred okresným súdom určenia vlastníckeho práva, bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dodal, že okresný súd napriek skutočnosti, že od podania návrhu na obnovu konania uplynulo už viac ako 6 a pol roka, s výnimkou nariadenia pojednávania na 17. marec 2009, vo veci vôbec nekonal a nedokázal rozhodnúť. Sťažovateľ poukázal na prieťahy   v   konaní   svojou   sťažnosťou   adresovanou   predsedníčke   okresného   súdu z 15. mája 2009, ku ktorej sa po jej postúpení na Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vyjadril predseda krajského súdu prípisom sp. zn. Spr. 11 025/09 zo 17. júna 2009.

Sťažovateľ   sa   na   základe   uvedeného   domáhal,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   v   náleze   vyslovil   porušenie   označeného   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a zaplatil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Preto   ústavný   súd o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ preukáže, že účinne využil   označené právne prostriedky   podľa   zákona o   súdoch,   alebo že sa preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch   zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj so   základným právom   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov (napr.   IV.   ÚS   153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť takého právneho   prostriedku   ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 15. mája 2009 okresnému súdu „Sťažnosť na prieťahy v konaní“, ktorá bola 26. mája 2009 postúpená na vybavenie krajskému súdu. Krajský súd na ňu odpovedal prípisom sp. zn. Spr. 11 025/09 zo 17. júna 2009, ktorým sa predseda krajského súdu k sťažnosti vyjadril tak, že k prieťahom v napadnutom konaní došlo v období od 1. októbra 2003 do mája 2008 z dôvodu opakovanej zmeny zákonného sudcu. Predseda krajského súdu zároveň v tomto vyjadrení uviedol, že okresný súd v súčasnosti vo veci priebežne koná a zo subjektívnych dôvodov na strane súdu, resp. konajúcej sudkyne k prieťahom v konaní nedochádza.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   využitie   uvedeného   právneho   prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa citovaných ustanovení zákona o súdoch, v krátkom časovom intervale jeden a pol mesiaca pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na   poskytnutie   možnosti   napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo   strany   sťažovateľa   iba   formálnym   úkonom,   ktorému   nemožno   pripísať   účinky, ktoré by inak   takáto   sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   okresného   súdu   dostala primeranú lehotu   na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom   v napadnutom   konaní (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľ podal predtým, ako sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o súdoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by   predstavoval   splnenie   podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a   neprinieslo   ním   sledovaný   cieľ,   ani k   záveru,   že   napriek   jeho   využitiu   predsedníčka okresného   súdu   a   následne   predseda   krajského   súdu   primerane   nereagovali   a   nevyužili príležitosť, aby sami urobili nápravu a odstránili protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného   súdu.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   o   odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti pre jej neprípustnosť.

Právne   relevantnou   okolnosťou,   ktorú   ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažnosti osobitne zohľadnil, bolo to, že sťažovateľ podaním označeným ako „Návrh na prerušenie konania“ z 2. apríla 2009 navrhol, aby okresný súd konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedené pod sp. zn. 6 C 17/2003 prerušil do času, kým nebude vydané rozhodnutie vo veci určenia dedičského práva v konaní sp. zn. 10 C/8/2007, pretože toto rozhodnutie   môže   mať   význam   pre   rozhodnutie   v   napadnutom   konaní.   Okresný   súd uznesením č. k. 6 C 17/2003-123 z 22. apríla 2009 tomuto návrhu vyhovel a konanie vedené pod   sp.   zn. 6 C 17/2003   prerušil   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   zákona č.   99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   súdny poriadok“).

Ústavný súd sa   prerušením konania vedeného pod sp.   zn. 6 C 17/2003 osobitne zaoberal vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že postupom okresného súdu v tomto konaní dochádza   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, ku ktorému   došlo   podľa   zistenia   ústavného   súdu   na   základe   žiadosti   sťažovateľa o prerušenie   konania   právoplatným   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   C   17/2003-123 z 22. apríla   2009,   možno   považovať   za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde   k   odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť okresného súdu (v období po 22. apríli 2009) v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009