znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 274/06-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti V. O., Č., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., so sídlom v N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho základného práva na právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. O. podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obdo   31/2005 z 23. mája 2006 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obdo   31/2005 z 23. mája 2006 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť V. O. trovy právneho zastúpenia   v sume   10 633,80   Sk   (slovom   desaťtisícšestotridsaťtri   slovenských   korún a osemdesiat halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., so sídlom v N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. septembra 2006   doručené   faxom   a 6.   septembra 2006   poštou   podanie   V. O.,   bytom Č.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. B. M., advokátom, konateľom spoločnosti JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., Č., označené ako „Ústavná sťažnosť podaná podľa článku 127 Ústavy Slovenskej   republiky“.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006.

Zo   sťažnosti   ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Cob 163/05-98 z 31. mája 2005 dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006 odmietnuté. Dôvodom odmietnutia dovolania bolo to, že sťažovateľ ako dovolateľ nebol v dovolacom konaní   zastúpený   procesne   správnym   spôsobom,   lebo   bol   zastúpený   advokátskou kanceláriou označenou ako JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., teda právnickou osobou.

Za   zásah   do   svojich   základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou   považuje sťažovateľ   postup   najvyššieho   súdu,   ktorým   mu   bola   odňatá   možnosť   na   poskytnutie právnej   pomoci,   keďže   „... v rozhodnutí,   ktoré   bolo   napadnuté   dovolaním   ako   aj v dovolacom konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a teda tým, že pokiaľ tieto súdy vyhodnotili spôsob zastúpenia mojej osoby ako nesprávny, došlo k porušeniu môjho základného ústavného práva na spravodlivý proces a tiež môjho práva mať v konaní pred   súdom   právneho   zástupcu   vykonávajúceho   svoje   profesné   povolanie   v súlade   so Zákonom o advokácii.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej okrem iného tvrdí:„V mojom prípade sa jednalo o správny procesný postup zastúpenia a to spôsobom v súlade s výkonom advokácie podľa zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a to takým spôsobom, že   splnomocnenie   som   udelil   spoločnosti   poskytujúcej   právne   služby,   ktorá   jediná   je nositeľkou právnej subjektivity vo vzťahu ku mne ako ku klientovi... Tvrdím, že spôsob, akým som bol zastúpený v konaní pred súdmi je v súlade s výkonom advokácie a platnou legislatívou a na tejto skutočnosti, práve naopak, zmenu nepriniesla ani táto novela O.s.p. (cit. Vyššie v texte), lebo nedošlo ku novelizácii Zákona o advokácii....

Ak Zákon o advokácii presne vymedzil, a to i pokiaľ ide o normu hmotno-právnej povahy,   postup   vo   veciach   zastupovania   klientov   v konaniach,   kde   výkon   advokácie   je možný   v mene   spoločnosti   ako   právnickej   osoby,   súd   pri   aplikácii   týchto   noriem v procesnom práve je povinný sa riadiť týmto zákonom a vykladať ústavne právo každého občana na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) na jeho prospech v súlade s účelom, ktorý takýto zákon sleduje a nevykladať procesno-právnu normu, v ktorej má dôjsť k aplikácii hmotného práva, iba gramaticky. Ak Zákon o advokácii pripúšťa výkon advokácie konateľom v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je založená na účely výkonu advokácie, pre procesné právo je takáto osoba advokátom so všetkými jej patriacimi právami a povinnosťami.“

Na   základe   uvedených   skutočností,   podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ preto požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Obdo   31/2005   z 23.   mája   2006,   označené   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáhal úhrady trov právneho zastúpenia v sume 10 633,80 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním č. k. KP 8/06-63   z 28.   novembra   2006   vyjadril   najvyšší   súd.   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom vyjadrení uviedol:

Nemáme k dispozícii základný spis, máme len zberný spis. Nepoznáme preto znenie plnomocenstva, ktoré sťažovateľ udelil svojmu zástupcovi. Z rozhodnutí, ktoré sú v zbernom spise, sa však dá usúdiť, že ide o štandardné plnomocenstvo, aké sa udeľuje advokátovi, je však udelené spoločnosti s ručením obmedzeným, prostredníctvom ktorej advokát vykonáva advokáciu   podľa   §   12   ods.   1   písm.   e/   zák.   č.   586/2003   Z.z.   o advokácii.   Sťažovateľ v sťažnosti   pripúšťa,   že   príslušné   ustanovenia   Občianského   súdného   poriadku   pred novelizáciou § 26 (pred zavedením ods. 4 zák. 341/2005 Z.z.) umožňovali zastupovanie účastníka   v občianskom   súdnom   konaní   len   fyzickou   osobou,   inak   len   v Občianskom súdnom   poriadku   vymenovanými   právnickými   osobami,   medzi   ktorými   obchodné spoločnosti   na   výkon   advokácie   nie   sú   uvedené.   Poukazuje   však   na   to,   že   otázku zastupovania   advokátov-konateľov   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   v občianskom súdnom   konaní   upravuje   §   15   ods.   2   zákona   o advokácii,   ktorý   je   vo   vzťahu   k O.s.p. predpisom   špeciálnym.   V tomto   smere   je   z časového   hľadiska   rozhodujúca   účinnosť uvedeného ustanovenia zákona o advokácii a nie účinnosť terajšieho znenia § 26 ods. 4 O.s.p. Z uvedeného je zrejme, že v konaní ide o posúdenie, čo je právnym základom, ktorý umožňuje zastupovanie účastníka občianskeho súdneho konania advokátom – konateľom obchodnej spoločnosti, či je ním § 15 ods. 2 zákona o advokácii, alebo až § 26 ods. 4 O.s.p. V rozhodnutí, proti ktorému smeruje sťažnosť, senát zaujal názor, že podkladom je až § 26 ods. 4 O.s.p. Ako som zistil v obdobnej veci zaujal senát občianskeho kolégia v rozsudku z 31.   mája   2006   sp.   zn.   2   Cdo   278/2005   stanovisko,   že   účasť   advokáta,   ako   konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, nemožno v takomto prípade vylúčiť. Vychádzal zrejme z toho, že právnym základom, ktorý umožňuje takéto zastupovanie je § 15 ods. 2 zákona o advokácii. Rozhodnutie prikladám.

Za tejto situácie nepovažujem za vhodné, aby som, zaujímal stanovisko k rozdielným riešeniam uvedeného problému....“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. I. ÚS 274/06-11 zo 14. septembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a predsedu   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti a predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 2 Obdo 31/2005.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   najvyššieho   súdu   oznámili,   že   netrvajú na tom, aby sa vo veci   konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd na základe tohto súhlasu účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   v tejto   veci   pôvodne   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie I. senát ústavného súdu. Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená   sudcovi   Rudolfovi   Tkáčikovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom III. senátu. Z tohto dôvodu vo veci samej konal a rozhodoval III. senát ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva domáhať sa svojho práva ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. K porušeniu týchto práv malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie smerujúce proti uzneseniu krajského súdu č. k. 20 Cob 163/05-98 z 31. mája 2005.

Z predloženého spisového materiálu v uvedenej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník konania vedeného Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 7 Cb 54/2002 podal proti rozsudku č. k. 7 Cb 54/2002-81 z 18. novembra 2004, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., so sídlom v N.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   postupom   bez   nariadenia   pojednávania   odvolanie sťažovateľa   svojím   uznesením   z 31.   mája   2005   č.   k.   20   Cob   163/05-98   odmietol   ako odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „V zmysle § 24 O.s.p zástupcom, ktorého si účastník zvolí, môže byť len fyzická osoba a rovnako ust. § 25 O.s.p. hovorí o advokátovi   ako   zástupcovi,   avšak   opätovne   v ponímaní   fyzickej   osoby.   Vzhľadom   na takúto dikciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právnym zástupcom môže byť len fyzická   osoba,   advokát,   a toto   nemôže   byť   preklenuté   ani   z dôvodu   ustanovení   zákona o advokácii   č.   586//2003   Z.z.   ktoré   dávajú   možnosť   vytvárať   advokátom   obchodné spoločnosti“.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo   31/2005   z 23.   mája   2006   odmietnuté.   V odôvodnení napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   uviedol,   že   „...preskúmal   podanie   označené   ako žalobcovo dovolanie podľa § 243a ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania predovšetkým zo zreteľa, či spĺňa náležitosti, ktoré pre účinné podanie dovolania ustanovujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že nespĺňa podmienku v ust. § 241 druhá veta O.s.p., podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, a preto dovolanie podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol... Na podanie dovolania vo veci splnomocnil žalobca plnomocenstvom zo dňa 8.7.2005 spoločnosť   JUDr.   B.   M.,   advokát,   s.r.o.,   N.   a táto   spoločnosť,   resp.   ako   jej   konateľ a spoločník JUDr. B. M. advokát podal dovolanie, v ktorom svoju oprávnenosť na podanie dovolania opiera o ustanovenia zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v zmysle ktorého advokáti za účelom výkonu advokácie môžu založiť spoločnosť s ručením obmedzeným.

Dovolací súd konštatoval, že ust. § 26 Obč. súdneho poriadku doplnila o ustanovenia ods.   4,   podľa   ktorého   „iná   právnická   osoba   môže   na   základe   plnomocenstva   v konaní zastupovať   účastníka   len   ak   to   ustanoví   zákon“   doplnila   novela   Občianskeho   súdneho poriadku zák. č. 341/2005 Z.z., účinná v zmysle čl. VIII od 1. septembra 2005.

Z uvedeného vyplýva, že do 1. septembra 2005 sa mohol dať účastník účinne zastúpiť len   advokátom   –   fyzickou   osobou,   čo   sa   nestalo   a dovolanie   teda   nespĺňa   náležitosti dovolania v zmysle § 241ods. 1 druhá veta O.s.p., preto dovolací súd dovolanie podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ odmietol“.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o advokácii)   advokácia   pomáha   uplatňovať   ústavné   právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o   advokácii   výkon   advokácie   je zastupovanie   klientov v konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektami,   obhajoba v trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch, spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.

  Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a. samostatne, b. v združení spolu s inými advokátmi, c. ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, d. ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo e. ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o advokácii pri poskytovaní právnych služieb je advokát povinný   používať   profesijné   označenie   advokát   alebo   advokátka.   Ak   poskytuje   právne služby prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   k   profesijnému   označeniu   pripája   aj   meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie právnych   služieb.   Táto   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   nesmie   mať   iný   predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená pre prípad zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní právnych služieb, minimálne   s   limitom   poistného   plnenia   1   500   000   EUR   za   každého   spoločníka. Na spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   sa   vzťahujú   ustanovenia   osobitného   predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie v mene spoločnosti   nepripúšťajú   v jednotlivých   prípadoch   osobitné predpisy,   advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti samostatne a bez obmedzenia.

Podľa   §   15   ods.   6   zákona   o   advokácii   advokát,   ktorý   vykonáva   advokáciu   ako konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nemôže   súčasne   vykonávať   advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Podľa § 24 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu.

Podľa   §   25   ods.   1   OSP   ako   zástupcu   si   účastník   môže   vždy   zvoliť   advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

Podľa   § 241 ods. 1 druhej vety OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Ústavný súd aplikujúc na danú vec citované právne normy dospel k týmto záverom: Z čl. 47 ods. 2 ústavy vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako   aj   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy.   Z úvodných   ustanovení zákona o advokácii (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na poskytovanie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sú povolaní predovšetkým advokáti. Advokáti sú pri výkone advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a   inými   právnymi   subjektmi,   obhajobu   v   trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád, spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch,   spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku klientov   a   ďalšie   formy   právneho   poradenstva   a   právnej   pomoci   (právne   služby).   Inak povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou právnych služieb sa tak napĺňa základné právo fyzických a právnických osôb na právnu pomoc zakotvené v ústave (čl. 47 ods. 2).

Zákon o advokácii v § 12 ods. 1 ustanovuje základné formy výkonu advokácie, t. j. formy   v akých   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   pričom   ide   o   samostatný   výkon advokácie alebo formy spoločného výkonu advokácie. Prijatím platného zákona o advokácii sa popri tradične zaužívanom samostatnom poskytovaní právnych služieb, resp. v združení spolu s inými advokátmi vytvoril priestor pre nové kolektívne formy poskytovania právnej pomoci, keďže tento zákon umožňuje poskytovanie právnej pomoci, resp. výkon advokácie aj   vo   forme   verejnej   obchodnej   spoločnosti,   komanditnej   spoločnosti,   ako   aj   formou spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 1 písm. c) až e) v spojení s § 14 a § 15 zákona o advokácii].

Z obsahu celého zákona o advokácii vyplýva, že ide o rovnocenné formy výkonu advokácie   z hľadiska   napĺňania   základného   účelu   výkonu   advokácie,   ktorý   spočíva v poskytovaní (kvalifikovanej) právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu pri ustanovení rôznych právnych foriem výkonu advokácie pri schvaľovaní zákona o advokácii obmedziť skupinu   advokátov,   ktorí   sa   rozhodnú   pre   spoločný   výkon   advokácie   ako   konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným [ale tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti podľa § 12 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s § 14 zákona o advokácii], tak, že by nemohli vôbec zastupovať svojich klientov v občianskom súdnom konaní. Z ustanovenia § 15 ods. 6 (ako aj § 14 ods. 7) zákona o advokácii vyplýva, že títo advokáti nemôžu vykonávať advokáciu samostatne, okrem prípadov ak sa dohodnú „... na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak“. Za týchto okolností by boli advokáti vykonávajúci advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným (a tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementári komanditnej spoločnosti)   neprimerane   znevýhodnení   oproti   iným   advokátom,   keďže   zastupovanie v občianskom súdnom konaní predstavuje podstatnú, keď už nie rozhodujúcu, časť výkonu advokácie. Je nepochybné, že v takomto prípade by táto forma výkonu advokácie v praxi stratila svoju príťažlivosť a nenašla by praktické uplatnenie (II. ÚS 148/06-33).

Forma   výkonu   advokácie   advokátmi   ako   konateľmi   spoločnosti   s ručením obmedzeným,   predmetom   podnikania   ktorej   je   poskytovanie   právnych   služieb,   je podrobnejšie upravená v ustanoveniach § 15 zákona o advokácii. Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi môžu byť len advokáti, pričom   konateľom   je každý   zo   spoločníkov.   Na   spoločnosť   s ručením   obmedzeným sa vzťahujú   ustanovenia   osobitného   predpisu   (Obchodný   zákonník),   ak   zákon   o advokácii neustanovuje inak. Z § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii vyplýva, že advokáti ako konatelia   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   vykonávajú   advokáciu   v mene   a na   účet spoločnosti. Inými slovami povedané, klient nevstupuje do právneho vzťahu založeného zmluvou   o poskytovaní   právnej   pomoci   s advokátom   ako   fyzickou   osobou,   ale   právny vzťah   založený   zmluvou   o poskytovaní   právnej   pomoci   vzniká   medzi   klientom a poskytovateľom   právnej   pomoci,   t.   j.   spoločnosťou   s ručením   obmedzeným   ako samostatnou   právnickou   osobou,   ktorej   právna   subjektivita   je   odlišná   od   právnej subjektivity spoločníka (advokáta). To znamená, že ako subjekt poskytujúci právne služby vo vzťahu ku klientovi vystupuje výlučne spoločnosť s ručením obmedzeným a advokátske odmeny   prijaté   jednotlivými   spoločníkmi   –   advokátmi   sú   zdaniteľnými   príjmami spoločnosti s ručením obmedzeným ako právnickej osoby s príslušnou sadzbou. Vzhľadom na uvedené potom platí, že aj dohoda o splnomocnení ako hmotnoprávny vzťah vzniká medzi   klientom   a spoločnosťou   s ručením   obmedzeným,   ktorá   poskytuje   právne   služby, pričom   právo   zastupovať   klienta   ako   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   vzniká v zmysle § 15 ods. 2 zákona o advokácii priamo advokátovi ako konateľovi spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý koná v jej mene a na jej účet.

Zákon   o advokácii   predvída   aj   situáciu   ako   postupovať   v prípade,   ak   výkon advokácie   v mene   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   nepripúšťajú   v   jednotlivých prípadoch   osobitné   predpisy.   V takomto   prípade   advokáciu   vykonávajú   advokáti   ako konatelia vo vlastnom mene, avšak na účet spoločnosti (§ 15 ods. 2 druhá veta zákona o advokácii). V poznámke pod čiarou (č. 13) k tomuto ustanoveniu sú demonštratívnym spôsobom uvedené prípady, kedy nie je pripustený výkon advokácie v mene spoločnosti. Ide o prípady, keď si právneho zástupcu nezvolí subjekt disponujúci základným právom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sám, ale mu je ustanovený rozhodnutím príslušného štátneho orgánu   [ustanovovanie   právneho   zástupcu   podľa   §   30   a 31   OSP   pre   zastupovanie   v občianskom súdnom konaní a ustanovovanie obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby (podľa predchádzajúcej   právnej   úpravy   „nútenej“   obhajoby) podľa   §   40   v spojení   s   §   37   a 38 Trestného   poriadku].   Aj   v takýchto   prípadoch   ale advokát   vykonáva   advokáciu   na účet spoločnosti.   Podľa   ústavného   súdu   však   ustanovenie   §   15   ods.   2   druhá   veta   zákona o advokácii nemožno vykladať extenzívne, to znamená, že predmetné ustanovenie (okrem prípadov,   keď   je   súdom   alebo   povereným   zamestnancom   súdu   účastníkovi   konania ustanovený právny zástupca z radov advokátov podľa § 30 OSP) nemožno vztiahnuť aj na každé iné právne zastúpenie v občianskom súdnom konaní (II. ÚS 148/06-33).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol ako dôvod odmietnutia dovolania to, že dovolanie nespĺňa podmienku zakotvenú v § 241 druhá veta OSP, podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, pričom uvedené ustanovenie § 241 druhá veta OSP interpretoval tak, že dovolateľ musí byť zastúpený advokátom – fyzickou osobou. Najvyšší súd tak interpretoval ustanovenie § 241 druhá veta OSP v nadväznosti na §   24   druhá   veta   OSP,   v zmysle   ktorého   ak   nejde   o zastupovanie   podľa   §   26,   môže   si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. A keďže § 26 OSP (v znení platnom v čase relevantnom   pre   rozhodovanie   najvyššieho   súdu)   neobsahovalo   výslovne   možnosť procesného zastúpenia účastníka spoločnosťou s ručením obmedzeným poskytujúcu právne služby podľa zákona o advokácii, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu nie je takýto výklad správny. K otázke práva účastníka občianskeho súdneho konania zvoliť si zástupcu ústavný súd už uviedol, že ustanovenie § 24   OSP   upravuje   právo   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   dať   sa   zastupovať zástupcom,   ktorého   si   zvolí   vo   všeobecnosti.   Vo   vzťahu   k zastupovaniu   účastníka občianskeho   súdneho   konania   zvoleným   advokátom   je   podľa   názoru   ústavného   súdu určujúce ustanovenie § 25 OSP, ktoré neobsahuje obmedzenie obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 24 OSP, t. j. že účastník konania si môže zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. Zo vzťahu týchto právnych noriem vyplýva, že ak si účastník konania zvolí ako svojho zástupcu pre občianske súdne konanie advokáta, je pre neho smerodajné ustanovenie §   25   OSP,   ktoré   je   potrebné   vykladať   v spojení   s príslušnými   ustanoveniami   zákona o advokácii, pričom tieto, ako už bolo uvedené, umožňujú rôzne a pritom rovnocenné formy výkonu advokácie, t. j. aj zastupovanie advokátom ako konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods.   1 písm. e) v spojení s § 15 zákona o advokácii (II.   ÚS 148/06-33).

Uvedené je potrebné uplatniť aj na ustanovenie § 241 druhá veta OSP o to viac, že v dovolacom konaní musí byť dovolateľ obligatórne zastúpený advokátom. To znamená, že ustanovenie § 241 druhá veta je potrebné vykladať v nadväznosti na príslušné ustanovenia zákona o advokácii, a nie v spojení s § 24 druhá veta OSP. Podľa ústavného súdu účelom obligatórneho   zastúpenia   dovolateľa   v dovolacom   konaní   advokátom   je   predovšetkým zabezpečiť   kvalifikovanú   právnu   pomoc,   pričom   forma   v akej   advokát   vykonáva advokáciu, nie je z tohto hľadiska relevantná.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným poukazuje na skutočnosť, že z ustanovenia § 12 ods. 4 druhej vety zákona o advokácii vyplýva povinnosť advokáta, ktorý poskytuje právne   služby   prostredníctvom   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   pripojiť pri poskytovaní právnych služieb k profesijnému označeniu aj obchodné meno spoločnosti. Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, keď v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu č. k. 20 Cob 163/05-98 z 31. mája 2005 bolo v súlade s ustanovením § 12 ods. 4 druhá veta zákona o advokácii pripojené k menu zvoleného advokáta (JUDr. B. M., advokát) aj obchodné označenie spoločnosti, v mene ktorej a na účet ktorej tento advokát koná (JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o.).

Právo   na   právnu   pomoc   sa   priznáva   každému.   Hlavný   význam   práva   na   právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc (II. ÚS 78/03).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006, ktorým odmietol dovolanie podané sťažovateľom, nesprávne   a ústavne   neprijateľným   spôsobom   interpretoval   príslušné   ustanovenia   OSP a zákona o advokácii, čím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov, ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu (III. ÚS 287/05).

Keďže   v dôsledku   postupu   a uznesenia   najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľovi neumožnilo uplatniť jeho procesné právo garantované zákonom (OSP), ktoré tvorí súčasť základného   práva   na   súdnu   ochranu,   porušil   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, zruší také rozhodnutie a vec môže vrátiť na ďalšie konanie.

V danom prípade ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy, zrušil toto uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd totiž   dospel   k záveru,   že   len   ďalším   konaním   vo   veci   sa   naplní účel,   ktorý   sťažovateľ sledoval podaním svojej sťažnosti ústavnému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

3.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., ktoré v jej   mene   poskytoval   JUDr.   B.   M.,   advokát,   konateľ   spoločnosti. Sťažovateľ požadoval trovy   za dva   úkony (prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti) právnych   služieb   poskytnutých   v roku   2006   (2   x   2730   Sk   +   2   x   164   Sk   ako   režijný poplatok) a za jeden úkon (podanie vyjadrenia ústavnému súdu) vykonaný v roku   2007 (2 970 Sk + 178 Sk režijný poplatok) a spolu s 19 % daňou z pridanej hodnoty ich vyčíslil na   celkovú   sumu   10 633,80   Sk   (slovom   desaťtisícšestotridsaťtri   slovenských   korún a osemdesiat halierov). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom sú v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007