znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 274/05-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Bc. T. H., bytom D., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci porušenia základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp.   zn.   KSZA–D–   67/2004   a pod sp. zn.   KSZA–D–100/2004   v súvislosti   s vydaním príkazov   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností   z 23.   februára   2004 a z 25. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KSZA–D–67/2004 vydaním príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 23. februára 2004 a v konaní   vedenom   pod   sp. zn. KSZA-D-100/2004   vydaním   príkazu   na   odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 25. marca 2004 p o r u š i l   základné právo Bc. T. H.   na   súkromie   podľa   čl. 22   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl. 13   Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sp. zn. KSZA–D–67/2004 z 23. februára 2004 a príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sp. zn. KSZA-D-100/2004 z 25. marca 2004 s a   z r u š u j ú.

3. Bc. T. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Žiline p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Bc. T. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 15 884 Sk (slovom   pätnásťtisícosemstoosemdesiatštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi Mgr. R. T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Bc. T. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 274/05-49 z 20. decembra 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Bc. T. H., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súkromie   podľa   čl.   22   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. KSZA–D– 67/2004 a pod sp. zn. KSZA–D–100/2004 v súvislosti s vydaním príkazov   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností   (ďalej   len   „príkaz   na odpočúvanie“, resp. „príkaz z 23. februára 2004“ alebo „príkaz z 25. marca 2004“).

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 28. marca 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 13. februára 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov listiny, ústavy a dohovoru vydanými príkazmi na odpočúvanie. Ďalej žiada oba príkazy   na   odpočúvanie   zrušiť   a prikázať   vyšetrovateľovi,   dozorujúcemu   prokurátorovi Krajskej   prokuratúry   v Ž.   a Úradu   zvláštnych   policajných   činností   Prezídia   Policajného zboru   vyradiť   a   zničiť   všetky   záznamy   o komunikácii   sťažovateľa   s tretími   osobami prostredníctvom odpočúvaného telefónneho prístroja. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk od krajského súdu a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 24 812,70 Sk.

Zo sťažnosti a z jej doplnení zo 4. októbra 2005, z 13. decembra 2005 a z 28.marca 2006 vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-12/BOK-S-I-2004 z 10. júna 2004   bolo   voči   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   a obchodovania   s nimi v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 187 ods. 1 písm. a), b), c), d) a ods. 4 Trestného zákona. Sťažovateľ pri svojom výsluchu konanom 18. júla 2005 zistil, že na základe príkazu z 23. februára 2004 a príkazu z 25. marca 2004 došlo k vyhotoveniu štyroch, resp. troch záznamov   o telefonickej   komunikácii   medzi   účastníckou   stanicou   (...)   a účastníckou stanicou   (...),   pričom   mobilný   telefónny   prístroj   s telefónnym   číslom   (...)   v období   od 24. februára 2004 do 9. júna 2004 používal aj sťažovateľ. Súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj citované záznamy o komunikácii vrátane ich prepisov. Na základe opakovanej žiadosti o nahliadnutie   do   spisov   krajského   súdu   sp. zn. KSZA-D-67/2004   a sp.   zn.   KSZA-D-100/2004   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   umožnené   nahliadnuť   do   oboch   príkazov   na odpočúvanie, avšak nie do kompletných spisov, predovšetkým do návrhov na ich vydanie. Z nahliadnutia do príkazov bolo možné zistiť, že prvý z nich bol vydaný na základe zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o ochrane   pred odpočúvaním)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   pred odpočúvaním“) a druhý z nich bol vydaný na základe § 88 Trestného poriadku.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že hoci zasahovanie do   práva   na súkromie je výnimočne možné, musí sa tak stať pri rešpektovaní podmienok, ktoré sú rozpracované v judikatúre Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pričom   podrobne   na   túto   judikatúru   poukazuje. Osobitne   vyzdvihuje   judikované   podmienky,   ktoré   musia   byť splnené   v prípade   súdom nariadeného odpočúvania, ako aj to, že odpočúvanie telefonickej   konverzácie musí byť založené na dostatku dôkazov schopných z pohľadu súdu ospravedlniť zásah do práva na súkromie. Po analýze dospieva k záveru, že ani zákon o ochrane pred odpočúvaním, ale ani ustanovenie § 88 Trestného poriadku požiadavky kladené judikatúrou nespĺňajú, pričom osobitne   vyzdvihuje,   že   podľa   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   je   zákonný   sudca oprávnený dať písomný súhlas bez potreby akéhokoľvek odôvodnenia takého súhlasu.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   nemohol   dostatočne   konkrétnym   spôsobom   označiť konania,   prípadne   opomenutia   ostatných   účastníkov   konania,   ktorými   malo   dôjsť k porušeniu označených základných práv, lebo nemohol nahliadnuť do kompletných spisov krajského súdu sp. zn. KSZA-D-67/2004 a sp. zn. KSZA-D-100/2004. Preto mu ani nie je známy   konkrétny   postup   pri   odpočúvaní   a zaznamenávaní   ním   uskutočnených telekomunikačných činností, postup pri výbere záznamov a rozhodovaní o tom, ktoré z nich majú byť použité ako dôkaz.

Napokon sťažovateľ poukazuje na to, že ani z vyjadrenia krajského súdu, ale ani z príkazu z 23. februára 2004 nevyplýva, že by krajskému súdu boli predložené akékoľvek dôkazy, resp. spisový materiál obsahujúci všetky relevantné informácie spôsobilé z pohľadu súdu ospravedlniť zásah do práva na súkromie. Za takýchto okolností príkaz z 23. februára 2004 nemal byť vydaný. Navyše v záhlaví príkazu z 23. februára 2004 sa odkazuje na zákon č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o colnej správe“) a na žiadosť protidrogového oddelenia, hoci v odôvodnení sa uvádza žiadosť colného orgánu a spomína sa colná správa. Pritom v skutočnosti žiadosť podávalo protidrogové oddelenie (nie podľa zákona o colnej správe). Len ťažko možno prisvedčiť v tejto súvislosti vysvetleniu krajského súdu, že šlo o zrejmú nesprávnosť pri písomnom   vyhotovení   príkazu.   Tieto   námietky   primerane platia   aj   pokiaľ   ide   o   príkaz z 25. marca   2004.   Hoci   sa   vo   vyjadrení   krajského   súdu   uvádza,   že   bol   vydaný   po preskúmaní spisového materiálu, v skutočnosti spis v tom čase obsahoval len uznesenie o začatí trestného stíhania, čo bolo nedostatočné na ospravedlnenie zásahu do práva na súkromie sťažovateľa.

Zo stanoviska   krajského súdu z 26. októbra 2005 podaného v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyplýva, že príkaz z 23. februára 2004 bol vydaný na požiadanie protidrogového   oddelenia.   Pokiaľ   je   v ňom   preto   uvedené,   že   bol   vydaný   pre „Colnú správu“,   ide   o zrejmú   nesprávnosť,   ku   ktorej   došlo   pri   písomnom   vyhotovení   príkazu. V záhlaví príkazu je v súlade so žiadosťou uvedené, že bol vydaný na základe žiadosti protidrogového   oddelenia.   Príkaz   z 25.   marca   2004   bol   vydaný   podľa   §   88   Trestného poriadku na základe žiadosti krajskej prokuratúry, a to po preskúmaní návrhu a pripojeného spisového materiálu. Odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností konkrétnej osoby prirodzene   znamená   odpočúvanie   a záznam   všetkých   prichádzajúcich   aj   odchádzajúcich hovorov.   Tak   sa   zaznamená   aj   hovor   osoby,   s ktorou   podozrivý   komunikuje. Pravdepodobne skutočnosť, že pri zákonnom odpočúvaní podozrivej osoby bol zistený jeho kontakt so sťažovateľom a z toho hroziace mu trestné stíhanie, bola podnetom na podanie ústavnej sťažnosti. Štátny orgán nemôže do výkonu práva občana na súkromie zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Keďže krajský súd konal v súlade s uvedeným, tvrdené porušenie práva alebo slobody nemohlo nastať.

Z vyjadrenia   krajského   súdu   z 13.   februára   2006   podaného   po   čiastočnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyplýva, že krajský súd trvá na svojom stanovisku z 26. októbra 2005.

Zo   stanoviska   Prezídia   Policajného   zboru   z 26.   októbra   2005   vyplýva, že   príkaz z 23. februára 2004 bol vydaný v zmysle § 24 zákona o colnej správe a § 2 ods. 2 a 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním, príkaz z 25. marca 2004 bol vydaný v zmysle § 88 Trestného poriadku. Záznamy telefónnych hovorov boli v zmysle § 88 ods. 5 Trestného poriadku   odtajnené   a vyhotovili   sa   doslovné   prepisy   hovorov.   Medzi   osobami,   ktoré komunikovali s obvineným R. S., bol aj sťažovateľ. Preto bol v rámci trestného konania sťažovateľ   k týmto   odposluchom   vypočutý.   Používanie   informačno-technických prostriedkov   v Policajnom   zbore   technicky   zabezpečuje   Úrad   zvláštnych   policajných činností   Prezídia   Policajného   zboru,   ktorý   pre   žiadateľa   vyhotovuje   písomné   záznamy a doslovné prepisy záznamov telekomunikačných činností.

Zo stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. októbra 2005 vyplýva, že   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností,   ktoré   realizovalo   príslušné špecializované pracovisko Prezídia Policajného zboru, boli vykonávané na základe dvoch príkazov na odpočúvanie. Príkaz z 23. februára 2004 bol vydaný podľa § 24 zákona o colnej správe a § 2 ods. 2 a 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním, príkaz z 25. marca 2004 bol vydaný na základe § 88 Trestného poriadku. Záznamy telefonických hovorov R. S. vrátane rozhovorov   so   sťažovateľom   boli   podľa   §   88   ods.   5   Trestného   poriadku   odtajnené a následne bol sťažovateľ k odpočúvaným rozhovorom s R. S. vypočúvaný.

Zo   stanoviska   Krajskej   prokuratúry   v Ž.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) z 25. októbra 2005 vyplýva, že táto vykonáva dozor v trestnej veci, v ktorej je ako obvinený stíhaný aj sťažovateľ. V rámci zabezpečovania dôkazov a zisťovania skutkového stavu veci v súlade   s platnými právnymi predpismi   sa   použili   aj informačno-technické prostriedky, ktoré sťažovateľ v sťažnosti namieta tvrdiac, že sú zásahom do jeho súkromného života. V danej veci na základe dvoch príkazov na odpočúvanie došlo k odpočúvaniu mobilného telefónu   používaného   R.   S.   Tento   sa   celkom   štyrikrát   telefonicky   skontaktoval   so sťažovateľom, v jednom prípade sa sťažovateľ skontaktoval s ním. Príkaz z 23. februára 2004 bol vydaný pred začatím trestného stíhania bez návrhu prokurátora. Naproti tomu príkaz   z 25. marca   2004   bol   vydaný   po   začatí   trestného   stíhania   na   základe   návrhu prokurátora. Oba príkazy boli vydané na základe príslušných zákonných ustanovení. Pri predmetnom   druhu   trestnej   činnosti   je   využitie   informačno-technických   prostriedkov dôležitým a nevyhnutným opatrením na objasnenie trestnej činnosti, pretože ich využitie je často jediným nepriamym dôkazom usvedčujúcim páchateľov, keďže svedkovia, ktorí sú väčšinou konzumenti drog, využívajú zákonné právo nevypovedať, resp. neuvedú dílera z dôvodu straty možnosti zabezpečenia drogy pre vlastnú potrebu. Postup prokurátora pri výkonoch súvisiacich s odpočúvaním a záznamom telekomunikačných činností neupravuje žiadny   vnútrorezortný   predpis   prokuratúry   a je   dostatočným   spôsobom   upravený ustanovením § 88 Trestného poriadku. Dozorový alebo službukonajúci prokurátor dôsledne preskúma príslušný spisový materiál a posudzuje opodstatnenosť návrhu vyšetrovateľa, ako aj   splnenie   všetkých   zákonných   podmienok   na   použitie   informačno-technických prostriedkov, aby predišiel prípadnému porušeniu práv dotknutých osôb. Pokiaľ prokurátor dospeje k záveru, že príslušný návrh vyšetrovateľa nie je dostatočne odôvodnený, vráti mu spisový materiál s pokynom na jeho doplnenie, resp. nevyhovie podnetu a príslušný návrh súdu   nepodá.   Ak   prokurátor   podnet   vyšetrovateľa   akceptuje,   zašle   spisový   materiál s príslušným návrhom súdu, v ktorom zdôvodní svoj postup v konkrétnej veci. Pokiaľ súd návrhu prokurátora vyhovie, doručí prokuratúre príkaz na odpočúvanie, ktorý je súčasťou dozorového spisu vedeného pod príslušným stupňom utajenia. Ďalej už prokuratúra nemá dosah na technickú realizáciu predmetného úkonu a s výsledkom použitých informačno-technických prostriedkov má možnosť tak ako obvinený a jeho obhajca oboznámiť sa až po odtajnení   spisu   príslušnou   zložkou   polície   a vyhotovení   záznamov   z odposluchov   a ich prepisov.   Je   logické,   že   prokuratúra   je   v prípade,   že   sa   dozvie   o   zistení   nelegálnosti vykonania   odposluchov,   povinná   bezodkladne   vyvodiť   voči   kompetentným   osobám zodpovednosť za porušenie práva. Prokurátor nemá žiadne oprávnenie ani povinnosti pri aplikácii postupu podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním.

II.

Z prípisu   krajského   súdu   z 22.   septembra   2005,   ktorým   reagoval   na   žiadosť ústavného   súdu   o zaslanie spisov   sp.   zn.   KSZA-D-67/2004   a sp.   zn   KSZA-D-100/2004 vyplýva,   že   k žiadosti   ústavného   súdu   vyžiadal   si   predseda   krajského   súdu   vyjadrenia príslušných zákonných sudcov. Podľa vyjadrenia   zákonnej sudkyne táto súhlasila iba so zaslaním   príkazu   z 23.   februára   2004,   lebo   ohľadom   „Žiadosti   o použitie   ITP“   zo 16. februára 2004 a „Vyhodnotenia použitia ITP k osobe R. S.“ z 29. marca 2004 žiadateľ – protidrogové oddelenie dosiaľ nezrušil stupeň utajenia. Uviedla tiež, že spisový materiál bol pripojený   k žiadosti   o odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   činnosti,   avšak   po preskúmaní   sudcom   bol   vrátený   a preto   nie   je   súčasťou   spisu   krajského   súdu.   Podľa vyjadrenia zákonného sudcu tento súhlasil so zaslaním príkazu z 25. marca 2004, ako aj návrhu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, keďže stupeň utajenia týchto dokumentov bol zrušený. K návrhu bol pripojený spisový materiál, ktorý po preskúmaní sudcom bol vrátený, a nie je súčasťou spisu krajského súdu. Naproti tomu odmietol zaslať „Oznámenie o predčasnom ukončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti“ zo 14. júna 2004, lebo ohľadne tohto dokumentu dosiaľ utajenie zrušené nebolo.

Zo   záhlavia a výrokovej   časti príkazu z 23. februára 2004 vyplýva, že tento bol vydaný podľa § 24 zákona o colnej správe a § 2 ods. 2 a 3, ako aj § 4 ods. 1 zákona o ochrane   pred   odpočúvaním   na   základe   žiadosti   protidrogového   oddelenia,   a to   na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti R. S. z účastníckej stanice (...) vedenej na meno A. S. Doba odpočúvania a záznamu bola určená od 23. februára do 23. augusta 2004 vrátane. Zároveň bolo uložené protidrogovému oddeleniu ako žiadateľovi, aby predkladalo sudcovi   všetky   potrebné   podklady   pre   skúmanie   odôvodnenosti   trvania   používania informačno-technického   prostriedku,   a to   v lehotách   23. apríla   a 24.   júna   2004. Z odôvodnenia príkazu z 23. februára 2004 vyplýva, že v predmetnej veci možno dôvodne predpokladať, že odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej činnosti sa zistia skutočnosti významné na predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti. Sudca krajského súdu preto na základe žiadosti príslušného colného orgánu vydal príkaz z 23. februára 2004. S príkazom z 23.   februára 2004 sa   nakladá ako s utajovanou skutočnosťou.   Používanie informačno-technických   prostriedkov   pre   colnú   správu   zabezpečuje   Policajný   zbor.   Ak   sa   majú informácie   získané   použitím   informačno-technického   prostriedku   použiť   ako   dôkaz v trestnom   konaní,   treba   zabezpečiť   zákonom   predpísaný   postup.   Ak   sa   informačno-technický prostriedok použil v rozpore so zákonom, záznam získaný po takomto použití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného použitia informačno-technického prostriedku nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz ani uznať za dôkaz okrem   trestného   alebo   disciplinárneho   konania   proti   osobe,   ktorá   záznam   nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie.

Z príkazu   z 25.   marca   2004   vyplýva, že bol   vydaný na základe žiadosti   krajskej prokuratúry   podľa   §   88   Trestného   poriadku   v trestnej   veci   neznámeho   páchateľa   pre obzvlášť   závažný   trestný   čin,   a to   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   činnosti účastníckej stanice (...) osoby R. S., pričom účastnícka stanica je evidovaná na meno A. S. Doba   odpočúvania   a záznamu   telekomunikačných   činností   sa   určila   od   25.   marca   do 25. júna   2004   vrátane.   Podľa   odôvodnenia   príkazu   z 25. marca   2004   v predmetnej   veci možno dôvodne predpokladať, že odpočúvaním a záznamom telekomunikačných činností sa zistia skutočnosti významné pre trestné konanie. Sudca krajského súdu vydal preto na návrh prokurátora   tento   príkaz.   S príkazom   z 25.   marca   2004   sa   nakladá   ako   s utajovanou skutočnosťou. Odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností robia príslušné orgány Policajného zboru. Ak sa má záznam telekomunikačných činností použiť ako dôkaz, treba zabezpečiť   zákonom   predpísaný   postup.   Príslušný   orgán   Policajného   zboru   je   povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov, ktoré viedli k vydaniu príkazu z 25. marca 2004. Ak dôvody pominuli, odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sa musí skončiť, a to aj pred uplynutím určenej lehoty. Túto skutočnosť bezodkladne písomne oznámi príslušný orgán Policajného zboru tomu, kto vydal príkaz na odpočúvanie.

III.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností   a záznamov,   či   už   uchovávaných   v súkromí   alebo   zasielaných   poštou   alebo iným   spôsobom,   s výnimkou   prípadov   a spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy a listiny vrátane čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny. Naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore   sústredená   v článku   8.   Ústavný   súd   už   v minulosti   viackrát   judikoval,   že základné   práva   obsiahnuté   v ústave   vykladá   v intenciách   dohovoru,   teda   v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.   Tak   je   tomu   aj   v súvislosti s danou problematikou.

Zásahy do práva na súkromie sa v zmysle tejto judikatúry vykladajú v určitej logickej náväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah legitímny a napokon, či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi pri niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny, kde je to výslovne uvedené, ako aj podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú (Huvig a Kruslin c. Francúzsko z 24. apríla 1990).

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie.

Legitímnosť   zásahu   do   práva   na   súkromie   vyplýva   z čl.   8   ods.   2   dohovoru a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti,   v záujme   spoločnosti   z dôvodu   ochrany   zdravia   a morálky,   zabezpečenia hospodárskeho   blahobytu   krajiny   a v záujme   jednotlivcov   z dôvodu   ochrany   ich   práv a slobôd.

Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom.

Z takto   naznačenej   metódy   prístupu   ku   skúmaniu   problematiky   vyplýva,   že povinnosťou   ústavného   súdu   bolo   predovšetkým   skúmať,   či   boli   zásahy   do súkromia sťažovateľa realizované príkazom z 23. februára 2004 a príkazom z 25. marca   2004   v súlade   so   zákonom   o ochrane   pred   odpočúvaním   a s Trestným poriadkom.

Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“), zatiaľ podľa § 88   ods.   1   Trestného   poriadku   vydáva   sudca   príkaz   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu byť   pochybnosti   o tom,   že   tak   súhlas,   ako   aj   príkaz   majú   formálne,   ale   aj   obsahové náležitosti rozhodnutia. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj výslovne vyplýva, keďže sa tam uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať opravný   prostriedok“.   Vydanie   právoplatného   súhlasu   alebo   príkazu   má   v praxi   dva následky. Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov uskutočnených   na   základe   súhlasu,   či   príkazu   sa   získavajú   dôkazy,   ktoré   sú   potom v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci trestného   konania.   Zároveň   to   znamená,   že   osoba,   ktorej   telefonický   rozhovor   bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jeho rozhovoru,   teda   voči   samotnému   faktu   zásahu do   jeho práva   na   súkromie,   ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.

Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu, či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať a to práve preto, že súhlas a príkaz sú   právoplatnými   rozhodnutiami,   ktorými   je   súd   viazaný,   resp.   z ktorých   musí   súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia).

Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať   nezákonnosť   odpočúvania   a z toho   vyplývajúcu   nepoužiteľnosť   odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch   takých dotknutých   osôb,   ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Ďalej považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že z ustanovenia § 88 ods. 3 prvej vety   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   príkaz   sa   musí   vydať   písomne   a odôvodniť,   a to osobitne   na   každú   účastnícku   stanicu.   Naproti   tomu   však   zo   zákona   o ochrane   pred odpočúvaním výslovná povinnosť odôvodniť súhlas nevyplýva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôžu   byť   nijaké   pochybnosti   o tom,   že   príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade, či už boli vydané na základe Trestného poriadku alebo na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním. Je tomu tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu, či príkazu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do   práva   na   súkromie   bol   realizovaný.   Majú   preto   možnosť   žiadať   o preskúmanie opodstatnenosti   súhlasu,   či   príkazu   až   dodatočne.   Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania súhlasu, či príkazu si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter odpočúvania by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu či príkazu, lebo tieto by mohli ich účel zmariť. V skutočnosti však opak je pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd k vydaniu súhlasu, či príkazu, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní súhlasu či príkazu a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne, teda iba po realizácii potrebných odposluchov.

Ústavný súd konštatuje, že tak príkaz z 23. februára 2004, ako aj príkaz z 25. marca 2004 obsahujú časť označenú ako „odôvodnenie“. To znamená, že ani v prípade príkazu z 23.   februára   2004   vydaného   na   základe   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   nemal krajský súd pochybnosti o tom, že musí obsahovať odôvodnenie, rovnako ako v prípade príkazu z 25. marca 2004 vydaného na základe Trestného poriadku.

Odôvodnenie obsiahnuté v príkaze z 23. februára 2004 a v príkaze z 25. marca 2004 však možno považovať len za formálne. Ani v jednom odôvodnení nie sú totiž uvedené konkrétne   skutočnosti,   ktoré   viedli   k ich   vydaniu,   pretože   text   odôvodnenia   iba   cituje zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine.

Taký spôsob odôvodnenia, aký použil krajský súd, nemožno akceptovať, a tak príkaz z 23.   februára   2004,   ako   aj   príkaz   z 25.   marca   2004   treba   považovať   za   zjavne neodôvodnený. Rozhodne si z nich nemožno utvoriť obraz o tom, aké konkrétne skutočnosti viedli k ich vydaniu.

Ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   príkaz   z 23.   februára   2004   treba   považovať   za zmätočný. Kým v záhlaví a výrokovej časti je uvedené, že bol vydaný podľa § 24 zákona o colnej správe a § 2 ods. 2 a 3, ako aj § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním na základe žiadosti protidrogového oddelenia, zatiaľ z odôvodnenia vyplýva, že bol vydaný na základe   žiadosti   príslušného   colného   orgánu.   Nemožno   v tejto   súvislosti   akceptovať vysvetlenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   ide   iba   o zrejmú   nesprávnosť   pri   písomnom vyhotovení   príkazu.   Navyše   ústavný   súd   sa   nemal   možnosť   presvedčiť   kto   vlastne o vydanie príkazu na odpočúvanie požiadal, lebo príslušný dokument nebol ústavnému súdu poskytnutý.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   úvahy   možno   konštatovať,   že   príkaz z 23. februára 2004 a príkaz z 25. marca 2004 neboli legálne, lebo nespĺňali podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov. Táto skutočnosť bola dostatočným dôvodom na to, aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň   to   znamená,   že   nebolo   potrebné   zaoberať   sa   ďalšími   námietkami sťažovateľa, ktorý   napádal tiež aj kvalitu príslušných zákonov, ako aj celý rad ďalších skutočností týkajúcich sa tak kvality zákonov, ako aj proporcionality zásahu.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv, v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde príkaz z 23. februára 2004 a príkaz z 25. marca 2004 zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   to,   že   odpočúvanie   telefonických   hovorov   na   základe   príkazu z 23. februára 2004 a príkazu z 25. marca 2004 bolo už realizované, neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, pretože o vydaní súhlasu   či   príkazu   na odpočúvanie môže súd rozhodnúť spravidla   iba predtým, čo sa s odpočúvaním začne.

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Hoci v tomto prípade došlo k zrušeniu rozhodnutí, táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu,   ktorý   vznikol   porušením   označených   práv   sťažovateľa.   Je   tomu   tak   preto,   že k odpočúvaniu   jeho   telefonických   rozhovorov,   a teda   aj   k zásahu   do   jeho   práva   na súkromie,   už   došlo,   a túto   skutočnosť   nemožno   zvrátiť   uvedením   do   pôvodného   stavu. Vzhľadom   na   to   a   berúc   tiež   do   úvahy   zásadu   spravodlivosti,   považoval   ústavný   súd požiadavku   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 50 000 Sk za odôvodnenú (bod 3 výroku nálezu).

Napokon   sťažovateľ   požiadal   aj   o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia advokátom v celkovej výške 24 812,70 Sk.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 15 884   Sk.   Za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   ako   aj za   podanie   sťažnosti   a repliky k vyjadreniu krajského súdu (v roku 2005) priznal odmenu trikrát po 2 501 Sk. Odmenu za prevzatie a prípravu zastupovania však zvýšil na dvojnásobok v zmysle ustanovenia § 14f ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Za stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu vo veci samej (v roku 2006) priznal 2 730 Sk. Ďalej sťažovateľovi patrí trikrát 150 Sk a jedenkrát 164 Sk režijného paušálu. To je celkom 13 348 Sk. Po zvýšení o 19% dane z pridanej hodnoty (2 536 Sk) vychádza celková suma 15 884 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   nemohol   vyhovieť   sťažovateľovi   pokiaľ   požadoval   uložiť vyšetrovateľovi,   dozorujúcemu   prokurátorovi   krajskej   prokuratúry   a Úradu   zvláštnych policajných   činností   Prezídia   Policajného   zboru   vyradiť   a zničiť   všetky   záznamy o komunikácii sťažovateľa s tretími osobami prostredníctvom   odpočúvaného telefónneho prístroja. Je tomu tak preto, že tieto subjekty neboli účastníkmi konania vo veci samej (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006