SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 273/2015-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE a. s., Júrskacesta 2, Levice, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD., Advokátskakancelária, Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 a v prvej vete čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva a práva na ochranu majetkuzaručených v čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE a. s. o d m i e t apre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola27. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE a. s.,Júrska cesta 2, Levice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 a v prvej vete čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proceszaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj základného práva a práva na ochranu majetku zaručených v čl. 20 ods. 1,4 a 5 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom podaným Úradu priemyselnéhovlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) sa obchodná spoločnosť Tatranskámliekareň a. s. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhala zrušenia platnosti slovných ochrannýchznámok znenia „NIVA“ zapísaných v registri ochranných známok vedenom úradom podč. 181149 a č. 212209, ktorých majiteľkou je sťažovateľka, a to z dôvodu, že podľa názorunavrhovateľa bolo uvedené označenie už v čase zápisu ochranných známok označenímdruhovým, t. j. označením na všeobecné označenie druhu syra používané viacerými jehovýrobcami. Úrad svojím rozhodnutím sp. zn. POZ 2639-94/OZ 181149-I/7-2012z 30. januára 2012 návrhu navrhovateľa z časti vyhovel, keď čiastočne zrušil platnosťochrannej známky „NIVA“ č. 181149 pre tovary „konzumné mlieko, sušené mliekoa kŕmne mliečne zmesi, konzumné kyslomliečne nápoje, smotanové krémy“ v triede 29a pre tovary „mrazené mliečne výrobky, zmrzlina“ v triede 30 medzinárodného triedeniatovarov a služieb, a to z dôvodu, že sťažovateľka ako majiteľka tejto ochrannej známkynepreukázala jej používanie vo vzťahu k označeným tovarom, pričom však súčasne uvedenáochranná známka ostala v platnosti pre tovary „maslo, tvarohy a syry“ v triede 29medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Dôvodom zamietnutia návrhu na zrušenie jejplatnosti bola skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že označenie „NIVA“ je druhovýmoznačením pre tovary „syry“. Ďalším rozhodnutím č. POZ 1567-2004/OZ 212209-I/8-2012z 30. januára 2012 úrad z rovnakého dôvodu ako v prvom prípade zamietol aj návrhnavrhovateľa na zrušenie platnosti aj druhej ochrannej známky sťažovateľky.
Uvedené rozhodnutia úradu boli potvrdené aj v druhom stupni, a to rozhodnutiamisp. zn. POZ 2639-94/OZ 181149 II/2-2013 a sp. zn. POZ 1567-2004/ OZ 212209 II/1-2013zo 14. januára 2013.
Navrhovateľ (ďalej len „žalobca“) dôvodiac tým, že vo vedomí spotrebiteľovsa slovné označenie „NIVA“ spája s druhom plesňového syra, bez toho, aby toto označeniespotrebiteľ spájal automaticky iba so sťažovateľkou ako majiteľkou tejto ochrannej známky,v dôsledku čoho toto označenie nemá rozlišovaciu schopnosť medzi jednotlivými výrobcamitohto tovaru, čo je základným predpokladom ochrannej známky, t. j. schopnosť odlíšiťvýrobky jedného výrobcu od výrobkov ostatných výrobcov, sa žalobami podľa V. častiObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhal preskúmania zákonnostioznačených rozhodnutí úradu. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)žaloby rozsudkom sp. zn. 23 S 51/2013 z 19. júna 2013 zamietol. Krajský súd konštatoval,že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania zdruhovenia slovného označenia„NIVA“ pre určitý druh syra, ktorý by na jeho označenie pred zápisom ochranných známokpoužívali viacerí výrobcovia. Krajský súd uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu (úradu)bolo vydané v rámci povolenej správnej úvahy hodnotenia zisteného skutkového stavu,ktorú súd nie je oprávnený nahradiť svojou vlastnou úvahou a jeho úlohu je iba skúmať, čižalobca „... jednoznačne vyvrátil právne východiská žalovaného správneho orgánu...“.
Z dôvodu odvolania podaného žalobcom najvyšší súd sťažnosťou napádanýmrozsudkom sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 zmenil uvedený rozsudokkrajského súdu tak, že zrušil druhostupňové rozhodnutie úradu (správneho orgánu) a vec muvrátil na ďalšie konanie s konštatovaním, že «Pojem „NIVA“ totiž u priemerného spotrebiteľa, ktorý nakupuje potraviny a syry sa nevyhnutne spája so špecifickým druhom syra obsahujúcim modrozelenú pleseň. Túto evokáciu je možné v prostredí Slovenskej republiky hodnotiť ako všeobecne známu skutočnosť. ... Pokiaľ sa v administratívnom konaní vyskytne všeobecne známa skutočnosť, ktorá je v kontradikcii s inými dôkazmi, tak významne vplýva na rozloženie dôkazného bremena v tom zmysle, že pokiaľ nie je obsah všeobecne známej skutočnosti vyvrátený inými dôkazmi je nevyhnutné pri vytváraní úsudku z nej vychádzať.... Existencia všeobecne známej skutočnosti sa nedokazuje. Súd ju iba konštatuje a v dôsledku konštatácie sa presúva dôkazné bremeno na subjekt, ktorý jej existenciu popiera. V konaní preto dochádza k obráteniu dôkazného bremena.».
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ,,... odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko doterajšie dokazovanie nahradil vlastnou úvahou založenou na tzv. notoriete s tým, že účastník konania sa o takomto skutkovom a právnom posúdení veci dozvedel až z prekvapivého doručeného napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom sa k vyhláseniu rozhodujúcej skutkovej okolnosti za notorietu nemal možnosť v žiadnom štádiu konania (pred správnym orgánom alebo pred súdom) vyjadriť;
- použitím tzv. notoriety presunul v konaní na sťažovateľa dôkazné bremeno, avšak sťažovateľ sa o tejto uloženej povinnosti pred doručením rozsudku nedozvedel, čím mu Najvyšší súd Slovenskej republiky odňal právo predkladať dôkazy a vyjadriť sa k zásadným skutkovým a právnym okolnostiam veci;
- svojím rozhodovaním nahrádzal správne uváženie, na základe ktorého rozhodol správny orgán, pričom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, čím Najvyšší súd Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží a neprijateľne sa odklonil od doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky;...
... podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepredstavuje označenie NIVA označenie, ktoré by malo rozlišovaciu spôsobilosť, ale je len druhovým pomenovaním syra obsahujúcim modrozelenú pleseň. Zarážajúce je, že Najvyšší súd Slovenskej republiky túto základnú skutkovú otázku neposúdil z hľadiska dôkazov predložených v konaní, ale obmedzil sa len na konštatovanie, že ide o všeobecne známu skutočnosť (tzv. notorietu), ktorú podľa § 121 OSP netreba dokazovať....
Porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočíva vtom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím ako správny súd v odvolacom konaní prehlásením rozhodujúcej skutkovej okolnosti za notorietu v rozpore s dokazovaním vykonaným správnym orgánom ustálil zásadne odlišný (opačný) skutkový stav.... posúdenie prípadnej druhovosti označenia NIVA je tak zložitou otázkou, že nemôže byť hodnotená na základe pocitov členov senátu, ale výlučne len na základe riadneho dokazovania pred správnym orgánom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však v dôsledku napadnutého rozhodnutia vylúčil akékoľvek ďalšie dokazovanie ohľadne otázky prípadnej druhovosti/rozlišovacej spôsobilosti označenia NIVA vzhľadom k tomu, že označenie NIVA vyhlásil za druhové na základe tzv. notoriety. Správny orgán je po doručení rozhodnutia povinný akceptovať záväzný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo sťažovateľovi už neumožní pred správnym orgánom argumentovať, navrhovať dôkazy a domáhať sa vykonania dokazovania v predmetnej veci....
Nemožno ďalej ani akceptovať argumentáciu, že sťažovateľ môže argumentovať a predkladať dôkazy v pokračujúcom konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR, nakoľko tento je výslovne viazaný názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o druhovosti označenia NIVA (§ 250j ods. 7 OSP). Otázku druhovosti už Úrad priemyselného vlastníctva SR posudzovať v pokračujúcom konaní nemôže. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda; nastolil právny stav, podľa ktorého sťažovateľ nebude môcť uplatniť žiadne dôkazy a ani právnu argumentáciu v pokračujúcom konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR, čím nezvratne hrozí, že dôjde aj k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v pokračujúcom konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR.“.
Okrem toho sťažovateľka v súvislosti s konštatovaním najvyššieho súdu o druhovostislovného označenia „NIVA“ poukázala na to, že najvyšší súd k tomuto záveru nedospelna základe dokazovania, ale iba na základe dojmu obmedzeného okruhu osôb (členovsenátu), a tiež poukázala aj na to, že najvyšší súd opomenul vo svojom rozhodnutí vymedziťčasový úsek, kedy, resp. od kedy slovné označenie „NIVA“ podľa jeho názoru zdruhovelo,t. j. od kedy by sa toto označenie vo všeobecnosti malo používať na označenie syras modrou plesňou. Podľa sťažovateľky je toto časové určenie zásadné vo vzťahuk predmetu konania. V preskúmavanom správnom konaní sa totiž navrhovateľ návrhomzo 6. apríla 2007 pred úradom domáhal vymazania dotknutých ochranných známokvo vlastníctve sťažovateľky podľa v tom čase účinného § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1písm. c) zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ochranných známkach“), t. j. z dôvodu, že označenie NIVA malo byťdruhovým označením tovaru už „v čase zápisu“ do registra ochranných známok. Podľasťažovateľky z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že označenie NIVA považujeza druhové „v čase svojho rozhodovania, teda v roku 2014, čo je však s ohľadom na predmet sporu irelevantné“, pretože sťažovateľka predmetnú ochrannú známku mazaevidovanú a používa ju už od roku 1994. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, žeskúmanie druhovosti slovného označenia NIVA, tak ako to urobil najvyšší súd, by malosvoje opodstatnenie iba v prípade, ak by navrhovateľ inicioval pred úradom konanie niepodľa už označeného ustanovenia, ale podľa § 16 ods. 9 zákona o ochranných známkachalebo podľa v súčasnosti účinného § 34 ods. 1 písm. b) zákona č. 506/2009 Z. z.o ochranných známkach, t. j. ak by sa domáhal vymazania ochrannej známky z dôvodu, žezdruhovela ex post „až po zápise“, a to v dôsledku činnosti alebo nečinnosti jej majiteľa sastala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré bola zapísaná. O takýtoprípad sa však podľa sťažovateľky v danom prípade nejde, pretože „žalobca žiadal výmaz ochranných známok nie z dôvodu, že by stratili rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku ich používania po zápise do registra, ale z dôvodu, že v čase zápisu do registra túto rozlišovaciu spôsobilosť nemali“.
V uvedených súvislostiach sťažovateľka podotkla, že uvedenými nepresnými závermidošlo k situácii, že sťažovateľka je „trestaná“ za svoj podnikateľský úspech na trhu sosyrmi, avšak „Zo skutočnosti, že určitý výrobok dosiahne na trhu významný podiel, nemožno vyvodzovať, že ide o druhové označenie, resp. že označenie zdruhovelo. Výraz NIVA nebol v Slovenskej republike nikdy používaný ako všeobecný názov pre druh syra. Označenie, ktoré nie je pôvodne druhové, sa môže stať druhovým iba v prípade, že v dôsledku súčasného používania viacerými subjektmi, spotrebitelia prestanú toto označenie považovať za značku tovaru a začnú ho vnímať ako druh tovaru. Označenie NIVA bolo na území Slovenskej republiky používané desiatky rokov jediným výrobcom. Syr s označením NIVA vyrábal od päťdesiatych rokov 20. storočia závod v Hlohovci, ktorý od roku 1994 patril majiteľovi ochranných známok č. 181149 a 212209. T.j. viac ako päťdesiat rokov syr s modrou plesňou vyrábaný vo výrobní v Hlohovci bol distribuovaný na území Slovenskej republiky pod označením NIVA, ktoré sa používalo najskôr ako nezapísané označenie a od roku 1994 ako ochranná známka. V doterajších konaniach sa nijako nespochybnila skutočnosť, že syr NIVA bol viac ako 50 rokov vyrábaný v závode v Hlohovci.
Záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v napadnutom rozsudku... je absolútne nesprávny. Táto úvaha súdu vychádza zo zrejmého nepochopenia podstaty, povahy a účelu ochrannej známky. Naopak, tvrdenie súdu potvrdzuje rozlišovaciu spôsobilosť ochrannej známky NIVA. Je samozrejmé, že majiteľ ochrannej známky označuje svoj výrobok označením, pri ktorom si spotrebiteľ spája výrobok s ochrannou známkou. Je samozrejmé, že keby došlo k zmene, napríklad v označovaní odlišných výrobkov tou istou ochrannou známkou, spotrebiteľ by bol zmätený. To však neznamená, že uvedené preukazuje zdruhovenie ochrannej známky. Ako príklad uveďme označenie Coca Cola. Je samozrejmé, že keby označením Coca Cola majiteľ začal označovať limonádu s oranžovou farbou (doposiaľ Fanta), priemerný spotrebiteľ by bol zmätený. Exkluzívne si spotrebiteľ označenie Coca Cola spája s tmavou, sýtenou sladkou tekutinou (nie oranžovou).
Tento argument teda nesvedčí zdruhoveniu označenia Coca Cola, naopak, svedčí vysokej rozlišovacej spôsobilosti tejto ochrannej známky. Na uvedenom príklade možno postaviť argumentáciu o vysokej rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky NIVA, nie o jej zdruhovení.“.
K argumentom o tom, že slovné označenie NIVA nie je druhovým označenímmodroplesňového syra, sťažovateľka dodáva, že ak by to tak bolo, „musel by sa každý modroplesňový syr označovať aj údajne druhovým označením NIVA. Respektíve, musel by s označením NIVA ako druhovým označením byť stotožnený výrobca každého modroplesňového syra. Takáto situácia však zjavne ani v čase zápisu ochranných známok, ani doposiaľ nenastala. Na trhu existuje veľké množstvo modroplesňových syrov.... Pokiaľ si predstavíme takto širokú ponuku modroplesňových syrov pre spotrebiteľa, nemôžeme predsa tvrdiť, že ak priemerný spotrebiteľ uvidí na pulte modroplesňový syr s označením napr. Rival, Avin, Danablu, Gorgonzola, Paladin, Roquefort, Rochebaron, Stilton alebo iným označením, predstaví si v súvislosti s týmito označeniami, že ide o druh syra NIVA. Takáto predstava neprichádza do úvahy a to ani v čase zápisu ochranných známok. Je preto nepochybné, že označenie NIVA je unikátnym označením, ktoré používa pre modroplesňové syry v podmienkach Slovenskej republiky výlučne sťažovateľ a má rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary sťažovateľa oproti iným súťažiteľom na trhu.“.
Napokon sťažovateľka v obsiahlej sťažnosti poukázala aj na to, že z uvedenýchdôvodov najvyšší súd „pozbavil sťažovateľa majetku, ktorý sťažovateľ nerušene užíval od roku 1994, kedy bola podaná prvá prihláška ochrannej známky NIVA“, a tiež rozvinulaargumentačnú úvahu o tom, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil bez podobnostiskutkového a právneho stavu citáciou rozsudku v inej veci týkajúcej sa ochrannej známky„Tuzemák“, v dôsledku čoho bolo tiež porušené právo na spravodlivé súdne konanie.Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa LEVICKÉ MLIEKÁRNE a.s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR a na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžhuv/5,6/2013 zo dňa 7.10.2014 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžhuv/5,6/2013 zo dňa 7.10.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi LEVICKÉ MLIEKÁRNE a.s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložilvykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014a svoju žiadosť odôvodnila takto:
„Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v napadnutom rozsudku o druhovosti označenia NIVA má pre sťažovateľa ako majiteľa predmetných ochranných známok zásadný dopad. Úrad priemyselného vlastníctva SR, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, musí rešpektovať právoplatné napadnuté rozhodnutie a nahradiť svoju správnu úvahu tzv. notorietou. Uvedené by malo v krátkom čase nevyhnutne za následok vyhlásenie ochranných známok NIVA za neplatné....
Prípadný výmaz ochranných známok zbaví sťažovateľa majetku (ochranných známok) a práva výhradne umiestňovať tovary s označením NIVA na slovenskom trhu. Tieto následky existenčne ohrozia sťažovateľa, ktorého hlavnou produkciou je syr NIVA.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s (podľa jej názoru, pozn.)arbitrárnym rozsudkom najvyššieho súdu, neposkytujú iné orgány verejnej moci na základesťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedkynápravy namietaného porušenia jej práv.
Vzhľadom na aktuálne procesné štádium napádaného konania, keď najvyšší súdsťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 vrátil vecspäť do štádia konania pred prvostupňový správny orgán (v konaní pred ktorým sasťažovateľka bude môcť dovolávať ochrany svojich práv a predkladať svoje argumentya ktorého rozhodnutie bude preskúmateľné ešte aj v rámci odvolacieho konaniapred druhostupňovým správnym orgánom, ako aj pred dvoma stupňami všeobecných súdovv správnom súdnictve, pozn.), sa sťažnosť sťažovateľky javí ako predčasne podaná, a teda zatejto procesnej situácie ústavným súdom vecne nepreskúmateľná.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), je ústavný súd toho názoru, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označenýchpráv a slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať ešte iný orgán verejnej moci (v danomprípade úrad ako správny orgán) alebo iný všeobecný súd (správny súd), ústavný súd jejsťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci, tak akoto je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka má možnosť predkladať svoje argumenty avýhrady proti nie nemenným záverom najvyššieho súdu proklamovaným v ňou napádanomrozsudku sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 ešte aj v revitalizovanom konaní predsprávnymi orgánmi, prípadne aj pred správnymi súdmi, a napokon v prípade meritórnehoprávoplatného rozhodnutia aj prípadnou opakovanou sťažnosťou pred ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvoa právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecíprávoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom.Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a too princíp subsidiarity.
V tejto súvislosti pokiaľ ide o otázku viazanosti správneho orgánu, ako aj súdunižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa (v danom prípade názoromnajvyššieho súdu), ústavný súd už deklaroval požiadavku, aby aj odôvodnenie tohtorozhodnutia súdu vyššieho stupňa, ktorým sa zrušuje meritórne rozhodnutie v danej vecia vec sa vracia na ďalšie konanie, spĺňalo požiadavky kladené na jeho kvalitu v čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenosť tejto požiadavky podčiarkuje okrem iného ajto, že ak má byť tento právny názor v ďalšom konaní záväzný, potom je dôvodnéod nadriadeného súdu očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukciío potrebe odstrániť nedostatky konania pred súdom nižšieho stupňa (podobneIII. ÚS 46/2013) a v danom prípade aj pred správnym orgánom.
Z výrokovej časti sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 ústavný súd zistil, že najvyšší súd zmenilrozhodnutie krajského súdu a zrušil rozhodnutia správnych orgánov v prvom i druhomstupni podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) OSP, podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutiesprávneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátivec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia apostupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie správnehoorgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a c) zistenie skutkového stavu jenedostačujúce na posúdenie veci.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd síce formuloval svoje právne stanoviskona aplikáciu a záväznosť notoricky známej skutočnosti, avšak bez zjavného záväznéhosúvisu s konkrétnym skutkovým stavom, ktorý najvyšší súd považoval za nedostatočnezistený [pozri už citované ustanovenie § 250j ods. 2 písm. c) OSP, pozn.].
Podľa § 250j ods. 7 OSP správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.
Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že viazanosť správneho orgánu právnymnázorom súdu, obdobne ako viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súduvyššieho stupňa platí iba za predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutiaskutkový základ vo veci nezmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru súduna nový skutkový základ (napr. IV. ÚS 27/2010). Inými slovami, ak v dôsledku vykonanéhodokazovania dôjde k zmene skutkového stavu oproti skutkovému stavu posudzovanémusúdom, nemožno bez výhrad trvať na aplikácii právneho názoru sformulovanéhona podklade skôr (neúplne) zisteného skutkového stavu.
V danom prípade však najvyšší súd konštatoval, že zistenie skutkového stavupred správnym orgánom (úradom) je nedostatočné, takže po jeho doplnení je na správnomorgáne, aby doplneným dokazovaním zistený skutkový stav v interakcii s právnymi záverminajvyššieho súdu náležite odôvodnil (t. j. či sú tieto právne názory aplikovateľnéa kompaktné aj s doplneným skutkovým stavom). Tieto závery môžu byť následnepodrobené opäť aj súdnemu prieskumu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd už vyslovil, že ak by sa obrana všeobecných súdov (v danom prípadesprávnych súdov) v konaní o sťažnosti sťažovateľa odvíjala iba od poukazu na povinnosťsúdu nižšieho stupňa rešpektovať vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súduvyššieho stupňa, nebráni to ústavnému súdu vysloviť porušenie základných právsťažovateľa. Inými slovami, ak by niektorý z právnych názorov formulovanýchnadriadeným súdom a rešpektovaných v ďalších fázach konania nespĺňal požiadavkyplynúce pre sťažovateľku (účastníka konania) zo základných práv a slobôd podľa čl. 127ods. 1 ústavy, nevylučuje to kladné rozhodnutie o jej sťažnosti (m. m. III. ÚS 46/2013).V zhode s uvedeným napríklad aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvéhostupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno jupovažovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislostisudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom...
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že v prípade indikovanej možnostiporušenia práv sťažovateľky aj po právoplatnom skončení veci sa sťažovateľka bude môcťdomáhať ich ochrany a preskúmania právoplatného meritórneho rozhodnutia novousťažnosťou podanou ústavnému súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015