znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 273/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodných   spoločností   MBB   a. s.,   ČSA   26,   Banská Bystrica, a MED – ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených Advokátskou kanceláriou   Kašuba,   spol.   s   r.   o.,   Horná   41,   Banská   Bystrica,   v   mene   ktorej   koná konateľ a advokát   JUDr.   Roman   Kašuba,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Nc 63/2013 zo 7. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodných spoločností MBB a. s. a MED – ART, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014 faxom a následne 15. mája 2014 poštou doručená sťažnosť obchodných spoločností MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a MED – ART, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 63/2013 zo 7. januára 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia v podstatnej časti sťažnosti uviedli: „V   súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   č.   k. 20 C 120/2010 v právnej veci navrhovateľov E. Š. proti odporcom 1/ MBB, a.s. a 2/ MED - ART, spol. s r.o. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie vecí patriacich do   dedičstva   po   nebohej   A. T.   a   nebohom   M. K.   vydal   Okresný   súd   Banská   Bystrica rozsudok zo dňa 19. 02. 2013 č. k. 20 C 120/2010-498, ktorým Okresný súd Banská Bystrica návrh odporcov 1/ a 2/ na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 23 S 1/2013 zamietol, návrh na prerušenie konania   do   právoplatného   rozhodnutia   veci   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky zamietol, návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k pozemkom v celom rozsahu vyhovel a odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom trovy konania a nahradiť navrhovateľom trovy právneho zastúpenia.

Sťažovatelia ako odporcovia 1/ a 2/ podali v zákonom stanovenej lehote proti vyššie uvedenému   rozsudku   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   19.   02.   2013   č.   k. 20 C 120/2010-498 v celom jeho rozsahu odvolanie s návrhom, aby odvolací súd odvolaním napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   19.   02.2013   č.   k. 20 C 120/2010-498 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací   súd   odvolaním   napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa 19. 02. 2013 č. k. 20 C 120/2010-498 zmenil a návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietol a priznal odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania na súde prvého stupňa a rovnako aj   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Odvolacie   konanie   je   vedené   na   Krajskom   súde v Banskej Bystrici pod č. k. 16 Co 249/2013.

Sťažovatelia ako odporcovia 1/ a 2/ a odvolatelia v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 16 Co 249/2013 uplatnili námietku zaujatosti voči   sudcovi   A.   M.   ako   členovi   odvolacieho   senátu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici konajúceho v predmetnej právnej veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 16 Co 249/2013, a to z dôvodov podrobne popísaných v písomne podanej námietke zaujatosti, pre ktoré možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho negatívny pomer k právnemu   zástupcovi   odporcov   1/   a   2/   resp.   jeho   konateľovi   a   advokátovi JUDr. Romanovi Kašubovi.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   uznesením   sp.   zn.   1   Nc   63/2013 zo 7. januára   2014   rozhodol,   že   sudca   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   A. M.   nie   je vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp.   zn. 16 Co 249/2013   (vec   vedená   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn. 20 C 120/2010).

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 63/2013 zo 7. januára 2014   považujeme   za   nesprávne,   nezákonné   a   v   rozpore   s   judikatúrou   Ústavného   súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 462/2011, III. ÚS 105/2011, III. ÚS 36/2011) a tiež aj za nedostatočne   odôvodnené   vo   vzťahu   k   obsahu   námietky   zaujatosti,   a   teda   aj za nepreskúmateľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené sme toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim   uznesením   sp.   zn.   1   Nc   63/2013   zo   7.   januára   2014   porušil   základné   právo sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 63/2013 zo 7. januára 2014 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 63/2013 zo 7. januára 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v dôsledku toho, že najvyšší súd nerozhodol o vylúčení zákonného sudcu z prerokovania a rozhodnutia ich veci napriek tomu, že v predmetnom konaní existovala dôvodná pochybnosť o zaujatosti zákonného sudcu vyplývajúca z jeho negatívneho pomeru k právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorá sa prejavila v nezákonnom postupe Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v ich veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu a v jeho rámci právo na prerokúvanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania a   rozhodovania   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97). Je samozrejmé, že rozhodnutie súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak, aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplývajú dôvody,   pre   ktoré   sudca   krajského   súdu   A. M.   nebol   vylúčený   z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 249/2013.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „V konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 249/2013 vzniesol právny zástupca odporcov 1/, 2/ písomným podaním z 12. decembra 2013 námietku zaujatosti voči konajúcemu členovi senátu odvolacieho súdu A. M.. Námietku odôvodnil tým, negatívny pomer sudcu A. M. k právnemu zástupcovi odporcov 1/ a 2/ sa prejavil v nezákonnom   postupe Krajského súdu v   Banskej Bystrici.   Uviedol,   že sudca   A. M.   má veľmi nepriateľský až nenávistný vzťah k sudkyni Krajského súdu v Banskej Bystrici M. S. a k   sudcovi   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   J. B.   Podľa   názoru   právneho   zástupcu odporcov sa tento nepriateľský vzťah rozvinul až tak, že sudca A. M. si pri výkone svojej funkcie   sudcu   vyžiadal   informácie   o   trestnom   stíhaní   sudkyne   M. S.   a   tieto   informácie využila, resp. zneužila tretia osoba v súdnom konaní vedenom proti nej, ako žalovanej, pred M. S., ako konajúcou sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici v predmetnom súdnom konaní, a za toto jeho konanie sudca J. B., ako predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici podal   na sudcu   A. M.   návrh   na   disciplinárne   stíhanie.   K   uvedenému   ďalej   uviedol,   že právny zástupca odporcov je súčasne aj právnym zástupcom sudkyne M. S. ako odporkyne v civilnom konaní prebiehajúcom niekoľko rokov aj na Krajskom súde v Banskej Bystrici, a tiež   aj   právnym   zástupcom   sudcu   J. B.   ako   žalobcu   v   civilnom   konaní.   Počas dlhotrvajúceho   právneho zastupovania   sudkyne   M. S.   sa medzi ňou   a JUDr.   Romanom Kašubom vytvoril blízky priateľský vzťah, ktorý je na Krajskom súde v Banskej Bystrici všeobecne   známy,   v   dôsledku   čoho   sa   sudkyňa   M. S.   dáva   vylučovať   z   konania a rozhodovania vecí, v ktorých právny zástupca odporcov 1/ a 2/ vystupuje ako právny zástupca niektorého z účastníkov konania.

Člen senátu 16 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici A. M. vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý. J. B. je členom trestnoprávneho kolégia   a   M. S.   členkou   obchodnoprávneho   kolégia,   spoločné   zasadnutia   nemajú   a   na pracovisku sa nestretávajú. O žiadnom negatívnom vzťahu k právnemu zástupcovi odporcov nemá   vedomosť.   Poznamenal,   že   žiadny   osobný   vzťah   nemožno   vyvodiť   ani   z   ďalších vzťahov, ktoré právny zástupca odporcov považoval za potrebné uviesť v námietke, a preto, aby   mu   nebolo   vytýkané,   že   nevykonával   svoje   povinnosti   svedomito   a   neoznámil skutočnosti,   pre   ktoré   je   sudca   z   rozhodovania   vecí   vylúčený,   žiada,   aby   o   námietke rozhodol nadriadený súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd Krajskému súdu v Banskej Bystrici (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu krajského súdu z aspektu existencie dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci,   k   nezaujatému   prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia, sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:

1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k   zástupcom   účastníkov   konania,   ktorý   vzťah   by   bol   založený   na   pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované   zákonné   ustanovenie   predpokladá   taký   vzťah   vlastného   záujmu   sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom,   ktorý   by   pri   všetkej   možnej   snahe   o   správnosť   rozhodnutia   ovplyvnil   jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Rozhodnutie   o   vylúčení   sudcu   podľa   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   predstavuje   výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky).   Vylúčiť   sudcu   z   prejednávania a rozhodovania   pridelenej   veci   možno   preto   len   celkom   výnimočne   a   to   zo   skutočne závažných   dôvodov,   ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. O taký prípad, kedy by bolo potrebné sudcu vylúčiť, však v tejto veci nejde.

Pre   vylúčenie   sudcu,   resp.   sudcov   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ako   už Najvyšší súd Slovenskej republiky neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka právneho   zástupcu   o   možnej   neobjektívnosti   sudcu,   resp.   sudcov.   Tvrdenie   právneho zástupcu   odporcov   o   negatívnom   vzťahu   sudcu   k   právnemu   zástupcovi   vyplývajúcom z ďalších vzťahov, ktorý sa mal prejaviť nezákonným procesným postupom krajského súdu, vyjadruje   iba   subjektívny   názor   právneho   zástupcu   odporcov.   Z   obsahu   spisu   vrátane vyjadrenia sudcu A. M. nemožno vyvodiť žiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre jeho vylúčenie. Základom pre vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1 O. s. p.), nie teda iba samotné tvrdenie právneho zástupcu odporcov o tom, že sudca A. M. má k nemu negatívny vzťah odvodený z nepriateľského vzťahu k sudcom M. S. a J. B., s ktorými právny zástupca odporcov udržiava profesijný a v prípade M. S. aj blízky priateľský vzťah. Samotný uvedený údaj (tvrdenie) právneho zástupcu   odporcov   nepredstavuje   okolnosť,   ktorá   by   bez   ďalšieho   zakladala   dôvod vylučujúci sudcu A.M.“

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   nevzal   do   úvahy   skutočnosti vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu, uznesenie najvyššieho súdu je nesprávne, nezákonné a nedostatočne odôvodnené.

Zásada zákonného sudcu zakotvená v čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto   zásada   je   ústavnou   zárukou   pre   každého   účastníka   konania,   že   v   jeho   veci   bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich   prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený   (pre   rôzne   dôvody   a   rozličné   účely)   výber   súdov   a   sudcov   „ad   hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne   vymedzených   podmienok   definovaných   ústavou   alebo   zákonom   obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení tzv.   teórie   zdania   uplatňovanej   v   judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   iba v prípade,   keď   je   celkom   zjavné,   že   jeho   vzťah   k   danej   veci,   účastníkom   alebo   ich zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle   a   nestranne. Relevantná   obava   z   nedostatku   nestrannosti   sudcu   sa   musí   zakladať   na   objektívnych, konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú   pochybnosť o   jeho nestrannosti v očiach   strán   a verejnosti   (III.   ÚS   110/07, mutatis mutandis III. ÚS 24/05).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľmi,   jeho   rozhodnutie   nie   je   arbitrárne   ani svojvoľné   a   dáva   odpoveď   na   ich   podstatné   námietky.   Ak   súd   v   konaní   o   námietke účastníka o zaujatosti sudcu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou týchto základných   práv   totiž   nie   je   ani   povinnosť   súdu   uznať   dôvody   zaujatosti   uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti (II. ÚS 26/08, II. ÚS 57/2011), ako to bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľov. Najvyšší súd najskôr všeobecne formuloval   dôvody,   ktoré   potenciálne vedú   k vylúčeniu   sudcu   z   rozhodovacej   činnosti, a následne konkrétne vo vzťahu k zákonnému sudcovi poukazujúc na nízky stupeň jeho osobnej zainteresovanosti vo vzťahu k právnemu zástupcovi sťažovateľov odôvodnený len nepriateľským   vzťahom   zákonného   sudcu   k   iným   sudcom   krajského   súdu,   s ktorými, naopak,   právny   zástupca   udržiava   profesijné,   resp.   priateľské   vzťahy,   konštatoval   ich absenciu.   Uvedené   zhodnotenie   dôvodov   podanej   námietky   najvyšším   súdom   ako nedostatočných,   resp.   nedosahujúcich   intenzitu   dostatočnú   na   vylúčenie   sudcu z prerokovania a rozhodnutia veci sťažovateľov.

Ústavný   súd   považuje   takto   odôvodnené   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu za ústavne konformné a akceptovateľné.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol ich sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014