znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 273/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 16. októbra 2006 návrh na začatie konania na ochranu osobnosti proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr. M. J. (ďalej spolu len „žalovaní“). Okresný súd uvedený návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 21 C 81/2006 z 31. októbra 2008, proti   ktorému   podal   sťažovateľ   odvolanie   15.   decembra   2008.   Následne   okresný   súd uznesením sp. zn. 21 C 81/2006 z 23. septembra 2009 zmenil záhlavie rozsudku sp. zn. 21 C 81/2006 z 31. októbra 2009 z dôvodu zrejmej nesprávnosti. Proti uvedenému uzneseniu podal   sťažovateľ   odvolanie   15. októbra   2009.   Krajským   súdom   bola   vec   sťažovateľa zaevidovaná pod sp. zn. 7 Co 5/2009.

Podľa názoru sťažovateľa bol krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní nečinný, a preto   16.   decembra   2010   doručil   predsedníčke   krajského   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v napadnutom konaní. Predsedníčka krajského súdu podanú sťažnosť vybavila listom sp. zn. Spr 2282/2010 z 10. januára 2011, v ktorom predmetnú sťažnosť uznala za dôvodnú.

Podľa   sťažovateľa „Krajskému   súdu   v   Bratislave   trvalo   viac   ako   3   roky,   kým rozhodol.   Súd   počas   troch   rokov   vo   veci   konal   iba   pokynom   na   opravu   nesprávnosti záhlavia rozsudku, následne ostal nečinný a neexistuje ani žiadna reakcia ako dôsledok sťažnosti podanej sťažovateľom predsedníčke súdu proti oprave záhlavia rozsudku. Predmetom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave je pritom otázka zásadného   charakteru   vo   vzťahu   k   neoprávneným   a   stále   pokračujúcim   zásahom   do základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ vo vzťahu k súdom oboch stupňov viacnásobne vyslovil svoj eminentný záujem na rýchlom vyriešení veci, nakoľko opakovane – v dôsledku primárneho zásahu do jeho osobnostných práv rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/166/2006-330 z 3. 7. 2006, kde v odôvodnení odporkyne v 2. – 4. rade uviedli také výroky, ktoré sústavne porušujú dobré meno sťažovateľa a zasahujú do jeho osobnostnej sféry   –   aj   naďalej   dochádza   v   dôsledku   citácie   týchto   výrokov   protistranami k poškodzovaniu oprávnených záujmov sťažovateľa aj v ďalších konaniach, v ktorých sa sťažovateľ zúčastňuje ako účastník konania.   Takým spôsobom trvalo odvolacie konanie dlhšie, než trvalo konanie pred súdom prvého stupňa.

Nečinnosťou   Krajského   súdu   v   Bratislave   sťažovateľovi   pritom   vzniká   závažná nemajetková ujma. Táto nemajetková ujma má nepriaznivý vplyv na jeho existenciu, keďže tvrdenia   o   charaktere   sťažovateľa   vyslovené   v   uvedenom   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   sú   používané   ako   dôkaz   nielen   v   občianskych,   ale   dokonca   i   trestných konaniach vedených voči sťažovateľovi.“.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   poukazujúc   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu aplikovanú pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní uviedol, že v danom prípade právna otázka predložená krajskému súdu „nepredstavuje právne ani fakticky tak zložitú problematiku, aby si vyžadovala prípravu na rozhodnutie o odvolaní v trvaní viac ako tri roky“. Súčasne podľa názoru sťažovateľa jeho správanie ako účastníka konania „možno, počas celej doby konania, hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní... Pokiaľ ide o postup Krajského súdu v Bratislave v posudzovanom konaní, z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore takmer nečinný.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví:

„Základné práva Ing. F. L., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn 7 Co 5/2009 porušené boli.

Ústavný súd SR priznáva Ing. F. L., CSc., primerané finančné zadosťučinenie vo výške   5.000   EUR   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo výške 314,18 EUR,   ktorá je splatná do 15 dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti   vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Ústavný   súd   zistil,   že   spis   vedený   v   sťažovateľovej   právnej   veci   pod   sp.   zn. 21 C 81/2006 bol okresným súdom s odvolaním sťažovateľa predložený krajskému súdu 14. januára 2009 a bola mu pridelená sp. zn. 7 Co 5/2009. Následne bol predmetný súdny spis   prípisom   vrátený   okresnému   súdu   z   dôvodu   vykonania   opravy   záhlavia   rozsudku okresného súdu sp. zn. 21 C 81/2006 z 31. októbra 2008. Opätovne bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu s odvolaním sťažovateľa 28. októbra 2009 a bola mu pridelená sp. zn. 7 Co 263/2009. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co 263/2009 z 19. apríla 2011 a spis vrátil okresnému súdu 27. mája 2011. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 21 C 81/2006 z 31. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť 8. júna 2011.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Vzhľadom na skončenie odvolacieho konania vydaním rozhodnutia krajským súdom, vrátením spisu okresnému súdu a nadobudnutím právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp.   zn. 21 C 81/2006 z 31. októbra 2008 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nemôže   už   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani dĺžku konania pred krajským súdom o podanom odvolaní (od 28. októbra 2009, keď bol spis po oprave prvostupňového rozhodnutia krajskému súdu predložený, do 27. mája 2011, keď bol spis s rozhodnutím krajského súdu vrátený okresnému súdu) nemožno hodnotiť ako neprimeranú, a to najmä so zameraním   na   postup   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   po   podaní   sťažnosti na prieťahy v konaní (16. decembra 2010), keď krajský súd vykonal účinné opatrenia pre účely   odstránenia   protiprávneho   stavu   v   konaní   a   v   nasledujúcom   období   nariadil pojednávanie, na ktorom meritórne rozhodol.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, III. ÚS 359/08)].

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   krajským   súdom   v   napadnutom   konaní,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa   v   danej   veci   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011