znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 273/2010-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Ntok 2/2009 zo 17. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 12/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť K. K., t. č. t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntok 2/2009 zo 17. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie zo

17. marca 2010“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 12/2010 z 19. mája 2010 (ďalej len „uznesenie z 19. mája 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 T   6/02   zo   14.   októbra 2002 v spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 To 3/2003 z 18. februára 2003 uznaný vinným z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.

Sťažovateľ podal 21. decembra 2009 v uvedenej veci návrh na obnovu konania, v ktorom uviedol, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa dôsledne neriadili § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, keď na úkor dôkazov svedčiacich   v   jeho   prospech   akceptovali   len   dôkazy   v   jeho   neprospech.   K   porušeniu sťažovateľových   práv malo dôjsť   v dôsledku   toho, že súdy   zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci, resp. v pôvodnom konaní, nevypočuli ním navrhnutých svedkov (A. K. a lekára, ktorý by konštatoval, že sa v rane poškodeného nachádzali kovové častice), ako aj tým, že uvedené súdy zamietli jeho „žiadosť o prekvalifikovanie na § 147 ods. 1 zabitie Trestného zákona... prípadne prekvalifikovanie na § 25 odst. 1, 3 Nutná obrana Tr. zákona“ napriek tomu, že sťažovateľ disponuje dôkazmi, ktoré „vyvracajú úmysel usmrtiť“ (krajský súd potvrdil, že pri prechode do biliardovej miestnosti za poškodeným sťažovateľ odložil zbraň, niektoré rany poškodeného neboli smrteľné, sťažovateľ poskytol poškodenému ihneď po streľbe prvú pomoc, zavolal záchranku a políciu). Následne v sťažnosti sťažovateľ odkázal na odôvodnenie svojej obhajoby v predmetnej veci.

Krajský súd uznesením zo 17. marca 2010 odmietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 5 T 6/02. Uvedené rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   následne preskúmané najvyšším súdom, ktorý uznesením z 19. mája 2010 rozhodol o jej zamietnutí.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci v rozhodnutí vyslovil, že uznesením krajského súdu zo 17. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 19. mája 2010 boli porušené jeho práva podľa čl. 2 ods. 2 písm. a) a b) dohovoru, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 € a náhradu trov konania.

V sťažnosti sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1   a 3   písm.   d)   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   zo   17.   marca   2010,   ktorým   bol odmietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 T 6/02, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 19. mája 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu zo 17. marca 2010. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť nesprávnym vyhodnotením ním v uvedenom konaní predložených argumentov v uzneseniach súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci.

A.   K namietanému   porušeniu   práv   uznesením   krajského   súdu   zo 17.   marca 2010

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z uvedeného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ mohol svoje námietky proti uzneseniu krajského súdu zo 17. marca 2010 predložiť v záujme ochrany svojich práv prostredníctvom sťažnosti najvyššiemu súdu, do ktorého právomoci patrilo oprávnenie rozhodnúť o nich. Z obsahu sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľ uvedený účinný prostriedok nápravy aj využil. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu z 19. mája 2010

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   skutkové   a právne   závery   najvyššieho   súdu uvedené   v uznesení   z   19.   mája   2010   majú   za   následok   porušovanie   jeho   v sťažnosti označených práv.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   19.   mája   2010. Uznesením   krajského   súdu   zo 17.   marca   2010   sa   ústavný   súd   zaoberal   iba   v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil najvyšší súd. V rámci odôvodnenia uznesenia z 19. mája 2010 najvyšší   súd   uviedol: „V   odôvodnení   tohto   podania   v podstate   opätovne   len   zopakoval svoju obhajobnú argumentáciu z predchádzajúcich štádií trestného konania v tejto veci založenú   na   tvrdení,   že   v danom prípade išlo podľa jeho názoru jednoznačne o nutnú obranu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť ako i konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného K. K. nie je dôvodná...

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu ďalej zistil, že odsúdený K. K. už v minulosti opakovane podal návrh na povolenie obnovy konania, pričom tieto návrhy boli vždy zamietnuté z dôvodov, že nespĺňali zákonom požadované podmienky.

Rovnako tomu tak bolo aj v ostatnom prípade. Odsúdený K. K. v podanom návrhu nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by už predtým neboli konajúcim súdom známe a rovnako tak žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli v pôvodnom konaní obsiahnuté v spise. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správne postupoval Krajský súd v Banskej Bystrici, keď návrh odsúdeného K. K. na povolenie obnovy konania, odmietol.“

Rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie krajského súdu zo 17. marca 2010,   v ktorom   sa   krajský   súd   podrobne   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa,   keď uviedol: „Krajský súd sa oboznámil s pripojeným trestným spisom, vedeným pod sp. zn. 5T 6/02, najmä s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. 10. 2002, uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18. 2. 2003, sp. zn. 2 To 3/03 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, z 02. 06. 2004, sp. zn. 5 Ntok 2/04, uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 08. 09. 2004, sp. zn. Ho 44/04, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, z 14. 01. 2008, sp. zn. 2 Ntok 1/07 a zistil, že odsúdený K. K. vo svojom návrhu ani jeho písomnom doplnení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy.   Žiadal len opätovne prehodnotiť skutkový stav a jeho konanie právne posúdiť ako konanie v nutnej obrane podľa § 25 ods. 1, 3 Tr. zák. 300/2005 Z. z a v konečnom dôsledku ho spod obžaloby oslobodiť.

Konanie o povolení obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1) Tr. por. sa obmedzuje predovšetkým   na   riešenie   otázky,   či   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať také skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisu a to aj vtedy,   keď sa súd s nimi   v rozhodnutí   nevysporiadal,   alebo ich dokonca prehliadol,   resp.   sa   mýlil   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   prípadne   ich   vyhodnotil nesprávne (R 6/1997, R 32/1992).

Odsúdený K. K. nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by už predtým neboli súdu známe, súdy o nich už rozhodovali v pôvodnom konaní. Taktiež nepredložil ani dôkazy súdu skôr neznáme, keďže nový dôkaz je taký dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v trestnom spise, uplatnený procesnou stranou, alebo ktorý nebol vykonaný. Žiadal len o iné vyhodnotenie dôkazov už vykonaných a v nadväznosti na to o iné právne posúdenie. Krajský   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   konštatuje,   že   v   konaní o povolení obnovy konania v trestnej veci odsúdeného K. K. nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   sami   o   sebe,   alebo   v   spojení   so skutočnosťami, alebo dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 5T 6/02 z 14. 10. 2002, sp. zn. 5T 6/02 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18. 2. 2003, sp. zn. 2 To 3/03.

Keďže   u   odsúdeného   neboli   splnené   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania uvedené v ust. § 394 ods. 1 Tr. por., pričom jeho dva predchádzajúce návrhy na povolenie obnovy konania boli už skôr právoplatne zamietnuté a návrh nanovo podaný je len ich opakovaním, súd tomuto návrhu nevyhovel a ako nedôvodný ho podľa § 402 ods. 2 Tr. por. odmietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 19. mája 2010, ako aj s obsahom uznesenia krajského súdu zo 17. marca 2010 dospel k záveru, že oba   súdy   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili.   Krajský   súd   uviedol,   ktoré   skutkové zistenia považoval za preukázané a podstatné pre rozhodnutie v tejto veci, akými úvahami sa pri hodnotení tejto veci spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd sa so skutkovými závermi týkajúcimi sa nepredloženia   nových   dôkazov   skôr   súdu   neznámych   sťažovateľom   v   konaní   stotožnil a dospel k rovnakému právnemu záveru, keď sťažnosť sťažovateľa zamietol.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej   sťažnosti   ani   z k nej   pripojených   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení jeho práv,   predovšetkým   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, a preto ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy sťažovateľovi na jej doplnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010