znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 273/06-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť V. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 219/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach konaním vedenom pod sp. zn. 3 Co 219/05 p o r u š i l základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 3 Co 219/05 konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je mu Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   v   Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   S.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2006   doručená   sťažnosť   V.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Krajským   súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 3 Co 219/05.

1.   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk   a uložil krajskému súdu povinnosť náhrady trov jeho právneho zastúpenia.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 8. júla 2005 podal krajskému súdu odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)   v jeho   pracovnoprávnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   39   C   144/05.   Súdny   spis   bol krajskému   súdu   doručený   18.   júla   2005,   ktorý   nariadil   odvolacie   pojednávanie až na 21. september 2006.

Sťažovateľ podal 2. augusta 2006 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.   Predseda   krajského   súdu   v odpovedi   na   sťažnosť   11.   augusta   2006   uviedol, že „Odvolacie pojednávanie bude nariadené na deň 21. 9. 2006. Skorší termín nebol možný z objektívnych príčin“.

Predmetné   odvolacie   konanie   nebolo   doteraz   skončené.   Postup   krajského   súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Ústavný súd 14. septembra 2006 prijal sťažovateľovu sťažnosť na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 273/06- 7.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojených   písomností, vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 39 C 144/05 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal okresnému súdu 21. októbra 2004 návrh na určenie, že výpoveď zo dňa 27. augusta 2004 daná mu odporcom (Dopravný podnik mesta K., a. s.) je neplatná.Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 39 C 144/05 z 2. júna 2005 tak, že „zmenu návrhu   rozšíriť   petit   návrhu   o návrh   na   náhradu   mzdy   nepripúšťa.   Návrh   zamieta. Nepriznáva   náhradu   trov   konania   odporcovi“.   Rozsudok   bol   doručený   účastníkom 28., resp. 29. júna 2005.

Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   1.   júla   2005   odvolanie,   ktoré   bolo   doručené okresnému súdu 8. júla 2005.

Súdny   spis   sp.   zn.   39   C   144/05   bol   18.   júla   2005   doručený   krajskému   súdu na odvolacie konanie. Veci bola pridelená sp. zn. 3 Co 219/05.

Krajský súd 14. augusta 2006 stanovil termín pojednávania na 21. september 2006.Odporca sa k odvolaniu písomne vyjadril 28. augusta 2006.Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   18.   septembra   2006   nahliadla   do   súdneho   spisu a podaním   z 19.   septembra   2006   pred   pojednávaním   doložila   do   spisu   mzdový   nárok sťažovateľa.

Pojednávanie konané 21. septembra 2006 (prítomní sťažovateľ a právni zástupcovia účastníkov konania) bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 219/05 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“

2. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 1491/06 z 12. októbra 2006   uviedol: „Podanú   sťažnosť   považujeme   za   dôvodnú,   lebo   v odvolacom   konaní vedenom pod č. k. 3 Co 219/05 došlo k prieťahom, ale z objektívnych príčin.

Spis   okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   39   C   144/2004 (správne   má   byť sp. zn. 39 C 144/05) bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní žalobcu – sťažovateľa dňa 18. 7. 2005.

Dňom 31. 7. 2005 JUDr. F. odišla do predčasného starobného dôchodku a preto všetky veci, ktoré boli jej pridelené sa prerozdelili náhodným výberom medzi ostatné senáty. Táto vec pripadla senátu 1 Co a v rámci neho členke senátu JUDr. V.

Vzhľadom na to, že JUDr. V. vybavovala veci, ktoré jej boli skôr pridelené v rámci senátu   1   Co,   ako   aj   na   jej   dlhodobú   práceneschopnosť   v mesiacoch   apríl   –   jún   a tiež na čerpanie dovolenky, odvolacie pojednávanie bolo nariadené dňa 11. 8. 2006 na deň 21. 9. 2006. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zadováženia listinných dôkazov. (...)“

3.   Sťažovateľ   v stanovisku   z 23.   októbra   2006   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne k vyjadreniu krajského súdu uviedol: „Ako zo stanoviska predsedu Krajského súdu v Košiciach vyplýva, tento uznáva ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú, s čím súhlasím,   ale   ďalej   tvrdí,   že   k v sťažnosti   namietaným   prieťahom   došlo   s objektívnych príčin, s čím nemožno súhlasiť.

Nesúhlasné moje stanovisko spočíva v tom, že aj keď spis bol pridelený pôvodne prvej členke senátu, tak u tejto bol spis len 13 dní, čo je zanedbateľná doba v porovnaní s tým,   že   u druhej   členky   senátu,   ktorej   bola   vec   sťažovateľa   pridelená   ležala   bez povšimnutia počas jej práceneschopnosti viac ako 8 mesiacov, čo je už neprehliadnuteľná a takú   dobu   nečinnosti   členky   senátu   v pracovnoprávnej   veci   nemožno   tolerovať. V dôsledku   toho   uplynula   zbytočne   dlhá   doba   zbytočného   prieťahu   /viac   ako   1   roka/, a preto neostávalo sťažovateľovi nič iné ako využiť prostriedok nápravy vo forme sťažnosti doručenej predsedovi súdu.

Pretože aj keď ťažko možno namietať voči tomu, že členka senátu bola cca 3 mesiace (apríl, máj a jún 2006) dlhodobo práceneschopná, avšak aj v takom prípade domnievam sa bolo   vhodné   a bolo   by   aj   súladné   s rozvrhom   práce   Krajského   súdu   v Košiciach zverejnenom na internete aby vec sťažovateľa bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie inej práceschopnej členke alebo členovi senátu, veď išlo a ešte stále aj ide o existenčný spor pre sťažovateľa. (...)

Upriamujem pozornosť ústavného súdu na fakt, že sťažovateľ už 16-ty mesiac čaká na rozhodnutie o svojom odvolaní v pracovnoprávnej veci a o jeho odvolaní v odvolacom konaní nebolo rozhodnuté dodnes.

Preto sťažovateľ zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu...“.

4. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ESĽP   a ústavného   súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie v pracovnoprávnej   veci,   ktorého   povaha si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného súdu o naplnení účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

4.2   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97   a iné)   relevantnú   pre   rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   predmetné odvolacie konanie nehodnotil ako právne a ani skutkovo zložité, ktorého doterajšia dĺžka by bola zásadne ovplyvnená, resp. závislá výlučne od zložitosti veci.

4.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v jeho neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

4.4.A Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu   21.   októbra   2004   trvá   dosiaľ bez jej   právoplatného rozhodnutia   už vyše dvoch rokov, z toho na krajskom súde vyše 15 mesiacov. Dobu odvolacieho konania vzhľadom na predmet (konanie o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru), jeho význam pre sťažovateľa, ako aj skutkové zistenia vyplývajúce zo súdneho spisu sp. zn. 39 C 144/05 považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

4.4.B   V postupe   krajského   súdu   v predmetnej   veci   zistil   ústavný   súd   nečinnosť v období   od   18.   júla   2005   (nápad   veci   na   krajský   súd)   do   21.   septembra   2006 (pojednávanie), t. j. v trvaní vyše jedného roka.

Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez   zbytočných   prieťahov.   I keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu, či konajúceho sudcu, nemožno systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkom súdneho   konania   a mieru   ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť poukázaním, napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Na základe skutočností uvedených v bodoch 4.4.A a 4.4.B tejto časti odôvodnenia ústavný súd kvalifikuje doterajší postup krajského súdu v posudzovanom odvolacom konaní ako postup nesmerujúci k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas doterajšieho priebehu konania nachádza. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci,   ani   správaním účastníkov konania, ale postupom krajského súdu.

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1 Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk z dôvodu, ktorým je „... charakter jednoduchého konania o neplatnosť výpovede, a teda jeho pracovnoprávna povaha a najmä viac ako jeden rok trvajúci a naďalej pretrvávajúci pocit právnej neistoty sťažovateľa v skoré rozhodnutie o jeho odvolaní, ktoré rozhodnutie pre sťažovateľa má existenčný charakter.“

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre sťažovateľa) ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa považuje za primerané v požadovanej výške, t. j. v sume 30 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 16. augusta 2006 a vyjadrenie z 23. októbra 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov,   t. j. 1/6   z výpočtového základu 16 380 Sk) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006