znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 272/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátkou   JUDr.   Vierou   Strakovou,   Advokátska   kancelária,   Kpt.   Nálepku   5,   Prešov,vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 20 Co 90/2012 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp.   zn.   20   Co   90/2012   z 30.   januára   2014   (ďalej   aj „napadnuté   rozhodnutie   krajskéhosúdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresnýsúd“) rozsudkom sp. zn. 20 Co/90/2012 z 15. februára 2012 vyhovel žalobe mesta o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   v katastrálnomúzemí mesta,   a to parcelám ⬛⬛⬛⬛ zastavaná   plocha   o   výmere   666   m2a ⬛⬛⬛⬛ zastavaná   plocha   o   výmere   83   m2,   ktoré   boli   novoutvorené   z   častipôvodnej   mpč. zapísanej   v   pozemnoknižnej   vložke   č. katastrálnehoúzemia Prešov, geometrickým plánom obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,č. zo 14. februára 2007, ktorý bol úradne overený Správou katastra v Prešovepod č. z 23.   februára   2007. Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   potvrdilrozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Co/90/2012 z 15. februára 2012 ako vecne správny.

V ostatnom   podala   sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému   súdu. Podľa   sťažovateľky „Spornými parcelami sú parcely ⬛⬛⬛⬛ Zastavaná plocha o výmere 666 m2 a Zastavaná plocha o výmere 83 m2 vytvorené z pôvodnej mpč. zapísanej v pozemkovoknižnej   vložke   č. kat.   úz.   Prešov   a   základe   geometrického   plánu zo dňa 14.02.2007. Pôvodnú parcelu mpč. vlastnili právni predchodcovia odporkyne (jej rodičia) ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ po ½.“.

3.   Sťažovateľka   v merite   svojej   argumentácie   poukázala   predovšetkým   na to,   že„Navrhovateľ, ak mal pochybnosti ohľadne zápisov mal uvedenú situáciu riešiť žalobou voči katastru   nehnuteľnosti,   ktorý   zapísal   odporcov   na   LV   a   to   žalobou   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o náhrade za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov.“. Podľa   nej „Obidvaja   účastníci   konania   mali   zákonný   dôvod nadobudnutia   vlastníckeho   práva   (pôvodní   odporcovia   titulom   dedenia   a   navrhovateľ rozhodnutím o vyvlastnení, t. j. rozhodnutím štátneho orgánu). Išlo teda o kolíziu dvoch rovnocenných práv. Navyše vyvlastnenie bolo uskutočnené po r. 1964 a preto bol potrebný zápis do KN formou záznamu, aj keď v prípade nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa vlastníctvo nadobúda dňom uvedeným v rozhodnutí, a ak taký deň určený nie je tak právoplatnosťou rozhodnutia. Súd prakticky priznal titulu vyvlastnenia vyššiu hodnotu ako titulu dedenia. Uvedená vec sa preto mala riešiť v rámci predpisov správneho práva (zákon č. 514/2003 Z. z., zákon o katastri nehnuteľnosti - oprava chýb v katastrálnom   operáte   a   pod.),   a   nie   v   režime   určovacej   žaloby.“.   Krajský   súd „... prakticky jedno vlastníctvo zrušil a druhé, aj keď sporné priznal.“. Podľa predstáv sťažovateľky „Postupom Krajského súdu v Prešove   teda došlo k   porušeniu základného práva, a to práva vlastniť majetok. Bol porušený princíp rovnakého zákonného obsahu a rovnakej ochrany vlastníckeho práva. Podľa Ústavy SR sa dedenie zaručuje, čo v danom prípade súd nerešpektoval a navrhovateľovi určil vlastníctvo titulom vyvlastnenia, aj keď vyvlastňovací   proces   nebol   perfektný.“. Za   sporné   sťažovateľka   považovala   aj „... preukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. nakoľko súdy usporiadanie vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľnosti považujú za notoriettu.“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súdvydal tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/90/2012 zo dňa 30.01.2014 došlo   k porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/90/2012 zo dňa 30.01.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania...“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovanáprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil.   Skutkové a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   ustanovenia   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sazaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9.   Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   uviedol,   že   vykladá   a   aplikuječl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu(PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj„ESĽP“). Preto aj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušeniapráv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne, a to ajz toho   dôvodu,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   týchto   práv   rovnakým   skutkovýmstavom, resp. napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

10. Podľa ESĽP môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkovlen existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. 11. 1983, séria A, č. 70,s. 23, ods. 48, III. ÚS 60/04,) alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorýchsťažovateľ   môže   tvrdiť,   že   má   aspoň   legitímnu   nádej,   že   budú   zhmotnené,   resp.konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991, sériaA, č. 222, s. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko z 20.11. 1995, séria A, č. 332, ods. 31). Európsky súd pre ľudské práva zastáva stanovisko, žemajetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nesporný nárok, pričomvlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právona ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebuminimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavya ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). RovnakoESĽP   pri   rozhodovaní   o porušení   čl.   1   dodatkového   protokolu   skúma   okrem   inéhoi dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“(základných   procesných   požiadavkách)   označeného   ustanovenia].   Súčasťou   procesnýchzáruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiežprávo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 20 Co 90/2012 z 30. januára 2014 v podstatnomuviedol:

« Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O. s. p. a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil   správny   právny   predpis,   ktorý   aj   správne   interpretoval,   pričom   zo   skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné: Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným parcelám ⬛⬛⬛⬛ zastavaná plocha o výmere 666 m2 a ⬛⬛⬛⬛ zastavaná plocha   o   výmere   83   m2 v   kat.   úz.   Prešov,   ktoré   boli   novoutvorené   z   časti   pôvodnej mpč. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz. geometrickým plánom ⬛⬛⬛⬛,   s.r.o.   vyhotoveným   dňa   14.2.2007,   číslo   plánu úradne overeného Správou katastra v Prešove dňa 23.2.2007 číslo.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O. s. p., pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov   konania,   alebo   ktoré   vyšli   najavo   inak,   z hľadiska   závažnosti   (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov   odporuje   ust.   §   133   až   135   O.   s.   p. (porov.   rozsudok   Najvyššieho   súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O. s. p.) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho   presvedčenia   a   jeho   logického   myšlienkového   postupu.   Medzi   skutočnosťami, ktoré   boli   účastníkmi   tvrdené   a   ktoré   boli   predmetom   dokazovania   musí   sudca   už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností   potom   môže   vylúčiť   tie,   o   ktorých   medzi   účastníkmi   nebol   spor.   Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností   sú   pravdivé,   t.   j.   ktoré   z   nich   bude   považovať   za   preukázané   poznatkami získanými   vykonaním   jednotlivých   dôkazov.   Zákon   nepredpisuje   a   ani   dobre   nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o   vierohodnosti   poznatkov   získaných   vykonaním   dôkazov,   ktoré   sú   potom   podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali   byť   pravidlá   logického   myslenia,   ktoré   tradičná   logika   formuluje   do   základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom   čase   a   za   tých   istých   podmienok   nemôže   zároveň   platiť   nejaké   tvrdenie   a   jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

Je potrebné prisvedčiť záveru prvostupňového súdu, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vyvlastnenia spornej parcely, a to predložením rozhodnutia Mestského Národného   Výboru   v   Prešove   č. ⬛⬛⬛⬛,   Ev.   c. zo   dňa   23.11.1972. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že vyvlastnenie častí z nehnuteľnosti parcel. č. mp.,, a k. ú. Prešov na základe odčleňovacieho geometrického plánu   čís. ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   21.3.1972 (či 4-8).   Na   predmetné   vyvlastňovacie rozhodnutie poukázal i právny predchodca odporkyne ( ⬛⬛⬛⬛ ) v odvolaní, ktoré je obsahom dedičského spisu, sám potvrdil vyvlastnenie parcely č. poukazujúc na rozhodnutie Mestského Národného Výboru v Prešove č. ⬛⬛⬛⬛, Ev. c. zo dňa 23.11.1972 (č. 1. 9 spisu Okresného súdu Prešov č. k. ).

Obrana o nezaplatení náhrady za vyvlastnenie sa preto javí ako účelová a v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu. Zo znaleckého posudku nepochybne vyplynulo, že parcely ⬛⬛⬛⬛ a ako časti pôvodnej pozemkovoknižnej parcely mpč. zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. v kat. úz. Prešov boli vykúpené v prospech Československého štátu v zastúpení MsNV   Prešov   (či.   74).   V   prílohe   znaleckého   posudku   sú   kópie   geometrických   plánov slúžiacich na majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v spornej lokalite. Parcely a zodpovedajú novovytvoreným parcelám ⬛⬛⬛⬛ o výmere 666 m2a ⬛⬛⬛⬛ o výmere 83 m2 podľa geometrického plánu ⬛⬛⬛⬛, č. vyhotoveného 14.2.2007 (51. 71 - 84).

Pokiaľ   ide   o   odvolaciu   námietku   týkajúcu   sa   nespôsobilosti   zápisu   rozsudku do katastra nehnuteľností, je potrebné uviesť, že tento záver nie je správny. Zápisu rozsudku nebránia   ani   formálne   zmeny   vykonané   na   LV   č. v   súbore   E   KN.   Rozdelenie nehnuteľnosti na dva nové objekty tej istej vlastníckej skupiny nemení nič na fakte, že ide o identické diely stavu právneho (čl. 188). Parcely ⬛⬛⬛⬛ a zodpovedajú novovytvoreným parcelám (čl. 74).

Odvolací súd v súlade s uvedeným konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového súdu je výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, nie je doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a nie je svojvoľné. S poukazom na vyššie uvedené je preto potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového   súdu,   ktoré   neopomenulo   dôležité   skutočnosti   a   tieto   neponechalo   bez odpovede. Odvolacie námietky odporkyne sú preto nedôvodné.

Za takejto situácie odvolací súd s osvojením si dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p..»

14.   Vzhľadom   na obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdus rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 61/2009 z 15. februára 2012 považoval ústavnýsúd   za   potrebné   odcitovať   aj   relevantnú   časť   prvostupňového   rozhodnutia,   na   ktorú   saodvoláva aj krajský súd a z ktorej vyplýva, že:

«Z   vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázanú   históriu   nadobúdania vlastníckych práv na pôvodnej mpč. Parcele v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz., kde pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností boli ⬛⬛⬛⬛ v podiele ½ a ⬛⬛⬛⬛ v podiele   1/2,.   Je   nepochybné   a nespochybňoval   to ani   jeden z účastníkov, že následne v dobách socializmu a to v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia   došlo   k   deleniu   predmetnej   parcely,   a   to   jednak   kúpnymi   zmluvami,   ako   aj vyvlastnením časti tejto parcely. Predložené listinné dôkazy o tom svedčili. Súd za kľúčové pri nadobúdaní týchto nehnuteľností považuje práve podaný znalecký posudok znalcom ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   ozrejmil   a   prílohami   v   znaleckom   posudku   zakreslil   pôvodnú pozemnoknižnú parcelu a to, čo sa na nej v súčasnej dobe nachádza. Predmetom tejto žaloby   sú   parcely   č. a,   ktoré v geometrickom   pláne   predloženom navrhovateľom   sú   totožné   s   parcelami, a.   Práve   ako   je zo znaleckého posudku zrejmé, bolo pre súd určujúce, či v 60-tych a 70-tych rokoch došlo k odpredaju aj týchto časti z pôvodnej mpč. parcely, alebo či prišlo k vydržaniu. Na základe predložených listinných dôkazov a znaleckého posudku dospel súd k záveru, že vlastnícke právo   zostalo   na   pôvodných   vlastníkoch   iba   pri   parcelách ⬛⬛⬛⬛ a o celkovej výmere 1048 m2. Ostatná časť z pôvodnej pozemnoknižnej parcely bola buď   odpredaná   alebo   vyvlastnená   na   základe   predložených   listinných   dôkazov   a   túto skutočnosť súd považoval za preukázanú a relevantne dokázanú.

Je pravdou, že pôvodní odporcovia v tejto veci boli vypočutí ako svedkovia, boli zapísaní na listy vlastníctva a to tak, ako samy poukazovali, že nevedeli o tom, že tieto parcely by im mali byť zapísané ako vlastníkom. Dozvedeli sa o tom len náhodou. Ich obrana v konaní spočívala v tom, že navrhovateľ nepreukázal vyvlastnenie, resp. odkúpenie týchto častí parciel, čo však ako bolo vyššie uvedené a s poukazom na znalecký posudok a predložené listinné dôkazy nie je pravdou. Ďalej svoju obranu opreli o skutočnosť, že navrhovateľ nepredložil dôkaz, že za vyvlastnenie, resp. odkúpenie týchto nehnuteľnosti bolo aj reálne zaplatené. Takýto argument však súd považuje za vysoko účelový, pretože k zaplateniu nedošlo do rúk právnych predchodcov súčasných odporcov, teda pôvodných odporcov vo veci, ale ich právnych predchodcov, čo oni už samy reálne preukázať nemôžu a nemôžu si na to ani pamätať. Podporne súd chce poukázať aj na priložený starý dedičský spis, v ktorom pôvodný odporca v tejto veci v roku 1976 napísal odvolanie a sám opísal genézu vyvlastnenia a odkupovania častí tejto parcely, kde ale nespomenul, že by nedošlo k zaplateniu   za   nejakú   časť   tejto   parcely.   Tieto   okolnosti   súd   považoval   za   kľúčové a s poukazom na všetky uvedené dôkazy súd žalobe vyhovel.

Predložené   listinné   dôkazy   ako   aj   znalecký   posudok   dostatočne   preukázali skutočnosť,   že   parcely,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania   boli   vytvorené   z   časti pozemkovoknižnej   parcely   mpč..   Tieto   parcely   boli   vykúpené   v   prospech Československého   štátu v zastúpení   MsNV   Prešov   a   zodpovedajú   parcelám   podľa geometrického plánu predloženého navrhovateľom uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia. Argument o dobrej viere súčasných vlastníkov predmetných nehnuteľností súd taktiež považoval za účelový. Súčasní vlastníci nehnuteľnosti sú deťmi pôvodných odporcov, vedeli, o akú nehnuteľnosť ide, čo sa na predmetnej nehnuteľnosti nachádza a vedeli tiež, že táto nehnuteľnosť je sporová, pretože ku kúpe od vlastných rodičov došlo až po začatí tohto konania.   Súd   teda   nemôže   akceptovať   argumentáciu   dobromyseľných   nadobúdateľov vlastníckeho   práva,   pretože   v   tomto   prípade   odporcovia   vedeli   akú   nehnuteľnosť nadobúdajú, čo je na tejto nehnuteľnosti, že je tu vedené konanie o určenie vlastníckeho práva a sú deťmi pôvodných odporcov v tomto konaní.

Na   základe   všetkých   vyššie   uvedených   argumentov   súd   uzatvára,   že   návrh navrhovateľa   bol   dôvodný,   navrhovateľ   preukázal   svoje   vlastnícke   právo   predloženými listinnými dôkazmi, ktoré boli potvrdené znaleckým posudkom, preto súd návrhu v celom rozsahu vyhovel.»

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje,že   krajský   súd   ako   súd   odvolací   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušnéustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľnéa ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcichhmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutiekrajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd vychádzajúc z právnehonázoru prvostupňového súdu vyslovil právny názor odôvodnený a interpretačne zvládnutýna takej úrovni, na akej je odvolací súd štandardne posudzuje a rozhoduje právne otázkyv odvolacom konaní. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje so skutkovým hodnoteníma právnym posúdením merita jej právnej veci krajským súdom, nemôže sama o sebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojímvlastným. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu ibav prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný,a teda krajský súd by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil odznenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02), resp.odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu by bolo úplne odchylné od veci samej alebo ajextrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS150/03, I. ÚS 301/06). Aj z pohľadu judikatúry ESĽP krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí poskytol špecifickú odpoveď na tie právne otázky, ktoré boli pre rozhodnutiev merite veci kľúčové (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.1998), resp. účinne sa zaoberal námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov,ktoré boli pre právne posúdenie veci rozhodujúce (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,II. ÚS 410/06). Teda odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS112/05).

16.   Ústavný   súd   teda   uzatvára,   že   právne   závery   krajského   súdu   nie   je   možnépovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku   čoho nezistil príčinnúsúvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a sťažovateľkou   namietanýmporušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, v dôsledku čohosťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jejzjavnej   neopodstatnenosti. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2015