znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 272/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. G., zastúpeného advokátkou Mgr. Dankou Varhaníkovou,   Advokátska   kancelária,   Súľov   47,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd 111/2013, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd 111/2013 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 272/2014-8 zo 4. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd 111/2013.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Spor o úrazovú rentu sa koná od roku 2005. Teda už deviaty rok. Odporkyňa je Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom v Bratislave. Prieťahy v konaní spôsobil Krajský súd v Žiline.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tu bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa, garantované v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď už deviaty rok trvá spor o úrazovú rentu a dosiaľ nie je ukončený súdny spor.

Pripomínam, že už je druhá peňažná mena v našej republike od začiatku sporu. Sťažovateľ   je   už   starobný   dôchodca.   Postup   Krajského   súdu   v   Žiline,   predstavuje pre sťažovateľa veľkú psychickú záťaž a stres. Sťažovateľ je ukrátený, keď nielen že má ďalšie   náklady   spojené   s   pokračovaním   sporu,   ale   má   krátenú   úrazovú   rentu   z   príčin Krajského súdu v Žiline. Sťažovateľ dosiaľ trpezlivo znášal tieto prieťahy. Teraz tvrdí, že Krajský súd, v Žiline, ako aj odporkyňa čakajú na jeho smrť.

Krajský súd, ako aj odporkyňa neakceptujú rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   2   So/102/2006,   zo   dňa   28.   11.   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa 22. januára 2008.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   pre   všetkých   účastníkov   záväzný.   Na   strane 3 citovaného rozsudku posledný odsek, NS uvádza:

Z ustanovenia § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 vyplýva, že v prípade vyplácania náhrady za stratu na zárobku k 31. 12. 2003 a nároku na jej výplatu, aj po tomto dni sa úrazová renta vypláca v sume, v akej patrila do 31. 12. 2003. Výška náhrady k 31. 12. 2003 nebola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom sporná.

Odporkyňa   bola   preto   povinná   prevziať   bez   ďalšieho   výplatu   úrazovej   renty vo výške, v akej bola náhrada vyplácaná k 31. 12. 2003.

Prepočítavanie   je   vlastne   rozhodovaním   o   výške   dávky   pred   1.   januárom   2004. Na takéto rozhodovanie odporkyňa nie je oprávnená.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví:

„Základné právo sťažovateľa, M. G... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené. Krajskému   súdu   v   Žiline,   v   konaní   č.   25Sd/111/2013,   prikazuje   konať   vo   veci, bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi, M. G. priznáva primerané zadosťučinenie, v sume 10 000 €, ktoré je povinný Okresný súd vyplatiť mu do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto uznesenia. Sťažovateľ   vplyvom   prieťahov   konania,   znáša   psychickú   traumu.   Prieťahmi   v   konaní nesporne vznikla sťažovateľovi škoda....

Krajský súd v Žiline, je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi M. G., ktoré spočívajú z prevzatia a prípravy veci, ako aj podania na Ústavný súd...“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   v   predmetnej   veci   vyjadrila   predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr 303/2014 zo 17. júna 2014 odkazujúc na vyjadrenie zákonnej sudkyne. Krajský súd v tomto vyjadrení uviedol:

„V minulosti sa viedlo niekoľko konaní ohľadne nároku navrhovateľa na úrazovú rentu, ktoré konania boli právoplatne skončené.

Ústavná sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní sa týka len aktuálne vedeného konania na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 25 Sd/111/2013.

História úkonov v konaní:

-   vec   napadla   na   KS   v   Žiline   dňa   10.   4.   2013   a   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 25 Sd/111/2013,

-   prípisom   zo   dňa   19.   4.   2013   bol   doručený   opravný   prostriedok   navrhovateľa odporkyni na vyjadrenie,

- podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 20. 5. 2013 bolo doručené vyjadrenie odporcu tunajšiemu súdu Krajským súdom v Prešove, nakoľko odporkyňa omylom zaslala vyjadrenie na Krajský súd v Prešove,

-   dňa   21.   5.   2013   doručila   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   súdu   upresnenie odvolania navrhovateľa,

- dňa 22. 5. 2013 žiadala zákonná sudkyňa o pripojenie spisu OS Žilina sp. zn. 4C/251/2009,

- emailovým podaním z 24. mája 2013 bolo oznámené z OS Žilina tunajšiemu súdu, že uvedený spis nemôžu poskytnúť vzhľadom na to, že bol dňa 27. 3. 2013 postúpený na Najvyšší   súd   SR   na   rozhodnutie   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   KS   v   Žiline   sp.   zn. 9 Co/130/2012,

- dňa 4. júna 2013 vydal tunajší súd uznesenie, ktorým konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. prerušil do právoplatného ukončenia konania o dovolaní proti rozhodnutiu KS v Žiline č. k. 9Co/130/2012 zo dňa 20. decembra 2012 (uznesenie č. k. 25 Sd /111/2013- 24 zo dňa 4. júna 2013),

-   dňa   19.   6.   2013   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľa   proti uzneseniu KS v Žiline zo dňa 4. júna 2013,

- dňa 20. 6. 2013 bolo odvolanie navrhovateľa doručené odporkyni na vyjadrenie, predkladacou správou bol dňa 25. 7. 2013 predložený spis tunajšieho súdu Najvyššiemu SR na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa,

- Najvyšší súd SR prijal spis na rozhodnutie o odvolaní dňa 5. 8. 2013,

-   dňa   13.   5.   2014   bol   tunajšiemu   súdu   vrátený   spis   z   Najvyššieho   súdu   SR

-rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 10 So/35/2013 zo dňa 30. apríla 2014, ktorým Najvyšší súd SR uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 25 Sd/111/2013-24 zo dňa 4. júna 2013 potvrdil, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 5. 2014,

- dňa 13. 5. 2014 bolo telefonicky na Okresnom súde Žilina zistené, že spis sp. zn. 4C/251/2009 sa nachádza na Najvyššom súde SR na základe dovolania odporcu v rade 3/ voči rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/130/2012 zo dňa 20. 12. 2012,

- dňa 14. 5. 2014 bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR doručené právnej zástupkyni navrhovateľa a odporkyni,

-   dňa   27.   mája   2014   bol   daný   prípis   zákonnou   sudkyňou,   aby   bol   spis   uložený na kalendár   3   mesiace   -   za   účelom   vyčkania   skončenia   konania   o   dovolaní proti rozhodnutiu KS v Žiline č. k. 9Co/130/2012 zo dňa 20. decembra 2012, následne bude spis opätovne žiadaný.

Vzhľadom na vyššie uvedený priebeh aktuálne vedeného konania na tunajšom súde pod sp. zn. 25 Sd/111/2013 považujem sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní o jeho nároku na úrazovú rentu za absolútne nedôvodnú.

Tunajší   súd   nemá   právne   prostriedky   na   urýchlenie   konania   vedeného   na   OS v Žiline, resp. na konanie vedené na Najvyššom súde SR.“

Sťažovateľ na vyjadrenie krajského súdu reagoval prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním z 9. júna 2014, v ktorom uviedol:

«V   podanej   sťažnosti   zo   dňa   06.   05.   2014   je   hneď   v   úvode   oznámené,   že   spor o úrazovú rentu sa koná od roku 2005.

Zákonná sudkyňa Krajského súdu v Žiline, v tejto veci sama konala od roku 2005 3x. Pritom napíše to, na čo nie je oprávnená, že ÚSTAVNÁ sťažnosť podaná sťažovateľom M. G.,   sa   týka   len   aktuálne   vedeného   konania   na   Krajskom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn. 25Sd/111/2013...   Predošlé   konania   KS   v   sťažnosti   už   neboli   spomenuté,   lebo   sú   už právoplatné a vykonateľné.

Preto i keď má Ústavný súd zapožičané materiály z KS v Žiline, uvádzam postupné rozhodnutia   Kr.   súdu   v   Žiline,   v   tejto   veci.   Názor   zákonnej   sudkyne   je   neobjektívny a nespravodlivý.

1/ Rozsudok KS v Žiline č. 22Sp/100/08 -51 zo dňa 16. 06. 2009 2/ Rozsudok č. 25Sd /283/2008-77 zo dňa 09. 07. 2009 3/ Uznesenie z Kr. súdu v Žiline, č. 22 Sp/9/2010-54 z 27. 05. 2010 4/ Rozsudok č. 25Sd/41/2011-74 zo dňa 10. 11. 2011 5/ Rozsudok KS v Žiline č. k. 25Sd/37/2012-22 z 29. 03. 2012 Sťažovateľ sa domnieva, že nebolo potrebné podať určovaciu žalobu, keď už vo veci rozhodol Najvyšší súd v prospech sťažovateľa. Obsahom podania určovacej žaloby boli záležitosti   správneho   konania.   Preto   mala   odporkyňa   podať   žalobu   na   Krajskom   súde v Žiline a nie na Okresnom súde. Ale to len vtedy, keď by už vo veci nebol s konečnou platnosťou rozhodol Najvyšší súd. Odporkyňa, Sociálna poisťovňa neuznáva rozhodnutie NS SR, lebo nerozhodol v jej prospech.

Určovaciu žalobu preto mal zamietnuť už Okresný súd v Žiline, pre vady konania, a nesporne Krajský súd v Žiline a s konečnou platnosťou NS SR. Súdy sa však nezaoberali tou závažnou problematikou, že Okresný súd v Žiline nemôže ignorovať rozsudok NS SR, tak isto Krajský súd v Žiline, lebo sú povinní rozsudok NS v plnej miere rešpektovať. Je pre nich záväzný.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa nechcel potvrdiť rozsudok iného civilného senátu NS SR, ani zamietnuť a preto zamietol dovolanie a vo veci vôbec nerozhodol.

Pre rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sťažnosti pre prieťahy v konaní, to však nie je rozhodujúce.

Bude to predmetom iného súdneho konania. Odporca, Sociálna poisťovňa neuznala ani jeden rozsudok Kr. súdu a „riešila“ to tak, že radšej vydala nové rozhodnutie o rente sťažovateľa. Krajský súd v Žiline na to ani neprišiel.   Od   januára   2004   kedy   Sociálna   poisťovňa   prevzala   výplaty   renty od zamestnávateľov, päť mesiacov nevydala rozhodnutie o rente a sťažovateľ neobdržal rentu päť mesiacov.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV. ÚS 74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je návrh na začatie konania podľa § 250l OSP o odvolaní proti neprávoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu (odporkyne). Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, krajského súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by celková dĺžka tohto konania bola ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci, keďže meritum veci v tomto konaní dosiaľ prerokované vôbec nebolo.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnom konaní   –   ústavný   súd   nezistil   žiadne   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   dôjsť k predĺženiu predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   tohto   postupu   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   zo   sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   konanie   začalo   10.   apríla   2013   a   krajský   súd uznesením   č.   k.   25   Sd   111/2013-23   zo   4.   júna   2013   rozhodol   o   jeho   prerušení až do právoplatného   skončenia   konania   o   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 130/2012 z 20. decembra 2012. Z obsahu uznesenia zo 4. júna 2013 vyplýva, že rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4   C   251/2009 z 21. októbra   2011   bola   určená   výška   sumy   náhrady   za   stratu   na   zárobku   sťažovateľa po skončení   jeho   práceschopnosti   a pri   uznaní   čiastočnej   invalidity,   ktorá   mu   patrila do 31. decembra 2003 a krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 130/2012 z 20. decembra 2012 tento rozsudok okresného súdu potvrdil.

Predmetom preskúmavaného konania pred ústavným súdom je odvolanie sťažovateľa proti   rozhodnutiu   č.   1145-35/2013-BA   z   12.   marca   2013,   ktorého   závery   odporkyňa odôvodnila   poukázaním   na   rozsudok   okresného   súdu   z   21.   októbra   2012   v   spojení s rozsudkom krajského súdu z 20. decembra 2012.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   predmetné   konanie   trvá   štrnásť   mesiacov   a   z   tohto obdobia   sa   spis   v   predmetnej   veci   viac   ako   jedenásť   mesiacov   (od   19.   júna   2013 do 13. mája 2014) nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),   ktorý   počas   tohto   obdobia   rozhodoval   o odvolaní   podanom   sťažovateľom   proti uzneseniu   zo   4.   júna   2013   a následne   doručoval   svoje   rozhodnutie   krajskému   súdu. V súčasnosti   ďalšiemu   postupu   v predmetnom   konaní   bráni   zákonná   prekážka   založená uznesením zo 4. júna 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2014.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetné   konanie   nie   je poznačené   zbytočnými   prieťahmi a   krajský   súd   v   ňom   svojím   postupom   podľa   názoru ústavného   súdu   smeroval   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   spôsobom zodpovedajúcim   okolnostiam   daného   prípadu.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že označené právo sťažovateľa postupom krajského súdu v preskúmavanom konaní nebolo porušené.

III.

Sťažovateľ v petite sťažnosti okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov žiadal, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal krajskému súdu vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 25 Sd 111/2013 urýchlene konať, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, ako   aj   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúcich   z   trov   právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľ domáhal, sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že označené základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ   namieta,   porušené   nebolo,   uvedenými   návrhmi   sa   pri   svojom   rozhodovaní nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014