znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 272/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením Okresného súdu Piešťany o spôsobe vybavenia žiadosti sp. zn. Spr 193/12 zo 4. apríla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená   sťažnosť   R.   Č.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   upovedomením   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o spôsobe vybavenia žiadosti sp. zn. Spr 193/12 zo 4. apríla 2012 (ďalej len „upovedomenie zo 4. apríla 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresnému   súdu   zaslal „žiadosť   na   začatie konania o preskúmanie zákonnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody na trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia s poukazom na čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, na ktorú tento súd odpovedal upovedomením zo 4. apríla 2012, ktoré mu bolo doručené 12. apríla 2012 a jeho žiadosť v ňom bola okresným súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Uvedeným postupom okresný   súd   podľa   sťažovateľa   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   právo na prístup   na   súd,   právo   na   prejednanie   veci   v   kontradiktórnom   konaní,   ako   aj   právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu.

Okresný   súd   sa   v   upovedomení   zo   4.   apríla   2012   nezaoberal   argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanej žiadosti, konštatoval v ňom, že túto žiadosť nie je možné posúdiť ako návrh na začatie akéhokoľvek konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa sťažovateľa okresný súd porušil jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5   ods.   4   dohovoru,   ako   aj   čl.   17   dohovoru,   t.   j.   zákaz   zneužitia   práva   tým,   že v upovedomení zo 4. apríla 2012 dospel k záveru, podľa ktorého sa čl. 5 ods. 4 dohovoru vzťahuje   na   prípady   zatknutia   alebo   pozbavenia   osobnej   slobody   v   čase,   keď   ešte o pozbavení   jeho   osobnej   slobody   nebolo   rozhodnuté   právoplatným   rozhodnutím,   ako i k záveru, podľa ktorého s ohľadom na to, že v jeho prípade existuje právoplatný rozsudok, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu a bol mu uložený trest odňatia slobody   na   doživotie   bez   možnosti   podmienečného   prepustenia,   okresný   súd   už   nemá právomoc, resp. okresnému súdu neprináleží právo posudzovať okolnosti jeho odsúdenia ani právo rozhodovať o jeho podmienečnom prepustení.

K porušeniu sťažovateľových práv v danom prípade malo dôjsť aj v dôsledku toho, že okresný súd v upovedomení zo 4. apríla 2012 neuviedol „poučenie o odvolaní resp. o sťažnosti proti postupu OS v Piešťanoch ako proti odporcovi na vyšší stupeň súdu“, čím porušil jeho právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že okresný súd upovedomením zo 4. apríla 2012 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, zruší upovedomenie zo 4. apríla 2012 a vec vráti na ďalšie konanie, prikáže okresnému súdu obnoviť stav pred porušením jeho práv, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 800 €, ako aj náhradu trov konania.

V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   z   dôvodu   svojich   nepriaznivých   majetkových   a   zárobkových pomerov.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v dôsledku tzv. iného zásahu upovedomením zo 4. apríla 2012, v ktorom okresný   súd   aplikoval   nesprávny   výklad   ustanovení   ústavy   a dohovoru,   nepoučil   ho o opravnom prostriedku proti jeho upovedomeniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žiadosťou zo 4. marca 2012 adresovanou okresnému súdu domáhal preskúmania zákonnosti jeho ďalšieho pozbavenia osobnej   slobody.   V   žiadosti   poukázal   na   to,   že   právoplatný   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 8 T 8/2005 z 13. júla 2007, ktorým mu bol uložený trest doživotia bez možnosti podmienečného prepustenia, bol vydaný v nespravodlivom súdnom procese bez presvedčivých   dôkazov   o   jeho   vine,   ďalej   taktiež   vyjadril   svoj   nesúhlas   so   závermi krajského súdu týkajúcimi sa hodnotenia možnej resocializácie jeho osoby, a v súvislosti s týmto záverom poukázal na skutočnosť, že vďaka jeho pozitívnemu správaniu vo výkone trestu   bol   niekoľkokrát   disciplinárne   odmenený   a   taktiež «19.   júna   2008   komisiou preradený do zmiernej diferenčnej podskupiny „D2“».

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   odpovedal   na   žiadosť   sťažovateľa zo 4. marca 2012 upovedomením zo 4. apríla 2012, v ktorom uviedol:

„Vaše podanie nie je možné posúdiť ako žiadosť o začatie akéhokoľvek konania v zmysle ustanovení Trestného poriadku a tiež nie je možné Vaše podanie v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004. Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukazom na ustanovenia zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach posúdiť ako sťažnosť, napriek tomu som v zmysle poverenia podľa § 39 ods. 1 druhá veta zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov vykonala prešetrenie Vašej žiadosti.

V odôvodnení Vašej žiadosti poukazujete na článok 5 ods. 4 Dohovoru o tom, že každý kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Ďalej poukazujete na článok 11 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom,   majú   prednosť   pred   jej   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah základných práv a slobôd.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   13.   7.   2007   spisová   značka 8 T/8/2005 ste boli uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. Súčasne súd vyslovil, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je prípustné.

Najvyšší súd SR ako odvolací, sa rozsudkom zo dňa 27. 2. 2008 sp. zn. 1To 24/2007 stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu vo výroku o vine a rozhodol o uloženom treste odňatia slobody na doživotia, pričom tiež vyslovil, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu nie je prípustné, avšak podľa iného zákonného ustanovenia.

Je nesporné, že článok 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4. 11. 1950 zakotvuje právo každého, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo   iným   spôsobom,   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ustanovenie   tohto   článku   Dohovoru   však   rieši   len   situácie   zatknutia   alebo pozbavenia   slobody   iným   spôsobom,   v   čase   keď   o   pozbavení   osobnej   slobody   nebolo rozhodnuté   právoplatným   rozsudkom   súdu   v   konaní   vo   veci   samej.   Samotný   Trestný poriadok   Slovenskej   republiky   má   mnohé   inštitúty,   ktoré   možno   využiť   na   preskúmanie rozhodnutí o zatknutí, resp. väzobnom stíhaní obvineného, ktoré má na mysli aj citované ustanovenie Dohovoru. Tieto je však možné využiť len do právoplatného rozsudku súdu o uložení trestu odňatia slobody.

V   prípade,   že   boli   ako   obvinený   právoplatným   rozsudkom   súdu   uznaný   vinným z trestného činu, za čo Vám bol uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného   prepustenia,   tunajšiemu   súdu   neprináleží   posudzovať   okolnosti   Vášho právoplatného   odsúdenia   ani   rozhodovať   o   Vašom   podmienečnom   prepustení,   nakoľko vo Vašom prípade bolo právoplatne súdom rozhodnuté, že podmienečné prepustenie nie je prípustné.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujem Vašu žiadosť za nedôvodnú.“Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ bol účastníkom konania, v ktorom vykonával svoje procesné povinnosti a využíval svoje procesné práva, ktoré mu priznáva platný právny poriadok. Všeobecné súdy v jeho veci rozhodli konečným rozhodnutím – právoplatným rozsudkom   krajského   súdu   z   13.   júla   2007   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu z 27. februára 2008.

Upovedomením zo 4. apríla 2012 okresný súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v jeho žiadosti zo 4. marca 2012, ktorej cieľom bolo dosiahnuť prehodnotenie právoplatného   rozsudku   krajského   súdu   z   13.   júla   2007.   Okresný   súd   upovedomením zo 4. apríla 2012 nerozhodoval   o sťažovateľových   základných   právach a slobodách,   iba s ohľadom   na   §   62   a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (keďže predmet sťažnosti sťažovateľa nebolo možné zaradiť pod rozsah prieskumnej právomoci orgánu štátnej správy súdu) nad rámec svojich   povinností   preskúmal jeho argumentáciu   a odpovedal na ňu. S ohľadom na uvedené   ústavný   súd   konštatuje, že medzi upovedomením   zo 4.   apríla 2012   a jemu predchádzajúcim   postupom   okresného   súdu   a   namietaným   porušením   v sťažnosti označených práv neexistuje žiadna príčinná súvislosť, a preto bolo sťažnosť sťažovateľa potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   sťažovateľa   bolo   ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012