znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 272/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 48/08 a postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011 faxom a následne 30. júna 2011 poštou doručená sťažnosť I. H., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 48/08 a postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/2011

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že „Sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   v   konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Nitra   č.   k.   2   T   16/2011   pre   obzvlášť   závažný   zločin vydieračského únosu podľa ustanovenia § 186 ods. 1, 2 písm. b), odsek 4 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ písomným podaním dňa 01. 02. 2011 podal námietku zaujatosti voči celej Krajskej prokuratúre Nitra. Uvedené podanie – námietku zaujatosti sťažovateľ zaslal tak Krajskej prokuratúre Nitra ako aj Generálnej prokuratúre v Bratislave.“. Prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky listom č. k. XIV/1 GPt 41/09-10 zo 7. februára 2011 sťažovateľovi oznámila, že „z dôvodov príslušnosti som Vaše námietky podľa § 31 Trestného poriadku postúpila na priame vybavenie Krajskej prokuratúre v Nitre“.

Krajská prokuratúra námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľom vybavila prípisom zo 16. februára 2011, v ktorom uviedla, že „ohľadom podania sťažovateľa – námietky zaujatosti konať nebudú, pretože skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol v podaní zo dňa 01. 02.   2011   neodôvodňujú   vznesenie   námietky   zaujatosti   zo   zákonom   predpokladaných dôvodov“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol,   že „Zároveň dňa 16.   02.   2011 prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra podal na sťažovateľa obžalobu, o ktorej rozhoduje Okresný súd Nitra. Dňa 07. 03. 2011 sa sťažovateľ obrátil po doručení listov z 16. 02. 2011 a 23. 02. 2011   na   generálnu   prokuratúru   SR,   ktorá   však   dňa   16.   03.   2011   uviedla   v   písomnom stanovisku, že podanie postúpila na Okresný súd Nitra, nakoľko na sťažovateľa a ostatných obvinených bola podaná obžaloba... 16. 02. 2011. Na predbežnom prejednaní obžaloby Okresný súd Nitra nezaznamenal prednes sťažovateľa, ktorý namietal porušenie uvedeného práva ohľadom tej skutočnosti, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, pričom dňa 29. 05.   2011   Okresný   súd   Nitra   uviedol,   že   v   tomto   konaní   nie   je   oprávnený   rozhodovať o námietke proti prokurátorovi, o tejto námietke rozhoduje nadriadený orgán prokurátora, ktorý podľa konštatovania Okresného súdu Nitra vybavil tak, že o nej nekonal. Je zrejmé, že v   tomto   konaní   došlo   k   porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces,   nakoľko   o   veci   bolo rozhodované   prokurátorom   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre,   o   ktorého   nezaujatosti   nie   je rozhodnuté.“.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci nešlo o dôvody, ktoré by odôvodňovali postup krajskej prokuratúry podľa § 32 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, v zmysle ktorých o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí   aj   o   námietke,   ktorá   je   založená   na   iných   dôvodoch   ako   dôvodoch   podľa   §   31 Trestného poriadku. Ochranu označených práv sťažovateľa nezabezpečil ani okresný súd, ktorý „mal   rozhodnúť   o   vrátení   obžaloby   prokurátorovi,   a   teda   celej   trestnej   veci   do prípravného konania“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:„1. Prokuratúra Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Nitra v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Kv   48/08   a   Okresný   súd   Nitra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2T 16/2011,   ktorý spočíval v nerozhodnutí   o námietke zaujatosti   prokurátorov   Krajskej prokuratúry   Nitra,   porušili   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Nitra   podľa   ustanovenia   §   244   ods.   1   písm.   k) Trestného poriadku v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/2011 zo dňa 29. 04. 2011 sa zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskej   prokuratúre   Nitra   na   opätovné   prerokovanie   a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 500 Eur, ktorú   sú   porušovatelia   povinní   vyplatiť   spoločne   a   nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vsunie   261,82   Eur vrátane   DPH,   ktorú   sú   porušovatelia   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   na   účet právneho   zástupcu   JUDr.   Petra   Peružeka   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Predmetom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   namietané   porušenie   základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru krajskou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 48/08 a okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/2011   v dôsledku   nerozhodnutia   o   námietke   zaujatosti   vznesenej   proti   prokurátorom krajskej prokuratúry.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z priložených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti proti krajskej prokuratúre 1. februára 2011. Dôvodom podanej námietky   nebola „rozhodovacia   činnosť   prokuratúry,   ale   sústavné   zanedbávanie   úlohy dohľadu   nad   dodržiavaním   procesných   pravidiel   predsúdneho   konania...“. Krajská prokuratúra sťažovateľovi listom sp. zn. Kv 48/08 zo 16. februára 2011 oznámila, že vo veci podanej námietky zaujatosti konať nebude, pretože uvedené skutočnosti „neodôvodňujú vznesenie námietky zaujatosti zo zákonom predpokladaných dôvodov“. Sťažovateľ uvedený postup krajskej prokuratúry napadol sťažnosťou zo 7. marca 2011, pričom prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky mu listom sp. zn. XIV/1 GPt 41/09 zo 16. marca 2011 oznámila, že z dôvodu príslušnosti postúpila uvedené podanie okresnému súdu, ktorý   koná   o jeho   obžalobe   podanej   16.   februára   2011.   Okresný   súd   na   hlavnom pojednávaní   poučil   sťažovateľa,   že   nie   je „oprávnený   rozhodovať   o   námietke   proti prokurátorovi, o tejto námietke rozhoduje nadriadený orgán prokurátora, ktorý námietku obžalovaného   vybavil   tak,   že   o   nej   nekonal“. Zo   sťažnosti   ďalej   vyplynulo,   že   trestné konanie proti sťažovateľovi je okresným súdom vedené pod sp. zn. 2 T 16/2011, pričom dosiaľ nie je skončené, takže sťažovateľ namieta procesné pochybenie krajskej prokuratúry a okresného súdu, a s tým súvisiace porušenie sťažovateľom označených základných práv v prebiehajúcom súdnom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Opravné   prostriedky   sú   účinnými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   umožňujú účastníkom   súdneho   konania   namietať   závažné   procesné   pochybenia   súdu,   a   tým   sa domáhať ochrany ich porušených základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sú   to   predovšetkým   všeobecné   súdy,   ktoré   na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi (ako obžalovanému) sú oprávnené poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania, a prípadne až následne ústavný súd v konaní o ústavných sťažnostiach (mutatis mutandis II. ÚS 78/02).

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011