znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 272/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd, základného   práva   konať   pred   súdom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a základného práva na to, aby súdy konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 4 C 147/2008 z 2. júna 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 291/2008 z 27. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009 faxom a 11. júna 2009 poštou doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva konať pred súdom   podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej len “medzinárodný pakt“) a základného práva na to, aby súdy konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4   C   147/2008 z 2. júna   2008   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 291/2008 z 27. februára 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   ako   žalobca   účastníkom   súdneho konania o vrátenie daru (v konečnom znení žaloby sa domáhal vypratania nehnuteľnosti), pričom jeho žaloba bola v merite veci v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Pokiaľ ide o jeho   povinnosť   nahradiť   úspešnej   žalovanej   trovy   konania,   odvolací   súd   zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením okresného súdu, proti ktorému smerovala jeho sťažnosť, bol sťažovateľ zaviazaný   nahradiť   žalovanej   trovy   konania   v sume   117 505,68 Sk.   Na   odvolanie sťažovateľa odvolací krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 147,38 €.

3. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ ďalej v podstatnom uviedol: «Okresný súd... v uznesení... vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 2/2007-166 zo dňa

9.   5.   2007   s   tým,   že   podľa   jeho   názoru   doplnil   dokazovanie   o   potrebné   doklady pre rozhodnutie   o   trovách   konania   tak,   že   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalovanej, aby predložila   ocenenie   predmetu   konania   podľa   §   7   ods.   1   veta   posledná   zákona č. 71/1992   Zb...   Na základe   tejto   výzvy   predložila   dňa   19.   9.   2007   právna   zástupkyňa odborné stanovisko vypracované znalcom Ing.   A. Š.,   v ktorom bola stanovená hodnota rodinného domu 1.800.000,- Sk a hodnota pozemkov spolu 628.992,- Sk. Na výzvu súdu následne znalec upravil cenu na sumu 2.186.092,80,- Sk. Už tento postup znalca vzbudzuje pochybnosti   o   správnosti   ním   predloženého   odborného   stanoviska.   Napriek   uvedenej skutočnosti sám súd dokonca si prisvojil právo konštatovať, že pri svojom rozhodovaní bolo potrebné ustáliť tarifnú hodnotu veci, pričom tak urobil podľa odborného vyjadrenia znalca Ing. A. S., o pravdivosti ktorého nemal „súd dôvod pochybovať“. Okresný súd... sťažovateľa (ktorý   práve,   že   bol   v   postavení   navrhovateľa   mal   podľa   nášho   názoru   dokladovať všeobecnú hodnotu sporu) ako účastníka konania a navrhovateľa vôbec nevyzval, aby sa k predmetnému „odbornému stanovisku“ vyjadril, čo je o to zarážajúcejšie, že predmetné nehnuteľnosti...   užíva   výlučne   navrhovateľ   a   „odborné   stanovisko“   bolo   vyhotovené bez toho, že by znalec nehnuteľnosť riadne obhliadol...

Odhliadnuc od uvedených skutočností, poukazujeme na ustanovenie § 7 ods. 1 veta posledná zákona č. 71/1992 Zb. (z ktorého údajne vychádzalo aj... uznesenie okresného súdu...)   ktoré   uvádza   cit.   „Ak   je   základom   poplatku   cena   nehnuteľnosti,   touto   cenou sa rozumie   cena   zistená   podľa   osobitných   predpisov.   5)“   Odkaz   vo   vyhláške   týkajúci sa tohto   ustanovenia   poukazuje   na   Vyhlášku   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku (ďalej len vyhláška). § 4 ods. 1 vyhlášky cit. „Všeobecnú hodnotu majetku podniku alebo iného majetku stanoví znalec príslušného odboru podľa tejto vyhlášky formou znaleckého posudku.“ Ako teda vyplýva z cit. ustanovení zákona a vyhlášky mal byť v uvedenej veci vypracovaný znalecký posudok – nepostačuje teda akési formálne odborné stanovisko – a okresný súd mal v danej veci   ustanoviť   znalca,   čo   sa   však   neudialo...   Poukazujeme   taktiež   na   skutočnosť, že uznesenie vydal a celé konanie viedol vyšší súdny úradník okresného súdu... a zároveň na skutočnosť,   že   v   súvislosti   s odborným   stanoviskom   teda   napádame   aj   výšku   súdom priznaných   trov   konania   (trov   právneho   zastúpenia)   a   to   čo   do   výšky   (vychádzal z nesprávneho všeobecnej hodnoty majetku – predmetu sporu) ako aj čo do počtu účelne vynaložených   úkonov   celého   konania   (pred   okresným   súdom   a   aj   odvolacím   súdom), nakoľko okresný súd priznal okrem iného v odvolacom konaní aj úkon za ďalšiu poradu s klientom   dňa   31.   1. 2006   napriek   tomu,   že   žalovaná   rozhodnutie   prvého   stupňa nenapadla.

V tejto súvislosti považujeme za porušenie základných práv a slobôd aj samotné... uznesenie krajského súdu..., ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného súdu... a to okrem dôvodov uvedených v predchádzajúcej časti sťažnosti aj z dôvodu, že krajský súd, tak ako sa uvádza v odôvodnení uznesenia, sa zaoberal iba časťou odvolania týkajúcou sa   už   samotného   priznania   trov   konania   –   právneho   zastúpenia   odvolávajúc sa na ustanovenie § 142 O. s. p. a nasl., ale paradoxne sa nezoberal tou časťou odvolania, týkajúcou   sa   stanovenia   všeobecnej   ceny   predmetu   sporu   a   teda   skutočnosťou, že navrhovateľ   –   sťažovateľ   napadol   predovšetkým   túto   skutočnosť   ako   aj   skutočnosť, že boli porušené jeho procesné a ústavné práva.»

4. V   ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovateľ   podrobne   poukazuje   na   práva,   ktoré mu garantuje ústava, listina, dohovor a medzinárodný pakt a judikatúra ústavného súdu, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a štrasburských orgánov ochrany práv. V závere uvádza „stručný súhrn podstaty sťažnosti“ takto: „Na základe objektívnych skutočností a faktov,   ktoré   sú   uvedené   v   predchádzajúcich   častiach   tejto   sťažnosti,   je   sťažovateľ presvedčený, že druhostupňové rozhodnutie krajského súdu... a prvostupňové rozhodnutie okresného   súdu...   trpia   závažnými   a   neospravedlniteľnými   nedostatkami,   lebo   jednak celkom zjavne nie sú riadne odôvodnené v rozsahu predpísanom zákonom, ale zároveň vychádzajú zo skreslených a povrchných právnych záverov, ktoré pri posudzovaní a riešení sťažovateľovej súdnej kauzy nerešpektovali ustálenú súdnu judikatúru a ani princíp rovnosti pred súdom pri interpretácii a aplikácii zákonných ustanovení na rovnaké alebo analogické situácie.   Pritom   druhostupňový   súd   a   aj   prvostupňový   súd   pri   interpretácii   a   aplikácii relevantných   zákonných   ustanovení   (§   7   ods.   1   zák.   č.   71/1992   Zb.   a   §   4   Vyhlášky č. 492/2004   Z. z.)   postupovali   diskriminačne   voči   sťažovateľovi...   Tieto   principiálne nedostatky   zapríčinili,   že   druhostupňové   rozhodnutie   a   aj   prvostupňové   rozhodnutie sú ústavne nekonformné, ba až arbitrárne, pretože nimi boli hrubo porušené základné práva sťažovateľa,   ktoré   sú   pre   účastníkov   súdnych   konaní   garantované   ústavnoprávne i medzinárodnoprávne. Predovšetkým bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu...,   základné   právo   sťažovateľa   na   to,   aby   súdy   konali   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon..., základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie..., ktorých súčasťou je nepochybne tiež právo na náležité odôvodnenie súdnych rozhodnutí a právo na rovnosť všetkých účastníkov v konaní pred súdom,   a   to   z   hľadiska   rovnosti   pred   zákonom,   princípov   právnej   istoty   a   tiež   zákazu diskriminácie   pri   posudzovaní   a   riešení   rovnakých   alebo   analogických   skutkových a právnych   situácií   (teda   zákazu   diskriminácie   pri   interpretácii   a   aplikácii   právnych predpisov v rovnakých alebo analogických situáciách)...“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Druhostupňovým   uznesením   odvolacieho   krajského   súdu...   v   spojení s prvostupňovým rozhodnutím okresného súdu... a konaním, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozsudkov, bol sťažovateľ poškodený tým, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu   ochranu   (ktoré   garantuje   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd), základné právo konať pred súdom (ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   a   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd)   a   základné   právo na spravodlivé súdne konanie (ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach),   základné   právo   sťažovateľa   na   to,   aby   súdy   konali   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (ktoré garantuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie odvolacieho krajského súdu... a prvostupňové uznesenie okresného súdu... a vec vracia okresnému súdu..., aby o nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Obdobné práva garantuje aj čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Obdobný   obsah   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   priznáva   každému   čl.   14   ods.   1 medzinárodného paktu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti   namietajúcej   porušenie základných   práv a   slobôd   podľa   ústavy)   je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda o vylúčení z ďalšieho konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z   nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07, I.   ÚS   393/08),   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom   garantovaných   práv   a   slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Rozhodovanie   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   nepochybne   spadá pod rámec ustanovený čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj príslušnými ustanoveniami relevantných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného je preto zrejmé,   že   právo   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je garantované účastníkovi súdneho konania aj v procese rozhodovania o trovách   konania (mutatis   mutandis   II.   ÚS   56/05).   S   ohľadom   na   už   uvedené   však   ústavný   súd   môže zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak   by   závery   všeobecných   súdov   zahŕňali   črty   svojvôle   a   interpretácia   a   aplikácia príslušných právnych noriem by prestavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis IV. ÚS 248/08).

11. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa spočíva v tom, že podľa jeho názoru uznesenie   okresného   súdu,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu   (i)   celkom   zjavne nie sú odôvodnené   zákonným   spôsobom,   (ii)   vychádzajú   zo   skreslených   a   povrchných právnych   záverov,   (iii)   sú   ústavne   nekonformné,   ba   až   arbitrárne,   a   z   týchto   dôvodov zasahujú do jeho práv. Z obsahového hľadiska sťažovateľ rozhodnutiam všeobecných súdov vytýka to, že pri zistení hodnoty predmetu sporu na účely rozhodovania o náhrade trov vychádzali z odborného stanoviska   znalca predloženého advokátkou   protistrany, pričom podľa   jeho   názoru   si   okresný   súd   mal   na   účely   zistenia   hodnoty   predmetu   sporu   dať vyhotoviť znalecký posudok. Zároveň v sťažnosti napáda aj nesprávnosť priznania trov právneho zastúpenia za niektoré úkony právnej pomoci.

III.

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že na prerokovanie a meritórne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti nemá právomoc. Ako totiž vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy, ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   (vrátane   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu a súvisiacich   práv)   nerozhoduje   iný   súd.   Iným   súdom   je   pritom   všeobecný   súd,   ktorý v rámci   svojej   ústavou   a   zákonom   zverenej   právomoci   môže   poskytnúť   sťažovateľovi ochranu pred   namietaným porušením   jeho práv   a   slobôd.   Ak   takýto   súd   existuje,   jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03). Právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu mal v rámci riadneho   inštančného   postupu   krajský   súd,   ktorý   na   podklade   riadneho   opravného prostriedku sťažovateľa rozhodoval a o jeho odvolaní rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Preto ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity nemá právomoc preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základných práv a slobôd týmto rozhodnutím a táto skutočnosť bola zároveň dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti.

13. V   právomoci   ústavného   súdu   tak   ostalo   výlučne   posúdenie,   či   uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa, čo by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne prerokovanie a rozhodnutie.

14. Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   potom,   ako   poukázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, dôvody a obsah odvolania, vyjadrenie žalovanej k odvolaniu, v podstatnom na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:

„Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí prihliadať k pomeru úspechu účastníkov v konaní. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná súd náhradu trov, ktoré   potreboval   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti   účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Zásadu pomeru úspechu účastníkov vo veci uplatňuje súd v zmysle ustanovenia § 142 O. s. p. V súdenom prípade pomer úspechu účastníkov konania bol jednoznačný, keď návrh navrhovateľa bol zamietnutý a odporkyňa tak bola úspešná vo výške 100 %. Súd prvého stupňa správne teda postupoval, keď odporkyni ako úspešnej priznal náhradu trov tohto konania v plnej výške.

Porovnávajúc   priznanú   náhradu   trov   konania   odporkyni   podľa   napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa s vykonanými úkonmi právnej zástupkyne odporkyne v tomto konaní, ako aj so špecifikáciou náhrady trov konania, predloženej právnou zástupkyňou odporkyne, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa priznal odporkyni náhradu právneho zastúpenia len v prípadoch, kedy právne zastúpenie odporkyne bolo opodstatnené a bolo nevyhnutné na účelné bránenie jej práva.

Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací bližšie svoje rozhodnutie neodôvodňuje.

Odporkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov   odvolacieho   konania,   keď   trovy   odvolacieho   konania   spočívajú   v   jednom   úkone právnej pomoci vo výške 4.250,- Sk a 1 x paušál v sume 190,- Sk, teda celkom vo výške 4.440,- Sk, čo je vo vyjadrení platnej meny 147 eur 38 centov.“

15. Keďže odvolací krajský súd sa v predmetnom uznesení stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   svoje   rozhodnutie   bližšie   neodôvodňoval,   ústavný   súd   sa   oboznámil aj s uznesením okresného súdu a s jeho odôvodnením. Okresný súd v odôvodnení uznesenia poukázal na predchádzajúci priebeh konania vo veci samej, zisťovanie hodnoty predmetu konania, vyčíslenie trov konania právnou zástupkyňou žalovanej a na zákonné ustanovenia týkajúce sa trov konania. Ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol:

„V   sporovom   konaní   vychádza   súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania predovšetkým   zo   zásady   zodpovednosti   za   výsledok   konania   a   náhradu   trov   konania priznáva účastníkom podľa pomeru úspechu vo veci, ktorú zásadu vyjadruje § 142 O. s. p. Výnimky z tejto zásady vyjadrujú ustanovenia § 143 – 147 O. s. p.

Keďže aj   v tomto prípade išlo o   sporové   konanie,   rozhodol súd o   náhrade trov konania podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 3 O. s. p. tak, že v konaní neúspešného žalobcu zaviazal zaplatiť v konaní plne úspešnej žalovanej náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania, ktoré účelne vynaložila na bránenie práva.

Trovy   konania   žalovanej   tvoria   hotové   výdavky   za   odborné   stanovisko   znalca a odmena za zastupovanie právnou zástupkyňou JUDr. D. S.

Pre výpočet odmeny právnej zástupkyne žalovanej bolo rozhodujúce ustáliť tarifnú hodnotu   veci.   V   konaní   o   vrátenie   daru   treba   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   za   tarifnú hodnotu veci považovať cenu daru, ktorého vrátenia sa žalobca domáha a to v čase začatia poskytovania právnej služby, t. j. ku dňu 06. 12. 2004. Podľa odborného vyjadrenia znalca Ing. A. S., o pravdivosti ktorého nemal súd dôvod pochybovať, bola hodnota predmetných nehnuteľností   k   06. 12. 2004   vyčíslená   na   sumu   2.186.092,80   Sk.   Hodnota   daru   tak predstavuje 1/2 z hodnoty predmetných nehnuteľností, t. j. sumu 1.093.046,40 Sk.“

Z takto zistenej ceny predmetu konania potom okresný súd vychádzal pri určení odmeny za jednotlivé úkony právnej pomoci, pričom po poukaze na relevantné ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov účinnej do 31. decembra 2004 a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   účinnej   od   1.   januára   2005   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“),   položkovito   rozpísal   jednotlivé   úkony,   za   ktoré   priznal   úspešnej žalovanej   náhradu   trov   konania.   Taktiež   uviedol,   za   ktoré   úkony   právnej   zástupkyne a z akých dôvodov žalovanej nepriznal náhradu trov, pričom vychádzal z právneho názoru zrušujúceho   rozhodnutia   krajského   súdu.   Rovnakú   pozornosť   venoval   okresný   súd aj odôvodneniu   náhrady   trov   konania   v   časti   priznanej   náhrady   hotových   výdavkov a náhrady za stratu času.

16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu (vychádzajúc aj z dôvodov uvedených v odôvodnení uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil) podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol, a potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne. V uznesení krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda   vyžadujúcim   korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Podľa ústavného   súdu   právna   argumentácia   všeobecných   súdov   vo   veci   sťažovateľa   rozumne vychádza zo zásady úspechu v konaní a pochybenie ústavnej relevancie nezistil ústavný súd ani v súvislosti s ustálením hodnoty predmetu konania a výpočtom trov konania.

17. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať právne   závery   všeobecných   súdov,   v   záujme presvedčivosti   tohto   uznesenia   a   reagujúc na námietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:

17.A K   námietke   sťažovateľa,   že   konajúci   súd   mal   na   zistenie   ceny   predmetu konania   nariadiť   znalecké   dokazovanie   a   nemal   sa   uspokojiť   s   odborným   stanoviskom znalca predloženým advokátkou žalovanej, ústavný súd uvádza:

Sťažovateľ   sa   nesprávne   domnieva,   že   povinnosťou   súdu   pri   zisťovaní   ceny predmetu konania pre účely výpočtu odmeny za úkony právnej pomoci je postupovať podľa §   7   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych poplatkoch“) a § 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov. Tieto právne normy sa totiž vzťahujú na zisťovanie hodnoty predmetu konania pre účely určenia základu súdneho poplatku (a následne samotného súdneho poplatku), a nie pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia ako zložky trov konania. Všeobecný súd pri priznávaní trov   právneho   zastúpenia   advokátom   vychádza   zo   sadzobníkov,   čím   sa   rozumejú už spomenuté   vyhlášky   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb.   Nebolo   teda   povinnosťou   konajúceho   všeobecného   súdu   nariadiť   znalecké dokazovanie   na   zistenie   hodnoty   predmetu   konania   pre   účely   výpočtu   trov   právneho zastúpenia (navyše podľa ústavného súdu takýto postup by v okolnostiach prípadu ani nebol hospodárny a mohol by viesť k prieťahom v konaní). Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v tomto   smere   rovnako   pochybili   aj   všeobecné   súdy   –   okresný   súd,   keď   odôvodnil zisťovanie   ceny   predmetu   konania   postupom   podľa   §   7   ods.   1   zákona   o súdnych poplatkoch, a krajský súd, keď sa aj s takýmto odôvodnením stotožnil. Takéto pochybenie však v prípade sťažovateľa nemôže mať žiadnu ústavnú relevanciu.

17.B Rovnako ústavnú relevanciu nemá ani skutočnosť, že všeobecný súd požiadal o ocenenie predmetu konania právnu zástupkyňu žalovanej. Predovšetkým sťažovateľ mal vedomosť, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 2/2007 z 9. mája 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu z 31. marca 2005 vo veci samej a zrušil rozsudok vo výroku o náhrade trov konania. Rovnako mal vedomosť o tom, že dôvodom bol okrem iného aj nesúhlas krajského súdu s určením ceny predmetu konania, avšak krajský súd v odôvodnení rozsudku v tejto časti   nevyslovil   právny   záver,   že   povinnosťou   okresného   súdu   v   ďalšom   konaní   bude nariadiť znalecké dokazovanie v naznačenom smere. Krajský súd vytkol okresnému súdu skutočnosť, že vychádzal z tvrdení advokátky žalovanej podloženej správami realitných kancelárií, a nie celkom zohľadnil, že predmetom konania bol len spoluvlastnícky podiel (1/2), a nie celá nehnuteľnosť. Sťažovateľovi v duchu zásady vigilantibus iura (bdelým patrí právo) nič nebránilo, aby súc si vedomý ďalšieho postupu okresného súdu (vychádzajúc zo zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu), sám predložil ocenenie ceny predmetu konania akýmkoľvek relevantným a súdom akceptovateľným spôsobom. Ak následne okresný súd pri zisťovaní ceny predmetu konania vychádzal z odborného stanoviska znalca, ústavný súd takýto postup nepovažuje za nezákonný a už vôbec nie za ústavne nekonformný. S ohľadom na   už   uvedené   totiž   nebolo   zákonnou   povinnosťou   okresného   súdu   nariadiť   znalecké dokazovanie (a nevyplývalo to ani z právneho názoru krajského súdu) a odborné stanovisko vypracoval znalec ako osoba odborne spôsobilá na jeho vyhotovenie. Skutočnosť, že znalec následne   upravoval   cenu   nehnuteľnosti   (čo   u   sťažovateľa   vzbudzuje pochybnosti),   bola dôsledkom   potreby   stanoviť   cenu   nehnuteľnosti   ku   dňu   začatia   poskytovania   právnych služieb (§ 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), a nie ku dňu vyhotovenia odborného stanoviska.

17.C Napokon žiadnu ústavnú relevanciu nemá ani námietka sťažovateľa, že okresný súd nemal priznať žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej pomoci – ďalšia porada s klientom 31. januára 2006, pretože „žalovaná rozhodnutie (súdu) prvého stupňa   nenapadla“.   Všeobecné   súdy   tento   úkon   právnej   pomoci   posúdili   v   súlade s § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako účelný z hľadiska bránenia práva žalovanej a odmenu za tento úkon priznali. Ústavnému súdu neprislúcha na tomto závere nič meniť.

18. Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené zákonným spôsobom (§ 169 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 2 OSP) a v žiadnom prípade nemôže byť posudzované ako ústavne nekonformné,   svojvoľné   či   arbitrárne   a   z   týchto   dôvodov   zasahujúce   do   označených sťažovateľových práv. K námietke sťažovateľa o porušení jeho „základného práva na to, aby súdy konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy“, ústavný súd stručne uvádza:

Ústavná povinnosť súdu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 2 ods. 2 ústavy nepatrí medzi základné práva a slobody   podľa   druhej   hlavy ústavy, a preto   ústavný   súd nemôže   samostatne vysloviť porušenie   tohto   „práva“.   Vysloviť   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy   môže   ústavný   súd len v spojení   s   porušením   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd   podľa   druhej   hlavy ústavy, prípadne podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (napr. dohovor).

19. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS   136/05,   I.   ÚS   426/08).   Preto   bola   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu krajského súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

20. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie   konanie).   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009