znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 271/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Halahijovou, Advokátska   kancelária,   Vazovova   9/A,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva   podľa   čl.   6   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. XVI/2 Pz 41/14/1000 a uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 117/13/1000-77 z 23. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014 faxom a následne 13. mája 2014 poštou doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Halahijovou, Advokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 41/14/1000 a uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 117/13/1000-77 z 23. januára 2014 (ďalej len „uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   trestnej   veci   sťažovateľa   trestne   stíhaného na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru   ČVS:   PPZ-664/NKA-PZ-BA-2013 z 30. júla 2013 pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie ČVS: PPZ-664/NKA-PZ-BA-2013 z 23. decembra 2013 o vylúčení veci (ďalej len „uznesenie o vylúčení veci“) obvineného L. B. trestne stíhaného na základe totožného uznesenia zo spoločného konania s trestnou vecou sťažovateľa, ako aj ďalších obvinených (M. K., R. Z.). Vylúčená trestná vec je vedená na expozitúre Bratislava, národnej   protizločineckej   jednotky,   národnej   kriminálnej   agentúry   Prezídia   Policajného zboru pod ČVS: PPZ-1137/NKA-PZ-BA-2013.

Proti uzneseniu o vylúčení veci podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, pretože podľa jeho názoru predmetné uznesenie odporuje § 21 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré nemožno aplikovať „na úkor zmyslu a predmetu Trestného poriadku zakotveného v § 1 Trestného poriadku“. Uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako podaná neoprávnenou osobou z dôvodu, že sťažovateľovi sa týmto   uznesením   nemení   procesné   postavenie   obvineného,   a   teda   nezasahuje   žiadnym spôsobom   do   jeho   práv.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zmena   procesného   postavenia spoluobvineného   L. B.   na   svedka   sa   zásadným   spôsobom   dotýka   aj   jeho   procesného postavenia ako obvineného, a to z dôvodu, že kým právom obvineného zaručeným ústavou je odoprieť výpoveď, tak jednou zo základných povinností svedka je vypovedať, pričom dôvody na odopretie výpovede sú taxatívne uvedené v § 130 Trestného poriadku. V danom prípade   to   znamená,   že „kým   L. B.   v   pozícii   obvineného   môže   využiť   svoje   právo nevypovedať, v procesnom postavení svedka toto právo nemá, naopak je jeho povinnosťou vypovedať, čo môže negatívne ovplyvniť aj sťažovateľa“. Uvedené platí najmä preto, že L. B.   je   tou   osobou,   ktorá   do   určitej   miery   usvedčuje   sťažovateľa   z účasti   na   trestnej činnosti a zmenou jeho procesného postavenia dôjde aj k zásadnej zmene v hodnotení jeho výpovede v neprospech ostatných obvinených.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry zasiahol do jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru,   ako   aj   do   jeho   procesných   práv   v   zmysle   §   34 Trestného poriadku, keď ním podanú sťažnosť zamietol ako podanú neoprávnenou osobou bez toho, aby sa ňou dôsledne zaoberal. Podľa sťažovateľa tak uznesením prokurátora úradu špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj   uznesením   o   vylúčení   veci   bol   porušený   zákon   v jeho neprospech.

Sťažovateľ následne využijúc § 364 Trestného poriadku sa obrátil na generálneho prokurátora   s   návrhom,   aby   podľa   §   363   a   nasl.   Trestného   poriadku   zrušil   uznesenie prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj   uznesenie   o   vylúčení   veci.   Generálny prokurátor   vyhodnotil   návrh   sťažovateľa   ako   podaný   neoprávnenou   osobou,   o   čom   bol sťažovateľ upovedomený listom č. k. XVI/2 Pz 41/14/1000-4 z 10. marca 2014. Sťažovateľ namietal,   že   k   ním   uvádzaným   dôvodom   sa   generálny   prokurátor   nevyjadril,   aj   keď z obsahu upovedomenia vyplýva, že preskúmal zákonnosť napadnutých uznesení v celom rozsahu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v čase predloženia spisu generálnej prokuratúre mal spis viac ako 3000 strán, vyšetrovateľ Policajného zboru spracoval a doručil stanovisko k návrhu   na   zrušenie   právoplatného   uznesenia   o   vylúčení   veci   generálnej   prokuratúre 10. marca 2014. V rovnaký deň generálny prokurátor preskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí a spracoval svoje stanovisko. Z pohľadu sťažovateľa je krajne nepravdepodobné, aby generálny prokurátor za daných okolností mal dostatok času na dôkladné oboznámenie sa s obsiahlym spisovým materiálom. Z uvedeného dôvodu považuje sťažovateľ postup a rozhodnutie generálneho prokurátora za nezákonný a neústavný.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že „postup Generálneho prokurátora SR a Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo dňa 23. 1. 2014 vydané pod spisovou značkou VII/2 Gv 117/13/1000-77 je nezákonné a odporuje ústave Slovenskej republiky, pretože ním bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   obhajobu   zakotvené   v   článku   50   ods.   3 ústavy Slovenskej   republiky...   a   zároveň   v   článku   6   ods.   3   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd...,   zrušil   napadnuté   Uznesenie   Úradu špeciálnej prokuratúry   GP   SR   zo dňa   23.   1.   2014   vydané   pod   spisovou   značkou VII/2 Gv 117/13/10000-77“, a priznal mu náhradu trov konania

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru postupom generálneho prokurátora a uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o vylúčení trestnej veci obvineného L. B. zo spoločného   konania   s   trestnou   vecou   sťažovateľa   a   ostatných   obvinených.   Uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľ napadol podaním návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku   využijúc   tak   mimoriadny   opravný   prostriedok   umožňujúci   generálnemu prokurátorovi napraviť nezákonnosť v postupe a v rozhodnutiach vydaných v prípravnom konaní. Generálny prokurátor oznámil sťažovateľovi listom č. k. XVI/2 Pz 41/14/1000-4 z 10. marca 2014, že uznesenie o vylúčení veci a uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry   považuje   za   zákonné   a   správne,   pričom   nebolo   zistené   také   podstatné pochybenie zákona, ktoré by mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v spojitosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek tomu,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   vykazuje nedostatky. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej totiž chýba označenie konkrétneho postupu   generálneho   prokurátora,   v   dôsledku   ktorého   mali   byť   porušené   sťažovateľom označené práva. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   postupom   generálneho   prokurátora   v   konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 41/14/1000 a v tom zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

Podľa názoru sťažovateľa uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného čl. 5 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru z dôvodu,   že sa jeho sťažnosťou proti uzneseniu o vylúčení veci obvineného L. B. zo spoločného konania s trestnou vecou sťažovateľa, ako aj   ďalších   obvinených,   v   dôsledku   ktorej   došlo   aj   k   zmene   procesného   postavenia sťažovateľa   (k   jeho   zhoršeniu),   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   dôsledne nezaoberal, ale ju zamietol ako podanú neoprávnenou osobou.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 26. februára 2014 sťažovateľ žiadal generálneho prokurátora označené uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry ako aj jemu prechádzajúce uznesenie o vylúčení veci zrušiť v súlade s § 363 ods. 1 Trestného poriadku,   na základe ktorého generálny prokurátor   preskúmal uvedené   uznesenia   a vec vybavil listom č. k. XVI/2 Pz 41/14-1000-4 z 10. marca 2014.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže   v   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   domáhať   ochrany   svojich   práv uplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného generálnemu prokurátorovi podľa príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   [(§   363   ods.   1   Trestného   poriadku),   čo sťažovateľ aj využil, pozn.], ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry   odmietol   ako   neprípustnú   podľa   §   25   ods.   2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom generálneho prokurátora

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   na   základe   návrhu sťažovateľa podaným v súlade s § 363 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj konanie, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo, a zároveň uznesenie o vylúčení veci a dospel k záveru, že nezistil „také podstatné pochybenie zákona, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci,“ a preto jeho návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní nevyhovel.

K   už   citovanému   záveru   dospel   generálny   prokurátor   na   základe   preskúmania zákonnosti   oboch   napadnutých   uznesení   a   v   liste   č.   k.   XVI/2   Pz   41/14-1000-4 z 10. marca 2014 predovšetkým uviedol:

„Na   základe   Vášho   návrhu   bol   zadovážený   a   preskúmaný   na   vec   sa   vzťahujúci spisový materiál.

Stotožnil som sa s názorom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, že obvinený R. Š. nie je osobou oprávnenou na podanie sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vylúčení veci. Preto nie je ani osobou oprávnenou na podanie návrhu v zmysle § 364 Trestného poriadku.

Napriek tejto skutočnosti som preskúmal zákonnosť napadnutých uznesení v celom rozsahu.

Nezistil som dôvody na použitie mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

Rozhodnutie vyšetrovateľa o vylúčení veci obvineného L. B. na samostatné konanie a následné rozhodnutie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR považujem za zákonné a správne.“

Podľa názoru sťažovateľa je postup generálneho prokurátora pri vybavovaní jeho návrhu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nezákonný a neústavný, keďže sa nevyjadril ku všetkým dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu.

Z   už   spomenutého   princípu   subsidiarity   ustanoveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľom označených práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami len vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude   môcť   ani v   budúcnosti   domáhať ochrany   svojich   práv   prostredníctvom   iných právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   podľa   povahy   veci   nemôže   byť výlučne   úlohou ústavného   súdu,   ale   je   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.

Zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   v   prípravnom   konaní   (trestnom)   je   upravené v ôsmej hlave III. časti Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.

Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa   §   364   ods.   3   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor,   ak   rozhoduje bez návrhu podľa odseku 1, môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia;   ak   rozhoduje   na   základe   návrhu   podľa odseku 1,   môže   rozhodnutie   podľa   §   363   ods.   1   zrušiť   do   šiestich   mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého   rozhodnutia   alebo   ak   uplynula   lehota   uvedená   v   §   364   ods.   1   alebo   3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

V súlade s § 49 zákona č. 153/2001 Z. z o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na vybavenie podnetu je príslušný ten prokurátor, ktorý je príslušný na vykonanie opatrení vyplývajúcich z podaného podnetu.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti smeruje proti postupu   generálneho   prokurátora   vo   fáze   prípravného   (trestného)   konania,   keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval. Z už uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd garantovaných ústavou a listinou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť   v   dôsledku   ním   tvrdeného   nezákonného   postupu   a   rozhodnutia   vyšetrovateľa Policajného zboru a prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Sťažovateľ   v   postavení   strany   trestného   konania   má   už   v   rámci   prípravného   konania oprávnenie   aktívne   zasahovať   do   objasňovania   skutkovo   relevantných   okolností a skutočností kladených mu za vinu. Navyše, tak súd prvého stupňa, ktorý by bol oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa po skončení prípravného konania, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou,   v   právomoci   ktorých   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj právnych   okolností   posudzovaného   prípadu   vrátane   oprávnenia   preskúmať   zákonnosť a ústavnosť postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III.   ÚS   109/05).   Procesné   záruky   zabezpečujúce   zákonnosť   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní   a   všeobecných   súdov   (prípadne   ochranu   pred   jej   porušením)   pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako   aj   III.   časti   (súdne   konanie)   druhej   hlavy   (preskúmanie   a   predbežné   prejednanie obžaloby),   prípadne   šiestej   hlavy   (odvolanie   a   konanie   o   ňom)   alebo   ôsmej   hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   svoju   konštantnú judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že trestné   konanie   je   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   procesom,   v   rámci   ktorého   sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať jednotlivé   pochybenia, ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014