znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 271/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 faxom   a   30.   júna   2010   poštou   doručená   sťažnosť   A.   P.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 19. apríla 2010“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením „ÚBOK – PPZ...   ČVS:   PPZ-9/BOK-Z-2009“   z   20.   marca   2009   začaté   trestné   stíhanie   pre   zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Tp   77/2009   zo   17.   apríla   2009   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorá začala sťažovateľovi plynúť 14. apríla 2009.

Väzobné stíhanie sťažovateľa trvá aj v súčasnosti na základe uznesenia okresného súdu z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010, ktorými bola väzba sťažovateľa predĺžená do 31. augusta 2010.

Sťažovateľ   v   prvej   časti   sťažnosti   uviedol,   že   postupom   krajského   súdu   a   jeho uznesením z 29. apríla 2010 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu z 19. apríla 2010   o   predĺžení   jeho   väzby   nerozhodoval   zákonný   sudca,   pretože   o   opravných prostriedkoch   uplatnených sťažovateľom   proti   rozhodnutiam okresného súdu   o vzatí do väzby, prepustení z väzby a predĺžení trvania väzby opakovane rozhodoval ten istý senát krajského súdu.

Podľa sťažovateľa „v rámci prípravného konania nie je možné interpretovať pojem vec   takým   spôsobom,   ako   to   prezentuje   Krajský   súd   v   Nitre,   že   všetky   do   úvahy prichádzajúce   rozhodnutia   urobené   súdom   v   prípravnom   konaní   sú   jednou   a   tou   istou vecou...   akékoľvek   rozhodnutie   sudcu   v   prípravnom   konaní   je   samostatnou   vecou a samostatná vec ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi náhodným výberom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí“.

Sťažovateľ v druhej časti sťažnosti uviedol, že postupom okresného súdu a jeho uznesením z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010 došlo k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho   spisu   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   predĺžení   jeho   väzby   napriek skutočnosti, že o nahliadnutie do spisu písomne požiadal. Uvedeným nevyhovením žiadosti sťažovateľa   mu   bolo   podľa   jeho   názoru   zabránené   v   efektívnej   príprave   obhajoby   pri predlžovaní trvania jeho väzby v možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré by mohli vyvrátiť dôvody ďalšieho trvania väzby, a v kontrole zákonnosti väzby v mesačnej periodicite,   pretože   uvedený   zásah   do   práv   sťažovateľa   trval   150   dní.   Neumožnenie nahliadnutia do spisu tiež podľa sťažovateľa vytvára stav nerovnosti strán v konaní pred súdom.

Sťažovateľ vo zvyšnej časti sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho „práva na odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy“ postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o predĺžení trvania väzby. Ako uviedol: „Za zjavný nedostatok uznesenia OS v Nitre pod sp. zn. 4Tp 52/2010 zo dňa 19. 4. 2010 a uznesenia KS v Nitre sp. zn. 7Tpo/13/2010-31 zo dňa 29. 4. 2010 považujem absenciu individualizácie odôvodnenia   väzobných   dôvodov   voči   mojej   osobe   o   neustále   opakovanie   odôvodnenia väzby vo viacerých rozhodnutiach o väzobných návrhoch, ktoré nemožno prehliadať. Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. c) Trestného   poriadku   je   nedostatočné,   podopreté   iba   abstraktnými   úvahami   súdu.   Sú odôvodnené   všeobecne   veľmi   stručne   a   s   poukazom   na   predchádzajúce   rozhodnutia. Odôvodnenie   mojej   väzby   je   v   zásade   rovnaké   v   návrhoch   prokuratúry   a   súdnych rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby. V žiadnom rozhodnutí nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby.“

Na základe uvedeného sa väzba sťažovateľa podľa jeho názoru „nemôže pokladať za opodstatnenú, zákonnú a dôvodnú, keďže dochádza k jej neustálemu umelému predlžovaniu a úkony, pre ktoré bola väzba predĺžená sa nevykonávajú“.

Sťažovateľ   tiež   argumentoval,   že   v   jeho   prípade   nie   sú „dané   žiadne   okolnosti odôvodňujúce obavu z prípadného marenia, alebo sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa A. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   postupom   a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 4Tp/52/2010 zo dňa 19. 4. 2010 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo/13/2010-31 zo dňa 29. 4. 2010 porušené.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   29.   4.   2010,   sp.   zn.   7Tpo/13/2010-31.   Ústavný   súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby A. P... prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú   sumu   vo   výške   2.000,-   €,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   v   Nitre a peňažnú sumu 3.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   podľa   §   56   ods.   4,   ods.   5   zákona o Ústavnom súde.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 19. apríla 2010, ktorým bola predĺžená jeho väzba, ako aj postupom a uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010. K porušeniu označených práv malo   dôjsť   v   dôsledku   arbitrárnych   záverov   všeobecných   súdov   zúčastnených   na rozhodovaní v predmetnej veci uvedených v napadnutých rozhodnutiach.

II.A   K namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   postupom okresného súdu a jeho uznesením z 19. apríla 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu z 19.   apríla   2010   sťažnosť.   Sťažovateľ   sťažnosť   podal   a   krajský   súd   o   nej   uznesením z 29. apríla 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv uznesením okresného súdu z 19. apríla 2010 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu a jeho uznesením z 29. apríla 2010

II.B.1 Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby nie je dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil tým, že väzba uňho trvá už viac ako 1 rok, čo podľa jeho názoru nie je počiatočné trvanie väzby, a preto odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v súčasnom štádiu trestného konania dookola   sa   opakujúcimi   skutočnosťami   nie   je   ústavne   akceptovateľné.   Podľa   názoru sťažovateľa   dôvody   trvania   väzby   nie   sú   uňho   dostatočne   konkretizované a individualizované,   čo   taktiež   považuje   za   výrazný   nedostatok   súdneho   rozhodnutia. Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nemôžu odôvodňovať ďalšie trvanie jeho väzby potrebou vykonania procesných úkonov, pretože podľa   jeho   názoru   úkony,   ktoré   sa   týkajú   a   týkali   jeho   osoby,   boli   vykonané   už v počiatočnom   štádiu   trestného   konania.   Aj   z   uvedeného   dôvodu   považoval   sťažovateľ ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu z 19. apríla 2010 bola väzba sťažovateľa z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku predĺžená do 31. augusta 2010.

Okresný   súd   v   odôvodnení   uznesenia   z 19.   apríla   2010   poukázal   na   závažnosť trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ dopustil spolu s ďalšími osobami. Za takúto trestnú činnosť   bolo   sťažovateľovi   v   troch   prípadoch   vznesené   obvinenie.   Išlo   o   vznesenie obvinenia   za   zločin   hrubého   nátlaku   vo   forme   spolupáchateľstva,   za   obzvlášť   závažný zločin vydieračského únosu, ktorého sa mal dopustiť ako organizovaná skupina spolu s ďalšími obvinenými, a napokon za zločin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

Okresný súd v uznesení z 19. apríla 2010 poukázal na podstatu návrhu prokurátora na predĺženie lehoty   trvania väzby, v ktorom   podľa   vyjadrenia okresného   súdu   prokurátor dôvodil   potrebou   vykonania   ďalších   procesných   úkonov,   ktorých   potreba   vykonania vyvstala z predtým realizovaných dôkazov. V tejto súvislosti bolo poukázané na výpoveď jedného z obvinených realizovanú 30. marca 2010, ako aj na potrebu doplnenia dokazovania v zmysle návrhu ďalšieho z obvinených. Okrem toho okresný súd spomenul aj argumenty prokurátora týkajúce sa stotožnenia ďalších potenciálnych páchateľov. Okresný súd ďalej konštatoval,   že   prokurátor   navrhol   predĺženie   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   aj z dôvodu   potreby   preverenia   ďalších   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z   výpovedí   svedkov. Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že podľa prokurátora môže mať objasnenie daných skutočností   vplyv   aj   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   protiprávneho   konania   jednotlivých obvinených. Okresný súd súčasne poukázal na tvrdenia prokurátora o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, a to preto, že sťažovateľ a ďalší obvinení páchali násilnú trestnú činnosť   dlhodobejšie   na   území   celého   Nitrianskeho   kraja   a   práve   rozsiahlosť   páchania trestnej   činnosti   organizovanou   skupinou   komplikuje   jej   odhaľovanie   a   preukazovanie. Z uznesenia okresného súdu z 19. apríla 2010 vyplynulo aj tvrdenie prokurátora o tom, že dôvodnosť preventívnej väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že trestnú činnosť páchal vo väčšom rozsahu a zároveň z nej profitoval.

Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako   aj po   zvážení všetkých   okolností   daného   prípadu   dospel   okresný   súd   k záveru,   že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom obmedzení jeho osobnej slobody. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na dôvodnú obavu, že po prepustení na slobodu by sťažovateľ mohol v obdobnej alebo rovnakej trestnej činnosti pokračovať, a to vzhľadom na povahu dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal organizovanou formou dlhšiu dobu, ako aj vzhľadom na to, že z protiprávneho konania mal zisk.

Proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej predostrel v podstate totožné argumenty ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením z 29. apríla 2010 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení uznesenia z 29. apríla 2010 krajský súd uviedol podstatu rozhodnutia okresného   súdu   a   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté   v   sťažnosti.   V   úvodnej   časti odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa, ako aj na to, že sťažovateľ spáchanie trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, popiera. Okrem toho súd druhého stupňa konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného aj potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov či spoluobvinených.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   z 29.   apríla   2010 konštatoval:

„Ako vyplýva z výpovedí svedkov I. B. a P. S., potreba vykonávania nových dôkazov sa týka aj obvinených aj J. P. a A. P.

Orgány činné v trestnom konaní konajú vo veci plynulé a práve získavanie nových skutočností a dôkazov, potreba ich preverovania neumožnili vyšetrovateľovi ukončiť vec v lehote   pôvodného   predĺženia   lehoty   väzby   obvinených.   Vyšetrovaním   boli   získané skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú aj ďalšej možnej trestnej činnosti obvinených. Tieto nové skutočnosti spolu s tým, že obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti pomerne dlhú dobu,   opakovane,   hrubým   a   násilným   spôsobom,   dokonca   ako   členovia   organizovanej skupiny, odôvodňujú obavu, že obvinení by na slobode mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa   zaoberal   vhodnosťou   a   opodstatnenosťou   získavaných   dôkazov,   ktoré   podľa   názoru orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   následne   aj   všeobecných   súdov   sú   významným prostriedkom pre odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva   v   zistení,   či   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   obstoja   z   hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby   ich   dôvodnosť   vychádzala   z   relevantnej   právnej   normy   a   aby   ako   celok   pôsobili presvedčivo.   Len   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania   väzby   je   u   sťažovateľa   daná   tak   skutkovými,   ako   aj   právnymi   dôvodmi,   ktoré spočívajú v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšla najavo ďalšia protiprávna činnosť sťažovateľa, ktorá spolu s charakterom dosiaľ známej a odhalenej trestnej činnosti dáva dôvodnú obavu, že sťažovateľ by v páchaní takejto trestnej činnosti mohol po prepustení na slobodu pokračovať. Ide pritom o trestnú činnosť, pri ktorej bolo dosiaľ preukázané, že sa jej   sťažovateľ   dopúšťal   dlhšiu   dobu   a   že   z   nej   profitoval.   Okrem   toho   krajský   súd opodstatnenosť ďalšieho trvania   sťažovateľovej väzby odôvodnil   aj potrebou   vykonania ďalších úkonov, ktorých vykonanie sa odvíja od výsledkov skôr zrealizovaných úkonov prípravného konania.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdeniami   sťažovateľa   o   nedostatočnej individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby. Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dostatočne   ozrejmil,   ktoré   okolnosti   boli podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd je presvedčený, že tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva, aby závery krajského súdu vyznievali v tomto smere abstraktne. Nič na tom nemení ani skutočnosť,   že   väzobné   dôvody,   ktoré   sú   dané   u   sťažovateľa,   sú   dané   aj   u   ďalších obvinených, o to viac, že trestnej činnosti sa dopúšťali formou spolupáchateľstva alebo ako organizovaná skupina. V tomto ohľade je potrebné spomenúť, že krajský súd pod dôvody a okolnosti   svedčiace   pre   zotrvanie   vo   väzbe   iného   obvineného   nevztiahol   aj   nutnosť ponechať vo väzbe sťažovateľa. Krajský súd totiž skutočnosti svedčiace pre sťažovateľovu väzbu dostatočne špecifikoval. Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na povahu a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti na dobu jej trvania na to, že bola zdrojom finančných príjmov sťažovateľa, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania vyplýva, že sťažovateľ sa mohol dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Sťažovateľ namietal, že dôvody jeho väzby sa neustále opakujú a že s odstupom času sa výrazne oslabujú. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že produkovanie rozhodnutí všeobecných súdov o zákonnosti väzby „cez šablónu“, ktoré už na prvý pohľad vyvolávajú pochybnosti o ich ústavnej konformnosti, sú z hľadiska dodržania záruk podľa relevantných článkov   ústavy   a   dohovoru   neakceptovateľné.   Pod   uvedené   tvrdenia   však   nemožno subsumovať prijaté závery krajského súdu, ktorých konkrétnosť a opodstatnenosť je určite daná.

Väzba   je   výrazným   zásahom   do   osobnej   slobody   obvineného   a   musí   trvať   len nevyhnutnú   dobu.   Maximálna   dĺžka   väzobného   stíhania   je   zákonom   ustanovená,   ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania. A práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd k záveru, že väzbu sťažovateľa je potrebné predĺžiť do 31. augusta 2010.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.B.2   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi postupom krajského súdu rozhodujúceho v otázkach   predĺženia   lehoty   trvania   jeho   väzby.   Preto   svoje   námietky   predostrel   ako porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podstatou námietok sťažovateľa boli v naznačených súvislostiach tvrdenia, že senát krajského súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010, nebol zložený zo zákonných sudcov, keďže senát v totožnom zložení rozhodoval aj o predchádzajúcich sťažnostiach proti uzneseniam okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, o jeho žiadosti o prepustenie z väzby či o predĺžení lehoty trvania väzby. Podľa sťažovateľa nebola jeho vec opäť pridelená senátu krajského súdu náhodným výberom pomocou schválených technických a programových prostriedkov. Tým sa podľa neho nevylúčila svojvôľa pri prideľovaní veci na rozhodovanie konkrétnym sudcom. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu obsahovalo len vyjadrenie k otázke zákonného sudcu v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby na okresnom súde, avšak   zaujatie   stanoviska   k   problematike   zákonného   sudcu   na   súde   druhého   stupňa v namietanom   rozhodnutí   absentovalo.   Z   tohto   dôvodu   považoval   sťažovateľ   označené uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 aj za nedostatočne odôvodnené.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06).

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 (Spr 1462/09) v prípade opätovného predkladania   veci   (na   trestnom   úseku)   na   rozhodnutie,   ktorá   napadla   na   okresný   súd v pôsobnosti krajského súdu v prípravnom konaní, sa prostredníctvom aplikácie zapíše daná vec do súdneho registra tomu senátu, ktorý o takejto veci už konal.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade rozhodol o zákonnosti predĺženia lehoty trvania   sťažovateľovej   väzby   senát   krajského   súdu,   ktorý   už   v   jeho   trestnej   veci v predchádzajúcich prípadoch (opravný prostriedok proti vzatiu do väzby, proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, proti predĺženiu lehoty trvania väzby) konal. Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   rozhodol   druhostupňový   súd   v   senáte, ktorému bola táto vec pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010. Z uvedeného dôvodu   preto   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   nebyť   odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Senát krajského súdu bol k rozhodovaniu o tejto veci povolaný v súlade s rozvrhom práce,   ktorý   je   bežne   dostupný   na   internetovej   stránke   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (www.justice.gov.sk)   či   na   tamojšom   súde   (§   50   ods.   4   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).   Preto   aj   námietka   sťažovateľa   o   absencii   takéhoto   vyjadrenia   v   uznesení krajského súdu sa javí ako neopodstatnená a v žiadnom prípade nedáva dôvod na vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľa   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ani na vyhovenie jeho požiadavke o prepustenie z väzby na slobodu.

Navyše,   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu okresného   súdu   z 19.   apríla   2010   prostredníctvom   svojho   obhajcu,   zistil,   že   námietka o porušení   jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   v   nej   bola   formulovaná   dosť všeobecne, pričom nebola predostretá tak určito, aby bolo krajskému súdu zjavné, že sa má vyjadriť   nielen   k   prideľovaniu   veci   totožnému   sudcovi   pre   prípravné   konanie,   ale   aj k svojmu rozhodovaniu a prideľovaniu veci totožnému senátu. Sťažovateľ totiž v tejto časti námietky označil len register „Tp“ okresného súdu, prideľovanie veci sudcovi pre prípravné konanie, rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby či o návrhoch na predĺženie lehoty   trvania   väzby,   avšak   námietka   vo   vzťahu   k   prideľovaniu   veci   a   rozhodovaniu o opravných prostriedkoch na súde druhého stupňa zo sťažnosti nie je zjavná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.B.3 Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ako aj   jeho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   tým,   že   mu   nebolo umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení jeho väzby a s prípravou jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že písomnú   žiadosť   o   nazretie   do   trestného   spisu   predložil   sťažovateľ   vyšetrovateľovi 14. decembra 2010.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   nezaručuje   oprávnenej   osobe   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96, I. ÚS 140/04). Účelom práva nazerať do spisu (ako súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre   rozhodnutie   vo   veci,   a   tým   aj   v   plnej   miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo veci samej (ale tiež aj v konaní o zákonnosti väzby). Naplnenie práva na súdnu previerku   zákonnosti   v   trestnom   konaní   predpokladá   okrem   iného   aj   rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr. práva nazerania do spisov zaručeného v § 69 ods.   2 Trestného poriadku, analog. aj podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku),   v   ktorom   sa   skúma   zákonnosť   a   najmä   sa   rozhoduje   o   vine   a   treste (III. ÚS 163/03).

Podľa § 69 ods. 1, 2, 3 a 6 Trestného poriadku obvinený, obhajca, poškodený... majú právo   nazerať   do   spisov   s   výnimkou   zápisnice   o   hlasovaní...,   robiť   si   z   nich   výpisky a poznámky... Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy (odsek 1). V prípravnom konaní orgán činný v trestnom konaní môže právo nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť, najmä ak v spise nemožno urobiť opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania (odsek 2). Tomu, kto má právo byť   pri   úkone   prítomný,   nemožno   odoprieť   nazretie   do   zápisnice   o   tomto   úkone. Obvinenému   a   jeho   obhajcovi   nemožno   odoprieť   nazretie   do   uznesenia   o   vznesení obvinenia. V konaní pred súdom nemožno odoprieť nazretie do spisov obvinenému a jeho obhajcovi, poškodenému, zúčastnenej osobe a ich splnomocnencom (odsek 3). Rovnaké práva ako orgán činný v trestnom konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie v konaní o väzbe pred rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu, zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa podľa § 71 až § 87 a § 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada (odsek 6). V   čase   podania   žiadosti   o   nazretie   do   spisu   sťažovateľom   bola   predmetná   vec v štádiu prípravného konania. Sťažovateľ mal v tomto štádiu konania k dispozícii účinné právne   prostriedky   ochrany   svojich   v   sťažnosti   označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, poskytnutých mu v rámci ustanovení Trestného poriadku, najmä právo domáhať sa podnetom ingerencie prokurátora podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“).   Sťažovateľ   porušenie svojich práv v súvislosti s nazeraním do spisu namietal aj v rámci konania o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010 o predĺžení jeho väzby. Krajský súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením z 29. apríla 2010, v odôvodnení ktorého uviedol, že „Pri preskúmaní dôvodnosti väzby, prípadne dôvodnosti predĺženia trvania väzby v prípravnom konaní, súd preskúmava aj konanie, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom uznesenia, avšak skutočnosť, že vyšetrovateľ do dňa písania dôvodov sťažnosti neodpovedal na žiadosť obvineného A. P., nemožno považovať za konanie, na základe ktorého by bolo predĺženie lehoty trvania väzby protizákonné. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na to, že Trestný   poriadok   upravuje   kontradiktórnosť   konania   pred   súdom.   Z   obsahu   spisového materiálu je zrejmé, že obhajcom obvinených sú umožnené všetky procesné práva, ktoré aj využívajú a krajský súd nezistil žiadne také pochybenia zo strany vyšetrovateľa, na základe ktorého   by   bolo   možné   konštatovať   porušenie   ústavných   práv   obvinených   vo   vzťahu k dôvodom ich väzby.“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil a ani nepreukázal, že by bola znemožnená realizácia jeho práva na obhajobu prostredníctvom obhajcu. Sťažovateľ a jeho obhajca, v záujme ochrany svojich práv v predmetnom konaní vrátane práva nazrieť do spisu mohli a stále môžu v predmetnom konaní využiť podanie opravného prostriedku –podnetu podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Záver krajského súdu, v ktorom vyslovil, že nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o nazretie do spisu nemohlo dosiahnuť v danom štádiu konania takú intenzitu, aby znamenalo zásah do jeho obhajobných práv, ktorý by bránil vydaniu rozhodnutia o predĺžení väzby a spôsobil taktiež porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, nemožno považovať za svojvoľný alebo arbitrárny.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť   medzi   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   a   sťažovateľom   namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010