znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 271/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., K. a M. K., V., zastúpených advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu a rovnosť v dôstojnosti i v právach,   na neodňateľnosť,   nescudziteľnosť,   nepremlčateľnosť   a   nezrušiteľnosť základných práv a slobôd zaručených v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na nezávislý a nestranný súd zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 235/04-216 z 22. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ž. a M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2006 doručená sťažnosť J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), a M. K. (ďalej len „sťažovateľka“; spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   slobodu a rovnosť v dôstojnosti i v právach, na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd zaručených v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na nezávislý a nestranný súd zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny prvým   a tretím   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 Co 235/04-216 z 22. marca 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Okresný   súd   Svidník   rozsudkom   zo   dňa 21. 6. 2004   pod   sp.   zn.   5 C 1078/97   zamietol   našu   žalobu   o   určenie   rozsahu   dedičstva po nebohom J. Ž...

Proti   tomuto   rozsudku   sme   podali   odvolanie   a   navrhli,   aby   Krajský   súd   Prešov napadnutý   rozsudok   zmenil,   žalobe   vyhovel   alebo   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie (§ 205 ods. 2, písm. c, d, e, f OSP). V odvolaní zo dňa 24. 9. 2004 sme poukázali na to, že prvostupňový súd sa dôsledne neriadil ustanovením §§ 132, 153 ods. 1, 157 ods. 2 OSP.

Krajský   súd   Prešov   so   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   zo   dňa   22. 3. 2006 pod sp. zn. 1 Co/235/2004 sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu...

KS   Prešov   tým,   že   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   nerešpektujúc   vôľu účastníkov a ustanovenia o reálnej deľbe, držbe a vydržaní podľa Obč. zákonníkov platných v tom čase, nezaručil nám právo na spravodlivý proces a kvalitné súdne konanie, lebo poprel princíp vydržania. Sme toho názoru, že KS Prešov mal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu alebo rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie (§§ 220 a nasl. OSP). Ak tak neurobil, porušil naše práva na spravodlivý proces.“

Podstata   sťažovateľmi   namietaného   porušenia   označených   základných   práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   Co   235/04-216   z   22.   marca   2006   spočíva   v tom, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľov potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 1078/97-162 z 21. júna 2004 prvým a tretím výrokom vo vzťahu k rodinnému domu č. súpisné 1005/33, postaveného na parcele KN 940/2, zapísanému na LV č. 14, katastrálneho územia V., a k časti parcely KN 940, zastavané plochy o výmere 499 m2, ktorej   podľa   geometrického   plánu   č.   10806881-19/97   overeného   5. februára   1997 zodpovedá parcela KN 94/2, zastavaná plocha o výmere 146 m2 a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   svojím   prvým   a tretím   výrokom   citovaného rozsudku   porušil   základné   právo   sťažovateľov   na   slobodu   a rovnosť   v dôstojnosti i v právach,   na   neodňateľnosť,   nescudziteľnosť,   nepremlčateľnosť   a nezrušiteľnosť základných   práv   a slobôd   zaručených   v čl.   12   ods.   1   ústavy,   základné   právo   vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy,   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, základné   právo   vlastniť   majetok   zaručené   v čl.   11   ods.   1   listiny,   základné   právo na nezávislý a nestranný súd zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.

Na základe týchto skutočností   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný súd   vydal   nález v ktorom vysloví, že základné právo sťažovateľov podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   základné   právo   podľa   čl.   11 ods. 1 a čl.   36   ods.   1   listiny   prvým   a tretím   výrokom   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 Co 235/04-216   z   22. marca   2006   bolo   porušené,   prvý   a tretí   výrok   predmetného rozsudku   krajského súdu   sa   zrušuje a vec sa   vracia   krajskému súdu   na ďalšie konanie, sťažovateľom   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému   po   150   000   Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   ich   základného   práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva   podľa   čl.   11   ods.   1 a čl. 36   ods.   1   listiny   prvým   a tretím výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 235/04-216 z 22. marca 2006.

1. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie základných práv sťažovateľov na súdnu ochranu a na spravodlivý   proces zaručený   v čl.   46   ods.   1 ústavy   a základné právo   na nezávislý a nestranný   súd   zaručený   v čl.   36   ods.   1   listiny   ústavný   súd   predovšetkým   pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02).   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   tiež   zdôrazňuje,   že   pri uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Otázka posúdenia a rozhodovania „o reálnej deľbe, držbe a vydržaní“ je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovým a právnym názorom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) vysloveným v napadnutom rozhodnutí krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 1 Co 235/04-216 z 22. marca 2006, ktorým   v prvom   a treťom   výroku   svojho   rozsudku   potvrdil   a v druhom   výroku   svojho rozsudku   zmenil   v prevyšujúcej   časti   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   5   C   1078/97-162 z 21. júna 2004, uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolania žalobcov sú sčasti dôvodné.

Vychádzajúc   z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   nehnuteľnosti   tvoriace   predmet   tohto konania boli zapísané v minulosti v PK č. 210, kat. úz. V. ako mpč. 566 – dom č. popisné 482, miestny hon. Pôvodnou vlastníčkou nehnuteľností bola P. N., rod. Ž., sestra právneho predchodcu žalobcov, titulom kúpy 2/4-tín 17. februára 1930, 1/4- tiny 26. februára 1931 a 1/4-tiny 27. februára 1935.

Dňa   11.   8.   1955 bol   v pozemkovej   knihe vykonaný   zápis vlastníckeho práva pre právneho predchodcu žalobcov J. Ž. v rozsahu 1/2-tici na podiel 1/2-vice P. N., rod. Ž. Zároveň v časti C – ťarchy PK č. 210 kat. úz. V. bolo vložené exekučné záložné právo za pohľadávku J. Ž. na podiel 1/2-vice P. N., rod. Ž.

V súčasnosti   je   na   LV   č.   14   kat.   úz.   V.   zapísané   spoluvlastníctvo   nehnuteľností, parciel   KN 940,   KN 941/1 a domu,   súpisné č.   1005 na parcele   KN č.   940   po 1/2-vici v prospech G. J., rod. N., žalovanej v 2. rade a nebohej P. N., rod. Ž. Žalovaná v 2. rade svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla kúpnou zmluvou zo 16. 1. 1964, uzatvorenou s P. N., rod. Ž.   Na   druhej   strane   spoluvlastnícky   podiel   neb.   P.   N.,   rod. Ž.   bol   v katastri nehnuteľností zapísaný na základe rozsudku Okresného súdu Vranov n/Topľou vydaného v konaní pod sp. zn. 3 C 843/94, ktorým bolo určené, že podiel 1/4-tiny neb. J. Ž. a podiely 1/12-tiny žalobcov v 1. až 3. rade nehnuteľností vedených na LV č. 14 kat. úz. V., patria do dedičstva po tejto poručiteľke.

Medzi účastníkmi bolo v danom prípade sporné, či právny predchodca žalobcov mal spoluvlastnícky   vzťah   k predmetným   nehnuteľnostiam.   V tejto   súvislosti   je   podľa odvolacieho   súdu   podstatný   stav,   ktorý   bol   dlhodobo   vedený   v pozemkovej   knihe a to konkrétne v PK č. 210 kat. úz. V. Podľa tam uvádzaných zápisov nadobudol J. Ž. podiel v rozsahu 1/2-vice podľa právoplatného rozsudku Ľudového súdu vo V. zo dňa 13. mája 1955 č. C 550/54-10. V pozemkovej knihe takto vedený stav o podielovom spoluvlastníctve právneho predchodcu žalobcov a P. N., rod. Ž. pritom bez ďalšieho nemôže spochybňovať iba fakt, že v súčasnosti absentujú doklady preukazujúce vykonanie tohto zápisu. Zároveň treba   dodať,   že   podielové   spoluvlastníctvo   neb.   J.   Ž.   a neb.   P.   N.   bolo   dlhodobo rešpektované, tak na zápisoch na liste vlastníctva v bývalej evidencii nehnuteľností, ako aj v prípade prevodu polovice z týchto nehnuteľností kúpnou zmluvou zo dňa 16. 1. 1964 z P. N., rod. Ž. na žalovanú v 2. rade.

So   zreteľom   na   túto   situáciu   odvolací   súd   rozsudok   v zamietavej   časti   týkajúcej sa 1/2-vice   parcely   KN   č.   941/1   –   záhrady   vo   výmere   167   m2 a polovice   časti   parcely KN 940 – zastavaná plocha vo výmere 499 m2, ktorej podľa geometrického plánu z 5. 2. 1997   zodpovedá   parcela   KN č.   940/1 – zastavaná plocha o výmere   262m2,   z LV   č.   14 kat. úz. V. zmenil (§ 220 ods. 1 O. s. p. v znení platnom do 31. 8. 2005) a určil, že tieto nehnuteľnosti v rozsahu po 1/2-vici patria do dedičstva neb. J. Ž., zomrelého 8. 5. 1994. Pokiaľ ide o ďalší predmet konania, tento tvoril dom č. súpisné 1005 a to konkrétne jeho časť označená súp. č. 1005/33 spolu s parcelou KN č. 940, ktorej podľa geometrického plánu z 5. 2. 1997 zodpovedá parcela KN č. 940/2 – zastavaná plocha vo výmere 146 m2, ku ktorým žalobcovia žiadali určiť, že patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Odvolací súd však v tomto smere poukazuje na správne závery prvostupňového súdu o tom,   že   reálna   deľba   domu   a pod   ním   sa   nachádzajúceho   pozemku   s vlastníckymi účinkami pred 1. 1. 1951, resp. vydržanie reálne vyčlenenej samostatnej časti rodinného domu a pozemku pod ním sa nachádzajúceho žalobcovia v konaní nepreukázali. V rozpore s teraz   prezentovanými   vyjadreniami   žalobcov   je   totiž   aj   obsah   spisu   Okresného   súdu Vranov n/Topľou sp. zn. 4 C 1/92, účastníkom ktorého bol aj teraz už nebohý J. Ž., kde žalobcovia sa domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 2. 1. 1991, uzatvorenej medzi žalovanými v 1. a 2. rade ohľadom polovice nehnuteľností vedených na LV č. 14, kat. úz. V. V podanej žalobe a prebiehajúcom konaní žalobcovia poukazovali na chýbajúci súhlas z ich strany   ako   podielových   spoluvlastníkov   nehnuteľností   z LV   č.   14   kat.   úz.   V.   k ich následnému prevodu.

Odvolací súd   preto rozsudok   prvostupňového   súdu vo vzťahu   k rodinnému   domu č. súpisné 1005/33, postavenému na parcele KN 940, zapísanému na LV č. 14 kat. úz. V. a k časti   parcely   KN   č.   940   –   zastavaná   plocha   o výmere   499   m2,   ktorej   podľa geometrického   plánu   z 5.   2.   1997   zodpovedá   parcela   KN   č.   940/2,   potvrdil   ako   vecne správny postupom podľa § 219 O. s. p.“

Z citovaného rozsudku vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie, ako aj svoj postup, ktorý   napadnutému   rozhodnutiu   predchádzal   zdôvodnil   dostatočnými   skutkovými i právnymi   argumentmi,   ktoré   netrpia   vnútornými   rozpormi.   Ústavný   súd   súčasne konštatuje,   že   v rozhodnutí   krajského   súdu   nezistil   žiadnu   takú   skutočnosť,   na   základe ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   závery   krajského   súdu   vyslovené   v napadnutom rozhodnutí sú zjavne neodôvodnené, svojvoľné, protichodné. Závery krajského súdu v danej veci   nemožno   považovať   za   arbitrárne   alebo zjavne   neodôvodnené,   či   inak   ich   účinky za nezlúčiteľné s príslušnou ústavnou úpravou ľudských práv a základných slobôd, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 12 ods. 1 a v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   prvým   a tretím   výrokom   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 Co 235/04-216   z   22. marca   2006.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na skutočnosti   uvedené   v bode   1   v II.   časti   tohto   rozhodnutia,   teda   vzhľadom   na   to, že napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   ústavný   súd   považuje   za   ústavne   konformné, zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie,   preto   ústavný   súd   aj   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006