znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 271/05-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 20.   decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., bytom Ž.; Ing. B. P., bytom USA, a Ing. J. P., bytom   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   V.,   Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2004 z 27. októbra 2004 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 92/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P., Ing. B. P. a Ing. J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2005 doručená sťažnosť A. P., Ing. B. P. a Ing. J. P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr. M.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 119/2004 z 27.   októbra   2004   a základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 92/97 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/02.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 11. 11. 1999, v konaní č. 9 C 92/97-55, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca – K., B., domáhal voči sťažovateľom 1/ - 3/ zaplatenia sumy 418.703,- Sk s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal po uplynutí zákonnej lehoty odvolanie žalobca, na základe   ktorého   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   zo   dňa   07.   06.   2000,   v konaní č. 12 Co 77/2000,   napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   Námietku   sťažovateľov,   že   žalobca   podal   odvolanie   oneskorene,   považoval odvolací súd v danej chvíli za bezdôvodnú.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 19. 04. 2001, v konaní č. 9 C 92/97-121, žalobe   v celom   rozsahu   vyhovel   a zaviazal   sťažovateľku   1/   zaplatiť   žalobcovi   sumu 209.351,50 Sk s 22 % úrokom z omeškania (...) a sťažovateľov 2/ a 3/ zaplatiť žalobcovi sumu 104.675,75 Sk s 22 % úrokom z omeškania (...).

Proti   rozsudku   podali   v zákonnej   lehote   odvolanie   sťažovatelia   1/   -   3/,   pričom Krajský súd v Bratislave odvolaniu vyhovel a rozsudkom zo dňa 16. 01. 2002, v konaní č. 12 Co 238/01, zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   žalobca   dovolanie,   o ktorom   Najvyšší   súd   SR rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   25.   02.   2003,   v konaní   č.   2   Cdo   94/02   tak,   že   rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom. Odvolací   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   vyšetrovacieho   spisu   Okresného riaditeľstva   PZ   v B.,   (...)   pod   ČVS:   ORP-499/Dk-2002-IV-Ka   (...),   v ktorom   bolo jednoznačne preukázané, že žalobca podal odvolanie až dňa 11. 02. 2000, teda po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty, uznesením zo dňa 29. 10. 2003, v konaní č. 10 Co 71/03, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 19. 04. 2001, v konaní č. 9 C 92/97-121, a odmietol odvolanie žalobcu zo dňa 08. 02. 2000 ako oneskorene podané. (...)

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (...). Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 27. 10. 2004, v konaní č. 2 Cdo 119/2004, rozhodol tak, že uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29. 10. 2003, v konaní č. 10 Co 71/03, zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. (...)

Z odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   pritom   jednoznačne   vyplynulo,   že odvolací súd právoplatne meritórne rozhodol o odvolaní žalobcu uznesením zo dňa 07. 06. 2000, v konaní č. 12 Co 77/2000, a nemohol o ňom opätovne rozhodnúť uznesením zo dňa 29. 10. 2003, v konaní č. 10 Co 71/03 a teda, ak raz rozhodol odvolací súd na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu týkajúceho sa včasnosti, resp. zmeškania zákonnej lehoty na podanie odvolania, nie je na základe nových dôkazov a nových skutočností možné rozhodnúť   inak,   a teda   rozhodnutie,   o ktorom   sa   v budúcnosti   zistí,   že   bolo   vydané   na základe   nepravdivých   alebo   neúplných   skutočností,   nie   je   možné   zmeniť,   hoci   takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv a slobôd sťažovateľov 1/ - 3/. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade nie sú dané účinné právne prostriedky nápravy rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré by zabezpečili účinnú ochranu práva na súdnu ochranu sťažovateľov, je podľa nášho názoru v právomoci Ústavného súdu SR začať konanie o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. (...)

Konanie vo veci samej prebieha od podania žaloby dňa 18. 03. 1997, pričom termín prvého pojednávania bol vytýčený po 26 mesiacoch (...). Vo veci samej bolo rozhodnuté dňa 11. 11. 1999. Od tohto dátumu až do 07. 06. 2000 rozhodoval o veci Krajský súd Bratislava, ktorý   vec   vrátil   prvostupňovému   súdu.   Ten   vytýčil   ďalší   termín   pojednávania   až   po 8 mesiacoch (...) a na pojednávaní konanom dňa 19. 04. 2001 rozhodol vo veci. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľov 1/ - 3/ na pojednávaniach v dňoch 14. 11. 2001 a 16. 01. 2002. Po podaní dovolania rozhodol Najvyšší súd SR o dovolaní žalobcu zo dňa 12. 06. 2002 rozsudkom zo dňa 25. 02. 2003, teda po ďalších takmer 8 mesiacoch. Podľa nášho   názoru   tak   došlo   k prieťahom   v konaní   v období   marec   1997   –   december   2004 v rozsahu 42 mesiacov, čo predstavuje 3 roky a 6 mesiacov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

1) Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 119/2004 porušil základné právo sťažovateľov 1/ - 3/ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 10. 2004, v konaní č. 2 Cdo 119/2004.

3) Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 92/97 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 2 Cdo 94/02, porušil základné právo sťažovateľov 1/ - 3/ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že:

-   11.   novembra   1999   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   92/97   rozhodol rozsudkom o nároku žalobcu, ktorým sa od sťažovateľov domáhal vyplatenia 418 703 Sk s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol;

- 8. februára 2000 sa žalobca svojím podaním doručeným okresnému súdu odvolal proti rozsudku z 11. novembra 1999, pričom sťažovatelia vo vyjadrení k odvolaniu namietali, že odvolanie bolo podané oneskorene;

-   7.   júna   2000   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 12 Co 77/00   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 19. apríla 2001 okresný súd opätovne rozhodol vo veci rozsudkom tak, že žalobe vyhovel;

- 18. júna 2001 sa proti rozsudku okresného súdu z 19. apríla 2001 odvolali sťažovatelia;

- 16.   januára   2002   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   Co   238/01   zmenil   odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol;

- proti rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2002 podal žalobca dovolanie;

-   25. februára   2003   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   94/02   rozhodol   o dovolaní žalobcu tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. januára 2002 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie; - 29. októbra 2003 krajský súd konštatujúc, že zrušením jeho rozhodnutia zo 16. januára 2002   nastala   procesná   situácia, „ktorá   navrátila   vec   do   času   bezprostredne   po   podaní odvolania odporcami v I. až III. rade zo dňa 18. júna 2001, ktorí odvolanie (...) smeruje proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. apríla 2001, č. k. 9 C 92/97-121“, uznesením sp. zn. 10 Co 71/03 zrušil rozsudok okresného súdu z 19. apríla 2001 a súčasne odmietol odvolanie žalobcu z 8. februára 2000, pretože bolo podané oneskorene, a zároveň „dospel   k záveru,   že   námietky   odporcov   ohľadom   včasnosti   podania   odvolania navrhovateľa dňa 8. februára 2000 nemožno nezohľadniť“;

- žalobca podal proti uzneseniu krajského súdu z 29. októbra 2003 dovolanie;

- 27. októbra 2004 najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 119/04 zrušil uznesenie krajského súdu z 29. októbra 2003 a vrátil vec krajskému súd na ďalšie konanie;

- podľa zistenia ústavného súdu konanie v predmetnej veci prebieha na krajskom súde pod sp. zn. 10 Co 4/05 a dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z 27.   októbra   2004 v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   Cdo   119/2004,   ktorý   žiadajú   zrušiť,   a o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 92/97 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/02.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 119/2004 z 27. októbra 2004

Sťažovatelia   v súvislosti   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   119/2004 z 27. októbra 2004, ktorý žiadajú zrušiť, namietajú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože sa nestotožňujú so závermi najvyššieho súdu prijatými v napádanom rozsudku, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 71/03 z 29. októbra 2003. Podľa sťažovateľov uvedené uznesenie krajského súdu,   ktoré   najvyšší   súd   zrušil,   bolo   vecne   správne,   pretože   ním   krajský   súd   odmietol odvolanie žalobcu z 8. februára 2000 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 92/97 z 11. novembra   1999   ako   oneskorene   podané.   Týmto   rozhodnutím   z 29.   októbra   2003 krajský súd podľa sťažovateľov po zistení nových skutočností (spáchanie trestného činu ohľadne včasnosti podania odvolania) napravil svoje pochybenie, keď pri svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 12 Co 77/00 zo 7. júna 2000 o tomto odvolaní žalobcu z 8. februára 2000 nebral do úvahy námietky sťažovateľov o jeho oneskorenom podaní.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 131/05).

Ústavný súd pripomína, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 131/05).

Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05). Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V danom prípade sťažovatelia vidia porušenie nimi označeného základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v nesprávnej   interpretácii   príslušných   zákonných   ustanovení (pozri odôvodnenie rozsudku) najvyšším súdom, v dôsledku čoho najvyšší súd rozsudkom sp.   zn.   2   Cdo   119/04   z 27.   októbra   2004   zrušil   podľa   nich   vecne   správne   uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 71/03 z 29. októbra 2003.

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.), po zistení,   že   dovolanie   bolo podané včas   osobou   oprávnenou na   tento procesný   úkon (účastníčkou konania),   skúmal ďalej,   či smeruje proti   takému rozhodnutiu odvolacieho súdu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom.   Dospel   pritom   k   záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a aj opodstatnené.

Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa   dovolanie   účastníka   vždy,   ak rozhodnutie odvolacieho   súdu   alebo   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   trpí   vadou   uvedenou v ustanoveniach § 237 písm. a) až g) O. s. p. V preskúmanej veci práve o taký prípad ide, pretože   odvolací   súd   tým,   že   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   19. apríla 2001 č. k. 9 C 92/97-121 a odmietol odvolanie žalobkyne, ako oneskorene podané odňal tejto účastníčke konania možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.].

Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Tak isto, podľa § 170 ods. 1, 2 O. s. p., súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu,   len   čo   bolo   doručené,   a   ak   netreba   doručovať,   len   čo   bolo   vyhotovené. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je však súd viazaný.

Výnimky zo zásady viazanosti súdu svojím rozhodnutím, a teda z požiadavky stability už judikovaných právnych vzťahov, zákon ojedinele ustanovuje. Tak ustanovenie § 164 O. s. p. oprávňuje súd na to, aby (kedykoľvek i bez návrhu) opravil v rozsudku, a podľa § 167 ods. 2 O. s. p. nepochybne aj v uznesení, chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti.   Ďalšie   výnimky   zo   zásady   vnútornej   viazanosti   súdu   svojím   rozhodnutím stanovuje zákon len v prípadoch, v ktorých by sa jej striktné uplatnenie dostalo do rozporu so špecifickou povahou jednotlivých druhov konaní (porovnaj § 163, § 173 ods. 2, § 190 a § 199 O. s. p.). Žiadne iné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neumožňuje súdu, aby na základe neskorších zistení, ktoré sú iné, než z ktorých vychádzal pri svojom skoršom rozhodnutí, prehodnotil svoje skoršie rozhodnutie prijaté v určitej otázke a túto otázku posúdil inak.

Odvolací súd na nariadenom pojednávaní 7. júla 2000 (správne 7. júna 2000 pozn.) vyhlásil uznesenie, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie;   písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   potom   doručené   účastníkom   konania, resp. ich zástupcom. Odvolací súd tak rozhodol po tom, ako na základe ním doplneného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa včas. Námietku žalovaných, že žalobkyňa podala odvolanie oneskorene, považoval za bezdôvodnú, „nakoľko rozhodujúca poštová pečiatka bola nezameniteľne dosvedčujúca dátum podania odvolania, čo bolo potvrdené i pracovníčkou na tejto pošte, (...)“.

Uznesením   odvolacieho   súdu   zo   7. júna 2000   sp.   zn.   12 Co 77/2000   bolo   teda právoplatne meritórne rozhodnuté o odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa z 11. novembra 1999 č. k. 9 C 92/97-55. O tomto opravnom prostriedku preto odvolací súd nemohol opätovne rozhodnúť (zásada ne bis in idem) dňa 29. 10. 2003. Ak napriek tomu, svojím uznesením z 29. októbra 2003 sp. zn.10 Co 71/03 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa z 19. apríla 2001 č. k. 9 C 92/97-121 a odmietol odvolanie žalobkyne „zo dňa 8. 2. 2000 č. l. 61, 62“, odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. podľa ustálenej súdnej judikatúry. O postup, odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom, ide tiež v prípade, že súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené (porov. rozh. č. 23/1994 zb. rozh. a stanovísk súdov SR ap.).

Na túto vadu dovolací súd bol povinný prihliadnuť, i keď nebola výslovne namietaná v dovolaní (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.). Zistená vada je zároveň dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil podľa § 243b ods. 1 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.).»

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovateľmi   napádaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje (I. ÚS 131/05).

Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   najvyššieho   súdu   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 92/97 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/02

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na krajskom súde, kde pokračuje konanie v predmetnej veci, zistil, že:„1) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 94/02 z 25. februára 2003 bolo doručené právnemu zástupcovi odporcov (sťažovateľov) dňa 25. 04. 2003 (...).

2)   Spis   okresného   súdu   s odvolaním   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu č. k. 9 C 92/97-121   z 19.   apríla   2001   bol   odoslaný   krajskému   súdu   na   rozhodnutie (k sp. zn. 12 Co 238/01) dňa 01. 08. 2001. (...).“

Z uvedeného   vyplýva,   že   od   25.   apríla   2003,   keď   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľov doručené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/02, a od 1. augusta 2001, keď bol spis okresného súdu sp. zn. 9 C 92/97 odoslaný na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 21. februára 2005, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou namietajú postup okresného súdu v konaní sp. zn. 9 C 92/97 a postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 Cdo 94/02, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol už na jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2005