znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 270/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8,Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Bobák,   Bollová   a spol.,   s.   r.   o.,Dr. Vladimíra   Clementisa   3222/10,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľaa advokáta JUDr. Miroslava Bobáka, vo veci namietaného porušenia jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľačl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 53/2014 z 30. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Orange   Slovensko,   a.   s.   (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného právapodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 53/2014z 30. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľka, argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, namieta porušenieňou   označených   práv   (bod   1)   dovolacím   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.4 Obdo 53/2014   z   30.   januára   2015,   ktorým   najvyšší   súd   uznesenie   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 a uznesenieOkresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   24   Cb   245/2011-344z 12. marca   2013   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Ako   ďalejsťažovateľka   uvádza, „...   Najvyšší   súd   SR   sa   v   odôvodnení   uznesenia   zaoberal predovšetkým a výlučne prípustnosťou dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku   (OSP).   Túto   prípustnosť   založil   na   právnom   závere,   že   rozhodnutím prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie zastavené v zmysle § 141a OSP, bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR súd prvého stupňa mal v konaní pokračovať bez vydania uznesenia o zastavení konania, hoci to konajúcemu súdu v prípade nezloženia preddavku na trovy konania v ustanovenej lehote ustanovenie § 141a OSP ukladá, a to s poukazom na proporcionálnu rovnováhu medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku na trovy konania a právom žalobcu na prístup k súdu. Najvyšší súd považoval aplikáciu ust. § 141a OSP, kedy súd po uplynutí najvyššie prípustnej zákonnej lehoty na zloženie preddavku, v ktorej preddavok žalobcom zložený nebol, konanie zastaví, za prísne formálnu, a to aj napriek tomu, že znenie tejto procesnej normy čo do maximálnej dĺžky lehoty a následného postupu súdu je kogentné.“.Základ   tvrdenia   sťažovateľky   v kontexte   uvedeného   spočíva   v argumentácii,   žestanovená maximálna 60-dňová lehota na zaplatenie preddavku na trovy konania je lehotouobligatórnou, ktorú nie je možné prekročiť, resp. predĺžiť.

3.   V podanej   sťažnosti   preto   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodolo dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a abynásledne vydal nález o porušení jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.4 Obdo 53/2014 z 30. januára 2015, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a priznaljej náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Ústavný   súd   sa   primárne   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   predpokladymeritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti,   a   dospel   k záveru,   že   ide   o   zjavneneopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedenéustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomutosúdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhurozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúťbez   ďalšieho,   len   na   základe   priebehu   namietaného   konania   či   na   základe   obsahunapadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnejsťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, aknapadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietanýmvadám   konania,   ktoré   jeho   vydaniu   predchádzalo,   spôsobilé   porušiť   základné   právaa slobody sťažovateľky, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

7.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnenýpreskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

8. Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontroluzlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnýmisúdmi   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právacha slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveňtiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoréneboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

9. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomocivšeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a jenáležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je ibapreskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných princípov,čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdusvojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorovvšeobecných súdov.

10. Na posúdenie ústavnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 53/2014z 30. januára 2015 považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súdzdôvodnil napadnuté uznesenie, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavnéhosúdu   bolo   zistiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení   a aplikovanýchprávnych   predpisov,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   nazistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavnépochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

11.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   preskúmal   dovolaním   napadnutéuznesenie krajského súdu č. k. 1 Cob 156/2013-362 z 30. mája 2014 v rozsahu, v akom boloprípustné   dovolanie,   a náležitým   spôsobom   sa   vysporiadal   s dovolacím   dôvodom,keď dospel k tomuto záveru:

„... v prejednávanej veci bolo konanie v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 OSP zastavené, preto bolo potrebné posúdiť, či v predmetnej veci existovali dôvody na takýto postup súdu (zastavenie konania), alebo či mal súd v konaní pokračovať....

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 24 Cb 245/2011-336 z 11.12.2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 7 019,61 eur do 60 dní od doručenia uznesenia na jeho účet a zároveň túto povinnosť uložil aj žalovanému. Rozhodol tak na návrh žalovaného, ktorý bol súdu doručený 07.12.2012 (č. l. 334)   a   po   zistení,   že   u   žalobcu   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   uloženie   takejto povinnosti, keď u žalobcu nezistil predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa ust. § 138 OSP v celom rozsahu a žalobca si podanou žalobou uplatnil právo na zaplatenie sumy 140 392,20 eur (t. j. sumy presahujúcej 400-násobok sumy životného minima). Toto uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   20.12.2012.   Podľa   záznamu   o   zložení   (č.   l.   339) žalovaný zložil preddavok na trovy v sume 7 019,61 eur dňa 15.01.2013. Žalobca zložil sumu 7 019,61 eur na účet súdu dňa 20.02.2013, a preto súd prvého stupňa uznesením z 12.03.2013   s   poukázaním   na   ustanovenie   §   141a   ods.   1   OSP   konanie   zastavil. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaný preddavok na trovy konania v určenej lehote   zložil   a   tento   zložil   aj   žalobca   po   uplynutí   súdom   určenej   lehoty   ale   pred rozhodnutím súdu prvého stupňa o zastavení konania.

Účelom, ktorý zákonodarca sledoval zavedením ustanovenia § 141a do Občianskeho súdneho   poriadku   bolo   zabrániť   tzv.   šikanóznym   žalobám   v   sporoch,   v   ktorých   je uplatňovaná vyššia peňažná suma. V týchto odporca (žalovaný) platí trovy konania (napr. odmenu advokáta) zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ (žalobca) jeho trovy neuhradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja   konania   napr.   postúpi   pohľadávku   na   inú   osobu,   u   ktorej   nie   je   zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Inštitút preddavku na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo najväčšej miere.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného a rešpektovania zmieneného účelu zákona, súd musí pri interpretácii ustanovenia § 141a OSP dbať aj o to, aby bola zachovaná primeraná (proporcionálna) rovnováha medzi uvedenou legitímnou regulačnou funkciou preddavku a právom žalobcu (navrhovateľa) na prístup k súdu. Súd musí prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou   plynulého   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   pred   neuváženým,   prípadne šikanujúcim výkonom práva. Citované ustanovenie § 141a OSP má zabrániť šikanóznym žalobám ale na druhej strane nemožno žalobcovi, ktorý uhradil preddavok na trovy konania a prejavil tak záujem pokračovať v konaní, brániť v prístupe k súdu. Tým, že preddavok na trovy konania, výška ktorého nie je zanedbateľná, žalobca zložil pred rozhodnutím súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie tohto preddavku, súd prvého stupňa nesprávne   prísne   formálne   aplikoval   ustanovenie   sledujúce   ochranu   žalovaného   pred prípadnou šikanóznou žalobou a odňal tak možnosť žalobcovi konať pred súdom. Odvolací súd potvrdením rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania uvedenú procesnú vadu konania neodstránil.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca dôvodne namietal, že rozhodnutím odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu, ktorým bolo konanie zastavené mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP). Súd prvého stupňa mal v konaní riadne pokračovať.

Výskyt   niektorej   z   procesných   vád   uvedených   v   §   237   OSP   je   zo   zákona   vždy dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu,   vydanému   v   konaní postihnutom touto vadou. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie, vydané v takomto konaní, nemôže byť považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto na základe vyššie uvedených skutočností podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 3 OSP a § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou, dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ako   aj   rovnakou   vadou   konania postihnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

12. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

13. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospelk záveru,   že   najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľky,správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom,ktorý   neodporuje   ich   zneniu,   účelu   ani   označeným   článkom   ústavy.   Nezistil   žiadneskutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto uznesenie označiť za nezlučiteľnés ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmisúdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Z uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinnásúvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľky   a postupom   najvyššieho   súdupri rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o porušenísťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnymnázorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, ústavnejnekonformnosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

14. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo   možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam,   pričomv konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

15.   Z hľadiska   posúdenia   ústavnosti   všeobecným   súdom   aplikovaného   právnehozáveru ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktneodôvodnil a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolaťpochybnosť o tomto odôvodnení z ústavného hľadiska.

16.   Keďže   s ohľadom   na uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutérozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s tvrdeným   porušenímoznačených práv sťažovateľky, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015