znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 270/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Z., a Ing. F. M., B., zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 39 K 2/2003 z   18.   októbra   2011   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 104/2011 z 31. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., a Ing. F. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Z. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“ alebo „úpadca“), a Ing. F. M., B. (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 39 K 2/2003 z 18. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Obo   104/2011   z 31.   januára   2012   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na majetok sťažovateľa v prvom rade bol uznesením krajského súdu č. k. 39 K 2/2003-Ga z 2. júla 2003, právoplatným 18. februára 2004, vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie je v súčasnosti v štádiu prípravy rozvrhového uznesenia na realizáciu rozvrhu výťažku zo speňaženého majetku úpadcu.

Návrhom doručeným krajskému súdu 10. januára 2011 úpadca navrhol, aby krajský súd zrušil konkurz na jeho majetok podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) z dôvodu, že nie sú splnené predpoklady na vedenie konkurzného konania na majetok úpadcu.

Krajský súd napadnutým uznesením z 18. októbra 2011 zamietol návrh úpadcu – sťažovateľa   v   prvom   rade   a   na   jeho   odvolanie   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením z 31. januára 2012 potvrdil uznesenie krajského súdu.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   uznesením krajského súdu   a jemu predchádzajúcim   postupom, ako aj uznesením   najvyššieho   súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Porušenie svojich práv vidia v nesprávnych skutkových a právnych záveroch oboch súdov.

K dôvodom sťažnosti sťažovatelia uviedli:„S poukazom na zámer rozšíriť obchodné aktivity uzavreli dňa 18. 11. 1999 D., spol. s. r. o., A., s. r. o. a B. družstvo… Dodatok č. 1 k stanovám B. o vzájomnej obchodnej spolupráci.   Takto   združené   družstevné   spoločnosti   či   už   jednotlivo   alebo   po   skupinách alebo v celosti sa nikdy nestali účastníkmi právoplatného a vykonateľného konkurzného konania a ani nedošlo k tomu, že by ktorýkoľvek z týchto troch družstevných účastníkov svoj majetok a majetkové práva, či už v celosti alebo z časti, poskytol do vlastníctva inej tretej osobe.   Právny   režim   družstevného   podnikania   sa   aj   naďalej   riadil   základnými ustanoveniami   družstevného   podnikania   podľa   §§   221   a   nasl.   zákona   č.   513/1991   Zb. Obchodný zákonník. Napriek tomu Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 2. júla 2003 pod č. k. 39K 2/2003-Ga vyhlásil konkurz na A., s. r. o. a ďalších jeho spoločníkov, ktorý sa stal právoplatný dňom 18. februára 2004, nakoľko NS SR dňa 16. decembra 2003 pod č. k. 5 Obo 294/03 potvrdil, že dôvody a predpoklady pre konkurzné konanie boli splnené. Ani následne na predložené opakované návrhy na zrušenie takéhoto nezákonného postupu ani Krajský súd v Banskej Bystrici, ani NS SR svoje nezákonné rozhodnutia nezrušili, hoci zjavne zistili, že v oboch týchto súdnych konaniach nebolo zistené, kto je vlastníkom tohto majetku a kto je štatutárnym orgánom, ktorý ho spravuje, ale hlavne, že osoby, ktoré sa na takýchto aktivitách podieľali neboli v nijakom právnom vzťahu voči ani jednému z troch účastníkov majetku, o ktorom tieto súdy rozhodovali a nebolo ani zistené, či vôbec a ktoré z týchto spoločností naplnili skutočnosti podmieňujúce dôvody pre vyhlásenie konkurzného konania tak ako boli stanovené v aktuálnom konkurznom zákone. Napriek tomu všetok tento majetok bol zhabaný a kriminálnym spôsobom odpredaný firme A., a. s… Sťažovateľom do dnešného dňa nebola dosiaľ poskytnutá kúpna zmluva, ani odplata za zabranie 1.050 ks akcií v hodnote 35.700,- EUR, hoci vlastnícky patrili akcionárom,   ktorí boli zapísaní v knihe   akcionárov   spoločnosti   DRUKOS,   a.   s.   Tento   protiprávny   stav   trvá   dodnes   a vlastníkom tohto majetku nebola poskytnutá žiadna možnosť, aby príslušné súdy po riadnom preskúmaní skutkového stavu v tejto záležitosti mohli spravodlivo vo veci rozhodnúť, a preto skrivodlivý stav v tejto veci vyžaduje nápravu, ktorej sa dovolávame touto ústavnou sťažnosťou, a to aj s poukazom na nález ÚS SR č. k. PL. ÚS 11/96 zo dňa 4. marca 1998...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1) naše právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,

2) naše právo v prístupe k súdu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené,

3) naše právo, aby naša vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov, tak aby sme sa mohli vyjadriť k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,

4) naše právo slobodne podnikať na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej   ekonomiky,   ku   ktorému   sa   SR   zaviazala   ho   chrániť   a   podporovať   v   rámci hospodárskej súťaže podľa čl. 55 odst. 1, 2 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,

5) právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR bolo porušené, a to konaním Krajského súd v Banskej Bystrici spis. zn. 39K/2/2003 a Najvyššieho súdu SR spis. zn.: 3 Obo 104/2011...

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR:

1) zrušil… v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 39K/2/2003 zo dňa 18. októbra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn.: 3 Obo 104/2011 zo dňa 31. januára 2012

2)... vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

3)... A. s. r. o. a Ing. F. M. priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 324,20 EUR, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   uznesením   krajského   súdu a uznesením najvyššieho súdu a ich postupom v konaní o návrhu sťažovateľa v prvom rade na zrušenie konkurzu vyhláseného a vedeného krajským súdom pod sp. zn. 39 K 2/2003 na jeho majetok boli porušené nimi označené základné a iné práva v dôsledku nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci   a   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záverov vyslovených v napadnutých uzneseniach.

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa v druhom rade

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v   druhom   rade   ako   konateľ   úpadcu   – sťažovateľa   v   prvom   rade   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania   vedeného   krajským súdom pod sp. zn. 39 K 2/2003 a nebol ani navrhovateľom, pokiaľ ide o návrh na zrušenie konkurzu, o ktorom rozhodoval krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd napadnutými uzneseniami, a preto je objektívne vylúčená možnosť porušenia označených práv   sťažovateľa   v   druhom   rade   postupom   a napadnutými uzneseniami krajského   súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba, ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa v prvom rade uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu   a   jemu predchádzajúceho   postupu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   ktorý sťažovateľ v prvom rade aj využil, a uznesenie a postup krajského súdu boli preskúmané v odvolacom   konaní   najvyšším   súdom.   Preto   vo   vzťahu   k   preskúmavaniu   uznesenia a postupu krajského súdu nie je daná právomoc ústavného súdu a z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v prvom rade v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru sťažovateľa v prvom rade uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý proces   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky   vychádzal   zo   zistenia,   že   úpadca   navrhol   zrušiť   konkurz   vyhlásený   na   jeho majetok podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV z dôvodov, že úpadca nebol ku dňu vyhlásenia konkurzu a ani teraz nie je v predĺžení, je platobne schopný. Súd prvého stupňa návrh úpadcu na zrušenie konkurzu zamietol z dôvodov, že nie sú splnené dve základné podmienky pre   zrušenie   konkurzu,   a   to   neexistencia   aspoň   dvoch   veriteľov   úpadcu   a   neexistencia úpadku vo forme platobnej neschopnosti.

Podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV, súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo k potvrdeniu   núteného   vyrovnania,   ak   zistí,   že   nie   sú   predpoklady   pre   konkurz. Za predpoklady pre konkurz je treba považovať najmä existenciu úpadku, vrátane existencie viacerých veriteľov, voči ktorým má dlžník záväzky po lehote splatnosti a súčasne nie je schopný tieto záväzky plniť (§ 1 ods. 2 a 3). Nie je sporné, že odvolateľ (úpadca) sa domáha zrušenia   konkurzu   s   argumentáciou,   že   tu   nie   sú   predpoklady   pre   konkurz.   Takéto rozhodnutie   však   prichádza   do   úvahy,   len   pokiaľ   po   vyhlásení   konkurzu   bude   zistené, že úpadca v úpadku nie je. Takáto situácia tu však nenastala, pretože je nesporné, že svoje pohľadávky voči úpadcovi prihlásilo viacero veriteľov takže absenciu úpadku nemožno mať za zistenú.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že po rozhodnutí súdu dňa 01. júna 2004 sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie. Do prieskumného pojednávania sa prihlásilo celkom 480 veriteľov s uplatnenou sumou 229 503 516 Sk, pričom z predloženej konečnej správy vyplýva, že suma určená na uspokojenie ostatných veriteľov je vo výške 1 078 991,06   eur   (32 505 684,67   Sk).   Nesúhlas   úpadcu   s   prihlásenými   pohľadávkami pritom nemá v zmysle ust. § 23 ods. 1 ZKV pre ich zistenie v konkurze žiadny význam. Súd pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   zrušenie   konkurzu   pritom   nemôže   predbežne   posudzovať pravosť riadne prihlásených pohľadávok, pretože takéto oprávnenie zákon (§ 23, 24 ZKV) zveruje len správcovi konkurznej podstaty a ostatným konkurzným veriteľom a v prípade popretia pohľadávok v prieskumnom konaní tiež súdu, ktorý o dôvodnosti popretia bude rozhodovať v incidenčnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nie sú dané podmienky pre zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV. Na tomto závere nemôže za situácie,   keď bol   konkurz vyhlásený   z dôvodu insolvencie,   nič   zmeniť   ani úpadcovo tvrdenie o výške jeho majetku.

Na základe uvedeného sa odvolací súd sa stotožnil v plnom rozsahu s rozhodnutím súdu prvého stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ho ako vecne správne potvrdil.“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a jemu predchádzajúceho postupu   ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postup   pri   zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup a uznesenie   najvyššieho   súdu   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v prvom rade v jeho odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa v prvom rade na zrušenie konkurzu, svoje závery   ústavne akceptovateľným spôsobom   zdôvodnil, t.   j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ v prvom rade sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v prvom rade v sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu a ani ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na vyslovenie porušenia jeho základného   práva   na   právnu   pomoc   v   namietanom   konaní podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu.

Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ v prvom rade namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ v prvom rade neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by mohla nasvedčovať možnosti porušenia označených práv.

V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu a v súlade s § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov, pokiaľ sťažovateľ uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   konaní   o   sťažnosti   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov.

Zo sťažnosti nevyplýva, že predsedovi najvyššieho súdu bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní sťažovateľom v prvom rade.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v prvom rade nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti prieťahom v konaní na najvyššom súde a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľa   v prvom   rade   uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Keďže   namietaným   postupom a uznesením krajského súdu neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   55   ods.   1   a   2   ústavy sťažovateľa   v prvom   rade   uznesením   najvyššieho   súdu   a jemu   predchádzajúcim postupom

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Ústavný súd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy vyjadrujú podstatu a zásady fungovania hospodárstva Slovenskej republiky a nejde o úpravu základných   práv   a   slobôd.   Ide   o   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedeného ústavný súd   podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012