znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 270/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 237/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011 doručená sťažnosť M. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 237/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «... 16. 2. 2009 bola Okresnému súdu Tmava (ďalej   len   „okresný   súd“)   doručená   žaloba   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným   postupom,   vo   veci   účastníkov   sťažovateľ   c/a   Slovenská   republika,   zastúpená Ministerstvom vnútra SR... Konaniu bola pridelená sp. zn.: 18C/26/2009.

Meritom žalobného návrhu bolo uplatnenie sťažovateľovho nároku na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   zo   strany...   KR   PZ   v   Trnave...   a   jeho nadriadených   orgánov   –   Prezídia   policajného   zboru   a   Ministerstva   vnútra   SR   počas sťažovateľovho štúdia na P. (ďalej len „P.“)...

Základom právnej argumentácie sťažovateľa v žalobnom návrhu bolo neposkytnutie inej   právnej   pomoci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   zo   strany   orgánov   kompetentných vykonávať   dozor   nad   činnosťou   subjektov,   ktorých   činnosť   bola   v rozpore   so   zákonom č. 379/1997 Z. z...

Zo skutkového stavu je zrejmé, že tieto subjekty trvalé porušovali ustan. § 45 ods. 2 na akademickej pôde vysokej školy práve z dôvodu, aby prinútili sťažovateľa k uzavretiu obchodnej   (inominátnej)   zmluvy   so   spol.   K...   čím   zároveň   nezákonným   spôsobom obmedzovali jeho základné právo... na vzdelanie.

Najpresvedčivejším dôkazom o neefektívnej činnosti KR PZ v Trnave ako správneho orgánu je kontrola vykonaná v priestoroch spol. K., s. r. o. Pracovníci kontrolného orgánu neodhalili porušovanie ustan. § 45 ods. 2 zákona č. 379/1997 Z. z. z dôvodu, že v ten deň v týchto   priestoroch,   ktoré   slúžia   zároveň   ako   Konzultačné   stredisko   P.,   sa   nekonali prednášky pre študentov. Práve pre takýto prípad zaslal sťažovateľ vo svojich podnetoch aj fotografie preukazujúce protiprávnu činnosť pracovníkov tejto spoločnosti.

Zo skutkového stavu je zrejmé, že KR PZ v Trnave mohlo v danom prípade účinne a efektívne chrániť jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku len v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, t. j. vypočutím sťažovateľa.

Tvrdenie   odvolacieho   súdu   v   tom   zmysle,   že:   „...   bolo   výlučne   v kompetencii univerzity, aby ma zabezpečila vstup do týchto priestorov, tak za účelom výučby, ako aj vykonávania zápočtových skúšok“ je z právneho hľadiska neprijateľné...

Kontrolným orgánom voči protiprávnym postupom príslušníkov OO PZ v Galante a voči pracovníkom vykonávajúcim činnosti podľa zákona č. 379/1997 Z. z. bolo v danom prípade KR PZ v Trnave, resp. ministerstvo vnútra. Zo žiadneho zákona nevyplývajú pre univerzitu   kontrolné   a   sankčné   právomoci   voči   vyššie   spomenutým   subjektom,   hoci   sa jednalo o akademickú pôdu.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   jedinými   orgánmi,   ktoré   disponovali   právnymi prostriedkami   na odstránenie   porušovania   §   45   ods.   2   zákona   č.   379/1997 Z.   z.,   bolo v prvom   rade   KR   PZ   v   Trnave   –   úsek   SBS   a   následne   po   jeho   nečinnosti   Prezídium policajného zboru SR v zmysle uplatnenia devolúcie kompetencie, resp. ministerstvo vnútra SR. Vo vzťahu k predbežnému opatreniu sťažovateľ uvádza výrok II. ÚS 222/04: „Podľa právneho názoru Ústavného súdu, rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné   opatrenie   v   súdnom   konaní   možno   predovšetkým   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, I, ÚS 46/00)“. Per   analogiam   možno   označiť   rozhodovanie   a   rozhodnutie   o   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia v správnom konaní za súčasť sťažovateľovho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože zákon o správnom konaní spadá do rámca   zákonov   vykonávajúcich   postup   pri   poskytovaní   inej   právnej   pomoci   zo   strany orgánov verejnej moci.

Stotožnenie   sa   s   odôvodnením   rozsudku   odvolacieho   súdu   by   znamenal   stav, v ktorom sa základné práva a slobody sťažovateľa stávajú iluzórnymi.»

Vo veci rozhodol Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 18 C 26/2009-137 z 12. apríla 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 237/2010-161 z 30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že krajský súd sa stotožnil «... s argumentáciou prvostupňového rozsudku, najmä s tvrdením v tom zmysle, že: „V otázke postavenia žalobcu (...), bolo sankčnej povahy a jeho účastníkom bol preto výlučne subjekt, ktorému sa sankcia ukladala, keďže (...)“.

S týmto odôvodnením odvolacieho súdu sa nemožno z právneho hľadiska stotožniť. Sťažovateľ v žalobnom návrhu rozsiahlou právnou argumentáciou... poukázal na to, že až do   začiatku   sankčnej   časti   konania   mal   postavenie   účastníka   konania.   Sťažovateľ nenamietal, že v sankčnej časti mal postavenie účastníka konania.

Ohľadom nevypočutia jeho osoby ako podávateľa podnetov a študenta, ktorému bolo zo strany pracovníkov spol. K. a aj zo strany príslušníkov OO PZ v Galante bránený vstup na akademickú pôdu vysokej školy, sa nemožno stotožniť s odôvodnením odvolacieho súdu v tom zmysle,   že: „...pre správne konanie je vo všeobecnosti charakteristický priebeh na základe písomných podkladov, kde sa zväčša nevyžaduje, aby sa vec prejednávala ústnou formou“.

Takéto tvrdenie odvolacieho súdu znamená stotožnenie sa s neefektívnou kontrolnou činnosťou kompetentných orgánov. Tieto mali v prvom rade zákonnú povinnosť chrániť právo a právom chránený záujem sťažovateľa podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok).

Z vyššie uvedeného dôvodu neobstojí preto v danom prípade tvrdenie odvolacieho súdu   na   nemožnosť   autoritatívneho   zásahu   správneho   orgánu   v   prospech   sťažovateľa z dôvodu,   že:   „...osobitný   zákon   č.   379/1997   Z.   z.   v   §   69   –   72   neposkytuje   ochranu právamtretích osôb“.

Sťažovateľova   žiadosť   o   vydanie   predbežného   opatrenia   podľa   §   43   zákona o správnom konaní sa neposudzuje podľa vyššie citovaného osobitného zákona.

Zákon   č.   71/1967   Zb.   v   §   1   pozitívne   vymedzuje   rozsah   pôsobnosti   správneho orgánu. V danom prípade predmetom jeho rozhodovania mala byť ochrana subjektívneho práva   sťažovateľa.   Ako   vyplývalo   z   jeho   podnetov,   jednalo   sa   o   právo   na   vzdelanie zakotvené v čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   ako   nositeľ   tohto   práva   chráneného   Ústavou   Slovenskej   republiky   sa domáhal u správneho orgánu odstránenia porušovania svojho práva na vzdelanie zo strany spol.   K.   a pracovníkov   S.   vzhľadom ku skutočnosti,   že   tento mal kompetencie   a najmä povinnosť na odstránenie protiprávneho stavu aj na základe osobitného zákona.

V správnom konaní je subjektívne právo podávateľa podnetu takmer vždy zviazané so subjektívnou povinnosťou iného subjektu. V danom prípade bolo sťažovateľovo právo na vzdelanie v relevancii s povinnosťou vyššie uvedených subjektov vykonávajúcich činnosti podľa   zákona   č.   379/1997   Z.   z.   neporušovať   §   45   ods.   2   tohto   zákona.   Zákonodarca koncipoval toto ustanovenie práve z dôvodu zabránenia zneužívania činnosti súkromných bezpečnostných služieb a väčšej ochrany základných práv a slobôd občanov v praxi. Keďže   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vychádza   taktiež   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   čím   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   zásadne poprel ich účel a význam, možno v zmysle judikátu ústavného súdu I. ÚS 48/2002 hovoriť o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu.

Odôvodnenie   odvolacieho   súdu   pri   posudzovaní   aplikácie   príslušných   zákonov v danom prípade nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom. Z tohto dôvodu možno považovať   konanie   pred   týmto   súdom   za   nenaplnenie   sťažovateľovho   práva   na   súdnu ochranu.

Conditio   sine   qua   non   v   materiálnom   právnom   štáte   je   dôsledné   dodržiavanie kompetencií orgánov verejnej moci. Túto zásadu vyjadril ústavný súd už skôr v judikáte II. ÚS 62/1998:

„V   právnom   štáte   právny   poriadok   nechráni   štátnu   moc   pred   občanmi.   Právny poriadok   v   právnom   štáte   určuje   postup   orgánov   verejnej   správy   tak,   aby   neboli porušované práva občanov“.

Je   zrejmé,   že   orgány   štátnej   správy   (KR   PZ   v   Trnave   –   úsek   SBS,   PPZ   SR v Bratislave a MV SR) neposkytli sťažovateľovi inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nadväzne na to možno rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v konaní pred Okresným súdom Trnava, sp. zn. 18C/26/2009 a v konaní pred Krajským súdom v Trnave, sp. zn. 10Co/237/2010, založenú na nesprávnej aplikácii príslušnej právnej normy označiť za rozpornú s ústavným právom sťažovateľa na súdnu ochranu...

Sťažovateľ   žiada   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000,- EURO...».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   majetok   podľa   čl.   1   Protokolu   č.   1 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní sp. zn. 10Co/237/2010 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/237/2010-161 zo dňa 30. marca 2011. Zároveň vec vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie a prikazuje mu konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,- EUR vyjadrenej v peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Protokolu   1   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Túto   sumu je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave je povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   poskytnuté   právne   služby   vo   výške   261,82   EUR (za 2 úkony   právnej   služby   2   x   123,50   €   –   prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   ústavná sťažnosť,   2   x 7,41   €   režijný   paušál),   na   účet   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov   od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v postupe krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   16.   februára   2009   domáhal náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   Krajského   riaditeľstva Policajného   zboru   v   Trnave,   oddelenia   súkromných   bezpečnostných   služieb   (ďalej   len „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-146-14/SBS-2005 na základe podnetov   sťažovateľa   pre   účely   preverenia   postupu   pracovníkov   a   riaditeľa   obchodnej spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   a   to   tým,   že   krajské   riaditeľstvo   so   sťažovateľom   nekonalo v správnom konaní ako s účastníkom konania a nevydalo v zmysle § 43 Správneho poriadku predbežné   opatrenie,   ktorým   by   prikázalo sťažovateľovi   umožniť vstup   na   akademickú pôdu vysokej školy, ktorá sa nachádza v objekte obchodnej spoločnosti K., s. r. o. O veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 26/2009 z 12. apríla 2009.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku,   ktorým   potvrdil rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v plnom rozsahu odkázal na rozsudok okresného súdu, s ktorého skutkovými zisteniami a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení sa stotožnil.

V   relevantnej   časti   rozsudku   okresného   súdu   sa   uvádza: „V   otázke   postavenia navrhovateľa   v   predmetnom   konaní   sa   súd   po   prešetrení   zistených   skutočností   dospel k záveru,   že   navrhovateľ   nemal   postavenie   účastníka   konania   v   zmysle   ustanovení Správneho poriadku,   nakoľko išlo o konanie podľa osobitného predpisu,   bolo sankčnej povahy a jeho účastníkom bol preto výlučne subjekt, ktorému sa sankcia ukladá, keďže zákon č. 379/1997 Z. z. v ust. § 69 – §72 neumožňuje autoritatívny zásah orgánov štátu, ktorého   cieľom   by   bola   ochrana   práv   tretích   osôb,   čím   nedošlo   zo   strany   KR   ZP   SR k opomenutiu práv navrhovateľa, ktorý sa v tomto sankčnom konaní považoval nesprávne za účastníka konania, pričom ale práve túto skutočnosť použil ako hlavný argument na preukázanie nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci...

Pokiaľ ide o otázku porušenia akademických práv navrhovateľa v spojení s podaním návrhu na vydanie predbežného opatrenia adresovaného KR PZ Trnava s cieľom zabrániť pracovníkom spoločnosti K.   s.r.o.   v ich   porušovaniu   súd konštatuje,   že je   nepochybné, nakoľko   spoločnosť   je   detašovaným   pracoviskom   Právnickej   fakulty   Univerzity Komenského v Bratislave a navrhovateľ sa v nej mal zúčastňovať štúdia, že bolo výlučne v kompetencii   univerzity  ,   aby   mu   zabezpečila   vstup   do   týchto   priestorov   tak   za   účelom výučby ako   aj vykonania   zápočtových   skúšok.   Práve   univerzite   mali byť   adresované   aj podnety na prípadnú nápravu stavu, ktorý mal podľa navrhovateľa za následok porušenie jeho práva na vzdelanie, a preto v časti porušenia akademických práv navrhovateľa má súd za to, že aktívne legitimované je Ministerstvo školstva SR – Univerzita Komenského, ktorá jediná   má   povinnosť   vytvoriť   dostatočné   a   rovnocenné   podmienky   na   štúdium   všetkým svojim prijatým študentom v rámci jednotlivých odborov na príslušných fakultách. Pri   posúdení   uplatnenej   náhrady   škody   súd   vychádzal   z   citovaných   ustanovení zákona   č.   514/2003   Z.   z.   Nesprávnym   úradným   postupom   sa   zakladá   objektívna zodpovednosť   štátu   (bez   ohľadu   na   zavinenie),   ktorej   sa   nemožno   zbaviť,   ale   ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pretože úradný   postup   nie   je   spravidla   možné   právnym   predpisom   upraviť   do   najmenších podrobností   tak,   aby   zahŕňal   všetko,   čo   je   potrebné   pri   výkone   právomoci   príslušného orgánu   vykonať,   treba   správnosť   úradného   postupu   posudzovať   aj   z   hľadiska   účelu, k dosiahnutiu   ktorého   postup   príslušného   orgánu   smeruje.   K   nesprávnemu   úradnému postupu dochádza aj pri rozhodovacej činnosti, k čomu v kontexte tohto konania došlo v rozhodnutí KR PZ č. p. KRP PZ č. 11/SBS zo dňa 21. 11. 2005 (rozhodnutie o uložení pokuty spoločnosti K. s. r. o. vo výške 5 000,- Sk, ktoré bolo zrušené protestom prokurátora Krajskej prokuratúra v Trnave pre procesné chyby), pričom ale z odôvodnenia protestu prokurátora   vyplýva,   že nezákonnosť   predmetného   rozhodnutia   spočíva   predovšetkým   v tom, že výška uloženej pokuty nebola v odôvodnení rozhodnutia dostatočne odôvodnená v súlade   s ust.   §   72   ods.   1.   zákona   o SBS,   čím   sa   stalo   predmetné   rozhodnutie nepreskúmateľné.

Ak aj teda subsumujeme preukázanú nezákonnosť rozhodnutia KR PZ Trnava č. p. KRP   PZ   č.   11/SBS   zo   dňa   21.   11.   2005   pod   definíciu   nesprávneho   úradného   postupu absentuje v danom prípade príčinná súvislosť nesprávnosti tohto postupu so vzniknutou škodou ktorú si navrhovateľ v konaní uplatňuje, no nebola ním dostatočne preukázaná, čím nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.“

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa   § 17 ods.   2 zákona o zodpovednosti   za škodu   v prípade,   ak iba samotné konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa   §   17   ods.   3   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   výška   nemajetkovej   ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Ako   správne   uvádza   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku,   štát zodpovedá   za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V konkrétnych okolnostiach danej veci však podľa názoru ústavného súdu nie je podstatné, či krajské riaditeľstvo postupovalo správne, keď so sťažovateľom nekonalo ako s účastníkom   konania,   a   ani   to,   či   bolo   povinnosťou   krajského   riaditeľstva   na   základe podnetu sťažovateľa vydať v zmysle § 43 Správneho poriadku predbežné opatrenie, ktorým by prikázalo obchodnej spoločnosti K., s. r. o., umožniť sťažovateľovi vstup do svojho objektu. Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa je zásadnou otázkou skutočnosť, či prípadným nesprávnym úradným postupom krajského riaditeľstva, na ktorý poukazuje sťažovateľ, mu vznikla škoda, ktorú si uplatňuje v sume 9 958,18 €.

Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 18 C 26/2009, z ktorého zistil, že okresný   súd   správne   skonštatoval,   ako   vyplýva   z   citovaného   odôvodnenia   rozsudku okresného   súdu,   že   sťažovateľom   uplatnená   škoda   nebola   ním   dostatočne   preukázaná. Ústavný súd teda konštatuje, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku škode, ktorá   mu   mala   byť   namietaným   nesprávnym   úradným   postupom   krajského   riaditeľstva spôsobená. Z uvedeného dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa tým, či postup krajského riaditeľstva pri vybavovaní podnetu sťažovateľa bolo, alebo nebolo možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   okresný   súd,   resp.   krajský   súd   podľa   názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom.

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť medzi základným právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v   danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení   sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže viesť k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu postupom krajského súdu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu,   avšak   akým   spôsobom   malo   byť   toto   jeho   právo   porušené,   žiadnym   spôsobom neodôvodňuje, pričom ústavný súd žiadne porušenie uvedeného práva nezistil.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   uplatnených   vo   svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011