znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 270/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., Z., a L. N., Z., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. C., T., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru T.   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   ČTS: ORP-76/2001   a   ČVS: OUJP-1121/20-2002, postupom Okresnej prokuratúry T. v konaniach vedených pod sp. zn. Pn 2034/01 a sp. zn. 1 Pv   941/02,   Krajskej   prokuratúry   v   K.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KPt 2790/02, ako aj Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. IV Gn 2221/02 a sp. zn. IV/3 GPt 537/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. a L. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť E. K. a L. N. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Ľ. C., T., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   úradu   justičnej polície   Policajného   zboru   T.   (ďalej   len   „okresný   úrad   justičnej   polície“)   v   konaniach vedených pod sp. zn. ČTS: ORP-76/2001 a ČVS: OUJP-1121/20-2002, postupom Okresnej prokuratúry   T.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. Pn 2034/01 a sp. zn. 1 Pv 941/02, postupom Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. KPt 2790/02, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. IV Gn 2221/02 a sp. zn. IV/3 GPt 537/02.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   oznamovatelia podali 16. februára   2001   okresnej   prokuratúre   trestné   oznámenie   pre   podozrenie zo spáchania   trestných   činov.   Uznesením   okresného   úradu   justičnej   polície   sp.   zn. ČVS: OUJP-1121/20-2002   zo   6. decembra   2002   bolo   podľa   §   160   ods.   1   Trestného poriadku   začaté   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   3 Trestného zákona.   Následne   bolo   uznesením   okresného   úradu   justičnej   polície   sp.   zn. ČVS: OUJP-1121/20-2002 z 30. apríla 2003 podľa § 172 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona zastavené.

Uznesením   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Pv   941/02 z 13.   decembra 2002 bola zamietnutá sťažnosť poškodeného L. N. proti uzneseniu policajného orgánu z 30. októbra 2002 sp. zn. ORP-ČVS 26/2002 o začatí trestného stíhania podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na to, že sťažnosť nie je prípustná. Uznesením okresnej prokuratúry sp.   zn.   1   Pv   941/02   z   21.   mája   2003   bola   zamietnutá   aj   sťažnosť   sťažovateľov proti uzneseniu   vyšetrovateľa   okresného   úradu   justičnej   polície   sp. zn. ČVS: OUJP-1121/20-2002 z 30. apríla 2003, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, z dôvodu, že bola podaná neoprávnenými osobami. Prípisom okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 941/02 z 1. decembra 2004   bolo   sťažovateľovi   L. N.   oznámené, že jeho podnet v   zmysle § 34 ods.   3   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o prokuratúre“)   nebude   prešetrovaný,   keďže   vo   svojich   opakovaných   sťažnostiach a podnetoch neuvádza žiadne nové skutočnosti. Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. Pn 2034/01   z   12.   februára   2002   bola   zamietnutá   sťažnosť   poškodeného   L.   N.   proti uzneseniu policajného orgánu Obvodného oddelenia Policajného zboru   v K. z 28.   mája 2001   sp.   zn.   ČTS:   ORP-76/2001   o   odložení   veci   ako nedôvodná.   Prípisom   okresnej prokuratúry sp. zn. Pn 2326/04 z 20. októbra 2004 bolo sťažovateľovi L. N. oznámené, že jeho   ďalší   opakovaný   podnet   v   zmysle   §   34   ods.   3   zákona   o   prokuratúre   nebude prešetrovaný, keďže neobsahuje žiadne nové skutočnosti.

Prípisom   krajskej   prokuratúry   č.   k.   KPt   2790/02-16   zo   14.   októbra   2003   boli sťažovateľovi L. N. oznámené výsledky prešetrenia postupu orgánov činných v trestnom konaní, pričom krajská prokuratúra sa vecou zaoberala na základe opakovaného podnetu sťažovateľa   L.   N.   Krajská   prokuratúra   nezistila   nijaké   pochybenia   v   postupe   a   konaní orgánov činných v trestnom konaní. Prípisom krajskej prokuratúry č. k. KPt 2790/02-28 z 10. mája 2004 bolo sťažovateľovi L. N. oznámené, že jeho podnet v zmysle § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre nebude prešetrovaný, keďže neobsahuje žiadne nové skutočnosti.

Prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV Gn 2221/02-20 z 30. septembra 2002 bol sťažovateľovi   L.   N.   na   základe   jeho   podnetu   zo   14.   júla   2002   oznámený   výsledok preskúmania uznesenia policajného orgánu Obvodného oddelenia Policajného zboru v K. z 28.   mája   2001   sp.   zn.   ČTS:   ORP-76/2001,   ako aj konania, ktoré   tomuto   rozhodnutiu predchádzalo. Prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 537/02-166 z 18. decembra 2006 bol vybavený ďalší opakovaný podnet sťažovateľov na preskúmanie postupu orgánov činných   v   trestnom   konaní   s   tým,   že generálna   prokuratúra   nezistila   nijaké   pochybenie orgánov činných v trestnom konaní. Následne bol prípisom generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 537/02 zo 6. júna 2007 vybavený aj ďalší opakovaný podnet sťažovateľa L. N. na preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní s poukazom na to, že generálna prokuratúra nezistila nijaké pochybenie orgánov činných v trestnom konaní.

Oznámením   generálnej   prokuratúry   č.   k.   XV/3   Spr   42/08-4   z   23.   marca   2009 bol vybavený   aj   ďalší   opakovaný   podnet   sťažovateľa   L.   N.   na   preskúmanie   postupu orgánov činných v trestnom konaní s poukazom na to, že generálna prokuratúra zistila, že neobsahuje nové skutočnosti v zmysle § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, preto nie je daný zákonný dôvod na opätovne skúmanie podnetu sťažovateľa.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd na základe ich sťažnosti v náleze rozhodol, že nečinnosťou   a   nesprávnym   postupom   okresného   úradu   justičnej   polície,   okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v priebehu trestného konania bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ústavy. Zároveň sa sťažovatelia domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažovateľov k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy   malo dôjsť   postupom   a   nečinnosťou   okresného   úradu   justičnej   polície,   okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v súvislosti s prešetrovaním ich trestných   oznámení,   ako   aj   vybavovaním   sťažovateľmi   podaných   podnetov   a   sťažností. Aj keď sťažovatelia v navrhovanom petite neuviedli konkrétne konania, v ktorých malo dôjsť   k   porušeniu   označených   práv,   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zjavne   vyplýva, že ide o konania vedené okresným úradom justičnej polície pod sp. zn. ČTS: ORP-76/2001 a ČVS: OUJP-1121/20-2002, konania okresnej prokuratúry vedené pod sp. zn. Pn 2034/01 a sp.   zn.   1   Pv   941/02,   konanie   krajskej   prokuratúry   vedené   pod   sp.   zn.   KPt   2790/02 a konania   generálnej   prokuratúry   vedené   pod   sp.   zn.   IV   Gn   2221/02   a   sp.   zn. IV/3 GPt 537/02.

Zo   sťažovateľmi   predložených   príloh   vyplýva,   že   vo   všetkých   namietaných konaniach príslušné orgány činné v trestnom konaní rozhodli, resp. podania sťažovateľov vybavili   prípismi,   pričom   dotknuté   rozhodnutia,   resp.   prípisy   boli   vydané   v   období od 28. mája   2001   (uznesenie   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v K.   sp.   zn. ČTS: ORP-76/2001)   do   23.   marca   2009   (oznámenie   generálnej   prokuratúry č. k. XV/3 Spr 42/08-4).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv   sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy postupom okresného úradu justičnej polície, okresnej prokuratúry,   krajskej   prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   považoval za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   okrem   iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis napr. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Generálna   prokuratúra   prostredníctvom   oznámenia   č.   k.   XV/3   Spr   42/08-4 z 23. marca 2009, ktorým zamietla opakovaný podnet sťažovateľa L. N. z 25. januára 2009 na preskúmanie zákonnosti postupu konania vedeného okresným úradom justičnej polície pod sp. zn. ČTS: ORP-76/2001 a ČVS: OUJP-1121/20-2002, konania okresnej prokuratúry vedeného pod   sp.   zn.   Pn   2034/01 a   sp.   zn.   1 Pv   941/02,   konania krajskej   prokuratúry vedeného pod sp. zn. KPt 2790/02 a konania generálnej prokuratúry vedeného pod sp. zn. IV Gn 2221/02 a sp. zn. IV/3 GPt 537/02 informovala sťažovateľa L. N., že opakovaný podnet   sťažovateľov   neobsahoval   nové   skutočnosti   v zmysle   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre, preto nebol daný zákonný dôvod na opätovné skúmanie veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je oprávnenie „každého“,   aby   na   základe   jeho   návrhu   (oznámenia,   podnetu)   bol   orgán   prokuratúry povinný   podať obžalobu   či   vydať záväzný   pokyn   na   začatie   trestného   stíhania.   Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre (m. m. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok a ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľov ich trestnému oznámeniu a následne opakovaným podnetom adresovaným označeným orgánom činným v trestnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní, nedávajú dostatočný podklad na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nie je ani generálna prokuratúra,   ani   podriadené   zložky   prokuratúry   povinné   využiť   „existujúce   a   efektívne prostriedky“, ktoré majú podľa zákona o prokuratúre k dispozícii (v danom prípade záväzný pokyn adresovaný nižším zložkám prokuratúry či vlastné uznesenie o opätovnom začatí trestného   stíhania)   k   tomu,   aby   rozhodli   o   (opätovnom)   začatí   trestného   stíhania v predmetnej   veci.   Sťažovatelia   ako   oznamovatelia   trestného   činu   a   v   nadväznosti na to ako osoby,   ktoré   podávali   opakované   podnety   okresnej   prokuratúre,   krajskej prokuratúre a generálnej prokuratúre, majú zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s ich podaniami orgány prokuratúry riadne zaoberali. Nemajú však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal ich predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   naša   ústava   negarantuje   „právo na trestné   stíhanie   iného“.   Trestné   oznámenie   nemá   charakter   nástroja   na   ochranu subjektívneho   práva   fyzickej   či   právnickej   osoby.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   postupom orgánov   činných   v   trestnom   konaní   pri   vyhodnocovaní   trestných   oznámení ani nadväzujúcimi rozhodnutiami nemožno zasiahnuť do ústavným poriadkom chránených základných práv oznamovateľov.

Trestné oznámenie nemá charakter nástroja na ochranu subjektívneho práva fyzickej či právnickej osoby, ale v zásade ide o formu účasti občanov pri presadzovaní verejného záujmu na potlačovaní kriminality. Z tejto pomoci fyzických a právnických osôb orgánom verejnej moci k náležitému zisťovaniu trestných činov a ku spravodlivému potrestaniu ich páchateľov   nemožno   žiadnym   spôsobom   odvodzovať   aktívnu   legitimáciu   fyzických a právnických osôb na začínanie trestného stíhania proti inému.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že už vo viacerých prípadoch judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Vzhľadom na to, že trestné oznámenie, ktoré bolo predmetom konania vedeného na okresnej prokuratúre, krajskej prokuratúre a generálnej prokuratúre, bolo právoplatne odmietnuté, stav právnej neistoty sťažovateľov bol odstránený.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že namietaným postupom označených orgánov činných v trestnom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľov podľa ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti   uplatnených   v   sťažnosti   nerozhodoval.   Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo už bez právneho   dôvodu   zaoberať   sa   návrhom   sťažovateľov   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009