znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 270/06-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2007 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   S.   O.,   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   Č.,   K.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 p o r u š i l základné právo S. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   176/1999 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. S. O. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. S. O. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 679 Sk (slovom osemtisícšesťstosedemdesiatdeväť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný súd Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. J. Č. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2006 č. k. I. ÚS 270/06-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. O., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999.

1.   Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999 sa žalobou podanou okresnému súdu 23. februára 1999 sťažovateľka spolu   s ďalšími   žalobcami   domáha   dedičstva   po zomrelej   M.   B.   Podľa   sťažovateľky okresný súd koná v jej veci neefektívne, so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka   okrem   popisu   procesných   úkonov   v predmetnej   veci   vo   svojej sťažnosti   ďalej   uviedla,   že: „(...) predmetné   konanie   sa   začalo   na   okresnom   súde 23. februára   1999   a   do   dnešného   dňa   vec   nie   je   skončená   právoplatným   rozhodnutím. Okrem obdobia od 15. januára 2004 do 16. novembra 2004 (10 mesiacov), kedy sa spis v dôsledku odvolania žalovaných nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, teda napadnuté   konanie   trvá,   prebieha   na   okresnom   súde   do   dnešného   dňa   cca   6   rokov a 7 mesiacov   bez   právoplatného   skončenia   veci,   čo   možno   už   len   na   základe   tejto skutočnosti   považovať   nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty mňa ako dotknutej osoby do tej miery, že sa moje právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate. Obdobia od 16. 11. 2004 do 9. 8. 2005 a od 10. 8. 2005 do 4. 5. 2006, t. j.   18   mesiacov   absolútnej   nečinnosti   okresného   súdu   sú   tými   hlavnými   časovými obdobiami,   na   ktoré   chcem   predovšetkým   upriamiť   pozornosť   ústavného   súdu.   Tvrdím, že okresný súd v tomto období svojim postupom v konaní, teda nečinnosťou porušil moje základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...) Činnosť   okresného   súdu   bola   málo   účinná,   nesústredená   a   hlavne   neefektívna. Od začatia konania 23. 2. 1999 okresný súd, hoci vo veci konal a vykonal rôzne, v podstate však opakované procesné úkony, až po 4 rokoch a 8 mesiacoch na v poradí 10 - tom pojednávaní,   dňa   4.   11.   2003   sa   dopracoval   k   vyhláseniu   medzitýmneho   rozsudku. Ani v období pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku sa okresný súd nevyhol obdobiam nečinnosti.   Napr.   dňa   30.   8.   2000   požiadal   Okresný   úrad   v K.,   kat.   odbor   o   zaslanie žalobcami označených kúpnych zmlúv, keďže nikto zo žalobcov nebol účastníkom kúpnych zmlúv. Ďalší procesný úkon vykonal súd až 7. 2. 2001, teda po necelých 6 mesiacoch. Ďalej, 2. 4. 2001 súd pojednával, ďalší úkon urobil dňa 16. 11. 2001, po 6 mesiacoch, keď požiadal Okresný úrad, kat. odbor úrad o zaslanie odpisov kúpnych zmlúv. (...)

Zo strany žalobcov, teda aj mojej došlo k zmene pôvodne podanej žaloby podľa § 95 OSP,   a   to   písomnými   podaniami   zo   dňa   15.   6.   1999,   14.   9.   2000,   3.   12.   2001, 11. 6. 2002.   O týchto   zmenách   okresný   súd   nerozhodol,   pričom   ide   o   hrubé   procesné pochybenia. Okresný súd rozhodol dňa 9. 8. 2005 až o návrhu na zmenu žaloby, doručenej okresnému súdu dňa 11. 12. 2002.! Dovtedy súd konal o pôvodnej žalobe.

Krajský   súd   v   Košiciach   ako   súd   odvolací   pre   tieto   ale   aj   iné   hrubé   procesné pochybenia medzitýmny rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   S.   O.   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   S.   O.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 55.000.- Sk (slovom päťdesiatpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. S. O. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej   republiky   v   sume   8   679.-   Sk,   (slovom   osemtisícšesťstosedemdesiatdeväť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., K. na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. “

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. A. M. listom sp. zn. Spr 2347/06 z 30. októbra 2006 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 20. novembra 2006.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Košice   I   je   žaloba   o   vyplatenie zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien, ktoré boli žalovaným vyplatené potom, čo zdedili v celosti nehnuteľnosti po neb. M. E., ktorý je ich právnym predchodcom. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na strane žalobcov i žalovaných vystupuje viac subjektov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli a bolo potrebné zisťovať okruh ich dedičov a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dokladov, považujem predmetné konanie po vecnej stránke za zložitejšie. Po   právnej   stránke   je   táto   vec   štandardnou,   o   ktorej   rozhodujú   súdy v občianskoprávnom konaní.

Súd dňa 4. 11. 2003 vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom (20 C 176/99-203), tento však Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Od   24.   11.   2004   súd   vo   veci   plynule   nekonal.   Vybavujúca   sudkyňa,   JUDr.   P., od 31. 12. 2004 prerušila výkon funkcie sudcu.

Dňa   7.   4.   2005   vec   bola   pridelená   na   vybavenie   JUDr.   I.,   ktorý   vykonával na Okresnom súdu Košice I funkciu sudcu iba do 30. 11. 2005.

Dňa 26. 1. 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. K., následne 2. 12. 2005 sudkyni JUDr. L. a následne 19. 12. 2005 sudcovi JUDr. V.

Toto   obdobie   možno   vo   vzťahu   k   účastníkom   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní.

Súhlasím,   aby   Ústavný   súd   SR   prejednal   sťažnosť   bez   nariadenia   ústneho pojednávania.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

«(...) nesúhlasím s tou časťou vyjadrenia okresného súdu, kde uvádza, že predmetné konanie považuje po vecnej, faktickej stránke za „zložitejšie„. (...) Je pravdou, že v konaní na oboch sporových stranách vystupuje viacero subjektov (avšak toto nie je zriedkavosťou, vo väčšine sporových konaní je tomu tak ). (...)

Z   pôvodných   žalobcov   v   priebehu   konania,   7.   decembra   2001   zomrel   žalobca v 7. rade J. E. Okresný súd už 20. februára 2002 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby oznámila súdu okruh dedičov po zomrelom.   Táto   podaním doručeným   okresnému   súdu 1. marca   2002   navrhla,   aby   do   konania   podľa   §   92   O.   s.   p.   vstúpili   dedičky,   právne nástupkyne po zomrelom, pozostalá manželka a dve dcéry, v súčasnosti žalobkyne v 7., 8. a 9. rade. Okrem toho okresný súd vyzval 15. mája 2002 dedičstvo prejednávajúceho notára JUDr. S. na oznámenie sp. zn. a okruhu dedičov po neb. J. E. Požadované údaje poslal notár okresnému súdu bezodkladne. Napokon, v rámci „Podania a upresnenia žalobného petitu„, doručenom okresnému súdu 11. decembra 2002 ešte právna zástupkyňa žalobcov oznámila   súdu,   že   po   zomrelom   žalobcovi   v   2.   rade   J.   F.   na   základe   dohody   dedičov vstupuje   do   konania   dedička   K.   F.   a ďalej,   že   po zomrelom   žalobcovi   v   7.   rade   J.   E. vstupujú do konania jeho právni nástupcovia, dedičia - dve deti a pozostalá manželka. Zároveň   uviedla   spisovú   značku   40 D 1435/01,   Dnot   30/02,   pod   ktorou   sa   dedičstvo prejednávalo.

V priebehu konania, 11. augusta 2002, zomrel aj žalobca v 2. rade J. F. Najbližšie konaného   pojednávania,   24.   marca   2003   sa   zúčastnila   aj   dedička,   právna   nástupkyňa po zomrelom   K.   F.,   v   súčasnosti   vystupujúca   v   konaní   ako   žalobkyňa   v   2.   rade. Na pojednávaní   27.   mája   2003   táto   predložila   okresnému   súdu   „Podanie   dedičov   po neb. J. F.„ zo dňa 23. apríla 2003 a upresnenie rozsahu dedičstva zo dňa 23. apríla 2003. Na podaniach bola uvedená sp. zn. 19 D 436/2002, Dnot 225/2002, pod ktorou súdom poverená notárka JUDr. D. prejednávala dedičstvo po neb. J. F.

Obdobný, ťažkosti okresnému súdu nespôsobujúci priebeh bol so zisťovaním okruhu dedičov po zomrelom žalovanom v 5. rade M. F.

Som   toho   názoru,   že   z   uvedeného   je   zrejmé,   že   smrť   pôvodných   žalobcov v 2. a 7. rade a žalovaného v 5. rade v priebehu konania a okresným súdom zisťovanie okruhu ich dedičov nespôsobilo, že prejednávaná vec po vecnej, faktickej stránke sa stala v dôsledku   toho   zložitejšou,   ani   nepredĺžila   v   podstatnej   miere   celkovú   dĺžku   konania. Dedičia sa dostavili na najbližšie súdne pojednávania, okruh dedičov bol okresnému súdu v bežnej   dobe,   lehote   známy,   títo   sa   nezdržiavali   na   neznámom   mieste   a   pod.   Preto vyjadrenie   okresného   súdu   v   tejto   časti   podľa   môjho   názoru   ako   relevantné   neobstojí. Dedičia po pôvodných žalobcoch, zomrelých v priebehu konania poskytli okresnému súdu požadovanú plnú súčinnosť v tomto smere. (...)

Konanie, ktoré od podania žaloby trvá takmer osem rokov a do dnešného dňa nie je právoplatne   skončené   a   v   priebehu   tohto   obdobia   konania   sa   prejavujú   ničím neodôvodnené   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   spočívajúce   v   málo   plynulej,   pomalej, nedostatočnej   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   (...)   nemožno   ospravedlniť   iba zmenou   zákonných   sudcov.   Navyše,   argument   o   vybavovaní   veci   viacerými   sudcami   je administratívnej   povahy   a   nemôžem   ho   akceptovať   ako   dôvod   nerešpektovania   kritéria „primeranej lehoty„, či zbytočných prieťahov v konaní, zapríčinených okresným súdom. (...) (...) netrvám na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej č. k. I. ÚS 270/06-13 na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 20 C 176/1999:

- 23. február 1999 – sťažovateľka a spol. sa žalobou podanou okresnému súdu domáhali vyplatenia dedičských podielov po neb. M. B. (ďalej len „poručiteľka“),

- 17. marec 1999 – okresný súd vyzval žalovaných, aby sa vyjadrili k žalobe a vyžiadal si pripojiť dedičské spisy po právnych predchodcoch účastníkov konania,

- 30. marec 1999 – žalovaní sa vyjadrili k žalobe,

- 21. apríl 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 6. júl 1999,

- 15. jún 1999 – sťažovateľka a spol. oznámili okresnému súdu, že na zastupovanie v spore si zvolili právnu zástupkyňu a súčasne upravili žalobný petit špecifikáciou výšky súm podľa ich zákonných dedičských podielov,

- 6.   júl   1999   –   na   žiadosť   žalovaných   a   so   súhlasom   právnej   zástupkyne sťažovateľky a spol. okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že účastníkom konania uložil v lehote 30 dní oznámiť, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody,

- 6. september 1999 – okresný súd vyzval právne zástupkyne obidvoch sporových strán, aby oznámili výsledok mimosúdnej dohody,

- 9.   september   1999   –   právna   zástupkyňa   žalovaných   oznámila   okresnému   súdu,   že k mimosúdnej dohode nedošlo a žiadala nariadiť pojednávanie,

- 21.   október   1999   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a spol.   oznámila,   že   nedošlo k mimosúdnej dohode; že žalovaní v priebehu konania v mesiacoch jún, júl 1999 odpredali ďalšie nehnuteľnosti z dedičstva po poručiteľke a žiadala, aby okresný súd uložil žalovaným predložiť   všetky   kúpne   zmluvy,   ktorými   sporné   nehnuteľnosti   odpredali;   okresný   súd nariadil pojednávanie na 7. december 1999,

- 7. december 1999 – po tom ako sťažovateľka a spol. žiadali, aby okresný súd vyžiadal od príslušného Katastrálneho úradu K. (ďalej len „katastrálny úrad“) všetky kúpne zmluvy, ktorými žalovaní odpredali sporné nehnuteľnosti bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým,   že   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   a spol.   bolo   uložené   oznámiť   čísla   parciel, ktorých sa týkala kúpnopredajná zmluva medzi žalovanými ako predávajúcimi a S., s. r. o., B. ako kupujúcim,

- 12. január 2000 – okresný súd vyzval komerčnú právničku JUDr. S., aby zaslala kópiu kúpnej zmluvy o odpredaji nehnuteľností, ktorú uzavreli žalovaní a S., s. r. o., B.,

- 26. január 2000 – JUDr. S. zaslala žiadanú kúpnu zmluvu z 9. júla 1999,

- 14. február 2000 – právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. oznámila požadované čísla parciel, ktoré boli predmetom predaja a oznámila kupujúcich,

- 14. marec 2000 – okresný súd žiadal príslušný katastrálny úrad o zaslanie LV 4923 a kópií zmlúv,   ktorými   žalovaní   odpredali   ich   spoluvlastnícke   podiely   na   nehnuteľnostiach zapísaných na tomto LV kupujúcemu – I., a. s.,

- 11. apríl 2000 – okresnému súdu boli doručené od katastrálneho úradu vyžiadané listiny,

- 26. apríl 2000 – okresný súd urgoval odpoveď katastrálneho úradu na výzvu zo 14. marca 2000,

- 11. máj 2000 – katastrálny úrad oznámil, že vyžiadané listiny zaslal okresnému súdu už 6. apríla 2000,

- 24.   máj   2000   –   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a spol.,   aby špecifikovala žalobný návrh, pričom svoju požiadavku nekonkretizoval,

- 17. júl 2000 – okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a spol. v zmysle výzvy z 24. mája 2000,

- 24.   august   2000   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a spol.   žiadala,   aby   okresný   súd vyžiadal od katastrálneho úradu kópie kúpnych zmlúv, ktorými žalovaní odpredávali ďalšie v podaní označené nehnuteľnosti,

- 30. august 2000 – okresný súd žiadal od katastrálneho úradu kópie ďalších kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalovanými ako predávajúcimi a I., a. s., K., ako kupujúcim,

- 19. september 2000 – právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. žiadala, aby okresný súd pripustil rozšírenie žaloby proti ďalším dvom dedičom po M. E. (5. M. F. a 6. A. F.), aby vyžiadal   od   katastrálneho   úradu   všetky   zmluvy,   ktorými   žalovaní   (aj   v   5.   a   6.   rade) odpredali   sporné   nehnuteľnosti   a   upresnila   žalobný   petit   vyčíslením   súm,   ktoré   mali jednotliví žalovaní zaplatiť jednotlivo sťažovateľke a spol.,

- 22. november 2000 – katastrálny úrad žiadal o doplnenie údajov potrebných k vybaveniu výzvy,

- 7. február 2001 – okresný súd nariadil pojednávanie na 2. apríl 2001,

- 14. február 2001 – právna zástupkyňa žalovaných sa vyjadrila k sporu a navrhla žalobu zamietnuť, pretože podľa nej v rozhodnutí štátneho notárstva nebolo uvedené, že povinnosť ku ktorej sa zaviazal M. E., t. j. vyplatiť ostatných dedičov, prechádza na jeho právnych nástupcov, t. j. žalovaných,

- 2. apríl 2001 – po vypočutí prítomných účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na neurčito   s tým,   že   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   a spol.   bola   uložená   povinnosť oznámiť všetky nehnuteľnosti, ktoré žalovaní predali,

- 14. máj 2001 – právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. upresnila, ktoré kúpne zmluvy uzavreté žalovanými ako predávajúcimi žiada a požiadala, aby ich okresný súd vyžiadal od katastrálneho úradu aj od žalovaných,

- 16. máj 2001 – okresný súd vyžiadal od katastrálneho úradu kúpne zmluvy, na ktoré upozornila právna zástupkyňa sťažovateľky a spol.,

- 24. máj 2001 – okresnému súdu bola od katastrálneho úradu doručená jedna z vyžiadaných kúpnych zmlúv,

- 30. máj 2001 – katastrálny úrad ohľadom ostatných vyžiadaných zmlúv oznámil, že pod okresným súdom uvedeným LV je vedená iná parcela,

- 26. september 2001 – okresný súd nariadil pojednávanie na 12. november 2001,

- 12.   november   2001   –   po   vypočutí   prítomných   žalovaných,   okresný   súd   uznesením pripustil   rozšírenie   okruhu   žalovaných   o žalovaných   v   5.   a   6.   rade   v zmysle   návrhu sťažovateľky a spol. z 19. septembra 2000; pojednávanie bolo odročené na 11. december 2001   s tým,   že   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   a spol.   bola   uložená   povinnosť, aby špecifikovala žalobný návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku,

- 3. december 2001 – právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. zaslala upravený žalobný petit na   vyhlásenie   medzitýmneho   rozsudku,   v zmysle   ktorého   sú   žalovaní   povinní   vydať žalobcom na vyrovnanie dedičských podielov po poručiteľke z nehnuteľností, ktoré boli predmetom   dedičského   konania,   finančnú   náhradu   vo   výške   zákonných   podielov z vyplatených kúpnych cien,

- 11. december 2001 – po oznámení právnej zástupkyne sťažovateľky a spol., že zomrel žalobca v 7. rade, bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. písomne upresní okruh dedičov po žalobcovi v 7. rade,

- 20.   február   2002   –   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a spol.,   aby oznámila účastníkov, ktorí vstupujú do konania namiesto žalobcu v 7. rade,

- 1. marec 2002 - právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. oznámila dedičov po žalobcovi v 7. rade s tým, že v konaní bude zastupovať aj ich,

- 20. marec 2002 – okresný súd nariadil pojednávanie na 14. máj 2002,

- 14. máj 2002 – pojednávanie bolo odročené na 24. jún 2002 s tým, že okresný súd vyžiada správu od súdneho komisára o stave dedičského konania po žalobcovi v 7. rade a právnej zástupkyni   sťažovateľky   a spol.   bola   uložená   povinnosť   vyjadriť   sa   k prednesu   právnej zástupkyne žalovaných na pojednávaní,

- 15.   máj   2002   –   okresný   súd   žiadal   súdneho   komisára,   aby   oznámil   v akom   štádiu je prerokovanie   dedičstva   po   zomrelom   žalobcovi   v 7.   rade,   o   oznámenie   dedičov,   ako aj o oznámenie, či dedičia prihlásili v dedičskom konaní žalovanú pohľadávku,

- 17. máj 2002 – súdny komisár oznámil okruh dedičov po zomrelom žalobcovi v 7. rade s tým, že si žalovanú pohľadávku uplatnili aj v dedičskom konaní,

- 13.   jún 2002 – právna zástupkyňa sťažovateľky   a spol. sa   vyjadrila   k sporu   a súčasne žiadala, aby okresný súd vyžiadal od žalovaných všetky kúpne zmluvy o predaji sporných nehnuteľností a aby rozhodnutie o konkrétnej výške nároku vylúčil na samostatné konanie a medzitýmnym rozsudkom rozhodol iba o právnom základe uplatňovaného nároku,

- 24. jún 2002 – pojednávanie bolo odročené na neurčito a právna zástupkyňa žalovaných sa z podnetu   sťažovateľky   a spol.   zaviazala   predložiť   všetky   dosiaľ   uzatvorené kúpnopredajné zmluvy vo veci odpredaja nehnuteľností z dedičstva poručiteľky,

- 17. júl 2002 – žalovaní odvolali splnomocnenie udelené právnej zástupkyni,

- 21. august 2002 – okresný súd vyzval žalovaných, aby predložili všetky dosiaľ uzavreté kúpne zmluvy vo veci odpredaja nehnuteľností z dedičstva poručiteľky,

- 16. september 2002 – žalovaní zaslali okresnému súdu kúpne zmluvy,

- 1.   október 2002 – žalovaní udelili splnomocnenie na zastupovanie novému   právnemu zástupcovi,

- 10.   október   2002   –   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a spol.,   aby vyčíslila požadované nároky na podklade kúpnych zmlúv, ktoré boli predložené do spisu,

- 11. december 2002 – právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. oznámila úmrtie žalobcu v 2. rade   s tým,   že   na   základe   dohody   dedičov   vstupuje   do   konania   jeho   dcéra   K.   F. a súčasne   upresnila   žalobný   petit   čo   do   presnej   výšky   žalovaných   nárokov   u každého žalobcu (vrátane sťažovateľky) zvlášť,

- 21. január 2003 – okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2003,

- 24. január 2003 – okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a spol., aby výšku uplatnených nárokov vyčíslila zvlášť u každého žalobcu po odpočítaní zaplateného súdneho poplatku, ktorý mal každý žalobca zaplatiť z výšky uplatneného podielu,

- 24. marec 2003 – po vypočutí žalovaného v 5. rade bolo pojednávanie odročené na 27. máj 2003 s tým, že právna zástupkyňa sťažovateľky a spol. predloží písomný návrh, že namiesto žalobcu v 2. rade vstupujú do konania jeho dedičia a v tom smere upraví žalobný petit,

- 15.   apríl   2003   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a spol.   oznámila,   že   klienti jej vypovedali plnú moc,

- 23. apríl 2003 – sťažovateľka a spol. splnomocnili na svoje zastupovanie nového právneho zástupcu,

- 26. máj 2003 – právna zástupkyňa žalovaných sa vyjadrila k sporu,

- 27.   máj   2003   –   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   právny   zástupca sťažovateľky a spol. sa podujal, že zaujme stanovisko k vyjadreniu žalovaných z 26. mája 2003 a upresní návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku,

- 3.   júl   2003   –   právny   zástupca   sťažovateľky   a spol.   zaslal   vyjadrenie   k stanovisku žalovaných a upresnenie návrhu na vyhlásenie medzitýmneho rozsudku,

- 24. september 2003 – okresný súd nariadil pojednávanie na 4. november 2003,

- 4. november 2003 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol, že žalobný nárok je čo do právneho základu opodstatnený v plnom rozsahu s tým, že o konkrétnej výške uplatnených nárokov rozhodne konečným rozsudkom,

- 8. január 2004 – žalovaní v 1. – 4. rade sa odvolali proti medzitýmnemu rozsudku,

- 15. január 2004 – spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),

- 15. október 2004 – krajský súd uznesením č. k. 17 Co 16/04-215 z dôvodov procesných pochybení zrušil medzitýmny rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie,

- 16. november 2004 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 9. august 2005 – okresný súd uznesením č. k. 20 C 176/99-230 rozhodol o pripustení zmeny žaloby v zmysle úpravy petitu doručenej okresnému súdu 11. decembra 2002,

- 2. máj 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 9. jún 2006,

- 9.   jún   2006   –   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   právny   zástupca sťažovateľky a spol. upresní žalobný petit z 3. decembra 2002 (doručený okresnému súdu 11. decembra   2002)   tak,   že žalované nároky   vyjadrí   aj podielovým   zlomkom   a súčasne uvedie   zoznam   pozemkovoknižných   vložiek   a LV   u tých   nehnuteľností,   ktoré   žalovaní predali a za ktoré sťažovateľka a spol. žiadajú náhradu,

- 21. august 2006 – právny zástupca sťažovateľky a spol. upresnil žalobný petit v zmysle povinnosti uloženej mu na poslednom pojednávaní,

- 29. september 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. november 2006,

- 10.   november   2006   –   po   vypočutí   právnych   zástupcov   oboch   sporových   strán   bolo pojednávanie   odročené   na   5.   február   2007   s tým,   že   právny   zástupca   sťažovateľky a spol. predloží „doklady o skutočnostiach kedy sa dozvedeli o scudzení parciel jednotlivých pozemkov“ žalovanými.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   176/1999   o žalobe   sťažovateľky a spol. o vyplatenie   dedičských   podielov   došlo   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v danej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci napr. s úmrtím účastníkov konania. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania (takmer 8 rokov) však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub zložitosti prerokovávanej veci.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   (v   konaní   pred okresným súdom v procesnom postavení jednej zo žalobcov) ústavný súd v jej správaní nezistil   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   podstatným   spôsobom   prispeli   k predĺženiu konania.   Sťažovateľka   spolu   s ostatnými   žalobcami   bola   v konaní   zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý   sa   aktívne   spolupodieľal   na   objasňovaní skutkového stavu, navrhoval a v rámci svojich možností predkladal okresnému súdu jemu dostupné listinné dôkazy (sťažovateľka a spol. neboli účastníkmi kúpnopredajných zmlúv, v dôsledku čoho ich nemali k dispozícii). Viacnásobné zmeny žalobného petitu rovnako nemožno podľa názoru ústavného súdu pripočítať na ťarchu sťažovateľky, pretože týmito zmenami jednak iba reagovala na aktuálny vývoj procesnej situácie (žalovaní predávali sporné nehnuteľnosti aj v priebehu konania) a napokon táto skutočnosť ani nemohla mať reálny vplyv na dĺžku konania, pretože okresný súd opomenul pred vyhlásením rozsudku rozhodnúť o pripustení zmeny žalobného petitu (pozri bod 3) a učinil tak až na základe upozornenia krajského súdu uznesením z 9. augusta 2005.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný alebo nevykazoval relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 11. apríla 2000 – do 30. augusta 2000, t. j. viac ako 4 mesiace, pričom v tomto období okresný   súd   iba   urgoval   splnenie   výzvy,   na   ktorú   už   mal   v spise   odpoveď   a   bez konkretizácie   svojej   požiadavky   vyzýval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a spol.,   aby upravila žalobu, pričom napokon na splnení tejto výzvy ani netrval;

- od 30. augusta 2000 – do 7. februára 2001, t. j. viac ako 5 mesiacov;

- od 16. novembra 2004 – do 9. augusta 2005, t. j. viac ako 8 mesiacov;

- od 9. augusta 2005 – do 2. mája 2006, t. j. viac ako 8 mesiacov.

Uvedená nečinnosť nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas najmenej dvoch rokov okresný   súd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas   súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedeným   zbytočným   prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale predovšetkým v dôsledku postupu okresného súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dobu,   počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu   odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

V súvislosti s otázkou opakovanej zmeny zákonného sudcu vybavujúceho predmetnú vec ústavný súd poznamenáva, že problémy s personálnym obsadením všeobecného súdu a nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke   ústavný   súd   v bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 55 000 Sk, túto požiadavku zdôvodnila svojou pretrvávajúcou právnou neistotou, pričom poukázala aj na to, že „nemožno spravodlivo žiadať od občana, aby ako účastník súdneho konania čakal na jeho právoplatné skončenie a výsledok súdneho sporu celkom 7 rokov a 5 mesiacov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, najmä s prihliadnutím na neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané priznať v sume 40 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za jeden   úkon   právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 20. novembra 2006) v sume 8 682 Sk, vrátane trojnásobku režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca si uplatnil náhradu trov v sume 8 679 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov len vo výške uplatneného nároku tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2007