znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 270/05-76

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. V. K., bytom K., zastúpeného advokátkou Mgr. R. Z., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 144/90 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 276/04 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   144/90 p o r u š i l základné právo MUDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 276/04 n e p o r u š i l základné právo MUDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   MUDr.   V.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk   (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. V. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 887 Sk (slovom štrnásťtisíc osemstoosemdesiatsedem slovenských korún), ktorú je Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky Mgr. R. Z., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. decembra 2005 č. k. I. ÚS 270/05-40 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť MUDr.   V.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou Mgr.   R.   Z.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 144/90 a postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Co 276/04.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   o návrhu   sťažovateľa   zo   16.   júla   1985   na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   koná   pod sp. zn. 13 C 144/90 od 17. decembra 1990 okresný súd po tom, ako z konania v predmetnej veci boli vylúčení všetci sudcovia pôvodne miestne a vecne príslušného Okresného súdu Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd   1“).   Proti   rozsudku   okresného   súdu z 3. septembra 2003 podal sťažovateľ 21. októbra 2003 odvolanie, o ktorom konal krajský súd. Podľa tvrdenia sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd konajú v jeho veci s prieťahmi, čím sa prehlbuje stav jeho právnej neistoty, odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu, a tým, že „drvivú väčšinu vecí, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,   počas   celého   súdneho   konania   používala   a používa   sťažovateľova   bývalá manželka“, vznikla sťažovateľovi aj „značná ujma, nakoľko mu súd svojím nekonaním znemožnil používať vlastný majetok po dlhú dobu. Tento stav odôvodňuje aj poskytnutie materiálneho zadosťučinenia. Postavenie sťažovateľa je naďalej neisté, keďže vec nie je od roku 1985 právoplatne skončená“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej okrem iného uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, číslo konania 4 C 114/85-12, zo dňa 28. 2. 1985, bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov MUDr. V. K. a MUDr.   E.   K.,   rodenej   B.   ešte   za   trvania   manželstva.   Uvedený   rozsudok   nadobudol právoplatnosť dňa 5. 4. 1985.

Keďže k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo dohodou, podal sťažovateľ dňa 16. 7. 1985 na Okresný súd vo Vranove nad Topľou návrh na súdne vyporiadanie   BSM.   Návrh   bol   evidovaný   na   uvedenom   súde   pod   spisovou   značkou 4 C 415/85. (...)

V spornej veci nemohol rozhodovať Okresný súd vo Vranove nad Topľou, nakoľko došlo k vylúčeniu všetkých jeho sudcov z rozhodovania v tejto veci. Z tohto dôvodu bola vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu v Prešove, ktorému bol spis predložený dňa 17. 12. 1990 (...).

(...) 3. 9. 2003 – na pojednávaní bol vynesený rozsudok číslo konania 13 C 144/90– 576. Voči tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a vec sa momentálne nachádza na   Krajskom   súde   v   Prešove   v   štádiu   odvolacieho   konania.   Do   dnešného   dňa   nebolo Krajským súdom v Prešove vytýčené žiadne pojednávanie a ani neboli vykonané žiadne iné úkony smerujúce k tomu, aby vec bola meritórne rozhodnutá. Tento neodôvodnený prieťah v súdnom konaní trvá už viac ako jeden rok. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod spisovou značkou 13 C 144/90 ako aj Krajský súd v Prešove konajú neúmerne dlho a v určitom čase nevykonávali   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   sťažovateľovej   právnej neistoty, rozsudok bol vynesený až po 13 rokoch (stále nie je právoplatný), má sťažovateľ za to, že Okresný súd v Prešove ako aj Krajský súd v Prešove porušili jeho ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Odporcovia vo veci vedenej pod spisovou značkou 13 C 144/90 porušili právo sťažovateľa MUDr. V. K., bytom K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Odporcovia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   sťažovateľovi   zaplatiť   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne sťažovateľovi nahradiť trovy konania vo výške podľa záverečného vyčíslenia do rúk právnej zástupkyne, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   všetci účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. Š. T. listami sp. zn. Spr. 1307/04 zo 17.   decembra   2004   a sp.   zn.   Spr.   3021/05   z 11.   januára   2006;   za   krajský   súd   jeho podpredseda JUDr. J. A. listami zo 14. decembra 2004 a z 28. decembra 2005 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu listami z 8. decembra 2005 a z 2. februára 2006.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 17. decembra 2004 okrem popisu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v predmetnom konaní uviedol:„Podľa   názoru   súdu   navrhovateľ   opakovanými   námietkami   zaujatosti   voči konajúcim sudcom spôsobil prieťahy v konaní,   vzhľadom nato,   že o týchto námietkach opakovane rozhodoval Krajský súd tak v Košiciach ako aj Prešove s tým, že dva krát nevylúčil   konajúcich   sudcov   z   prejednávania   predmetnej   veci   a   považoval   námietku navrhovateľa za nedôvodnú.

Vzhľadom na podania navrhovateľa, predposledná konajúca sudkyňa JUDr. K. na druhú námietku zaujatosti reagovala tým, že sa cítila zaujatá vo veci, vzhľadom na hrubo urážlivé podania zo strany navrhovateľa.

V čase prejednávania predmetnej veci konajúcim sudcom JUDr. B., navrhovateľ opakovane   žiadal   o   poskytnutie   lehôt   na   oboznámenie   sa   so   spisovým   materiálom,   na doplnenie návrhov na dokazovanie,   v stanovených lehotách svoje stanovisko neoznámil a opakovane nereagoval ani na urgencie súdu.

Rovnako nedôslednou identifikáciou vkladných knižiek zo strany navrhovateľa bolo potrebné   v   súlade   s   bankovými   predpismi   oznámiť   slovenskej   sporiteľni   znaky,   podľa ktorých   bolo   možné   zabezpečiť   výpis   pohybu   prostriedkov   na   vkladných   knižkách,   kde podľa názoru súdu, tento suploval povinnosť navrhovateľa označiť veci, patriace do BSM jednoznačne.

Z prehľadu úkonov tunajšieho súdu vo veci je možné konštatovať, že tunajší súd nespôsobil prieťahy v konaní, keďže úkony boli urobené v primeranom časovom rozmedzí maxim. štyroch mesiacov.“

Listom   z   11.   januára   2006   predseda   okresného   súdu   doplnil   svoje   stanovisko konštatovaním: „Konanie pod sp. zn. 13 C 144/90 bolo právoplatne skončené dňa 11. 3. 2005.   Jeho   predmetom   bolo   zrušenie   a   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, čo je vecou fakticky a aj právne náročnou, zvlášť v prípade rozsiahleho majetku a rozdielnych tvrdení účastníkov pri zisťovaní jeho pôvodu, existencie ako aj zostatkovej hodnoty veci.

Postup súdu v konaní bol v súlade s procesnými predpismi a ustálenou praxou. (...) (...) súhlasím, aby vec bola prejednaná bez ústneho pojednávania.“

2. 2. Podpredseda krajského súdu vo vyjadrení zo 14. decembra 2004 uviedol:„Právna vec navrhovateľa MUDr. V. K. proti odporkyni E. B. napadla na tunajší súd dňa 13. 11. 2003.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že po podaní odvolania neboli Krajským súdom v Prešove do dnešného dňa žiadne pojednávania a ani neboli vykonané žiadne iné úkony   smerujúce   k   tomu,   aby   vec   bola   meritórne   rozhodnutá.   Tvrdenie   sťažovateľa nezodpovedá skutočnosti.

Po nápade veci 13. 11. 2003 referujúci sudca pri rešpektovaní poradia veci v máji 2004 určil termín pojednávania na deň 6. 9. 2004, teda ešte do 10 mesiacov od nápadu veci. Navrhovateľ (sťažovateľ) v odvolacom konaní podal návrh o oslobodenie od súdnych poplatkov,   o   ktorom   v   prvom   stupni   musí   rozhodnúť   prvostupňový   súd.   Preto   bol   spis zaslaný okresnému súdu na rozhodnutie o tomto návrhu.

Po vrátení spisu (14. 10. 2004) bola vec ihneď naterminovaná na deň 9. 2. 2005. Navrhujeme   preto   zohľadniť   zaslanie   spisu   prvostupňovému   súdu   v   priebehu odvolacieho konania v súvislosti s podaním samotného sťažovateľa a skutočnosť, že vec bola určená na pojednávanie do 10 mesiacov od jej nápadu a vzhľadom na náročnosť rozhodovania veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov považujeme vyterminovanie veci za primerané.

Keďže   zo   strany   odporcu   II.   nedošlo   k   nedôvodným   prieťahom,   navrhujeme nevyhovieť ústavnej sťažnosti proti odporcovi II.“

Listom z 28. decembra 2005 podpredseda krajského súdu doplnil svoje stanovisko konštatovaním: „Vec sp. zn. 13 C 144/90 Okresného súdu v Prešove napadla na Krajský súd v Prešove dňa 14. 10. 2004. Vo veci bolo rozhodnuté 9. 2. 2005 a následne bola expedovaná z krajského súdu dňa 28. 2. 2005.

V danom prípade možno konštatovať, že postupom Krajského súdu v Prešove nedošlo k prieťahom v konaní.

Súhlasíme s prejednaním veci bez ústneho pojednávania.“

2. 3.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   z   8.   decembra   2005 k vyjadreniam okresného súdu zo 17. decembra 2004 a krajského súdu zo 14. decembra 2004 uviedla:

„K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   14.   12.   2004   uvádzame,   že zotrvávame na tých skutočnostiach, ktoré sme uviedli v pôvodnej ústavnej sťažnosti. K vyjadreniu Okresného súdu v Prešove zo dňa 17. 12. 2004 uvádzame, že Okresný súd v Prešove neprejednal vec v primeranom čase tak, ako to vyžaduje Ústava SR v článku číslo 48 odsek 2 a medzinárodné dokumenty o ochrane ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

V období od 27. 9. 1996 do 2. 9. 1998 Okresný súd v Prešove neurobil žiadne úkony, ktoré by smerovali k meritórnemu prejednaniu veci. Takáto istá situácia nastala v období od   22.   10.   1999   do   30.   4. 2003.   Súd   síce   urobil   určité   úkony,   tie   však   nesmerovali k rozhodnutiu vo veci samej. (...)

Z vyššie uvedených dôvodov preto nemožno akceptovať dĺžku súdneho konania na prvom stupni 13 rokov. Takéto konanie nezodpovedá požiadavke rozhodnutia v primeranom čase.“

K vyjadreniam okresného súdu z 11. januára 2006 a krajského súdu z 28. decembra 2005 právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku z 2. februára 2006 uviedla: „(...) súhlasíme, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu (...).

So stanoviskom Okresného súdu Prešov nemožno súhlasiť. Súd uvádza, že zrušenie a vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   je   vecou   fakticky   a   právne náročnou. Išlo o bežný spor, kde skutkový stav bol zistený ešte v predchádzajúcom konaní, ktoré   bolo   vedené   na   Okresnom   súde   vo   Vranove   nad   Topľou.   K   sporom   o   zrušenie a vyporiadanie BSM existuje bohatá judikatúra a tiež aplikačná prax. Spor teda nemožno ani hodnotiť ako právne zložitý.

Jednotlivé   úkony   mohli   byť   uskutočnené   v   súlade   s   procesnými   predpismi,   ale konanie ako celok trvalo neprimerane dlho. Len konanie na prvom stupni trvalo 14 rokov, čo nemožno hodnotiť ako primeranú lehotu, resp. ustálenú prax. Ďalej podotýkame, že v dôsledku dĺžky konania bol sťažovateľ vylúčený z užívania vecí, ktoré mu patrili. Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   býval   mimo   obvodu   Okresného   súdu   Prešov, zúčastňoval   sa   na   pojednávaniach,   ktoré   boli   vytýčené.   (...)   Na   pojednávaniach   sa nezúčastňovala   odporkyňa.   Okresný   súd   mal   niekoľko   možností,   ako   zabezpečiť   účasť účastníka   konania   na   pojednávaní.   Napríklad:   udelenie   poriadkovej   pokuty   a   to   aj opakovane alebo predvedenie. Okresný súd tiež mohol pojednávať v neprítomnosti. Súd však tieto možnosti na zabezpečenie účasti nevyužíval a pojednávania odročoval.

Úkony   Okresného   súdu   Prešov   nesmerovali   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   a   teda k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Dokonca v istom čase Okresný súd Prešov neuskutočňoval v predmetnej veci žiadne úkony. Z týchto skutočností vyplýva potom aj celková dĺžka konania, ktorá na prvom stupni presiahla 14 rokov.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie   po 15. februári 1993. Ústavný súd preto napadnuté konanie okresného súdu posudzoval (najmä pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   a   spôsob,   akým   v konaní postupoval okresný súd) v období po 15. februári 1993. V rámci posúdenia základnej otázky

- či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde bez zbytočných prieťahov - však ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry (I. ÚS 157/02, IV. ÚS 148/03, III. ÚS 49/04) prihliadal aj na deň začatia konania a obdobie, ktoré v konaní uplynulo do 15. februára 1993, t. j. v danom prípade 7 rokov a 7 mesiacov.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 144/90, ako aj priebeh konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 276/04:

Sťažovateľ   sa   návrhom   podaným   16.   júla   1985   na   okresnom   súde   1   domáhal vyporiadania   BSM,   pričom   konanie   bolo   na   okresnom   súde   1   vedené   pod sp. zn. 4 C 415/85.

Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   sp.   zn.   22   Nc   92/90   z   20.   novembra   1990 rozhodol o vylúčení zákonného sudcu okresného súdu 1 z prejednávania predmetnej veci a prikázal vec na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Do 15. februára 1993 boli v predmetnej veci vykonané nasledovné úkony:

- 17. december 1990 – spis bol doručený okresnému súdu, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 13 C 144/90;

- 31.   január   1991   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   oznámenie,   či   trvá   na   svojich námietkach o „predpojatosti justičných orgánov SR“ a či na základe toho nežiada prideliť vec „niektorému súdu v Českej republike“;

- 14. február 1991 – sťažovateľ oznámil, že netrvá na svojich námietkach a súhlasí s tým, aby vec prejednal okresný súd;

- 21. marec 1991 – okresný súd požiadal bývalú Slovenskú štátnu sporiteľňu (ďalej len „slovenská sporiteľňa“) o podanie správy ohľadom vkladných knižiek účastníkov a nariadil pojednávanie na 10. apríl 1991;

- 5. apríl 1991 – slovenská sporiteľňa oznámila súdu, že podľa zadaných údajov nie je možné vkladné knižky účastníkov identifikovať;

- 10. apríl 1991 – pojednávanie bolo po vypočutí svedka za ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov odročené na neurčito za účelom „vyžiadania správy“ od sťažovateľa;

- 15.   apríl   1991   –   okresný   súd   požiadal   sťažovateľa   (ktorý   bol   poslancom   Slovenskej národnej rady), aby oznámil, v ktorých dňoch sa môže zúčastniť pojednávania;

- 21.   máj   1991   –   súd   oznámil   sťažovateľovi,   že   v ním   uvedených   termínoch   nemožno pojednávanie nariadiť, pretože sú už „vytermínované“, a súčasne ho žiadal o oznámenie pre neho vhodných termínov v mesiacoch jún a júl 1991 (výzva bola doručená sťažovateľovi 23. mája 1991);

- 13. jún 1991 – okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa, aby oznámil pre neho vhodné termíny v mesiacoch jún a júl 1991 (výzva bola doručená 17. júna 1991);

- 25.   jún   1991   –   okresný   súd   1   žiadal   od   okresného   súdu   zapožičanie   spisu   z dôvodu urgencie súdneho znalca ohľadne vyúčtovania jeho odmeny;

- 26. jún 1991 – okresný súd zaslal spis okresnému súdu 1 s tým, aby bol vrátený do 10. júla 1991;

- 1. júl 1991 – spis bol doručený okresnému súdu 1;

- 9. júl 1991 – spis bol vrátený okresnému súdu, ktorý nariadil pojednávanie na 4. september 1991;

- 19.   august   1991   –   zákonný   sudca   (JUDr.   B.)   dal   pokyn   na   zrušenie   pojednávania nariadeného na 4. september 1991 z dôvodu jeho stáže na Okresnom súde Bardejov;

- 9. september 1991 – vec bola pridelená novej zákonnej sudkyni (JUDr. W.);

- 3. október 1991 – okresný súd nariadil pojednávanie na 23. október 1991;

- 23. október 1991 – pojednávanie bolo po vypočutí svedka odročené na neurčito za účelom vyjadrenia   sťažovateľa,   v ktorých   termínoch   vzhľadom   na   jeho   povinnosti   poslanca parlamentu   je   možné   nariadiť   ďalšie   pojednávanie   za   účelom   vypočutia   svedkyne a ďalšieho dokazovania;

- 16. december 1991 – okresný súd urgoval sťažovateľa, aby oznámil „kedy nezasadá SNR“ a teda je možné nariadiť pojednávanie;

- 30. december 1991 – sťažovateľ oznámil, že sa môže zúčastniť na pojednávaní v termíne od 6. januára 1992 do 13. januára 1992;

- 22. január 1992 – okresný súd oznámil sťažovateľovi, že v období, ktoré uviedol, nie je možné nariadiť pojednávanie, pretože v tomto období sú už určené termíny v iných veciach, a zároveň ho požiadal aby mu oznámil, v ktorom najbližšom období sa bude môcť zúčastniť pojednávania, a to aspoň 4 týždne pred týmto obdobím;

- 6. február 1992 – okresný súd nariadil pojednávanie na 4. marec 1992;

- 4. marec 1992 – pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľa v neprítomnosti odporkyne odročené na 1. apríl 1992;

- 1.   apríl   1992   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   (sťažovateľ   sa telefonicky   ospravedlnil)   odročené   na   neurčito   z dôvodu   podania   správy   sťažovateľom, kedy sa bude môcť zúčastniť pojednávania;

- 23.   apríl   1992   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   kedy   sa   bude   môcť zúčastniť pojednávania;

- 17. jún 1992 – okresný súd nariadil pojednávanie na 12. august 1992;

- 12. august 1992 – pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľa v neprítomnosti odporkyne odročené na neurčito za účelom poskytnutia lehoty sťažovateľovi na „naštudovanie spisu a na prípadné ďalšie doplnenie dokazovania“;

- 15.   september   1992   –   okresný   súd   žiadal   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   využil   svoju možnosť preštudovať spis a aké sú jeho ďalšie návrhy na dokazovanie;

- 29. september 1992 – sťažovateľ oznámil údaje svedkyne, ktorú žiadal vypočuť;

- 10. november 1992 – okresný súd žiadal od slovenskej sporiteľne správu ohľadom výšky vkladu na vkladnej knižke účastníkov ku dňu zániku BSM a súčasne žiadal dožiadaný súd o vypočutie sťažovateľom navrhovanej svedkyne;

- 13. november 1992 – dožiadanie bolo doručené dožiadanému súdu;

- 17. november 1992 – okresnému súdu bola doručená správa slovenskej sporiteľne, že má nedostatok identifikačných údajov na zistenie vkladnej knižky;

- 16. január 1993 – vybavené dožiadanie bolo vrátené okresnému súdu;

- 18. január 1993 – okresný súd nariadil pojednávanie na 3. február 1993;

- 3. február 1993 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na 17. február 1993 za účelom predvolania svedkyne;

Po 15. februári 1993 boli v predmetnej veci vykonané nasledovné úkony:

- 17. február 1993 – pojednávanie bolo po tom, ako okresný súd uložil poriadkovú pokutu svedkyni, ktorá sa opakovane nezúčastnila pojednávania, odročené na 3. marec 1993 za účelom jej opätovného predvolania;

- 24.   február   1993   –   svedkyňa   sa   odvolala   proti   uzneseniu,   ktorým   jej   bola   uložená poriadková pokuta;

- 3. marec 1993 – pojednávanie bolo po vypočutí svedkyne, ktorej súd odpustil poriadkovú pokutu, odročené na neurčito za účelom poskytnutia lehoty sťažovateľovi,   aby oznámil adresu ďalšieho svedka;

- 12. marec 1993 – sťažovateľ žiadal okresný súd o predĺženie lehoty na oznámenie adresy svedka, ktorý sa presťahoval;

- 15. marec 1993 – sťažovateľ oznámil okresnému súdu adresu svedka;

- 27. apríl 1993 – okresný súd nariadil pojednávanie na 12. máj 1993;

- 12.   máj   1993   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neospravedlnenej   neúčasti   odporkyne a ospravedlnenej   neúčasti   svedka   odročené   na   neurčito   a súčasne   okresný   súd   vyzval svedka, aby oznámil trvanie jeho práceneschopnosti;

- 26. máj 1993 – svedok oznámil, že jeho práceneschopnosť bude trvať tri týždne;

- 12. august 1993 – okresný súd vyzval svedka, aby oznámil, či mu jeho zdravotný stav dovoľuje dostaviť sa na okresný súd;

- 23. august 1993 – svedok oznámil, že sa môže dostaviť k svedeckej výpovedi, a okresný súd nariadil pojednávanie na 6. október 1993;

- 6. október 1993 – pojednávanie bolo po vypočutí svedka odročené na neurčito za účelom poskytnutia lehoty sťažovateľovi na preštudovanie spisu a predloženia ďalších návrhov na dokazovanie;

- 5.   november   1993   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil   ďalšie   návrhy   na dokazovanie;

- 17. november 1993 – sťažovateľ oznámil, že „dôkazy a návrhy“ predloží na najbližšom pojednávaní;

- 23. november 1993 – okresný súd nariadil pojednávanie na 15. december 1993;

- 15. december 1993 – pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľa, ktorému bola na jeho žiadosť poskytnutá lehota na zaujatie písomného stanoviska k veci, odročené na neurčito;

- 27. december 1993 – sťažovateľ predložil okresnému súdu písomné stanovisko k veci;

- 3.   január   1994   –   okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   sťažovateľa   odporkyni   na   zaujatie stanoviska;

- 25. február 1994 – okresnému súdu bolo doručené stanovisko odporkyne;

- 2. marec 1994 – okresný súd nariadil pojednávanie na 30. marec 1994;

- 30. marec 1994 – pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľa za neprítomnosti odporkyne odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania   správy   od   slovenskej   sporiteľne   ohľadom vkladných knižiek účastníkov, ako aj z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania;

- 5. máj 1994 – okresný súd uznesením ustanovil súdneho znalca, aby ocenil nehnuteľnosti patriace do   BSM, a účastníkom uložil povinnosť zložiť preddavok   na trovy   znaleckého dokazovania;

- 18. máj 1994 – odporkyňa sa odvolala proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z dôvodu, že znalecké posudky ohľadom ocenenia nehnuteľností patriacich do BSM boli už dvakrát vypracované;

- 27. máj 1994 – sťažovateľ zaplatil preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

- 20. jún 1994 – okresnému súdu bol doručený znalecký posudok týkajúci sa   ocenenia nehnuteľností z BSM a okresný súd ho obratom zaslal na vyjadrenie účastníkom;

- 12.   september   1994 –   okresný   súd urgoval   účastníkov,   aby sa   vyjadrili k znaleckému posudku,   a súčasne   vyzval   slovenskú   sporiteľňu,   aby   oznámila   „pohyb“   finančných prostriedkov na vkladnej knižke účastníkov;

- 16. september 1994 – slovenská sporiteľňa oznámila okresnému súdu, že za poskytnutie požadovaných   údajov   si   bude   účtovať   poplatok   a teda,   či   okresný   súd   trvá   na   svojej požiadavke;

- 19. september 1994 – okresný súd oznámil slovenskej sporiteľni, že na svojej požiadavke trvá;

- 22.   september   1994   –   sťažovateľ   žiadal   vypočuť   na   pojednávaní   súdneho   znalca k znaleckému posudku;

- 28. september 1994 – odporkyňa oznámila, že nemá námietky proti znaleckému posudku;

- 3.   október 1994 – okresnému   súdu   bola doručená správa   od   s.   s.   (ohľadom   vkladnej knižky „E. K.“);

- 6. október 1994 – okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil údaje na identifikáciu ďalšej vkladnej knižky s názvom „V. K.“;

- 20. október 1994 – sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu;

- 21. október 1994 – okresný súd žiadal s. s., aby podala správu o „pohybe“ finančných prostriedkov na vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 15. november 1994 – s. s. oznámila okresnému súdu, že podľa zadaných údajov sa vkladná knižka nedá identifikovať, a okresný súd súčasne nariadil pojednávanie na 30. november 1994;

- 30. november 1994 – pojednávanie bolo po vypočutí súdneho znalca odročené na neurčito za účelom oznámenia adresy svedka sťažovateľom;

- 7. december 1994 – sťažovateľ oznámil adresu svedka;

- 8. december 1994 – okresný súd nariadil pojednávanie na 11. január 1995;

- 13. december 1994 – svedok ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a žiadal, aby bol vypočutý okresným súdom 1;

- 11.   január   1995   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neospravedlnenej   neúčasti   účastníkov odročené na neurčito za účelom vypočutia svedka okresným súdom 1;

- 12. január 1995 – spis bol doručený okresnému súdu 1;

- 30. január 1995 – po vypočutí svedka k okolnostiam ohľadom vkladnej knižky účastníkov s názvom „V. K.“ bol spis vrátený okresnému súdu;

- 31. január 1995 – okresný súd nariadil pojednávanie na 8. marec 1995;

- 8.   marec 1995   – pojednávanie bolo   po vypočutí   sťažovateľa   odročené na neurčito   za účelom opätovného vyžiadania správy od s. s.;

- 13. apríl 1995 – s. s. oznámila okresnému súdu, ktoré údaje sa vyžadujú na identifikáciu vkladnej knižky;

- 20. apríl 1995 – okresný súd žiadal od sťažovateľa v intenciách pokynov s. s. zadanie ďalších údajov o vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 3. máj 1995 – sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu s tým, že žiadal opätovné vypočutie svedka (riaditeľa s. s.), ktorý bol okresným súdom 1 vypočutý už v januári 1995;

- 5. máj 1995 – okresný súd nariadil pojednávanie na 31. máj 1995;

- 31.   máj   1995   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   sťažovateľa   odročené   na   neurčito   za účelom vypočutia svedka okresným súdom 1;

- 22. jún 1995 – spis bol doručený okresnému súdu 1;

- 27. júl 1995 – spis bol po vypočutí svedka vrátený okresnému súdu;

- 8. august 1995 – okresný súd nariadil pojednávanie na 23. august 1995;

- 23.   august   1995   –   pojednávanie   bolo   bez   meritórneho   prejednania   veci   odročené   na 13. september 1995 za účelom predvolania neprítomnej odporkyne;

- 9. september 1995 – odporkyňa ospravedlnila neúčasť na pojednávaní s tým, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie;

-   13.   september   1995   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   sťažovateľa   a   na   jeho   žiadosť odročené na 4. október 1995 za účelom poskytnutia mu lehoty na zistenie ďalších údajov o vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 3. október 1995 – sťažovateľ opätovne oznámil jemu známe identifikačné údaje o vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 4. október 1995 – pojednávanie bolo za účelom vyžiadania správy od s. s. odročené na neurčito;

- 13. november 1995 – okresnému súdu bola doručená žiadosť vyšetrovateľa polície (ďalej len   „vyšetrovateľ“)   o zapožičanie   spisu   z dôvodu   prešetrenia   sťažovateľovho   oznámenia o spáchaní   trestného   činu   poškodzovania   cudzích   práv   odporkyňou,   ktorá   v konaní o vyporiadanie BSM uviedla, že neexistuje vkladná knižka s názvom „V. K.“;

- 15. november 1995 – okresný súd oznámil vyšetrovateľovi, že spis nemožno zapožičať, pretože vec nebola právoplatne skončená;

- 22. január 1996 – okresný súd urgoval správu od s. s.;

- 1. február 1996 – s. s. oznámila okresnému súdu, že podľa zadaných údajov nie je možná identifikácia vkladnej knižky s názvom „V. K.“;

- 2. február 1996 – okresný súd nariadil pojednávanie na 28. február 1996;

- 28.   február   1996   –   pojednávanie   bolo   bez   meritórneho   prejednania   veci   odročené   na neurčito do doby prešetrenia podnetu sťažovateľa o spáchaní trestného činu „pracovníkmi s. s.“;

- 26.   marec   1996   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   uznesenie   vyšetrovateľa   o odložení podnetu sťažovateľa, pretože vo veci nedošlo k podozreniu zo spáchania trestného činu ani priestupku;

- 28. marec 1996 – okresný súd žiadal z psychiatrického oddelenia Vojenskej nemocnice v R. (ďalej len „nemocnica“), v ktorej bol sťažovateľ v roku 1983 hospitalizovaný, správu, či v tej dobe nedal sťažovateľ v nemocnici do úschovy peniaze alebo šperky;

- 25.   apríl   1996   –   nemocnica   oznámila   okresnému   súdu,   že   počas   hospitalizácie   si sťažovateľ neuložil do úschovy žiadne predmety;

- 26. apríl 1996 – okresný súd nariadil pojednávanie na 22. máj 1996;

- 22. máj 1996 – pojednávanie bolo na žiadosť sťažovateľa odročené na neurčito za účelom opätovného vyžiadania správy od s. s., pobočky V., o vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 11.   jún   1996   –   z pobočky   s.   s.   bola   okresnému   súdu   doručená   správa   o „pohybe“ peňažných prostriedkov na vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 12. jún 1996 – okresný súd nariadil pojednávanie na 28. jún 1996;

- 28. jún 1996 – pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľa odročené na neurčito z dôvodu vypočutia neprítomnej odporkyne okresným súdom 1 k správe o vkladnej knižke s názvom „V. K.“;

- 8. júl 1996 – spis bol doručený okresnému súdu 1;

- 5. august 1996 – po vypočutí odporkyne bol spis vrátený okresnému súdu;

- 6. august 1996 – okresný súd nariadil pojednávanie na 6. september 1996;

- 13. august 1996 – okresný súd zmenil nariadený termín pojednávania zo 6. septembra 1996 na 13. september 1996;

- 22. august 1996 - okresný súd zmenil nariadený termín pojednávania z 13. septembra 1996 na 27. september 1996;

- 27. september 1996 – pojednávanie bolo na žiadosť sťažovateľa odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ „vyšpecifikuje predmety“ patriace do BSM;

- 30. október 1996 – sťažovateľ zaslal okresnému súdu špecifikáciu všetkých vecí patriacich do BSM s označením - „Upresnenie návrhu na vyporiadanie BSM“;

- 5.   december   1996   –   okresný   súd   zaslal   upresnený   návrh   sťažovateľa   na   vyjadrenie odporkyni;

- 7.   máj   1997   –   okresný   súd   urgoval   odporkyňu   na   zaslanie   vyjadrenia   k doplnenému návrhu sťažovateľa;

- 16. júl 1997 – odporkyňa sa vyjadrila k doplnenému návrhu sťažovateľa;

- 19. december 1997 – okresný súd opätovne žiadal odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu sťažovateľa   z 30.   októbra   1996,   a súčasne   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   medzi účastníkmi nie je možná dohoda;

- 14. január 1998 – sťažovateľ oznámil súdu, že dohoda s odporkyňou nie je možná;

- 2. február 1998 – okresný súd nariadil pojednávanie na 2. september 1998;

- 9. júl 1998 – sťažovateľ navrhol vypočuť ako svedkov deti pochádzajúce z manželstva s odporkyňou;

- 2.   september   1998   –   pojednávanie   bolo   bez   meritórneho   prejednania   veci   z dôvodu ospravedlnenej neúčasti odporkyne odročené na 21. október 1998;

- 21. október 1998 – pojednávanie bolo po tom, ako sťažovateľ namietal zaujatosť sudcov okresného súdu, odročené na neurčito z dôvodu potreby predložiť spis krajskému súdu;

- 2. november 1998 – spis bol predložený krajskému súdu na konanie o sťažovateľovej námietke zaujatosti;

- 5. november 1998 – krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nc 77/98 rozhodol, že s výnimkou jedného sudcu (JUDr. T.) ostatní sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 13 C 144/90;

- 13. október 1998 – sťažovateľ zaslal okresnému súdu „návrh na konečné vyporiadanie BSM“;

- 24. november 1998 – sťažovateľ namietal zaujatosť zákonnej sudkyne (JUDr. K.);

- 23. február 1999 – spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 2. marec 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 12. máj 1999;

- 19. apríl 1999 – okresný súd zaslal sťažovateľov „návrh na konečné vyporiadanie BSM“ na vyjadrenie odporkyni;

- 4. máj 1999 – sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že nesúhlasí s uznesením krajského súdu z 5. novembra 1998;

- 12.   máj   1999   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neospravedlnenej   neúčasti   účastníkov odročené na 8. september 1999 (sťažovateľ prevzal predvolanie 26. apríla 1999);

- 8. september 1999 – pojednávanie bolo z dôvodu nutnosti postúpenia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažovateľovej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni odročené na neurčito;

- 29. september 1999 – spis bol predložený krajskému súdu;

- 6. október 1999 – krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nc 44/99 rozhodol, že zákonná sudkyňa JUDr. K. (sama sa cítila byť vo veci zaujatá) je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 13 C 144/90;

- 21. október 1999 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 15.   február   2001   –   okresný   súd   vyzval   účastníkov,   aby   oznámili   návrhy   na   ďalšie dokazovanie a či nie je možné, aby uzavreli zmier, pretože predmetom vyporiadania BSM sú aj nehnuteľnosti a keďže boli ocenené podľa starších cenových predpisov, bude potrebné ich nanovo oceniť súdnym znalcom;

- 5. marec 2001 – sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že uzavretie mimosúdnej dohody s odporkyňou nie je možné, navrhol vypočuť svedka a vyjadril súhlas s už vypracovanými znaleckými posudkami ohľadom ocenenia nehnuteľností z BSM;

- 8. marec 2001 – odporkyňa oznámila, že nemá návrh na doplnenie dokazovania;

- 31. august 2001 – okresný súd uznesením ustanovil súdneho znalca, aby do 60 dní nanovo ocenil nehnuteľnosti patriace do BSM, a účastníkom uložil povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

- 26. september 2001 – odporkyňa podala odvolanie proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z dôvodu, že ona nežiadala nariadenie nového dokazovania súdnym znalcom a proti   pôvodným   znaleckým   posudkom   nemala   námietky,   súčasne   proti   predmetnému uzneseniu podal odvolanie aj sťažovateľ s tým, že ďalšie znalecké dokazovanie, ktoré už bolo dvakrát vykonané, považuje za „nezmyselné, zbytočné a zo strany súdu za naťahovanie času a šikanovanie“;

- 23. október 2001 – spis bol predložený krajskému súdu;

- 17. júl 2002 – krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 646/01 potvrdil odvolaniami účastníkov napádané uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2001;

- 8. august 2002 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 27. august 2002 – spis bol zaslaný súdnemu znalcovi;

- 20.   november   2002   –   súdny   znalec   žiadal   okresný   súd   o súčinnosť   pri   zadovážení podkladov nevyhnutných na vypracovanie znaleckého posudku, pretože účastníci ich nie sú schopní zabezpečiť;

- 25.   november   2002   –   okresný   súd   žiadal   od   príslušného   katastrálneho   úradu   súdnym znalcom požadované podklady (napr. aktuálny list vlastníctva, kópiu katastrálnej mapy);

- 25. február 2003 – okresnému súdu bol doručený znalecký posudok;

- 13. marec 2003 – okresný súd nariadil pojednávanie na 30. apríl 2003;

- 30. apríl 2003 – pojednávanie bolo pre závadu v doručovaní predvolania odporkyni, ktorá sa na pojednávaní nezúčastnila, odročené na 9. jún 2003;

- 9.   jún   2003   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   odporkyne odročené na 3. september 2003 za účelom jej opätovného predvolania, pretože sťažovateľ trval na jej prítomnosti;

- 3. september 2003 – okresný súd vyhlásil na pojednávaní rozsudok o vyporiadaní BSM (tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 11. marca 2005);

- 21. október 2003 – sťažovateľ sa odvolal proti rozsudku a súčasne vzniesol proti zákonnej sudkyni námietku zaujatosti;

- 22. október 2003 – okresný súd uznesením uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a súčasne odvolanie sťažovateľa zaslal odporkyni na vyjadrenie;

- 6.   november   2003   –   spis   bol   predložený   krajskému   súdu,   kde   bola   vec   vedená   pod sp. zn. 2 Co 482/03;

- 7. november 2003 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych   poplatkov,   ktorá   bola   13.   novembra   2003   zaslaná   krajskému   súdu,   kde   sa nachádzal spis;

- 6. september 2004 – krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 482/03 rozhodol, že zákonná sudkyňa   (JUDr.   B.)   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod sp. zn. 13 C 144/90 a súčasne vrátil vec okresnému súdu (bez vybavenia sťažovateľovho odvolania) na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 20. september 2004 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 23.   september   2004   –   okresný   súd   uznesením   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov;

- 14. október 2004 – spis bol opätovne predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 3. septembra 2003, o ktorom krajský súd konal pod sp. zn. 2 Co 276/04;

- 3. december 2004 – krajský súd nariadil pojednávanie na 9. február 2005;

- 8.   december   2004 –   krajský   súd zaslal spis   okresnému   súdu   za   účelom   vypracovania vyjadrenia k ústavnej sťažnosti sťažovateľa;

- 23. december 2004 – spis bol vrátený krajskému súdu;

- 9. február 2005 – krajský súd na pojednávaní rozsudkom sp. zn. 2 Co 276/04 rozhodol, že zákonná sudkyňa (JUDr. B.) nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 144/90, a súčasne zmenil odvolaním napádaný rozsudok okresného súdu z 3. septembra 2003;

- 1. marec 2005 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 7.   apríl   2005   –   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 9.   februára   2005 dovolanie;

- 8. apríl 2005 – okresný súd zaslal dovolanie sťažovateľa na vyjadrenie odporkyni;

- 11.   apríl   2005   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za dovolanie;

- 18.   apríl   2005 – sťažovateľ zaslal okresnému súdu   žiadosť   o oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 28. apríl 2005 – odporkyňa sa vyjadrila k dovolaniu sťažovateľa;

- 2. máj 2005 – okresný súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 23. máj 2005 – spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“);

- 28. november 2005 – najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 105/05 dovolanie sťažovateľa zamietol;

- 13. december 2005 – spis bol vrátený okresnému súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty spravidla dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. I. ÚS 41/02).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   144/90   o návrhu   sťažovateľa   na vyporiadanie BSM, ako aj v odvolacom konaní krajského súdu v tejto veci vedenej pod sp. zn.   2   Co   276/04   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I.ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

I. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 13 C 144/90

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vyporiadanie BSM v okolnostiach danej veci mohol predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci   najmä   s ustálením   skutkového   stavu   opakovaným   znaleckým   dokazovaním. Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemôže pripísať iba na vrub faktickej zložitosti prerokovávanej veci. Podľa názoru ústavného súdu žiadna   skutková   zložitosť   veci   nemôže   ospravedlniť   viac   ako   19   rokov   a 7   mesiacov trvajúce konanie (od podania návrhu 16. júla 1985 do právoplatného skončenia 11. marca 2005),   z toho   na   okresnom   súde   trvalo   konanie   takmer   14   rokov   a 2   mesiace (od 17. decembra 1990).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že celková dĺžka napadnutého konania je   sama   osebe   nezlučiteľná   s imperatívom   ustanoveným   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Takáto zdĺhavosť konania totiž ovplyvňuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate ( mutatis mutandis I. ÚS 52/01).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje, že v jeho správaní nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou ovplyvnila celkovú   dĺžku   konania.   V súvislosti   s názorom   okresného   súdu,   že   sťažovateľ   prispel k prieťahom v konaní opakovanými námietkami zaujatosti proti zákonným sudcom, kvôli čomu bolo nevyhnutné opakovane predkladať spis krajskému súdu, ústavný súd poukazujúc na   svoju   judikatúru   (napr.   I. ÚS   102/05)   konštatuje,   že   využitie   možností   daných účastníkovi   procesnými   predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01) spôsobené sťažovateľom (účastníkom). Využitie týchto procesných prostriedkov nie je príčinou zdĺhavého konania, ale spôsobom realizácie práva na súdnu ochranu (I. ÚS 52/01). Pre úplnosť je potrebné dodať, že keď na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania využije na svoju obranu procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pripísať výlučne postupu konajúceho súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že prihliadol na skutočnosť, že konanie sa začalo na okresnom súde 1 už 16. júla 1985 a na okresnom súde pokračovalo od 17. decembra 1990, ale postup okresného   súdu   v konaní   mohol   posudzovať   až   od   15.   februára   1993.   Ústavný   súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nevykazoval   posudzovanej veci relevantnú procesnú činnosť v období:

-   od 5. decembra 1996 (okresný súd zaslal upresnený   návrh   sťažovateľa na vyjadrenie odporkyni)   –   do   7.   mája   1997   (okresný   súd   urgoval   zaslanie   vyjadrenia odporkyňou), t. j. 5 mesiacov;

- od 16. júla 1997 (okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie odporkyne) – do 2. septembra 1998 (pojednávanie na okresnom súde), pričom v tomto období okresný súd nevykonával žiadne   úkony   smerujúce   k meritórnemu   rozhodnutiu   veci   ani   žiadnu   prípravu   na pojednávanie, len 2. februára 1998 nariadil pojednávanie na 2. september 1998, t. j. viac ako 13 mesiacov;

- od 21. októbra 1999 (spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu) – do 15. februára 2001   (okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   oznámili   návrhy   na   ďalšie dokazovanie), t. j. viac ako 1 rok a 3 mesiace, pričom v uvedený deň, t. j. 15. februára 2001, po takmer 15-ročnom trvaní sporu vyzval okresný súd účastníkov na oznámenie, či nie je možné pristúpiť na mimosúdne urovnanie veci.

Celková doba nečinnosti ustálená ústavným súdom je viac ako 3 roky a 4 mesiace, pričom nezanedbateľná nie je ani skutočnosť, že okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok (3. september 2003) po viac ako 12 rokoch a 8 mesiacoch od nápadu veci okresnému súdu (17. december 1990).

Ústavný súd poukazuje aj na také nedostatky v konaní okresného súdu, ako je jeho málo   účinný   postup   pri   zabezpečení   účasti   odporkyne   na   pojednávaniach,   ktorá   sa v posudzovanom období z 24 nariadených pojednávaní zúčastnila iba na troch (21. októbra 1998, 8. septembra 1999 a 3. septembra 2003), pričom svoju neúčasť síce v 14 prípadoch telefonicky   ospravedlnila,   avšak   bez   uvedenia   konkrétneho   dôvodu.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   poznamenáva,   že   súd   má   k   dispozícii   celý   rad   procesných   prostriedkov (poriadkové   opatrenia) na zabezpečenie   prítomnosti   účastníkov   na pojednávaní,   ktorých aktívna   spolupráca   by   bezpochyby   prispela   k urýchlenému   konaniu   vo   veci (§ 6 Občianskeho súdneho poriadku).

V priebehu   celého   konania   a tiež   v rozhodnom   období   okresný   súd   nepostupoval dôsledne,   nezorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby   v čo   najkratšej   dobe   zadovážil   dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej a aby čo najefektívnejšie využil aj dokazovanie vykonané okresným súdom 1. Dôsledkom tohto zdĺhavého konania bolo potrebné napr. opakovane nariaďovať znalecké dokazovanie na ocenenie nehnuteľností patriacich do BSM, pretože skôr vypracované znalecké posudky sa plynutím času stávali neaktuálnymi.   Tieto   skutočnosti   rovnako   prispeli   k predĺženiu   konania   a tento   postup okresného   súdu   v posudzovanej   veci   nezodpovedá   postupu,   ktorý   by   smeroval k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov, teda ktorý by zodpovedal ústavou priznanému základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100 ods. 1 a § 114).

Ústavný súd však súčasne poukazuje aj na skutočnosť,   že doba, počas ktorej   sa konalo o odvolaniach účastníkov, resp. o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľom proti zákonným sudcom na súde vyššej inštancie, je obdobím, ktorého dĺžku, resp. trvanie nemohol   okresný   súd   ovplyvniť,   a preto   sa   v tomto   období   z objektívnych   dôvodov nemohol dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

II. K namietanému postupu krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. 2 Co 276/04

V súvislosti so sťažovateľom napádaným postupom krajského súdu v konaní o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 144/90 z 3. septembra 2003 ústavný súd   zo   súdneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   21.   októbra   2003   spolu   s odvolaním   proti predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   vzniesol   proti   zákonnej   sudkyni   námietku zaujatosti. Následne okresný súd uznesením z 22. októbra 2003 uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a 6. novembra 2003 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý vo   veci   konal   pod   sp.   zn.   2   Co   482/03.   Sťažovateľ   7.   novembra   2003   požiadal okresný súd o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   jeho   žiadosť   okresný   súd 13. novembra 2003 postúpil krajskému súdu, kde sa nachádzal spis. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 482/03-598 zo 6. septembra 2004 rozhodol iba o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom proti zákonnej sudkyni a spis vrátil bez vybavenia sťažovateľovho odvolania okresnému súdu.

Po   vrátení   spisu   okresnému   súdu   20.   septembra   2004   okresný   súd   uznesením z 23. septembra 2004 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a následne 14. októbra 2004 bol spis predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní sťažovateľa proti   rozsudku   okresného   súdu   z 3.   septembra   2003,   o ktorom   krajský   súd   konal   pod sp. zn. 2 Co 276/04.

Z prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z bodu   II   tohto   nálezu,   ako   aj zo súdneho spisu, ktorý bol zapožičaný, vyplýva, že krajský súd konal vo veci v podstate priebežne. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa už po 3 mesiacoch a 26 dňoch (od 14. októbra 2004), a to uznesením č. k. 2 Co 276/04-614 z 9. februára 2005 tak, že odvolaním   sťažovateľa   napádaný   rozsudok   okresného   súdu   zmenil.   Spis   bol   vrátený okresnému súdu 1. marca 2005.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že doba 3 mesiacov a 26 dní, v ktorej   po   splnení všetkých   procesných   podmienok   na konanie o odvolaní   krajský   súd rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu,   je   primeraná a nesignalizuje porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd o tejto časti sťažnosti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

4. Vzhľadom na to, že konanie vo veci sťažovateľa vedené na okresnom súde pod sp. zn.   13   C   144/90   bolo   v spojení   s konaním   krajského   súdu   vedeným   pod sp. zn. 2 Co 276/04 právoplatne skončené 11. marca 2005, teda právna neistota sťažovateľa bola odstránená, preto neprichádzalo do úvahy rozhodnúť v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške   200   000   Sk   spoločne   a nerozdielne   od   okresného   súdu   aj   krajského   súdu,   ktoré odôvodnil najmä tým, že: „súd svojím nekonaním znemožnil používať vlastný majetok po dlhú dobu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím najmä   na   mimoriadne   dlhú   celkovú   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom   považuje   za primerané priznať vo výške 100 000 Sk, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Výrok   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   viazaný   na   výrok o vyslovenom porušení práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Keďže v prípade sťažovateľom namietaného postupu krajského súdu ústavný súd vyslovil, že označené základné právo porušené nebolo, nemohol v tejto súvislosti priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie aj zo strany krajského súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava   zastúpenia a písomné   podanie   sťažnosti   uskutočnené   v roku   2004, jeden   úkon   uskutočnený   v roku 2005,   a to   stanovisko   k vyjadreniam   okresného   súdu   z 8.   decembra   2005,   a jeden   úkon uskutočnený   v roku   2006,   a to   vyjadrenie   z 2. februára   2006.   Odmena   za   jeden   úkon právnych služieb vykonaných v roku 2004 podľa ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety,   §   16   ods.   1   písm.   a)   a c)   a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb je 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu je 136 Sk. Za dva úkony právnych služieb vykonaných v roku 2004 predstavuje odmena advokátovi sumu 9 070 Sk a dvojnásobok režijného paušálu vo výške 272 Sk. Za úkon vykonaný v roku 2005 podľa ustanovení § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb je 2 501 Sk plus režijný paušál 150 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi aj náhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 vo výške 2 730 Sk a režijný paušál vo výške 164 Sk. Ústavný súd tak sťažovateľovi priznal náhradu trov v celkovej výške 14 887 Sk, tak ako je to uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006