SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 27/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, BanskáBystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Rastislav Urbáni LL.M,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesenímsp. zn. 4 To 27/14 z 30. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014faxom (následne 10. júla 2014 poštou) doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 To 27/14 z 30. apríla 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „... rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 T 71/2011 zo dňa 17.02.2014 v trestnej veci obžalovanej, ⬛⬛⬛⬛ okresný súd rozhodol, že obžalovanú podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. 1Pv 577/10-33 zo dňa 27.07.2011 pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom podklade ako je uvedené v predmetnom rozsudku.
Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 To 27/2014 krajský súd rozhodol podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Trestného poriadku, že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 T 71/2011 zo dňa 17.02.2014 zrušuje a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vracia okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Súčasne uvedeným uznesením podľa § 325 Trestného poriadku nariadil, aby vec prejednal a rozhodol iný samosudca Okresného súdu Banská Bystrica. Proti uvedenému uzneseniu nebolo prípustné odvolanie....
Opatrením predsedu Okresného súdu Banská Bystrica Spr. 1040/2014 zo dňa 13.05.2014 bola odňatá vec sp. zn. 4 T 71/2011 z prejednávania a rozhodovania sudkyni tunajšieho súdu JUDr. Eve Korbeľovej, pričom toto opatrenie bolo odôvodnené tým, že dňa 09.05.2014 bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 To 27/2014 zo dňa 30.04.2014, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 325 Trestného poriadku nariadil, aby vec prejednal a rozhodol iný samosudca Okresného súdu Banská Bystrica.“.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej tvrdenie, že dikcia ustanovenia § 325 zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) „... zakladá nie obligatórnu, ale len fakultatívnu možnosť nariadenia prejednania a rozhodnutia veci v inom zložení senátu, avšak za predpokladu, ak sú na to splnené dôležité dôvody....
Dôležitými dôvodmi sa však v danom prípade rozumejú predovšetkým také okolnosti, ktoré predpokladajú objektivitu súdneho konania.
Krajský súd Banská Bystrica však v odôvodnení daného uznesenia neuvádza nijaké dôležité dôvody, pre ktoré by mal postupovať tak, ako je vyššie uvedené, a teda, odňať vec zákonnému sudcovi z prejednávania a rozhodovania.“.
S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu sťažovateľka argumentuje, že„... uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 To 27/2014 zo dňa 30.04.2014 je nijako neodôvodnené, súd v odôvodnení uvádza len veľmi všeobecné dôvody, na základe ktorých nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o nerešpektovaní právneho názoru krajského súdu. Závery, ktorými potom dôvodí Krajský súd Banská Bystrica svoje rozhodnutie nemajú relevantný podklad a sú v rozpore s objektívnou skutočnosťou. V danom uznesení absentujú konkrétne dôvody, resp. odkaz na konkrétne dôkazy, ktoré podľa názoru Krajského súdu Banská Bystrica nemali byť vykonané, čím sa uvedené uznesenie navyše stáva nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.“
S ohľadom na uvedenú argumentáciu preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdprijal tento nález:
„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 27/14 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na zákonného sudcu, podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zrušuje Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 4 To 27/14 a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.
Porušovateľ práva je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označenýchpráv zaručených ústavou a dohovorom postupom krajského súdu a jeho uznesenímsp. zn. 4 To 27/14 z 30. apríla 2014. Sťažovateľka namieta predovšetkým porušeniezákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako i práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie súzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavnéhosúdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu vsúvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 4 To 27/14z 30. apríla 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súddospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v zmysle ustanovenia § 321ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 71/2011 zo 17. februára 2014, vec vrátil okresnémusúdu v potrebnom rozsahu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie a podľa § 325 Trestnéhoporiadku nariadil prejednanie a rozhodnutie veci iným samosudcom okresného súdu,náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistenýchskutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov, v zmysle ktorých„... prvostupňový súd sa dôsledne nevysporiadal s predchádzajúcimi rozhodnutiami o vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie, nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, kde sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, najmä však s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorým bola vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie“.
Krajský súd v napadnutom uznesení na podporu svojich právnych záverov ďalejuviedol, že „... jedným zo základných princípov odvolacieho konania je kasačný princíp, ktorý znamená, že orgán rozhodujúci o opravnom prostriedku v prípade, ak zistí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, takéto rozhodnutie zruší a vec vráti na nové prejednanie a rozhodnutie orgánu, ktorý vo veci pôvodne rozhodol. Typickým znakom kasačného princípu je, že orgán, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán a je povinný, úkony a dôkazy, ktorých vykonanie tento orgán nariadil § 327 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje najmä skutočnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, ktorý už v danej konkrétnej veci vyslovil odvolací súd a to rozhodnutiami sp. zn. 4 To 1/12 zo dňa 11. 4. 2012, kde krajský súd veľmi explicitne rozviedol, že prvostupňový súd sa musí vysporiadať s povinnosťami vodiča pri vjazde do križovatky, teda s povinnosťou obž. ⬛⬛⬛⬛ v danom konkrétnom prípade a taktiež sa musí vysporiadať i s predvídateľnosťou nebezpečnej a riskantnej situácie na križovatke, do ktorej vchádzala obžalovaná, ktorá vyplýva jednak z výpovedí svedkov a taktiež aj z priebehu vyšetrovacieho pokusu. Rovnako v tomto rozhodnutí poukázal odvolací súd i na existenciu padacie príčinnej súvislosti, ktorú podrobne rozviedol v tomto rozhodnutí. Na margo argumentácie prvostupňového súdu o porovnávacej metóde výkladu práva krajský súd poznamenáva, že porovnávať možno len porovnateľné a že prvostupňovým súdom uvádzaná judikatúra a medzinárodné predpisy riešia situáciu odlišnú od situácie, ktorá je predmetom rozhodovania, kde vodič vchádzajúci do križovatky vidí prichádzajúce motorové vozidlo po hlavnej ceste, avšak nepredpokladá výrazné prekročenie rýchlosti tohto vozidla. Rovnako už v tomto rozhodnutí uložil odvolací súd prvostupňovému súdu, aby veľmi dôsledne vyhodnotil povinnosti vodiča pri vjazde do križovatky a najmä však potrebu vysporiadať sa s predvídateľnosťou nebezpečnej a riskantnej situácie. Taktiež na všetky tieto skutočnosti upozornil odvolací súd pri svojom rozhodovaní pod sp. zn. 4 To 63/13 zo dňa 25. 9. 2013, kedy opätovne zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu o oslobodení obžalovanej spod obžaloby (v tomto prípade prvostupňový súd oslobodil obžalovanú v zmysle ust. § 285 písm. a) Tr. por.). Týmto rozhodnutím rovnako odvolací súd dôrazne upozornil prvostupňový súd na ust. § 327 ods. 1 Tr. por. (kasačný princíp), že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. S poukazom potom na to, že prvostupňový súd sa neriadil dôsledne citovaným ustanovením a opätovne iba jednostranne vyhodnotil vykonané dôkazy bez toho, aby vzal v úvahu závery znaleckého dokazovania, že príčiny dopravnej nehody boli dve a to nevhodná technika jazdy obž. ⬛⬛⬛⬛ a taktiež i rýchlosť jazdy sanitky, kde v podrobnostiach krajský súd odkazuje na odvolanie okresného prokurátora, ktoré považuje v kontexte rozhodnutie prvostupňového súdu v plnom rozsahu za dôvodné, bolo potom potrebné rozhodnúť tak, že odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.“.
S ohľadom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, ako i na viacnásobné zrušenierozhodnutí okresného súdu v predmetnom konaní, na ktoré krajský súd dôrazne poukázal,preto odvolací súd rozhodol, že „... s poukazom tiež na skutočnosť, keďže doposiaľ konajúci samosudca okresného súdu opakovane nerešpektoval prezentovaným právny názor krajského súdu, bolo potom potrebné nariadiť, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá iným samosudcom Okresného súdu Banská Bystrica“.
Predmetné uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatokskutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého uznesenia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považujeústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplneodchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové aprávne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na závero tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadnehodôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočneodôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd v nadväznosti na navrhovateľkou tvrdené porušenie čl. 6 ods. 1dohovoru v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu jezrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadua relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomukrajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnouinštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 27/14 z 30. apríla 2014a namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to, žeobsahom práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobnenapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavnýsúd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.
II.B K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
V zmysle ustanovenia § 325 Trestného poriadku ak rozhodne odvolací súd, že sa vecvracia na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, abybola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu. Z dôležitého dôvodu môže tiežnariadiť, aby ju prejednal a rozhodol iný súd toho istého druhu a toho istého stupňa v jehoobvode.
Po vrátení veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie veci tedazásadne platí, že vec prejedná ten istý senát (samosudca), ktorý zrušené rozhodnutie vydal.Ustanovenie § 325 Trestného poriadku však ráta i s výnimkou z tejto zásady, v zmyslektorej ak rozhodne odvolací súd, že sa vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie súduprvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a rozhodnutá v inom zloženísenátu. Ustanovenie § 325 Trestného poriadku prvá veta teda odvolaciemu súdu priznávaprávo úvahy, či pri vrátení veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutienariadi/nenariadi, aby bola vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu alebo inýmsamosudcom. Jedným z dôvodov na takéto rozhodnutie odvolacieho súdu môže byťnapríklad podstatne odlišný právny názor odvolacieho súdu od názoru senátu alebosamosudcu alebo nedôsledné rešpektovanie právneho názoru vysloveného odvolacím súdompri skoršom prejednávaní a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvéhostupňa a podobne.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu o tom,aby bola vec prejednaná v inom zložení senátu alebo iným samosudcom, nemusí byťpodrobne odôvodnené a v záujme zachovania autority súdu, jeho vážnosti a dôstojnosti,v zásade postačí samotný odkaz na predmetné ustanovenie zákona.
V kontexte už uvedeného preto argumentácia sťažovateľky, že „... Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení uznesenia neuvádza nijaké dôležité dôvody, pre ktoré by mal... odňať vec zákonnému sudcovi z prejednávania a rozhodovania...“, neobstojí.Potreba odôvodnenia „dôležitých dôvodov“ sa totiž v zmysle ustanovenia § 325 Trestnéhoporiadku druhej vety vzťahuje len na prípadnú úvahu odvolacieho súdu o možnostinariadenia/nenariadenia prejednania a rozhodnutia veci iným súdom toho istého druhua toho istého stupňa v jeho obvode (a nie na prípadnú úvahu odvolacieho súdu ohľadommožnosti nariadiť/nenariadiť prejednanie a rozhodnutie veci v inom zložení senátu aleboiným samosudcom toho istého súdu).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť i v tejto časti v zmysle § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú,bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenýmiv sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015.