znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, BanskáBystrica,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát JUDr. Rastislav   Urbáni   LL.M,vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   konaním   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a jeho   uznesenímsp. zn. 4 To 27/14 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014faxom (následne 10. júla 2014 poštou) doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcupodľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 To 27/14 z 30. apríla 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že „...   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   sp.   zn.   4   T   71/2011 zo dňa   17.02.2014   v   trestnej   veci   obžalovanej, ⬛⬛⬛⬛ okresný súd rozhodol, že obžalovanú podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. 1Pv 577/10-33 zo dňa 27.07.2011 pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom podklade ako je uvedené v predmetnom rozsudku.

Uznesením   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   4   To   27/2014   krajský   súd rozhodol podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Trestného poriadku, že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 T 71/2011 zo dňa 17.02.2014 zrušuje a podľa § 322 ods. 1 Trestného   poriadku   vec   vracia   okresnému   súdu,   aby   ju   v   potrebnom   rozsahu   znova prejednal   a   rozhodol.   Súčasne   uvedeným   uznesením   podľa   §   325   Trestného   poriadku nariadil, aby vec prejednal a rozhodol iný samosudca Okresného súdu Banská Bystrica. Proti uvedenému uzneseniu nebolo prípustné odvolanie....

Opatrením   predsedu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   Spr.   1040/2014   zo   dňa 13.05.2014 bola odňatá vec sp. zn. 4 T 71/2011 z prejednávania a rozhodovania sudkyni tunajšieho súdu JUDr. Eve Korbeľovej, pričom toto opatrenie bolo odôvodnené tým, že dňa 09.05.2014   bolo   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   4   To 27/2014 zo dňa 30.04.2014, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 325 Trestného poriadku nariadil, aby vec prejednal a rozhodol iný samosudca Okresného súdu Banská Bystrica.“.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej tvrdenie, že dikcia ustanovenia § 325 zákonač.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“) „...   zakladá   nie   obligatórnu,   ale   len   fakultatívnu   možnosť   nariadenia prejednania a rozhodnutia veci v inom zložení senátu, avšak za predpokladu, ak sú na to splnené dôležité dôvody....

Dôležitými dôvodmi sa však v danom prípade rozumejú predovšetkým také okolnosti, ktoré predpokladajú objektivitu súdneho konania.

Krajský súd Banská Bystrica však v odôvodnení daného uznesenia neuvádza nijaké dôležité dôvody, pre ktoré by mal postupovať tak, ako je vyššie uvedené, a teda, odňať vec zákonnému sudcovi z prejednávania a rozhodovania.“.

S poukazom   na   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu   sťažovateľka   argumentuje,   že„... uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 To 27/2014 zo dňa 30.04.2014 je nijako neodôvodnené, súd v odôvodnení uvádza len veľmi všeobecné dôvody, na základe ktorých   nemožno   dospieť   k   jednoznačnému   záveru   o   nerešpektovaní   právneho   názoru krajského   súdu.   Závery,   ktorými   potom   dôvodí   Krajský   súd   Banská   Bystrica   svoje rozhodnutie nemajú relevantný podklad a sú v rozpore s objektívnou skutočnosťou. V danom uznesení absentujú konkrétne dôvody, resp. odkaz na konkrétne dôkazy, ktoré podľa názoru Krajského súdu Banská Bystrica nemali byť vykonané, čím sa uvedené uznesenie navyše stáva nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.“

S ohľadom na uvedenú argumentáciu preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdprijal tento nález:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 27/14 porušil základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   zákonného   sudcu,   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušuje Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 4 To 27/14 a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Porušovateľ práva je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažovateľkinej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označenýchpráv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uznesenímsp. zn. 4 To   27/14   z 30.   apríla   2014.   Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   porušeniezákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako i práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ako ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyo namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   súzlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavnéhosúdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   vsúvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľky   uznesením   sp.   zn.   4   To   27/14z 30. apríla 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súddospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v zmysle ustanovenia § 321ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 71/2011 zo 17. februára 2014, vec vrátil okresnémusúdu v potrebnom rozsahu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie a podľa § 325 Trestnéhoporiadku   nariadil   prejednanie   a rozhodnutie   veci   iným   samosudcom   okresného   súdu,náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistenýchskutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov, v zmysle ktorých„... prvostupňový   súd   sa   dôsledne   nevysporiadal   s   predchádzajúcimi   rozhodnutiami o vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie, nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, kde   sa   nevysporiadal   so   všetkými   okolnosťami   dôležitými   pre   rozhodnutie,   najmä   však s právnym   názorom   vysloveným   odvolacím   súdom   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach, ktorým bola vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie“.

Krajský   súd   v napadnutom uznesení   na   podporu   svojich   právnych záverov   ďalejuviedol, že „... jedným zo základných princípov odvolacieho konania je kasačný princíp, ktorý   znamená,   že   orgán   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   v   prípade,   ak   zistí nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   takéto   rozhodnutie   zruší   a   vec   vráti   na   nové prejednanie   a   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vo   veci   pôvodne   rozhodol.   Typickým   znakom kasačného   princípu   je,   že   orgán,   ktorému   vec   bola   vrátená   na   nové   prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán a je povinný, úkony a dôkazy, ktorých vykonanie tento orgán nariadil § 327   ods.   1   Tr.   por.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   konštatuje   najmä   skutočnosť,   že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, ktorý už v danej konkrétnej veci vyslovil odvolací súd a to rozhodnutiami sp. zn. 4 To 1/12 zo dňa 11. 4. 2012, kde krajský súd veľmi explicitne   rozviedol,   že   prvostupňový   súd   sa   musí   vysporiadať   s   povinnosťami   vodiča pri vjazde do križovatky, teda s povinnosťou obž. ⬛⬛⬛⬛ v danom konkrétnom prípade   a taktiež   sa   musí   vysporiadať   i   s   predvídateľnosťou   nebezpečnej   a   riskantnej situácie na križovatke, do ktorej vchádzala obžalovaná, ktorá vyplýva jednak z výpovedí svedkov   a   taktiež   aj   z   priebehu   vyšetrovacieho   pokusu.   Rovnako   v   tomto   rozhodnutí poukázal odvolací súd i na existenciu padacie príčinnej súvislosti, ktorú podrobne rozviedol v tomto rozhodnutí. Na margo argumentácie prvostupňového súdu o porovnávacej metóde výkladu   práva   krajský   súd   poznamenáva,   že   porovnávať   možno   len   porovnateľné   a   že prvostupňovým   súdom   uvádzaná   judikatúra   a   medzinárodné   predpisy   riešia   situáciu odlišnú od situácie, ktorá je predmetom rozhodovania, kde vodič vchádzajúci do križovatky vidí   prichádzajúce   motorové   vozidlo   po   hlavnej   ceste,   avšak   nepredpokladá   výrazné prekročenie rýchlosti tohto vozidla. Rovnako už v tomto rozhodnutí uložil odvolací súd prvostupňovému   súdu,   aby   veľmi   dôsledne   vyhodnotil   povinnosti   vodiča   pri   vjazde   do križovatky   a   najmä   však   potrebu   vysporiadať   sa   s   predvídateľnosťou   nebezpečnej   a riskantnej situácie. Taktiež na všetky tieto skutočnosti upozornil odvolací súd pri svojom rozhodovaní pod sp. zn. 4 To 63/13 zo dňa 25. 9. 2013, kedy opätovne zrušil rozhodnutie prvostupňového   súdu   o oslobodení   obžalovanej   spod   obžaloby   (v   tomto   prípade prvostupňový súd oslobodil   obžalovanú v zmysle ust. § 285 písm. a) Tr. por.). Týmto rozhodnutím rovnako odvolací súd dôrazne upozornil prvostupňový súd na ust. § 327 ods. 1 Tr. por. (kasačný princíp), že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. S poukazom potom na to, že prvostupňový súd sa neriadil dôsledne citovaným ustanovením a opätovne iba jednostranne vyhodnotil vykonané dôkazy bez toho, aby vzal v úvahu závery znaleckého dokazovania, že príčiny dopravnej nehody boli dve a to nevhodná technika jazdy obž. ⬛⬛⬛⬛ a taktiež i rýchlosť jazdy sanitky, kde v podrobnostiach krajský súd odkazuje na odvolanie okresného prokurátora, ktoré považuje v kontexte   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v   plnom   rozsahu   za   dôvodné,   bolo   potom potrebné rozhodnúť tak, že odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.“.

S ohľadom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, ako i na viacnásobné zrušenierozhodnutí okresného súdu v predmetnom konaní, na ktoré krajský súd dôrazne poukázal,preto odvolací súd rozhodol, že „... s poukazom tiež na skutočnosť, keďže doposiaľ konajúci samosudca   okresného   súdu   opakovane   nerešpektoval   prezentovaným   právny   názor krajského súdu, bolo potom potrebné nariadiť, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá iným samosudcom Okresného súdu Banská Bystrica“.

Predmetné uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatokskutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   neodôvodnenosti   napadnutého   uznesenia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považujeústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplneodchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové aprávne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na závero tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadnehodôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočneodôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   navrhovateľkou   tvrdené   porušenie   čl.   6   ods.   1dohovoru v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu jezrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadua relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomukrajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnouinštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru,   že niet žiadnej spojitostimedzi   posudzovaným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   27/14   z 30.   apríla   2014a namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to, žeobsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobnenapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavnýsúd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V zmysle ustanovenia § 325 Trestného poriadku ak rozhodne odvolací súd, že sa vecvracia na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, abybola   prejednaná   a   rozhodnutá   v   inom   zložení   senátu.   Z   dôležitého   dôvodu   môže   tiežnariadiť, aby ju prejednal a rozhodol iný súd toho istého druhu a toho istého stupňa v jehoobvode.

Po vrátení veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie veci tedazásadne platí, že vec prejedná ten istý senát (samosudca), ktorý zrušené rozhodnutie vydal.Ustanovenie § 325 Trestného poriadku však ráta i s výnimkou z tejto   zásady, v zmyslektorej ak rozhodne odvolací súd, že sa vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie súduprvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a rozhodnutá v inom zloženísenátu. Ustanovenie § 325 Trestného poriadku prvá veta teda odvolaciemu súdu priznávaprávo úvahy, či pri vrátení veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutienariadi/nenariadi, aby bola vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu alebo inýmsamosudcom.   Jedným   z dôvodov   na   takéto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   môže   byťnapríklad   podstatne   odlišný   právny   názor   odvolacieho   súdu   od   názoru   senátu   alebosamosudcu alebo nedôsledné rešpektovanie právneho názoru vysloveného odvolacím súdompri skoršom prejednávaní a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvéhostupňa a podobne.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu o tom,aby   bola   vec   prejednaná   v   inom   zložení   senátu   alebo   iným   samosudcom,   nemusí   byťpodrobne   odôvodnené   a v záujme   zachovania   autority   súdu, jeho   vážnosti   a dôstojnosti,v zásade postačí samotný odkaz na predmetné ustanovenie zákona.

V kontexte   už   uvedeného   preto   argumentácia   sťažovateľky,   že „...   Krajský   súd v Banskej Bystrici v odôvodnení uznesenia neuvádza nijaké dôležité dôvody, pre ktoré by mal...   odňať   vec   zákonnému   sudcovi   z prejednávania   a rozhodovania...“,   neobstojí.Potreba odôvodnenia „dôležitých dôvodov“ sa totiž v zmysle ustanovenia § 325 Trestnéhoporiadku   druhej   vety   vzťahuje   len   na   prípadnú   úvahu   odvolacieho   súdu   o   možnostinariadenia/nenariadenia   prejednania   a rozhodnutia   veci   iným   súdom   toho   istého   druhua toho istého stupňa v jeho obvode (a nie na prípadnú úvahu odvolacieho súdu ohľadommožnosti nariadiť/nenariadiť prejednanie a rozhodnutie veci v inom zložení senátu aleboiným samosudcom toho istého súdu).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť i v tejto   časti v zmysle § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok   ako   zjavne   neopodstatnenú,bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   uvedenýmiv sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015.