znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   V   č.   k.   6   C   445/2011-64   zo   7.   marca   2012   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013   doručená   sťažnosť   V.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 445/2011-64 zo   7.   marca   2012   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným   okresnému   súdu   7.   októbra   2011   domáhala   proti   odporcovi   D.   P.,   rod.   F., zaplatenia sumy 99 581,76 € istiny s príslušenstvom (ako vrátenia kúpnej ceny za podvodný odpredaj bytu). Okresný súd poučil sťažovateľku o jej procesných právach a povinnostiach a vyzval   ju,   aby   sa   vyjadrila   k potrebe   nariadenia   pojednávania.   Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 2. februára 2012 okresnému súdu oznámila, že trvá   na   nariadení   pojednávania   vo   veci,   a zároveň   predložila   žiadosť   o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012 sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal,   pretože   dospel   k záveru,   že majetkové   pomery   sťažovateľky   neodôvodňujú   jej   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia uviedol, že „prihliadol na skutočnosť, že napriek výdavkom   navrhovateľky   a   jej   manžela,   má   navrhovateľka   pravidelný   príjem   vo forme starobného   dôchodku   vo   výške   360,-   Eur   mesačne.   Okrem   starobného   dôchodku   má navrhovateľka   od   roku   2010   taktiež   príjem   za   prenájom   bytu   v B.,   ktorého   výška predstavuje sumu 500,- Eur mesačne. Súd v danom prípade prihliadal aj na majetkové pomery manžela navrhovateľky, a to pravidelný príjem - starobný dôchodok vo výške 383,- Eur mesačne, nakoľko v zmysle ustanovenia § 71 veta prvá zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení   neskorších   predpisov   majú   manželia   vzájomnú   vyživovaciu   povinnosť.“. Keďže sťažovateľka sa so závermi okresného súdu nestotožnila, podala   proti jeho rozhodnutiu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil a okrem iného ho odôvodnil tým, že „to bola navrhovateľka ako žiadateľka o oslobodenie, ktorá bola povinná žiadosť vypraviť tak, aby sa z nej nepochybne podávali   také   pomery,   pri   ktorých   by   trvanie   na   zaplatení   súdneho   poplatku   bolo neprimeranou tvrdosťou (a mohlo tak viesť či už k ohrozeniu základných životných potrieb účastníkov alebo dokonca k zbaveniu práva na súdnu ochranu). Navrhovateľka však súdu nepredložila žiadne listinné dôkazy preukazujúce jej pasíva, resp. dlhy, na ktoré poukazuje vo vyplnenom tlačive, keď okrem rozpisu položiek mesačného zálohového predpisu... žiadne iné relevantné listinné dôkazy nepredložila, a to napriek tomu, že je v konaní zastúpená advokátkou, ani v priebehu odvolacieho konania.“. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. 4 Cdo 226/2012 z 29. januára 2013 ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Okresný súd predmetné uznesenie doručil   sťažovateľke   spolu   s uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   C   445/2011-181 z 27. februára   2013,   ktorým   rozhodol   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku.

3. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že uznesením okresného súdu, ako aj uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukázala predovšetkým na skutočnosť, že ani prvostupňový, ani odvolací súd ju nevyzvali na predloženie ďalších dokladov, resp. dôkazov, aby preukázala svoje majetkové, sociálne a zdravotné pomery, ktoré podľa ich záverov absentovali pre vyhovenie návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom zaslanie takejto výzvy by podľa jej názoru nebolo   nad   rámec   zákona.   Naopak,   sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   súdy   sú   povinné v prípade   neúplnosti   návrhu   alebo   nedostatku   dôkazov   vyzvať   účastníka   na doplnenie, resp. doloženie   dôkazu   o tvrdených   skutočnostiach.   Na   podporu   svojich   tvrdení sťažovateľka uviedla judikáty najvyššieho súdu a ústavného súdu.

4. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   a jeho   uznesením   č.   k.   6   C   445/2011-64   zo   7.   marca   2012   v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012, zruší právoplatné uznesenie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na nové konanie, ktorému prikáže, aby vo veci znovu konal tak, aby nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 6 C 445/2011-64 zo 7. marca 2012 a uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 137/2012-108 z 30. mája 2012.

K uplatnenej   námietke   porušenia   označených   práv   uznesením   okresného   súdu ústavný   súd   uvádza,   že   v rámci   svojej   judikatúry   už   vyslovil,   že   princíp   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavným   príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 344/2012).

Sťažovateľka   sa   ochrany   svojich   základných   práv   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu   okresného   súdu   domáhala   podaním   opravného   prostriedku   (odvolania), o ktorom   krajský   súd   aj   rozhodol,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota   na   podanie   tejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   358/09, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 226/2012 z 29. januára 2013 odmietnuté pre neprípustnosť a nezistenie vád konania, je sťažnosť podaná sťažovateľkou v zákonnej lehote.

7.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

8.   Preskúmaním   sťažnosti   sťažovateľky   a príloh   k nej   pripojených   ústavný   súd dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

9.   Rozhodovanie   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   spravidla   nemôže   byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov   konania,   samotný   „spor“   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom na podstatu   konania   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu   porušenie   základných   práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre takéto   oslobodenie,   patrí   zásadne   do   rozhodovacej   sféry   všeobecných   súdov (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte   nesignalizuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu (II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).

Rozhodovanie   o tom, či   sú   splnené zákonom   (Občianskym   súdnym   poriadkom   – ďalej   len   „OSP“)   ustanovené   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti súdnictva   (súdov)   vyplývajúci   z čl.   141   ods.   1   ústavy.   Je   preto   vecou   judikatúry všeobecných   súdov,   aby   vymedzila   kritériá,   z ktorých   bude   pri   aplikácii   zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o žiadostiach, resp. o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z ustanovenia   §   138   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o oslobodení od súdnych   poplatkov   súd   prihliada   na   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa,   na   výšku súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku.

10.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   137/2012-108   z 30.   mája   2012   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6   C   445/2011-64   zo   7.   marca   2012,   ktorým   nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že to neodôvodňujú majetkové pomery sťažovateľky. Krajský súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil a potvrdil jeho správnosť.

Zo sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha preskúmania uvedených rozhodnutí okresného súdu   a krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah ňou podaných   opravných   prostriedkov   (odvolania   a dovolania).   V odvolaní   sťažovateľka okresnému   súdu   vytýkala,   že   svoje   majetkové,   sociálne   aj   zdravotné   pomery   riadne odôvodnila,   a poukázala   na   skutočnosť,   že   sa   svojich   práv   na   súde   musí   domáhať v dôsledku   podvodu   spáchaného   na   nej   pri   predaji   nehnuteľnosti.   Sťažovateľka   právne závery   všeobecných   súdov   považuje   za   rozporné   s právnou   úpravou   oslobodenia od súdnych poplatkov vyplývajúcou z § 138 ods. 1 OSP, ako aj s judikatúrou najvyššieho súdu   a ústavného   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   námietku   porušenia označených   práv   založila   na   neúspechu   v (procesnom)   konaní   znamenajúcom   pre   ňu negatívne rozhodnutie okresného súdu a následne aj krajského súdu. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym   názorom   všeobecných   súdov   vysloveným   v ich   rozhodnutiach,   tvrdí,   že   ich postup   bol   nezákonný,   keďže   spĺňa   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. V prípade,   že   súdy   boli   toho   názoru,   že   ich   nedokladovala   náležitým   spôsobom,   bolo úlohou súdov, aby jej zaslali výzvu na doloženie potrebných dôkazov (dokladov) tak, aby bolo   možné   spravodlivo   a zákonným   spôsobom   rozhodnúť   o jej   žiadosti   o   oslobodenie od súdnych poplatkov. Takýto postup považuje za spravodlivý z dôvodu, že ak z právneho predpisu   explicitne   nevyplýva,   akým   spôsobom   sa   uplatňovaný   nárok   preukazuje,   je povinnosťou súdu vyzvať účastníka konania na doplnenie – doloženie dôkazov o tvrdených skutočnostiach.

11. Ústavný súd konštatuje, že majetkové pomery sťažovateľky zisťoval okresný súd z ňou   predloženého   vyhlásenia   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch doloženého   potvrdeniami   o výške   príjmu,   ktorého   základom   je   starobný   dôchodok sťažovateľky a jej manžela, ako aj príjem za prenájom bytu, ktorý je predmetom súdneho konania.   Celkový   sťažovateľkou   dokladovaný   mesačný   príjem   tak   predstavuje   sumu 1 243 €.   Výdavky   sťažovateľka   špecifikovala   ako   náklady   na   byt,   v ktorom   býva s manželom (vlastníctvo jej syna), a byt v prenájme a uviedla sumy, ktoré platí za elektrinu, plyn, vodu, teplo a telefón v celkovej výške 560 €, uviedla ďalšie svoje výdaje, ktoré tvoria mesačné   splátky   vo   výške   133   €   za   poskytnutý   stavebný   úver   spoločnosťou Wüstenrot v čiastke   13 277,57   €   a mesačné   splátky   vo   výške   100   €   za   pôžičku poskytnutú dvomi   fyzickými   osobami   vo   výške   66 388   €,   ďalej   tiež   náklady   na   lieky a osobnú starostlivosť o invalidného manžela v sume 900 € mesačne a náklady na lístok mestskej hromadnej dopravy, bez predloženia konkrétnych dokladov o takto uhrádzaných sumách.   Keďže   okresný   súd   dospel   k záveru   (vyplývajúceho   z odôvodnenia   jeho rozhodnutia), že majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov,   jej   žiadosti   nevyhovel.   Nedostatok   finančných   prostriedkov   sťažovateľky nemôže   byť   sám   osebe   dôvodom   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov. K tvrdeniam   sťažovateľky,   že   úlohou   okresného   súdu   bolo   vyzvať   ju   na   predloženie dokladov o výške príjmov a výdavkov, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v čase podania návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov bola kvalifikovane zastúpená a bolo úlohou jej   právnej   zástupkyne,   aby   jej   poskytla   odbornú   pomoc   aj   pri   dokladovaní   pomerov účastníka   konania,   ktorý   navrhuje,   aby   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

12. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že tak okresný súd,   ako   aj   krajský   súd   postupovali   pri   rozhodovaní   ústavne   konformným   spôsobom a napadnuté   rozhodnutia   zodpovedajú   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi všeobecných súdov, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

13. Sťažovateľka podala vo veci na najvyššom súde dovolanie, v ktorom navrhla, aby dovolací   súd   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Na odôvodnenie   podaného   dovolania   uviedla,   že   súd   tým,   že   jej   nepriznal   oslobodenie od súdnych poplatkov, odňal jej možnosť konať pred súdom. Tvrdila, že pri uplatňovaní svojho práva postupovala v zmysle § 138 ods. 2 OSP a súd ju nevyzval na predloženie ďalších   dokladov   preukazujúcich   jej   majetkové   a sociálne   pomery,   v dôsledku   čoho   jej nevytvoril   procesnú   možnosť   na   doloženie   podanej   žiadosti   a došlo   k porušeniu   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy.   Najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky odmietol.

14. Uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn. 4 Cdo 226/2012 z 29. januára 2013 bolo okresnému   súdu   doručené   4.   februára   2013.   Spolu   s uznesením   najvyššieho   súdu   bolo sťažovateľke 7. marca 2013 doručené aj uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 445/2011-181 z 27.   februára   2013,   ktorým   okresný   súd   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku. Podľa zistení ústavného súdu podala sťažovateľka 26. marca 2013 proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením sp. zn. 14 Co 323/2013 z 29. októbra 2013 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Ústavný súd nad rámec uvedeného uvádza, že pre prípad nepriznania oslobodenia od   súdnych   poplatkov   musí   byť   účastníkovi   konania   pre   účely   možnosti   uplatnenia práva na súdnu   ochranu   poskytnutý   reálny   časový   priestor   na   úhradu   súdneho   poplatku a na pokračovanie   v konaní   vo   veci   samej   (uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010). V danom prípade okresný súd takýto časový priestor   sťažovateľke   nevytvoril   a konanie   zastavil.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu o zastavení   konania   podala   sťažovateľka   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd uznesenie okresného súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie konanie. Bude preto   úlohou okresného súdu vo veci znovu rozhodnúť a opätovne sa zaoberať aj žiadosťou sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov.

16. Ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   ako   aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014