znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu   č. RP/026/2012   z 15. mája   2012 a v správnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16-PLO/O-182/2012,   ako   aj   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Sž/11/2012 z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1   a   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutím   Rady   pre vysielanie   a retransmisiu   (ďalej   len   „rada“)   č. RP/026/2012 z 15. mája 2012 a v správnom   konaní vedenom   pod sp. zn.   16-PLO/O-182/2012,   ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 4 Sž /11/2012 z 18. septembra 2012

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «1..1. „Sťažovateľka odvysielala dňa 23. 10. 2011 o cca 20:07 hod., 20:42 hod., 21:18   hod.,   21:48   hod.,   22:10   hod.   informácie   o   svojej   programovej   ponuke prostredníctvom oznámení o vlastnom programe vo forme textových informácií,   pričom k nevhodným   a   neprístupným   programom   pre   maloletých   neuviedol   príslušný   grafický symbol JSO, čím malo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu § 5 ods. 1 JSO.

1..2 Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „RVR“) sťažovateľke dňa 27. 1. 2012 doručila „Oznámenie o začatí správneho konania“ pre možné porušenie § 20 ods. 4 Zákona   o   vysielaní   z   dôvodu   odvysielania   informácie   o   svojej   programovej   ponuke prostredníctvom oznámení o vlastnom programe vo forme textových informácií,   pričom k nevhodným a neprístupným programom pre maloletých neodvysielala príslušný grafický symbol JSO, čím malo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu § 5 ods. 1 JSO.

1..3   Sťažovateľka   doručila   dňa   23.   04.   2012   vyjadrenie   k   vedenému   správnemu konaniu.

1..4 RVR doručila sťažovateľke rozhodnutie RP/026/2012 z 15. 5. 2012, v ktorom sťažovateľku uznaná vinnou z porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 20 ods. 4 Zákona o vysielaní.

1..5   Sťažovateľka   v   zákonnej   lehote   napadla   rozhodnutie   RVR,   č.   RP/026/2012 odvolaním na Najvyššom súde SR.

1.5 Dňa 21. 09. 2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 43 Sž/11/2012, ktorým súd Rozhodnutie RVR, č. RP/026/2012, potvrdil...

Sťažovateľka   namieta,   že   Najvyšší   súd...   a   RVR,   svojimi   vyššie   špecifikovanými rozhodnutiami, vrátane konaní, ktoré rozhodnutiam predchádzali, porušili základné právo sťažovateľky na slobodu prejavu, spravodlivý súdny proces, súdnu a inú právnu ochranu garantované   Ústavou   SR   a   Dohovorom,   a   to   konkrétne   ustanovenia   článku   26   ods.   1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ako aj článku 6 ods. 1, článku 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru...

Orgány   verejnej   moci   obmedzujúci   zásah   nijako   neodôvodnili,   najmä   neuviedli naplnenie   vyžadovaných   kritérií   na   legitimitu   zásahu   do   slobody   prejavu   sťažovateľky, a existenciu, resp. neexistenciu kritérií náležite neodôvodnili, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a zásah do slobody prejavu.»

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o., so sídlom... B... podľa čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, a čl. 10 ods.   1   a   ods.   2   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   o   odvolaní   pod   sp.   zn.:   4 Sž/11/2012 zo dňa 18. 09. 2012 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu, číslo RP/026/2012   zo   dňa   15.   05.   2012,   v   správnom   konaní   sp. zn.:   16-PLO/O-182/2012 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 4 Sž/11/2012 zo dňa 18. 09. 2012 a Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu, číslo RP/026/2012 zo dňa 15. 05. 2012, v správnom konaní sp. zn.: 16-PLO/O-182/2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch.

3.   Najvyšší   súd   SR   a   Rada   pre   vysielanie   a   retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o., SO sídlom... B..., spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   SR   a   Rada   pre   vysielanie   a   retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o., so sídlom... B... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet...., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,   ak   ide   o opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa aj   povinnosť   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci.

5.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutím rady č. RP/026/2012   z 15. mája   2012,   v správnom   konaní   sp.   zn.   16-PLO/O-182/2012 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž/11/2012 z 18. septembra 2012.

II. A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ústavy ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. RP/026/2012 z 15. mája 2012, v správnom konaní sp. zn. 16-PLO/O-182/2012

6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ústavy ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. RP/026/2012 z 15. mája 2012, v správnom konaní sp. zn. 16-PLO/O-182/2012, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

7. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   rady č. RP/026/2012   z 15. mája   2012,   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 Sž/11/2012 z 18. septembra 2012. Ústavný súd preto nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím rady.

II. B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž/11/2012 z 18. septembra 2012

8.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž/11/2012 z 18. septembra   2012,   zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými   a   právnymi   názormi a závermi rady, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového   stavu   veci   a   jeho   následného   nesprávneho   posúdenia.   Najvyššiemu   súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o odvolaní sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž/11/2012   z   18.   septembra   2012   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal preukázané, že odporkyňa   v dôvodoch   rozhodnutia   uviedla   skutkové   zistenia,   ktoré boli   podkladom jej rozhodnutia, skutkové okolnosti náležíte vyhodnotilo, pričom správne zhodnotila, že divák je zverejnením programovej ponuky konfrontovaný so súhrnnými informáciami o vysielaní viacerých   programov,   pričom   zverejnenie   informácie   o   vekovej   vhodnosti   daných programov   je   náležitosťou   požadovanou   ustanovením   §   5   ods.   1   Jednotného   systému označovania. Z obsahu spisového materiálu je nesporné, že navrhovateľka odvysielaním informácií o svojej programovej ponuke prostredníctvom oznámení o vlastnom, programe vo forme textových informácií dna 23. 10. 2011 o cca 20:07 hod., 20:42 hod., 21:18 hod,, 21:48   hod.   a   22:10   hod,   bez   označenia   grafickým   symbolom   Jednotného   systému označovania po celý čas ich vysielania, naplnila skutkovú podstata správneho deliktu podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Ustanovenia právnych predpisov nestanovili výnimky v prípade   krátkeho   trvania   takéhoto   oznámenia   a   ani   v   prípade,   ak   takého   súhrnné informácie o vysielaní viacerých programov bezprostredne nadväzujú na obrazovo-zvukovú upútavku.   Divák   môže   začať   sledovať   vysielame   aj   po   odvysielaní   takýchto   obrazovo- zvukových   upútaviek,   teda   v   čase   zobrazenia   takéhoto   súhrnu   a   vysielaní   viacerých programov, a preto aj vtedy má právo na informovanie o vhodnosti týchto programov ich označením   príslušným   grafickým   symbolom   podľa   Jednotného   systému   označovania v súlade s § 5 ods. 1 Jednotného systému označovania.

Rovnako   sa   súd   nestotožnil   s   námietkou   navrhovateľky,   že   vo   výrokovej   časti rozhodnutia nebol presne označený komunikát, ktorý nebo označený grafickými symbolmi, čo malo mať za následok jeho nezrozumiteľnosť. Podľa názoru senátu najvyššieho súdu vo výroku bol   označený komunikát,   v   ktorom došlo   k nesprávnemu uplatneniu   Jednotného systému   označovania.   Podrobnosti   uvedené   v odôvodnení   rozhodnutia   dostatočne   jasne a zreteľne identifikujú vytýkané porušenie zákona.

Najvyšší   súd   s   poukazom   na   vyššie   uvedené,   napadnuté   rozhodnutie   Rady č. RP/026/2012 zo dňa 15. 05. 2012 podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil, keďže odporkyňa rozhodla v súlade so zákonom.“

12. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Sž/11/2012   z 18.   septembra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy len z dôvodu nepreukázania a neodôvodnenia oprávnenosti zásahu do slobody prejavu   záverov   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné   zaoberať   sa osobitne   uvedeným   článkom   ústavy,   ktorý   mal   byť   podľa   nej taktiež   porušený.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy.

16. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

17.   Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   aj   v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy zjavne neopodstatnená.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013