znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 165/2011 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená sťažnosť E. P., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 165/2011 z 28. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„NS SR v konaní sp. zn.: 4Cdo/165/2011 porušil moje základne právo na súdnu ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces,   nakoľko   riadne   nezdôvodnil   svoje   rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 243c O. s. p., takto boli porušené moje subjektívne práva, bolo povinnosťou dovolacieho súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti v citovaných ustanoveniach, čo sa nestalo a rozhodnutie je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať v konaní pred Najvyšším súdnom SR. V zmysle citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia   aj   Najvyššieho   súdu,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpoveď   na   všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   pričom porušovateľ   NS   SR   v   napadnutom   rozhodnutí   neodôvodnil   vecné   argumenty   zásadného významu, ktoré sú rozhodujúcou skutočnosťou z ústavnoprávneho hľadiska, a s ktorou sa Najvyšší súd SR mal zaoberať, bolo potrebné vysporiadanie sa s dovolacou námietkou na držiteľské subjektívne práva žalovaného v 2./ rade vo väzbe na veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžili a by mali slúžiť na prevádzkovanie podniku...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia nepostupoval v súlade s § 157 ods. 2 v spojení s § 243c Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože „vôbec nezodpovedal“ na ním „vznesenú dôvodnú námietku uvedenú   v   dovolaní“. Nepreskúmateľnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva   tiež zo skutočnosti, že v jeho odôvodnení podľa sťažovateľa „nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré   boli   podkladom   pre   vydanie   rozhodnutia...   Je   pravdou,   že   iba   súd   sám   môže rozhodnúť,   ktoré   dôkazy   vykoná   a   ktoré   nevykoná,   ale   na   druhej   strane   je   povinný o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a – pokiaľ im nevyhovie – vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov uvedené vecné argumenty nevykonal a nezdôvodnil.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov   uvedených v sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   Uznesením   NS   SR   sp.   zn.: 4Cdo/165/2011 zo dňa 28. septembra 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje Uznesenie NS SR sp. zn.: 4Cdo/165/2011 zo dňa 28. septembra 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. NS SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   napadnutým   rozhodnutím,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   jeho   dovolanie   ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   pričom   nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci oporu v zákone.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: „V prejednávanej veci odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom.   V   zmysle   ustanovenia   §   238   O.   s.   p.   platí,   že   ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil, neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.). V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a   nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd doposiaľ nerozhodoval. S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo   závažných   procesných   vád   vymenovaných   v   písmenách   a/   až   g/,   tohto   ustanovenia. Existencia žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonom ustanovení dovolací súd nezistil.

S   prihliadnutím   na   obsah   dovolania,   v   ňom   zvolenú   argumentáciu   a   vytýkané nesprávnosti   sa   dovolací   súd   osobitne   zameral   na   otázku,   či   v   dôsledku postupu odvolacieho   súdu   nebola   žalobcovi   odňatá   možnosť   pred   súdom   konať   (§   237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto   ustanovenia   je   taký   vadný   postup   s   údu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/   O.   s.   p.   významná,   ide   najmä   vtedy,   ak   súd   v   konaní   postupoval   v   rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť   navrhované   dôkazné   prostriedky,   právo   vyjadriť   sa   k   návrhom   na   dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Pokiaľ žalobca vyvodzoval odňatie možnosti pred súdom konať zo záverov súdov, že žalovaný   2/,   za   splnenie   záväzkov   žalovaným   1/   v   súvislosti   s   užívaním   predmetnej nehnuteľnosti   neručí,   táto   námietka   svedčí   o   názore   dovolateľa,   že   k   procesnej   vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti pred súdom konať (ako už bolo vyššie uvedené) do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu,   a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany (IV.   ÚS   115/03).   Z   práva na spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   aj   povinnosť   všeobecného   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra   práva   na   odôvodnenie   je   rámcovo   upravená   vo   vyššie   citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o   odvolaní   a   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní   (II.   ÚS   78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods.   2 O.   s.   p.   dáva odvolaciemu súdu možnosť,   v   prípade,   že   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej   veci,   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na   prejednávaný   prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení zákonných podmienok pre priznanie   žalobcom   uplatneného   nároku   vo   vzťahu   k žalovanému 2/   dostatočne   doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žalobe vo vzťahu k žalovanému 2/.   Okolnosť,   že   táto   odpoveď   neúspešného   žalobcu   neuspokojuje, neznamená,   že odôvodnenie nespĺňa   parametre zákonného rozhodnutia   v zmysle   §   157 ods. 2   O.   s.   p.;   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.

Dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)   je   síce   prípustným   dovolacím   dôvodom,   samotné   ale   prípustnosť   dovolania nezakladá.

Dovolanie   je   v   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania, nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť   vecnému   preskúmaniu   a   preto   ani   zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   238   O.   s.   p., a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť   ako   procesne neprípustné.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ním   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. K argumentácii sťažovateľa   v sťažnosti   založenej   na   tvrdení,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s jeho v dovolaní   uvedenými   skutkovými   tvrdeniami,   z ktorých   vyplýva   nesprávne   právne posúdenie veci všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho veci, ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP, pričom vecnú správnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 46/2010 z 19. apríla 2011 nebol dovolací súd v zmysle § 238 OSP oprávnený skúmať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   preto,   že   toto   porušenie   sa   nedá   vyvodiť   iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012