znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 27/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľudovíta   Soľára,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Č., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997   p o r u š i l základné právo Ľudovíta Soľára, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/1997 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ľudovítovi Soľárovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľudovítovi Soľárovi   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 17. februára 2005 č. k. I. ÚS 27/05-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľudovíta Soľára, K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C 34/1997   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Žalobca Mesto K. (ďalej len „žalobca“) sa svojou pôvodnou žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, doručenou na Okresný súd Košice II (...) dňa 11. 02. 1997 domáhal proti pôvodne žalovaným odporcom v 1. rade: Slovenská republika, zast. Okresným úradom K., odbor katastrálny, a v 2. rade: I. K., bytom v K., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedených v katastri nehnuteľností, kat. úz. K. ako parcely č. 2347, č. 2348, č. 2349 ako aj stavieb na týchto nehnuteľnostiach. (...) Namietam, že napádané konanie vedené na Okresnom súde Košice II vo veci určenia vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   vedené   pod   sp.   zn.   29   C   34/1997,   ktorého účastníkom v procesnom postavení odporcu som od februára 1999 (…), sa predovšetkým v období od 04. 05. 2001 do 21. 10. 2004, a napokon do podania tejto sťažnosti vyznačuje zbytočnými   prieťahmi   (…),   zapríčinené   konajúcim   súdom,   spôsobené   nedostatočnou činnosťou, ba skôr nečinnosťou vo veci konajúceho súdu (…), čoho dôkazom je aj druh a malý počet vykonaných úkonov okresného súdu vo veci v označenom období, keď medzi vykonanými   úkonmi   okresného   súdu   je   značný   časový   odstup,   ale   aj   celková   dĺžka právoplatným   rozhodnutím   neskončeného   konania.   Konanie   okresného   súdu   nevykazuje znaky plynulého a efektívneho konania a postupu v prejednávanej veci a mám za to, že moje správanie nebolo také, ktoré by zapríčinilo zbytočné prieťahy v konaní alebo výraznejšie ovplyvnilo doterajšiu dĺžku namietaného konania. Domnievam sa, že predmetné konanie je možné   charakterizovať   ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi,   zapríčinené   vo   veci konajúcim súdom a ako také je treba ich pripísať plne na vrub a ťarchu konajúcemu súdu, ktorý zbytočné prieťahy v napádanom konaní spôsobil.

(…) Domnievam sa ale,   že k zbytočným prieťahom v konaní nemuselo dojsť len nekonaním vo veci konajúceho súdu vo vyššie uvedených časových obdobiach (napríklad nenariaďovaním pojednávaní,   podotýkam,   že od februára 1999,   resp.   od 4.   mája 2001 dodnes sa konalo vo veci iba jedno pojednávanie), ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania. Samotné konanie súdu ešte nemusí   znamenať,   že   ide   o   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Základnému   právu   na konanie bez zbytočných prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale   len   ten,   do   ktorého   sa   premieta   procesná   zásada   hospodárnosti   súdneho   konania, rešpektovanie   ktorej   je   nevyhnutným   predpokladom   rýchleho   a   účinného   poskytnutia právnej ochrany. (...)

Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 13 Co 364/99 vytkol okresnému súdu, „že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania“. K vzniku zbytočných prieťahov podľa môjho názoru došlo aj pri odstraňovaní vád podania žalobcu, pretože okresný súd nepostupoval v súlade s OSP a preto ho musel krajský súd vyzvať na odstránenie týchto nedostatkov využitím § 43 ods. 1 OSP. Ďalej krajský súd vytkol okresnému súdu, že sa dopustil aj procesného pochybenia v tom, že nereagoval na procesný úkon žalobcu, keď ten svojím podaním zo dňa 25. 01. 1999, doručenom okresnému súdu dňa 09. 12. 1999 zobral späť žalobu a to v časti o určenie vlastníctva stavieb na parcelách č. 2348/5, 2348/6 a 2349. (...) Už len skutočnosť, že predmetné konanie nie je doteraz právoplatne skončené vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   napádaného   konania,   považujem   za   veľkú   krivdu a nespravodlivosť. (...)

Od   mesiaca   február   1999   dodnes   trpím   pocitmi   márnosti   a nespravodlivosti sprevádzajúcimi   porušovanie   môjho   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné dostatočne vykompenzovať len konštatovaním porušenia môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne prikázaním okresnému súdu, aby v napádanej veci konal   bez   zbytočných   prieťahov,   preto   z vyššie   uvedených   dôvodov   sa   domáham   aj primeraného finančného zadosťučinenia. (...)»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Ľudovíta   Soľára   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 C 34/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľudovítovi Soľárovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 40.000,- Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľudovítovi Soľárovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.302.- Sk, (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 16. marca 2005 sp. zn. Spr. 272/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 4. apríla 2005.

2.   1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   podal   chronológiu   úkonov okresného súdu v danej veci a keďže konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29 C 34/1997 bolo predmetom viacerých rozhodnutí ústavného súdu (I. ÚS 199/04, III. ÚS 369/04, II. ÚS 8/05, I. ÚS 27/05), predseda okresného súdu pripojil k danej veci aj svoje   vyjadrenia   z 26.   októbra   2004,   ako   aj   z 27.   januára   2005   a uviedol   nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)

-   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s ohľadom   na   jeho predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- (...) je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) ad. 1) Ako právny zástupca sťažovateľa v prípise ústavného súdu určenej lehote zaujímam   k vyjadreniam   predsedu   okresného   súdu   vo   vyššie   uvedenej   veci   nasledovné stanovisko, ktoré predkladám ústavnému súdu: (...) Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný... S týmto hodnotením sa zásadne nemôžem stotožniť, považujem ho za účelové. Mám za to, že neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať, aj keď sa nazdávam, že v tomto spore nejde práve o takúto situáciu (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré   ide,   počet   účastníkov   konania),   zodpovedajúcou   prípravou   samotného pojednávania,   ako   aj   uplatnením   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku   táto   môže,   ale nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. (...) Pre úplnosť dodávam, že takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   a predstavujú   stabilnú   a dosť   frekventovanú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet   účastníkov daného konania,   z ktorých niektorí v priebehu   konania   zomreli   alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku   posudzovaného   konania.   Ale   ani   skutková   náročnosť   danej veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením   jednotlivých   pojednávaní   a nariaďovaním   dokazovania   bez   náležitého   zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný   súd   vo   veci   nekonal   riadne   a rýchlo,   ale   pomaly   a zdĺhavo   so   zbytočnými prieťahmi,   keď   v obdobiach   označených   v sťažnosti   nekonal   vôbec,   bol   nečinný   alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným záznamom (č. 1. 340) napádaný spis končí. (...)

Mám za to, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní. (...) Nesúhlasím a nemôžem akceptovať vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu   by   bolo   možné   prieťahy   považovať   za   zbytočné   len   v tom   prípade,   ak   by   na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo. V tejto súvislosti chcem upozorniť na to, že predseda okresného   súdu   vo   svojich   odpovediach   na   sťažnosti   iných   sťažovateľov   uvádzal,   že vzniknuté   prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň. Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   že   sa   za   tým   účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. (...)

Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľ je jeho účastníkom od februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosť považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

ad. 2) Zároveň oznamujem ústavnému súdu, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov netrvám na tom, aby senát ústavného súdu konal o veci samej č. k. I. ÚS 27/05-13 na verejnom   ústnom   pojednávaní   a súhlasím   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania v tejto veci.

ad.   3)   Oznamujem   ústavnému   súdu,   že si   uplatňujem   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa Ľudovíta Soľára v konaní pred ústavným súdom v predmetnej veci.

Zároveň   v súvislosti   s týmto   mojím   podaním   na   ústavný   súd   (stanoviskom k vyjadreniam predsedu okresného súdu) upresňujem petit sťažnosti v časti týkajúcej sa trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nasledovne:

4) Ľudovítovi Soľárovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom   Slovenskej   republiky   v sume   7.953.-   Sk,   slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún, ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia)   sa   mesto   K.,   zastúpené   primátorom   mesta,   domáhalo určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Na pojednávaní konanom 9. júna 1997 bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. júla 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení vstupu odporcov v 3. až 5. rade do konania.

Uznesením   z 8.   februára   1999   okresný   súd   pripustil   vstup   do   konania   odporcov v 6. až 53. rade (okrem iných aj sťažovateľa).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.

Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra 2004 dala pokyn na zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, ktorým sa predchádzajúce zásielky nepodarilo doručiť.

K návrhu na začatie konania pred   ústavným súdom   bola pripojená „Sťažnosť na postup súdu pre prieťahy v konaní“ z 27. augusta 2004 adresovaná predsedovi okresného súdu a jeho odpoveď sp. zn. Spr. 23104/04 zo 14. septembra 2004 na túto sťažnosť, v ktorej uviedol:

„... Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   M.   bola   s Vašimi   sťažnosťami   oboznámená a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu,   že   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný „s ohľadom   na   jeho predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.“ Aj keď   z právneho   hľadiska   spor   „o určenie   vlastníctva“   tvorí   súčasť   štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že na náročnosť konania vplývali od februára 1999 veľký počet žalovaných (pôvodne 53), ako aj   ich   zmeny,   ku   ktorým   došlo   v dôsledku   úmrtia   niektorých   žalovaných   v priebehu konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala   od   okresného   súdu,   aby   počas   konania   neustále upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať dĺžku konania. Doterajšia celková dĺžka konania však podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od faktickej zložitosti napadnutého konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého súdneho konania na strane žalovaných, zo spisu vyplýva, že sa stal žalovaným vo februári 1999. Ústavný súd konštatuje,   že   správanie   sťažovateľa   od   tohto   dátumu   v zásade   žiadnym   spôsobom neprispelo k zbytočným prieťahom v označenom konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba   od obdobia, keď sa sťažovateľ stal účastníkom konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do 4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní desiatich mesiacov, v období od 9. apríla 2003 (termín neuskutočneného pojednávania) do 21. októbra 2004 (pokyn na zisťovanie   adries   pobytu   účastníkov),   t.   j.   v trvaní   vyše   osemnástich   mesiacov,   spolu v trvaní vyše dvadsiatich ôsmich mesiacov, t. j. vyše dvoch rokov a štyroch mesiacov, keď bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom zaťažení sudcov, ktoré mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie   uplatnenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000 Sk z dôvodov,   že „od   mesiaca   február   1999   dodnes   trpím   pocitmi   márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 953 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 8. februára 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 4. apríla 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 953 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005