znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., bytom K., zastúpeného JUDr. A. H., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a z čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. M Cdo 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 21. januára 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 26. januára 2004, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu ľudských práv a základných slobôd a základných práv a slobôd podľa   čl. 127   Ústavy Slovenskej republiky“ K. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený JUDr. A. H., Advokátska kancelária,   K., namietal porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“)   v konaní vedenom   na Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. M Cdo 2/03.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn M Cdo 2/03 z 30. septembra 2003, zrušil tento rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zaviazal najvyšší súd na náhradu trov konania v prospech sťažovateľa.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 16 Co 186/01 zo 4. decembra 2001 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 20 C 115/94 z 22. februára 2001.   Týmito   rozsudkami   bolo sťažovateľovi   ako   žalobcovi   priznané z   titulu   reštitúcie vlastnícke   právo   k viacerým   nehnuteľnostiam.   Na   základe   podnetov   od   neúspešných účastníkov konania podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti obom rozsudkom mimoriadne dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci oboma rozsudkami v zmysle § 243 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Konkrétne namietal, že šlo o konfiškovaný majetok, pri ktorom   boli   splnené   podmienky   pre   konfiškáciu,   pričom   ku konfiškácii   došlo   mimo rozhodného obdobia. Intabulácia v prípade konfiškácie mala iba deklaratórny charakter a k vzniku vlastníckeho práva štátu sa nevyžadovala. Nebolo potrebné ani to, aby výmer príslušného   okresného   národného   výboru   nadobudol   právoplatnosť,   pričom   nebolo v právomoci   súdov   preskúmavať   platnosť   konfiškačného   výmeru   ako   správneho   aktu. Ďalej generálny prokurátor vytkol obom súdom nesprávne stotožnenie pojmu konfiškácie s pojmom znárodnenia. Z uvedených dôvodov napokon generálny prokurátor vyvodil, že sa súdy mýlili, ak došli k záveru, že nárok sťažovateľa je oprávnený, lebo na vyporiadanie jeho nároku vôbec nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“).

Sťažovateľ   sa   mal   možnosť   vyjadriť   a   aj   sa   vyjadril   k obsahu   podaného mimoriadneho   dovolania   vo   svojom   podaní   z 3.   marca   2003,   pričom   k   stanoviskám generálneho prokurátora uviedol svoje námietky.

Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/03 z 30. septembra 2003, ktorý bol sťažovateľovi doručený 24. novembra 2003, bol rozsudok krajského   súdu   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   dal   za   pravdu generálnemu prokurátorovi v tom, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Ďalej však už najvyšší súd nevychádzal z argumentov generálneho prokurátora, lebo   jeho tvrdenia odôvodňujúce   nesprávne   právne   posúdenie   veci   nahradil   vlastnými   tvrdeniami o nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd teda pri odôvodnení svojho rozsudku vzal za jeho základ úplne odlišné ustanovenia právneho predpisu ako generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Pritom najvyšší súd bol pri svojom rozhodovaní v zmysle § 242 ods.   2   OSP   viazaný   rozsahom,   v ktorom   generálny   prokurátor   napadnuté   rozhodnutia požadoval preskúmať. V prejednávanej veci bol preto najvyšší súd viazaný konkrétnymi dôvodmi   nezákonnosti   uplatnenými   generálnym   prokurátorom.   Keďže   sa   najvyšší   súd týmito   zásadami   a zákonnými   ustanoveniami   neriadil,   rozsudok   najvyššieho   súdu   nebol vydaný v súlade s   procesnoprávnymi predpismi a vytvoril situáciu, pri ktorej sťažovateľ nemal   príležitosť   vyjadriť   sa   k tomu   právnemu   tvrdeniu,   ktoré   bolo   pre   rozhodnutie najvyššieho súdu významné.

Z uvedených skutočností možno podľa sťažovateľa vyvodiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy,   lebo   porušením   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto právo znamená totiž aj právo na ubránenie svojho práva zákonom ustanoveným postupom. Došlo aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tak princípu   kontradiktórnosti,   ako   aj   princípu   rovnosti   zbraní.   Sťažovateľ   sa   totiž   mohol vyjadriť   iba   k tvrdeniam,   resp.   námietkam   generálneho   prokurátora,   nie   však   k tomu právnemu argumentu, ktorý vzal za základ svojho rozhodnutia najvyšší súd. Podľa názoru sťažovateľa   muselo   existovať   ešte   nejaké   ďalšie   vyjadrenie,   resp.   stanovisko,   ktoré rozhodnutie najvyššieho súdu ovplyvnilo,   pričom nie je rozhodujúce, čie vyjadrenie to bolo. V súlade s princípom kontradiktórnosti konania bolo povinnosťou najvyššieho súdu sťažovateľa   s takýmto   stanoviskom   vopred   oboznámiť   a dať   mu   možnosť   sa   k nemu vyjadriť.   Pokiaľ   tak   najvyšší   súd   neurobil,   porušil   sťažovateľovo   právo   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 186/01-374 zo 4. decembra 2001 vyplýva, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, pričom zároveň zrušil výrok o trovách konania a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo veci samej šlo o priznanie vlastníckeho práva sťažovateľovi ako právnemu nástupcovi po pôvodnom vlastníkovi celého radu nehnuteľností, ktoré mu boli odňaté konfiškáciou. Krajský súd dospel k rovnakým právnym záverom ako okresný súd a považoval žalobu sťažovateľa za dôvodnú.

Z mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z 20. januára 2003 vyplýva, že navrhol,   aby najvyšší   súd zrušil   rozsudky   krajského   súdu   i okresného   súdu   a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vytýkal v súlade s ustanovením § 243 f ods. 1 písm. d) OSP nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi z viacerých dôvodov. Namietal, že ku konfiškovaniu   došlo   mimo   rozhodného   obdobia.   Ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   ku konfiškácii došlo ex lege,   a preto pozemnoknižná intabulácia v prípade konfiškácie mala iba   deklaratórny   charakter.   Nevyžadovala   sa   ani   právoplatnosť   výmeru   príslušného okresného   národného   výboru.   Rozhodnutie   okresného   národného   výboru   o splnení podmienok   konfiškácie   postačovalo   doručiť   verejnou   vyhláškou.   Preto   na   doručenie rozhodnutia   osobám   s neznámym   pobytom   nebolo   potrebné   ustanoviť   zástupcu, plnomocenstvo alebo opatrovníka, ale postačovalo doručenie verejnou vyhláškou. Samotný konfiškačný   výmer   je   zrozumiteľný   a predmet   konfiškácie   je   v ňom   dostatočne špecifikovaný. Inak nie je v právomoci súdu platnosť konfiškačného výmeru ako správneho aktu   preskúmavať,   a to   ani   ako   predbežnú   otázku.   Súdy   nesprávne   stotožnili   pojem konfiškácie so znárodnením a akt konfiškácie podriadili pod reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu umožniť reštitúciu aj konfiškovaného majetku, bolo by to nepochybne v reštitučnom zákone uvedené.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. M Cdo 2/03 – 488 z 30. septembra 2003 vyplýva, že najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 186/01 zo 4. decembra 2001 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu generálny prokurátor dôvodne vytkol nesprávne právne posúdenie veci. Z podrobného rozboru najvyššieho súdu vyplýva, že nie je možné v rámci reštitúcie získať späť vlastnícke právo k majetku, ktorý bol skonfiškovaný, lebo by šlo o neprípustné rozširovanie reštitučných dôvodov o ďalšie dôvody, ktoré nemajú oporu v reštitučnom zákone. Krajský súd preto nesprávne dospel k záveru, že hoci k odňatiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech štátu došlo   v dôsledku   konfiškácie,   možno   takto   vzniknutú   majetkovú   ujmu   zmierniť   podľa platného   zákona.   V skutočnosti   však   z hľadiska   reštitučných   dôvodov   taxatívne stanovených   v reštitučnom   zákone   konfiškáciu   nemožno   stotožňovať   so   znárodnením a i keď oba právne inštitúty z hľadiska ich podstaty a účinkov na vlastnícke právo sú vlastne zhodné,   zmiernenie   následkov   majetkových   krívd   spôsobených   konfiškáciou   reštitučný zákon   neupravuje,   a teda   neumožňuje.   Krajský   súd   vyložil   príslušné   ustanovenia reštitučného   zákona   neprípustne   extenzívne,   spôsobom   nekonformným   zmyslu   a účelu reštitučného zákona. Došlo k tomu, že krajský súd svojím výkladom založil ďalší reštitučný dôvod   umožňujúci   zmiernenie   majetkových   krívd   spôsobených   konfiškáciou,   hoci reštitučný zákon tento reštitučný dôvod neustanovuje. Vzhľadom na tento záver najvyšší súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami generálneho prokurátora.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ( I. ÚS 74/02, I. ÚS 1/03 I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd prekročil medze   svojej   prieskumnej   právomoci   v dovolacom   konaní,   keďže   k svojmu   záveru o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany krajského súdu dospel z iného dôvodu, než ktorý   vytýkal   generálny   prokurátor   v podanom   mimoriadnom   dovolaní.   Tým   podľa sťažovateľa porušil jeho „právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   toto   znamená   aj   právo   na   ubránenie svojho   práva zákonom stanoveným postupom“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   námietka   sťažovateľa   nie   je   dôvodná. V mimoriadnom dovolaní, a to na str. 10, generálny prokurátor výslovne namieta, že súdy nesprávne stotožnili pojem konfiškácie so znárodnením a že akt konfiškácie podriadili pod reštitučný   dôvod   vzťahujúci   sa   na   znárodnenie.   Ďalej   vyslovil   generálny   prokurátor   aj právny názor, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu umožniť aj reštitúciu konfiškovaného majetku,   nepochybne   by   bol   tento   dôvod   v reštitučnom   zákone   uviedol.   Práve   týmito námietkami   generálneho   prokurátora   sa   najvyšší   súd   zaoberal   a dospel   k záveru,   že   sú dôvodné. Preto už ani nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na dôvode uvedenom v mimoriadnom dovolaní, ku ktorému mal sťažovateľ možnosť sa vyjadriť, čo aj urobil (str. 4 a nasl. „Vyjadrenia“ sťažovateľa k mimoriadnemu dovolaniu z 20. januára 2003). To, že sa najvyšší súd nestotožnil s jeho argumentáciou, neznamená porušenie označeného článku ústavy.

Prakticky z rovnakého dôvodu namietal sťažovateľ aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru s tým   rozdielom,   že   (keďže   najvyšší   súd   podľa   jeho   názoru   nerozhodol   z dôvodov uplatnených generálnym prokurátorom o mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci) muselo tu existovať vyjadrenie, resp. stanovisko, ktoré rozhodnutia najvyššieho súdu ovplyvnilo, a v súlade   „s právom   na   kontradiktórne   konanie“   ho   musel   najvyšší   súd   s takýmto stanoviskom v konaní oboznámiť a nechať sa ho k nemu vyjadriť.   Z dôvodov uvedených vyššie (k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy) aj v tejto časti považoval ústavný súd námietku sťažovateľa za nedôvodnú, a preto ju ako zjavne neodôvodnenú odmietol.  

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2004