znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 27/03-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 14. mája 2003 prerokoval prijatú sťažnosť M. M., bytom N., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. H., V., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 858/93, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 858/93   p o r u š i l právo M. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. M. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Poprade povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. novembra 2002 doručené podanie M. M., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom   JUDr.   J.   H.,   V.,   ktoré   bolo   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnené   podaniami z 23. decembra 2002 a 20. januára 2003. Sťažovateľ ním namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 858/93.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   27/03-15   z 5.   februára   2003   prijal   podľa ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu vyjadrili k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 111/03 z 20. februára 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, vyjadrením z 20. marca 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   „...súd   prejednávanú   vec nepovažoval za dôležitú a nevenoval sporu žiadnu pozornosť, keď za skoro 10 rokov vec neukončil“, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. septembra 1993 na okresnom súde žalobu o náhradu škody spôsobenej mu odcudzením motorového vozidla a okresný súd vo vyššie uvedenej veci riadne nekoná, „...spor sa vlečie už skoro desať rokov“ a doposiaľ nebol na okresnom súde právoplatne ukončený.

Podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov neviedlo k náprave.

K sťažnosti sa okresný súd vyjadril už vyššie citovaným listom, v ktorom popisuje priebeh doterajšieho konania a k predmetu veci udáva, že:

«Primeranosť   dĺžky   konania   sa   posudzuje   vždy   s prihliadnutím   na   okolnosti konkrétnej   veci.   Okresný   súd   zastáva   názor,   že   dĺžka   konania   nie   je   „povážlivá“, „znepokojivá“,   ani   „výnimočne   dlhá“   a zodpovedá   konkrétnym   podmienkam   prípadu. Prerokovávaná vec je skutkovo, no najmä právne zložitá a uvedená záležitosť ovplyvňuje celkovú dĺžku konania. V predmetnom konaní sa navrhovateľ domáha náhrady škody. Sám navrhovateľ   nedostatočným   spôsobom   odôvodnil   vecnú   legitimáciu   žalovaných   ako nositeľov práv a povinností a procesno-právnej spôsobilosti.

Súčinnosť navrhovateľa preto v danom konaní je nedostatočná. To má za následok spomaľovanie postupu konania. Prejednávanú vec nie je možné považovať za takú, ktorej musí byť venovaná osobitná pozornosť preto, že by sa dotýkala štatútových vecí, úpravy vzťahu k deťom, pracovno-právnych otázok a i.

Možno   konštatovať,   že   okresný   súd   s prihliadnutím   k zaťaženosti   jednotlivých senátov, počtu vybavovaných vecí zákonných sudcov, ktorým bola vec postupne pridelená, plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa a k rozhodnutiu vo veci samej. Súd si je vedomý, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie nemôže byť podstatnou skutočnosťou na ospravedlnenie plynulosti súdneho konania, no zo strany okresného súdu nie je možné prijímať personálne opatrenia za účelom zabezpečenia takého počtu sudcov, aby súd v jednotlivých konaniach postupoval plynulejšie.»

K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa listom z 20. marca 2003, v ktorom uviedol, že:

«Odmietame vyjadrenie   Okresného   súdu,   že dĺžka   konania   vo   veci   je   primeraná s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci. Okresný súd po prijatí žaloby dňa 13. 10. 1993 určil prvé pojednávanie na deň 17. 1. 1994. Nie vinou žalobcu bolo pojednávanie odročené. Bezdôvodne   druhé   pojednávanie   bolo   vytýčené   až   na   9.   1.   1995   t.   j.   až   po   roku   od predchádzajúceho pojednávania. V priebehu konaní došlo k zmenám právnej subjektivity orgánov   policajného   zboru   a z tohto   dôvodu   bolo   nutné   vykonávať   zámenu   na   strane žalovaných. Predsedovia senátu – samosudcovia sa v priebehu konanie menili tri krát. Ani jeden   však   nepoučil   dostatočne   navrhovateľa   v súlade   s ustanovením   §   5   O.   s.   p.   aby správne označil – spresnil odporcu v I. rade, čo bolo zákonnou povinnosťou súdu v tom čase. V čase podania žaloby sa toto vzťahovalo na žalobcu aj na jeho advokáta. Pre prípad, že by žalobca nebol odstránil túto vadu, bolo treba postupovať podľa § 103 a 104 O. s. p. t. j. konanie zastaviť. Naopak, súd ešte po 9 rokoch od podania žaloby listom zo dňa 4. 7. 2002 žiadal žalobcu o odstránenie nedostatku podania s faktickou žiadosťou podať novú žalobu, vrátane zmeny účastníkov konania.

Nie vinou žalobcu získanie potrebných dôkazov zo strany súdu bolo tak zdĺhavé, že tretie pojednávanie bolo súdom nariadené až na 8. 2. 1999 t. j. po štyroch rokoch. Toto pojednávanie už viedol predseda senátu Mgr. P. K., ktorý nahradil JUDr. S. Aj týmto je preukázané, že tvrdenie súdu o primeranosti času konania je nepravdivé a účelové. Ani po tomto   pojednávaní   nebol   nedostatok   pasívnej   legitimácie   žalovaného   v prvom   rade odstránený.   V tom   čase   už   žalobca   nebol   zastúpený   advokátkou.   Preto   bolo   zákonnou povinnosťou súdu poučiť navrhovateľa, aby správne doplnil označenie odporcu.

...Dňom 1. 7. 2001 bola vec pridelená do senátu JUDr. Z....po 12 mesiacoch od pridelenia   veci   JUDr.   Z.   ako   predseda   senátu   vykonal   prvý   úkon   listom   zo   dňa   4.   7. 2002,...ktorým fakticky žiadal urobiť nový návrh. Na tento list som reagoval listom po udelení plnej moci pánom M. zo dňa 6. 12. 2002, ktorým som potvrdil, že žaloba má všetky náležitosti, napravil som vytýkané veci a žiadal som, aby súd vo veci konal. V tomto liste som   súdu   oznámil,   že   vzhľadom   k prieťahom   v konaní   môj   klient   podal   sťažnosť   na Ústavný súd....

Okresný súd po tom, ako som mu oznámil skutočnosť, že môj klient sa obrátil svojou sťažnosťou na Ústavný súd listom zo dňa 6. 12. 2002 vytýčil dňa 18. 12. 2002 ďalšie siedme pojednávanie na 23. 1. 2003, ktoré nakoniec zmenil na deň 18. 2. 2003. Nebyť tejto podanej informácie, že sme sa obrátili na Ústavný súd asi by doposiaľ nebolo vytýčené pojednávanie   po   skúsenostiach   z predchádzajúcich   rokov   a tvrdení   predsedu   Okresného súdu v Poprade, že dĺžka konania nie je „povážlivá, znepokojivá“ a ani „výnimočne dlhá“.Odmietame tvrdenie predsedu Okresného súdu, že prerokovávaná vec je skutkovo, no   najmä   právne   zložitá   a uvedená   záležitosť   ovplyvňuje   celkovú   dĺžku   konania   keď následne   predseda   senátu   –   samosudca   JUDr.   Z.   vyniesol   bez   problémov   rozsudok v uvedenej veci v priebehu dvoch pojednávaní. Na týchto pojednávaniach prakticky vypočul všetkých účastníkov konania, svedkov a vyniesol rozsudok. Že tento rozsudok bol vynesený pod tlakom okolností čo najskôr ukončiť tento spor vzhľadom k tomu, že prebieha konanie na Ústavnom súde sa odzrkadlilo na vynesenom rozsudku ako aj na procesných chybách ku ktorým   došlo   v priebehu   konania.   Samozrejme   tieto   skutočnosti   budú   predmetom odvolacieho, poprípade ďalších konaní v tejto veci.

Dôrazne odmietame tvrdenie Okresného súdu, že súčinnosť navrhovateľa v danom konaní bola nedostatočná. Naopak súd konal zdĺhavo, nezabezpečoval potrebné dôkazy pre konanie, pripustil stav, že žiadny svedok si už nepamätal rozhodujúce skutočnosti, došlo k premlčaniu   niektorých   nárokov,   ktoré   pri   riadnom   vedení   konania   by   sa   nemuseli premlčať, žalobca nemal možnosť navrhovať ďalšie dôkazy a svedecké výpovede a tie ktoré sa vykonali boli vykonané po veľmi dlhej dobe a nemali už dôkaznú schopnosť....Všetky uvedené skutočnosti svedčia o tom, že súd prejednávanú vec nepovažoval za dôležitú a nevenoval sporu žiadnu pozornosť, keď za skoro 10 rokov vec neukončil. Pritom od podania návrhu na Ústavný súd stačili dva mesiace na ukončenie veci na tomto súde. Vyjadrenie   Okresného   súdu   nakoniec   potvrdzuje,   že   bolo   porušené   ústavné   právo navrhovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2 Ústavy   SR v tomto   spore.   Dôvody   uvádzané v závere   listu   o zaťaženosti   súdu,   sudcov, počtu vybavovaných vecí, personálne problémy a iné sú v tomto prípade irelevantné.»

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 13. októbra 1993 žalobu, v ktorej sa domáhal proti žalovaným

1. Okresnému veliteľstvu Policajného zboru v Poprade,

2. J. K. z V. a

3. P. K. z V.náhrady 180 000 Sk ako škody, ktorá vznikla opätovným odcudzením jeho motorového vozidla po jeho nájdení policajnými orgánmi (žalovaní v 2. a 3. rade pôvodne – prvý raz – odcudzili osobné motorové vozidlo sťažovateľa, ktoré následne po jeho nájdení odcudzili neznámi páchatelia z miesta, kde ho odstavil policajný orgán).

Po vyjadrení sa žalovaného v 1. rade k žalobe (žalovaní v 2. a 3. rade sa nevyjadrili) vytýčil   okresný   súd   pojednávanie   na   17.   január   1994,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom zistenia miesta pobytu žalovaných v 2. a 3. rade. V mesiaci február 1994 zistil okresný súd adresu žalovaného v 3. rade (Vojenský útvar v Rožňave) a v mesiaci október 1994 adresu žalovaného v 2. rade (Nápravnovýchovný ústav v Martine). V mesiaci november 1994 bol dožiadaným súdom vypočutý žalovaný v 2. rade k žalobe.

Na pojednávaní 9. januára 1995 (ospravedlnená neúčasť sťažovateľa, jeho právneho zástupcu,   neprítomní   žalovaní   v 2.   a 3.   rade)   bol   vypočutý   žalovaný   v 1.   rade   a dvaja svedkovia (policajti J. R. a K. H.), ktorí vykonali obhliadku nájdeného vozidla sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia ďalších svedkov. V roku 1995 (9.   januára)   okresný   súd   doručil   žalovanému   v 3.   rade   žalobu   na   vyjadrenie   a do 10. februára 1996 (keď dal pokyn pre kanceláriu na zabezpečenie vyjadrenia žalovaného v 3. rade, na zaslanie dožiadaní policajným orgánom v Poprade a Nitre, ako aj dožiadania na vypočutie   svedka   Okresným   súdom   v Nitre),   t.   j.   po   dobu   dlhšiu   ako   13   mesiacov, nevykonal vo veci žiadny úkon. V roku 1996 boli okresnému súdu zaslané odpovede vo vyššie   uvedených   veciach.   Posledný   úkon   v tomto   roku   (urgovanie   právnej   zástupkyne sťažovateľa   na   doplnenie   návrhov   na   dokazovanie   a žalovaného   v 3.   rade   na   zaslanie vyjadrenia) vykonal okresný súd 26. septembra 1996.

V roku 1997 nevykonal okresný súd vo veci žiadny úkon. Až 24. apríla 1998, t. j. po uplynutí   vyše   19   mesiacov,   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   oznámila,   či sťažovateľ ešte trvá na žalobe, a ak áno, nech oznámi ďalšie návrhy na dokazovanie. Dňa 20. mája 1998 bol aj sťažovateľ vyzvaný, aby sa k uvedenému vyjadril.

Ďalší úkon, predvolanie na pojednávanie, vykonal okresný súd až po uplynutí vyše 8 mesiacov, a to 26. januára 1999.

Na pojednávaní konanom 8. februára 1999 (prítomní sťažovateľ, žalovaní v 1. a 2. rade) namietal žalovaný v 1. rade nedostatok svojej pasívnej legitimácie (podľa neho malo byť žalované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – ďalej len „MV SR“).

Pojednávanie   konané   5.   marca   1999   bolo   odročené   na   neurčito.   Od   uvedeného termínu (aj v priebehu celého roku 2000) nevykonal okresný súd do 28. februára 2001 (keď zaslal účastníkom predvolanie na pojednávanie), t. j. po dobu vyše 23 mesiacov, žiadny úkon vo veci.

Na pojednávaní konanom 21. marca 2001 (za prítomnosti sťažovateľa, žalovaných v 2. a 3. rade) boli vypočutí sťažovateľ a žalovaný v 2. rade (žalovaný v 3. rade prišiel až po skončení pojednávania). Dňa 14. apríla 2001 sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania na strane žalovaných – namiesto žalovaného v 1. rade navrhol vstup Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“).Na pojednávaní 18. apríla 2001 (prítomní sťažovateľ, žalovaní v 1., 2. a 3. rade) boli vypočutí prítomní účastníci konania. Krajské riaditeľstvo PZ namietalo nedostatok svojej pasívnej legitimácie, lebo vo veci ide o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, za ktorý zodpovedá MV SR.

Ďalší   úkon   vo   veci   vykonal   okresný   súd   18.   apríla   2002,   t.   j.   po   uplynutí 12 mesiacov, a to zaslaním prípisu Okresnému súdu v Nitre (odpoveď až po urgencii, a to 1. júla 2002).

Dňa 4. júla 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie žalovaného v 1. rade a doplnenie žaloby o zákonom ustanovené náležitosti.

Dňa   10.   novembra   2002   okresný   súd   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie s termínom 23. január 2003.

Sťažovateľ listom z 11. decembra 2002 žiadal pripustiť zmenu na strane žalovaného v 1. rade (MV SR) a oznámil, že podal sťažnosť ústavnému súdu.

Dňa   20.   januára   2003   (pokyn   pre   kanceláriu)   okresný   súd   zmenil   termín pojednávania   na   18.   február   2003,   zaslal   žalobu   a   ďalšie   návrhy   sťažovateľa   MV   SR a predvolal účastníkov a svedkov na pojednávanie.

Uznesením č. k. 10 C 858/93-113 zo 7. februára 2003 okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania na strane žalovaného v 1. rade (MV SR).

Dňa   17.   februára   2003   predložil   sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca   stanovisko k priebehu konania a upravený petit žaloby.

Na pojednávaní 18. februára 2003 (prítomní účastníci konania okrem MV SR a dvaja svedkovia) boli vypočutí hore uvedení účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na 6. marec 2003.

Dňa 26. februára 2003 podalo krajské riaditeľstvo PZ odvolanie proti uzneseniu zo 7. februára 2003 a žalovaný v 3. rade žiadal „oslobodiť spod obžaloby“.

Dňa 3. marca 2003 sa sťažovateľ odvolal proti uzneseniu zo 7. februára 2003, lebo nežiadal o zámenu, iba spresnil zodpovedný subjekt.

Na pojednávaní konanom 6. marca 2003 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol   (návrh   voči   MV   SR a krajskému   riaditeľstvu   PZ   je   premlčaný a u žalovaných v 2. a 3. rade nie sú splnené predpoklady na vznik zodpovednosti).

Dňa 14. marca 2003 bol súdny spis sp. zn. 10 C 858/93 doručený ústavnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (ods.   1).   Ak   ústavný   súd   vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (ods. 2). Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie (ods. 3).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva postupom okresného súdu v konaní vo veci sp. zn. 10 C 858/93, uložil okresnému súdu vo veci konať a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   splní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd je toho názoru, že konanie o náhradu škody vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť   ako   zložitú   vec.   Námietka   okresného   súdu,   že   sťažovateľ   nedostatočným spôsobom   odôvodnil   vecnú   legitimáciu   žalovaných,   síce   mohla   mať   určitý   vplyv   na zdĺhavosť konania, nemohla však podstatne ovplyvniť zložitosť veci.

2. Pokiaľ ide o druhé kritérium „správanie sťažovateľa“, ústavný súd pripúšťa, že nesprávne   označenie   účastníkov   konania   na   strane   odporcu   mohlo   spôsobiť   predĺženie konania, avšak nemôže sa ním ospravedlniť nečinnosť súdu. K tomu ústavný súd dodáva, že nemôže   súhlasiť   s tvrdením   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o nesplnení   poučovacej povinnosti   zo   strany   okresného   súdu   v danej   veci,   pretože   predmetná   manudukčná povinnosť   súdov   v danom   období   smerovala   k poučeniu   o procesných   právach a povinnostiach, a nie vo vzťahu k otázke, komu svedčí na strane odporcu hmotné právo.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatoval,   že   konanie   o   žalobe   sťažovateľa   od   jej podania trvalo do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej vyše 9 rokov.

V uvedenej dobe, ako to z vyššie uvedeného prehľadu konania v posudzovanej veci vyplýva,   nevykonal   okresný   súd   v čase   od   9.   januára   1995   do   10.   februára   1996   (t.   j. 13 mesiacov), od   26. septembra 1996 do   24.   apríla 1998 (t. j. skoro   19 mesiacov),   od 20. mája 1998 do 26. januára 1999 (t. j. vyše 8 mesiacov), od 5. marca 1999 do 28. februára 2001 (t. j. vyše 23 mesiacov) a od 18. apríla 2001 do 18. apríla 2002 (t. j. 12 mesiacov) žiadne úkony, hoci neexistovali (z obsahu súdneho spisu nevyplývali) žiadne procesné a ani iné prekážky brániace riadnemu konaniu vo veci. Vyššie uvedenú dobu konania v trvaní spolu vyše 75 mesiacov (t. j. 6 rokov a 3 mesiace) hodnotí ústavný súd ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v jeho   tvrdení   o nedostatočnej   súčinnosti sťažovateľa (neodstránenie nedostatkov žaloby), skutkovej a právnej zložitosti predmetnej veci a nekvalifikovaní veci ako takej, ktorej musí byť zo strany okresného súdu venovaná osobitná   pozornosť,   ústavný   súd   neakceptoval   ako   dostačujúce   a relevantné   dôvody ospravedlňujúce   doterajšiu   dĺžku   konania   a najmä   nie   vyššie   uvedené   doby   nečinnosti okresného súdu.

Taktiež   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a z toho vyplývajúcu zaťaženosť jednotlivých senátov ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (I. ÚS 39/00). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria zložitosti veci) a z platnej právnej úpravy nemožno hodnotiť postup okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na to, že v priebehu konania na ústavnom súde okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom, nebolo už potrebné, aby sa ústavný súd zaoberal vecou z vyššie uvedeného hľadiska.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil z dôvodu nečinnosti okresného súdu priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk,   ktoré   zdôvodnil takto: „Na mňa ako občana veľmi ťaživo pôsobí nemohúcnosť, keď sa nemôžem dovolať svojho práva včas resp. v primeranej dobe od podania návrhu na prejednanie veci súdom. V trestnom konaní bolo preukázané, že došlo k spáchaniu trestného činu obvinenými, ale rozhodnutia toho istého súdu sa nemôžem v občianskoprávnom konaní domôcť počas skoro 10   rokov.   O tejto   kauze   vie   celá   moja   rodina,   priatelia   a som   im   v tejto   kauze   na poľutovanie alebo na posmech.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Pri rozhodovaní o jeho priznaní vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce   namietané   porušenie   označeného   základného   práva   a zistenú   celkovú   dobu zbytočných   prieťahov   (vyše   6   rokov)   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v plnej výške ako požadoval, teda 100 000 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. mája 2003