znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/02-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. Jozefom Stašákom, Andraščikova 3, Bardejov, vo veci porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1258/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. februára 2002 doručené podanie I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na konanie   o ústavnej   sťažnosti“   (ďalej   len   „sťažnosť“),   v ktorom   namietal   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1258/97.

Sťažovateľ uviedol, že návrhom zo 17. marca 1997 sa domáhal na okresnom súde preskúmania   a zrušenia   rozhodnutia   Krajského   úradu   v Prešove   č.   Soc.   277-96/02069 z 3. januára   1997   z dôvodu   jeho   nezákonnosti.   Požiadavke   okresného   súdu,   ktorý   ho uznesením zo 14. apríla 1997 vyzval na jeho doplnenie, nevyhovel jednak preto, že to nepovažoval za nevyhnutné, a jednak preto, že v tom čase už mal značné problémy, najmä zdravotné. Vzhľadom na vzniknutú situáciu bolo povinnosťou okresného súdu zo zákona toto konanie zastaviť, čo súd neurobil nielen v priebehu roku 1997 a nasledujúceho, ale ani počas   ďalších   troch   rokov.   Tým   svojou   nečinnosťou   spôsobil   viac   ako   tri   a pol   ročný prieťah, pretože „k zastaveniu konania sa súd odhodlal až svojím uznesením“ z 1. februára 2002,   pričom   súd   je   povinný   pokračovať   v konaní,   aj   keď   sú   účastníci   nečinní. S prihliadnutím na túto skutočnosť nie je možné predpokladať ani včasné uzavretie celého prípadu   v zmysle   čl.   6   dohovoru,   ktorý   vyžaduje   prejednanie   veci   súdom   v primeranej lehote. Sťažovateľ preto žiadal priznať finančnú satisfakciu vo výške 60 000 Sk a vzniklé trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   podľa   čl.   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súvislosti s oneskoreným vydaním uznesenia o zastavení konania vo veci návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a na jeho zrušenie sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 6 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1258/97.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. Nc 1258/97, ktorý si ústavný súd nechal predložiť, vyplýva, že po doručení uznesenia okresného súdu zo 14. apríla 1997 obsahujúceho výzvu sťažovateľovi, aby doplnil podľa daného poučenia svoj – inak len šesťriadkový - návrh na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, sťažovateľ listom z 13. júna 1997 oznámil okresnému   súdu,   že   „predmetné   uznesenie   k dnešnému   dňu   je   už   neaktuálne,   pretože v tomto konkrétnom prípade som chvalabohu nápravu docielil prokurátorským opatrením na môj   podnet   v zmysle   zákona   o prokuratúre   (...),   že   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia krajského úradu v dnešných podmienkach v rámci autoremedúry na prokurátorský protest je viac ako úspech.“ Z nasledujúceho úradného   záznamu z 24.   februára 1998 podpísaného sťažovateľom   vyplýva,   že   sťažovateľ   „na   podanom   návrhu   zo   dňa   20.   3.   1997   na preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   netrvá   a konanie   vo   veci   žiada   zastaviť“. Následne okresný súd konanie   zastavil uznesením z 1. februára 2002 podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže „k späťvzatiu návrhu došlo skôr, než sa začalo pojednávanie“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom. Z účelu tohto   práva   vyplýva   pre   súd   požiadavka   postupovať   v konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (II.   ÚS   48/96,   I.   ÚS   19/00).   Právnu   istotu   vytvára   až   právoplatné   rozhodnutie   súdu (I. ÚS 47/96).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   od   podania   návrhu   sťažovateľom   (20.   marca   1997) okresný súd vo veci plynulo konal, keď sťažovateľa najprv uznesením zo 14. apríla 1997 vyzval   na   odstránenie   vád   návrhu,   a neskôr   ho   vyzval   aj   na upresnenie   jeho   podania z 13. júna 1997, ktoré urobil namiesto požadovaného odstránenia vád návrhu. Na túto výzvu potom   sťažovateľ   24.   februára   1998   priamo   na   okresnom   súde   reagoval   tak,   že   žiadal konanie vo veci zastaviť. Od tej doby až do uznesenia z 1. februára 2002, ktorým bolo konanie vo veci návrhu sťažovateľa v zmysle jeho žiadosti zastavené, bol tak sťažovateľ, ako aj okresný súd nečinný.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   účastník   konania   späťvzatím   návrhu   pred   začatím pojednávania uplatní svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán, a ak je návrh účinne vzatý späť celkom, súd nemá inú zákonnú možnosť, než v dôsledku tohto jeho procesného úkonu konanie podľa § 96 ods. 1 OSP zastaviť (mutatis mutandis I. ÚS 59/00). Je síce pravdou, že právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie súdu, avšak v tomto prípade rozhodnutie o zastavení   konania už nie je meritórnym   rozhodnutím   o predmete konania vymedzeného   návrhom   na   začatie   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   takýmto procesným úkonom účastníka konania v zásade mení aj záujem o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa tento účastník nachádzal počas súdneho konania pred týmto procesným úkonom.

Hoci v danej veci nebol postup okresného súdu pri rozhodovaní o zastavení konania bez prieťahov, nemožno ho s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a účel základného práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   považovať bez ďalšieho   za porušenie tohto práva   sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť, ktorá by tento záver mohla spochybniť.

Pretože s ohľadom na uvedené neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup   okresného   súdu   mohol   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jeho   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2002