znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 27/01-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2001 predbežne prerokoval podnet Š. P., bytom S. N. V., a K. G., bytom L., na začatie konania vo veci porušenia ľudských práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 100/95 a takto

r o z h o d o l :

Podnet Š. P. a K. G. na začatie konania   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa 1. marca 2001 doručené podanie Š. P., bytom S. N. V., a K. G., bytom L. (ďalej len „navrhovatelia“), ktorým podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) namietali porušenie ich ľudských práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1 ústavy Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 100/95.

Navrhovatelia   uviedli,   že   v tomto   konaní   „boli   vypočutí   siedmi   svedkovia,   ktorí videli a vedia, čo bolo v rodičovskom dome a na dvore. Len v uznesení okresného súdu a krajského súdu sa ich výpovede neuvádzajú, to znamená, že to zlikvidovali a tým nadržujú zlodejom, ktorí začali vyvážať v roku 1993 teda 3 roky po smrti matky tým výmyslom, že im to darovala“.

Ďalej namietali porušenie zákazu diskriminácie, pretože K. G. ako vlastníčka záhrady v obci   D.,   ktorú   si   prisvojil   Dž.   Ľ.,   „žiadala   okresný   súd,   aby   dal   súhlas   polícii   na deložovanie dodnes nič neurobili“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (§ 24 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o námietky,   že   sa   „v uznesení   okresného   súdu   a krajského   súdu neuvádzajú výpovede svedkov o tom, čo bolo v rodičovskom dome a na dvore“, ktoré sa týkajú konania vedeného na Okresnom   súde v Spišskej   Novej pod sp. zn. 4 C 100/95, ústavný súd konštatuje, že navrhovatelia sa na ústavný súd obrátili s podnetom, ktorý sa vo svojej podstate týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol svojím uznesením z 9. marca 2000   sp.   zn.   I.   ÚS   6/00   tak,   že   ich   podnet   na   začatie   konania   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.

  Z porovnania obsahu terajšieho podnetu s obsahom podnetu vo veci sp. zn. I. ÚS 6/00 nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že nejde o totožné veci.   Predchádzajúci   podnet   smeroval síce   výslovne len proti   rozsudku   Krajského súdu v Košiciach   z 9.   marca   1999   č.   k.   12   Co   222/98-174,   ale   týmto   rozsudkom   bolo rozhodované „o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Veci zo dňa 26. 2. 1998 č. k. 4 C 100/95-140“, t. j. v tej istej veci, v ktorej navrhovatelia terajším   podnetom   namietali   porušenie   označených   článkov   ústavy   Okresným   súdom v Spišskej Novej Vsi. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 6/00 uviedol, že uvedený rozsudok Krajského súdu v Košiciach je vo veci určenia, ktoré konkrétne veci patria alebo nepatria do dedičstva matky navrhovateľov, konečným rozsudkom. Krajský súd v tomto   rozsudku   uviedol,   že navrhovatelia   sa   v odvolaní   dožadovali   zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa v zamietavej časti s poukazom na to, že všetky veci po smrti matky odporkyňa vyviezla z domu nákladnými autami, dátumy sú v spisoch aj na polícii, napriek tomu nevedeli preukázať svoje tvrdenia.

Nakoľko sa navrhovatelia predmetným podnetom obrátili na ústavný súd s vecou, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   bolo   potrebné   ich   podnet   v tejto   časti   z dôvodu neprípustnosti po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   zákazu   diskriminácie   v súvislosti   s nečinnosťou okresného súdu pri vybavení žiadosti K. G. „o udelení súhlasu polícii na deložovanie“, ústavný súd konštatuje, že na základe uvedených skutočností nemožno usudzovať o priamej súvislosti medzi nečinnosťou súdu a namietaným porušením zákazu diskriminácie.Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou, porušenie ktorých namietal navrhovateľ (I. ÚS 7/00).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol podnet aj v tejto časti.