znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 269/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 240/2004, EX 31/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 685/2010 a jeho uznesením z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 36 Er 240/2004,   EX 31/2004   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   CoE   685/2010   a   jeho   uznesením z 28. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na základe poverenia okresného súdu z 10. marca 2004   bolo   vedené   exekučné   konanie   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   EX   31/2004 a okresným súdom pod sp. zn. 36 Er 240/2004. Predmetné exekučné konanie bolo vedené na návrh sťažovateľky ako oprávnenej proti spoločnosti L., s. r. o., ako povinnej na základe exekučného   titulu   –   platobného   rozkazu   okresného   súdu   č. k. 42 Rob 17/04-12   zo   14. januára 2004 s vyznačenou doložkou právoplatnosti.

Sťažovateľka   podrobne   opísala   postup   súdneho   exekútora   v   exekučnom   konaní a poukázala na okolnosti, v ktorých vidí nečinnosť a neefektívnu činnosť v jeho postupe, ako aj v postupe okresného súdu.

Sťažovateľka   osobitne   poukázala   na   to,   že   v   priebehu   exekučného   konania   bol uznesením okresného súdu z 21. augusta 2008 zrušený exekučný titul – platobný rozkaz z dôvodu, že tento nebol riadne doručený, a už uvedená skutočnosť mala byť dôvodom na zastavenie exekučného konania.

V priebehu exekučného konania bol 7. decembra 2004 vyhlásený konkurz na majetok povinného, ktorý po speňažení majetku povinného bol uznesením krajského súdu zrušený a následne bol povinný vymazaný z obchodného registra 27. mája 2010.

Okresný súd v namietanom exekučnom konaní z dôvodu   zániku povinného jeho výmazom z obchodného registra uznesením č. k. 36 Er 240/2004-20 z 21. septembra 2010 (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú,   žiadnemu z účastníkov   nepriznal   náhradu   trov   konania   a   sťažovateľku   zaviazal   na   úhradu   trov súdneho exekútora v sume 33,60 €.

Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   svojím   uznesením   potvrdil   uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka namieta prieťahy v postupe okresného súdu, ako aj jeho nezákonný postup,   keď   vydal   súdnemu   exekútorovi   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   na   základe exekučného titulu, ktorý nespĺňal náležitosti exekučného titulu práve v dôsledku pochybenia okresného   súdu   a   nesprávneho   správoplatnenia   platobného   rozkazu.   Zároveň   namieta nesprávne skutkové a právne závery okresného súdu aj krajského súdu vo vzťahu k jej uloženej povinnosti nahradiť trovy súdneho exekútora v sume 33,60 €.

Sťažovateľka uviedla: «... postupom porušovateľov v 1. a v 2. rade došlo k jeho diskriminácii a nezákonnému uloženiu mu povinnosti na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   navyše   konal   krajne   neefektívne,   nedostatočne   využíval   oprávnenia a spôsoby   vedenia   exekúcie   mu   dané   platnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku v období od 10. 03. 2004 do 07. 12. 2004... uspokojenie pohľadávky oprávneného voči povinnému bolo možné, avšak vinou Okresného súdu Bratislava III a pasivity exekútora nedošlo k vymoženiu ani len 1 Sk.

Za daných okolností sťažovateľ vníma nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené potvrdzujúce uznesenie č. k. 18CoE 685/2010-33 zo dňa 28. 10. 2011 ako zjavne nezákonné a   diskriminačné,   pretože   zaväzuje   práve   poškodeného   oprávneného   k   náhrade   trov exekúcie, ktorá nie jeho vinou, ale vinou porušovateľa v 1. rade bola neúčinne začatá, s čím sa odvolací Krajský súd v Bratislave nevysporiadal a vadne vec posúdil.

Sťažovateľ   má   zato,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   konal   príliš   „formalisticky“... na podklade zjavne nedostatočne zisteného skutkového stavu veci nesprávne vec právne posúdil, čoho odrazom je aj nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia...

Sťažovateľovi bolo znemožnené uplatniť si nárok na vrátenie zaplateného súdneho poplatku za exekúciu a bolo mu znemožnené vyjadriť sa k trovám exekúcie uplatnených exekútorom...

V   prípade,   že   súd   zastaví   exekučné   konanie   nie   z   viny   oprávneného,   ale   vinou nesprávneho   úradného   postupu   porušovateľa   v   1.   rade,   tak   exekučný   súd   je   povinný vzhľadom na okolnosti prípadu (neúčinne začatá exekúcia) tieto skutočnosti zohľadniť ako okolnosti   osobitného   zreteľa   (§   150   O.   s.   p.)   a   nezaviazať   oprávneného   (poškodeného sťažovateľa) k náhrade trov exekúcie...

Sťažovateľ k dĺžke – 8 rokov – nezákonného exekučného konania neprispel a ani sa na nezákonnom konaní porušovateľa v 1. rade a exekútora nepodieľal...»

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby svojím nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 240/2004, EX 31/2004 a postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   CoE   685/2010   a   jeho   uznesením,   zrušil   uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie voči okresnému súdu v sume 12 000 € a náhradu trov konania voči okresnému súdu v sume 334,29 € a voči krajskému súdu v sume 334,29 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods.   1 a čl. 13 ods.   1 ústavy postupom okresného súdu   v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 240/2004, EX 31/2004 a postupom krajského súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 685/2010 a jeho uznesením.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných práv, a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   namietané   exekučné   konanie   bolo právoplatne skončené 5. marca 2012, preto v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 7. mája   2012   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu ani postupom krajského súdu, čím je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   namietanom   exekučnom   konaní   v   súvislosti   s   vedením exekučného   konania   na   základe   neexistujúceho   exekučného   titulu,   resp.   zrušeného exekučného   titulu,   je   potrebné uviesť,   že   sťažovateľka   sama   mala   zákonné   prostriedky namietať túto okolnosť v čase pred skončením exekučného konania uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu. V dôsledku uvedeného nie je možné ustáliť právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   posudzovaniu   zákonnosti   exekučného   konania vedeného okresným súdom, pričom vzhľadom na čas doručenia sťažnosti ústavnému súdu (teda v čase presahujúcom dva mesiace od skončenia konania pred okresným súdom jeho uznesením) je nutné sťažnosť v tejto časti považovať aj za oneskorene podanú.

Pokiaľ porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) namieta sťažovateľka v súvislosti s jej uloženou povinnosťou nahradiť trovy súdneho exekútora v sume 33,60 € v uznesení okresného súdu o zastavení exekúcie, ústavný súd konštatuje, že predmetné uznesenie bolo na základe prípustného opravného prostriedku preskúmané krajským súdom, a preto je daný nedostatok právomoci ústavného súdu na preskúmanie sťažnosti v tejto časti.

Ústavný súd v rámci svojej   právomoci   vo vzťahu k sťažovateľkou   namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal len postup krajského súdu a jeho uznesenie.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý proces   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po   preskúmaní postupu   krajského   súdu   a   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   zistení   a   hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   posudzovaný   postup   a   uznesenie krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou.   Naopak,   krajský   súd   sa   dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu   o   zastavení   exekučného   konania   a   uložení   povinnosti   sťažovateľke   uhradiť   trovy súdneho   exekútora   v   sume   33,60   €,   svoje   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   dôvodom   na vyslovenie porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a uznesením krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Keďže   namietaným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy,   a   preto   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba   ich   chápať ako ústavné direktívy   adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   záležitostiach   (I.   ÚS   8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol v celom rozsahu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012