znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 269/2011-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ing. K. R., B., zastúpeného JUDr. P. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   17   Cb   7/2009   z   25.   mája   2009, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 214/2009 z 24. marca 2010 a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1   Obdo 29/2010   zo 16.   novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. K. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   29/2010   zo 16. novembra   2010 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   29/2010 zo 16. novembra   2010 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. K. R. trovy právneho zastúpenia v sume 284,66 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 269/2011-23   z   24.   augusta   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. K. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Cb 7/2009 z 25. mája 2009 (ďalej aj „rozsudok z 25. mája 2009“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   13 Cob   214/2009   z   24.   marca   2010   (ďalej   aj   „rozsudok   z   24.   marca   2010“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 29/2010 zo 16. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok zo 16. novembra 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 12 T 122/2007-73 z 8. februára 2008 schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry   Martin   a   obvineným   T.   M.   (ďalej   aj   „odsúdený“)   zo   17.   augusta   2007   a rozhodol, že obvinený je vinný zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odložením výkonu trestu na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Okresný súd zároveň sťažovateľa ako poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na občianskoprávne súdne konanie.

Sťažovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil žalobou z 19. mája 2008, o ktorej okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   z   25.   mája   2009   tak,   že   ju   zamietol.   Proti   rozsudku okresného súdu   z 25. mája 2009 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd svojím rozsudkom z 24. marca 2010 potvrdil a zároveň ďalším výrokom vyslovil, že dovolanie proti   tomuto   rozsudku   je   prípustné.   Najvyšší   súd   následne   dovolanie   sťažovateľa rozsudkom zo 16. novembra 2010 zamietol.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa dospeli k arbitrárnym a svojvoľným záverom v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu predmetnej veci   a   „arbitrárneho“   vysporiadania   sa   so   skutkovou   vetou   trestného   rozsudku v napadnutých rozhodnutiach.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   danej   veci   boli   podľa   neho   u   odsúdeného   naplnené predpoklady   vzniku   zodpovednosti   za   škodu.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 122/2007 z 8. februára 2008 (ďalej len „rozsudok z 8. februára 2008“), ktorým bolo preukázané ako protiprávne konanie odsúdeného, tak aj skutočnosť, že v dôsledku neho vznikla sťažovateľovi ujma, resp. škoda, keďže vznik škody na cudzom majetku je jedným z predpokladov naplnenia skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Okresný súd v rozsudku z 25. mája 2009 v rozpore s ustanovením § 135 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov, o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, „odmietol titul náhrady škody ako taký, nezaoberal sa   preukazovaním   vzniku   škody   spôsobenej   trestným   činom   a   tým,   že   záväzok   škodcu nahradiť   škodu   poškodenému   je   záväzkom   novým,   a   to   aj   v   prípade,   že   škoda   bola spôsobená v rámci už existujúceho záväzkového vzťahu, ale zaoberal sa úplne iným titulom, a   to   povinnosťou   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   zaplatiť   sťažovateľovi   istinu   podľa   rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 Cb/301/2005“.

Nárok na náhradu škody sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci   nesprávne   právne   posúdili   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka.   Odsúdený neporušil povinnosť vyplývajúcu z obchodnoprávneho záväzku, ale škodu sťažovateľovi spôsobil   zavineným   protiprávnym   úkonom,   za   ktorý   bol   rozsudkom   okresného   súdu z 8. februára 2008   právoplatne odsúdený,   pričom   sťažovateľ ako poškodený   bol   v   ňom so svojím   nárokom   na   náhradu   škody   odkázaný   na   občianskoprávne   konanie.   V   rámci občianskoprávneho konania, ktorého predmetom bol nárok sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej   protiprávnym   konaním   odsúdeného,   mal   potom   okresný   súd   aplikovať ustanovenia   Občianskeho   zákonníka.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní v tejto veci aplikovali na daný skutkový stav nesprávny právny predpis a „bez racionálnych   dôvodov“   odmietli   argumentáciu   sťažovateľa   o   možnosti   aplikácie   inej právnej normy, a preto konali v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   súvislosti   s   namietanou   arbitrárnosťou   a   svojvoľnosťou   záverov   súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sťažovateľ poukázal aj na to, že okresný súd najskôr vydal v predmetnej veci platobný rozkaz sp. zn. 17 Rob 2/2008 zo 14. augusta 2008,   ktorým   žalobe   sťažovateľa   plne   vyhovel,   ktorý   však   nebolo   možné   doručiť odsúdenému, preto ho uznesením sp. zn. 17 Cb 7/2009 z 15. apríla 2009 zrušil a vo veci nariadil   pojednávanie,   na   ktorom   už   na   základe   tých   istých   listinných   dôkazov   žalobu sťažovateľa zamietol, avšak „bez odôvodnenia, akými inými myšlienkovými úvahami sa spravoval, a ktoré konkrétne dôkazy viedli k zmene jeho rozhodnutia“. V spojení s uvedenou argumentáciou   sťažovateľ taktiež namietal,   že   krajský súd sa   nezaoberal   v predmetnom konaní reálnou možnosťou uspokojenia jeho pohľadávky voči spoločnosti S., s. r. o.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   svoj   rozsudok   z   24.   marca   2010   dostatočne neodôvodnil ani vo vzťahu k výroku, ktorým proti nemu pripustil dovolanie, keď v rámci jeho   odôvodnenia   len   konštatoval,   že   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného významu s poukazom na existenciu právoplatných rozhodnutí (rozsudku okresného súdu sp. zn.   15   Cb   301/2005   z   13.   novembra   2006   a   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 12 T 122/2007   z   8.   februára   2008),   avšak   krajský   súd „dostatočne   nevysvetlil   svoj myšlienkový postup v odôvodnení, nepoukázal na právne závery, ktoré zaujal, nepoukázal na to, v čom konkrétne videl nedostatok právnej úpravy, nešpecifikoval otázku zásadného právneho významu a ani sa nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami“.

Ani odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 nemožno podľa sťažovateľa považovať za dostatočné, pretože v ňom nekonkretizoval otázku zásadného právneho významu, nezaujal k nej stanovisko a nevyjadril sa k argumentácii sťažovateľa, ktorou poukazoval na nesprávne právne posúdenie predmetnej veci krajským súdom.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd postupoval v predmetnom konaní „vadne a osvojil si nesprávne právne posúdenie veci, nezistil riadne skutkový stav veci“, pretože on už v podanom odvolaní z 21. júla 2009 proti rozsudku z 25. mája 2009 uviedol,   že   v   trestnom   spise   sp.   zn.   12   T   122/2007 „sa   nachádza   záznam   výsluchu vyšetrovateľa s vtedy obvineným T. M., kde tento uviedol v prípravnom konaní, že škodu spôsobenú sťažovateľovi chce zaplatiť ako fyzická osoba (nie ako konateľ spoločnosti S., s. r. o.), t. j. došlo k uplatneniu inštitútu prevzatia záväzku podľa § 531 a nasl. Občianskeho zákonníka. Týmto návrhom sťažovateľ poukazoval na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a ktorými malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej o doteraz zistený skutkový   stav   neobstojí.   Na   základe   týchto   skutočností   bol   daný   zákonný   dôvod   na uplatnenie   skutočností   a   dôkazov,   ktoré   neboli   uplatnené   pred   súdom   prvého   stupňa   v zmysle § 205a OSP.“.

V predmetnom konaní bolo teda potrebné podľa sťažovateľa zopakovať a doplniť dokazovanie, a preto mal krajský súd v tejto veci na prerokovanie odvolania sťažovateľa nariadiť pojednávanie. Keďže krajský súd tak neurobil, konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a) OSP, čím „zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom“.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel sťažovateľ k záveru, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 300 €, ktoré odôvodnil tým, že „od začatia súdneho konania si musel sťažovateľ nárokovať náhradu škody v dvoch súdnych konaniach (občianskom a trestnom), opakovane sa   uvedenou   vecou   zaoberať,   od   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody   uplynulo neprimerané   časové   obdobie   so   žiadnym   výsledkom   a   negatívne   účinky   vydaných rozhodnutí doliehali na sťažovateľa osobitne nepriaznivo“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   rozsudkom   okresného   súdu   z   25.   mája   2009,   rozsudkom   krajského   súdu z 24. marca 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší tieto rozsudky a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € a trovy právneho zastúpenia v sume 284,66 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril krajský súd prostredníctvom predsedníčky senátu podaním zo 14. septembra 2011. Vo svojom vyjadrení krajský súd okrem iného uviedol, že rozsudkom krajského súdu z 24. marca 2010 nedošlo „...   k arbitrárnemu   prístupu   pri   rozhodovaní v súvislosti   s rozsudkom   Okresného súdu Martin č. k. 12 T/122/2007-73 zo dňa 8. 2. 2008 a ani k vylúčeniu ust. § 135 ods. 1 O. s. p...“. Krajský   súd „arbitrárne   nepristupoval   ku   skutkovej   vete   trestného   rozsudku Okresného súdu Martin pod sp. zn. 12 T/122/2007 zo dňa 8. 2. 2008... Práve na základe tejto skutkovej vety krajský súd ako súd odvolací posudzoval, či T. M. zodpovedá za škodu a v akej výške ako konateľ spoločnosti S., s. r. o., keďže takto znela skutková veta trestného rozsudku   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   12T/122/2007,   ktorá   sa   vzťahovala   ku konštatovaniu   trestného   činu   sprenevery,   ktorého   sa   mal   dopustiť   T.   M.   ako   konateľ spoločnosti S., s. r. o.

Nedošlo teda k odmietnutiu titulu náhrady škody rozsudkom krajského súdu, avšak tak okresný súd, ako aj krajský súd a následne z titulu vyvolaného dovolacieho konania Najvyšší súd SR, posudzovali, či a v akom rozsahu T. M. nesie zodpovednosť za túto škodu... Existencia samotného trestného rozsudku však nezbavuje súd povinnosti skúmať základ a výšku uplatnenej škody, a preto podľa názoru krajského súdu bolo namieste, že sa táto škoda, nielen jej výška, ale aj základ, posudzovala a vyhodnocovala...“.

Krajský súd ďalej vo svojej argumentácii poukázal na zásadu viazanosti súdu petitom návrhu a v tejto súvislosti uviedol: „... sťažovateľ ako žalobca v žalobe zo dňa 19. 5. 2008, ako aj na pojednávaní konanom dňa 25. 5. 2009 pred okresným súdom uviedol, že škodu 84 954,50 Sk, ktorá pozostávala zo sumy 60 000,- Sk, z trov súdneho konania vyplývajúcich z právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15Cb 301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006 si uplatňuje proti žalovanému T. M. z toho titulu, že túto škodu mal spôsobiť T. M. ako   konateľ   spoločnosti   S.,   s.   r.   o..   Takto   vymedzený   žalobný   nárok   mohol   byť   len posudzovaný okresným súdom, a následne aj krajským súdom. Z dôvodu takto vymedzeného nároku bolo nevyhnutné, aby tento bol posudzovaný aj v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 15Cb 301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006, ktorým spoločnosť S., s. r. o., ako žalovaný bola zaviazaná vrátiť žalobcovi – sťažovateľovi poskytnutú zálohu 60 000,- Sk, určenú   na   plnenie   z   uzavretej   zmluvy   o   dielo,   keďže   z   titulu   zániku   zmluvy,   resp.   jej ukončenia nastúpila tu povinnosť vrátiť plnenie poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy. Sťažovateľova pohľadávka má svoj základ v akceptovanom záväzku zo strany S., s. r. o., vrátiť sumu 60.000,- Sk, ktorá bola prevzatá ako záloha podľa uzavretej zmluvy o dielo so žalobcom – sťažovateľom, t. z. že krajský súd na základe vymedzeného žalobného nároku žalobcom – sťažovateľom v konaní pred okresným súdom v spojení s trestným rozsudkom sp. zn. 12T/122/2007 a právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin pod č. k. 15Cb 301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006 skonštatoval v zhode s okresným súdom, že sťažovateľom uplatnený   žalobný   nárok   nebol   vo   vymedzenom   žalobnom   nároku   preukázaný   v   rovine škody, a to nielen voči spoločnosti S., s. r. o., ale ani voči T. M., vo vzťahu ku ktorému takáto   výška   škody   60   000,-   Sk   +   k   tomu   trovy   súdneho   konania   vyplývajúce   z právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15Cb-301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006, nebola preukázaná.“

Krajský   súd   v   predmetnom   konaní   skúmal   zákonné   predpoklady   vzniku zodpovednosti za škodu a v súvislosti s konaním T. M. ako konateľa spoločnosti S., s. r. o., dospel k záveru, že v konaní nedošlo k preukázaniu vzniku škody sťažovateľa, pretože „nebolo dané také konanie zo strany konateľa spoločnosti S., s. r. o., a to T. M. v pozícii štatutárneho orgánu, ako aj osoby, ktorá vystupovala za spoločnosť s. r. o., výsledkom ktorého vystupovania a konania by bola škoda uplatnená sťažovateľom“.

Vo   svojom   vyjadrení   predsedníčka   senátu   krajského   súdu   poukázala   tiež   na skutočnosť, že vzhľadom na v odvolacom konaní platný princíp neúplnej apelácie nemohol krajský súd v tomto konaní prihliadnuť na argumenty sťažovateľa týkajúce sa tvrdenia, že T. M. v rámci trestného konania vedeného proti nemu pod sp. zn. 12 T 122/2007 uvedený záväzok prevzal podľa § 531 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže uvedené skutočnosti museli byť sťažovateľovi známe už v konaní pred okresným súdom, a napriek tomu ich v rámci svojej obrany nepoužil.

Krajský súd v súlade s § 238 ods. 3 OSP proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku 24. marca 2010 pripustil dovolanie, keďže „mal za to, že v celom rozsahu ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, a tým neformuloval len úzko jednu otázku, ale dovolaniu podrobil v celom rozsahu svoje rozhodnutie, aby bolo možné komplexne posúdiť, z akých úvah, záverov vychádzal krajský súd pri zaujatí svojho rozhodnutia“, a preto sa nestotožnil s   argumentáciou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nešpecifikovania   otázky   zásadného   právneho významu v uvedenom rozsudku.

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd v predmetnej veci nenariadil pojednávanie, predsedníčka senátu krajského súdu uviedla, že na nariadenie pojednávania nebol splnený žiaden z dôvodov podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a) až c) OSP,   t. j. „nebol   daný   ani   dôvod   na   nariadenie   ústneho   pojednávania   pred   krajským súdom“.

S ohľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľom v sťažnosti označených práv v predmetnej veci nedošlo.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   najvyšší súd podaním č. k. KP 4/2011-69 z 22. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol: „... Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný spis nemá k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ vo svojom dovolaní vytkol odvolaciemu súdu nesprávnu aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka, ďalej že neskúmal vyhlásenie žalovaného v trestnom konaní, resp., že nezabezpečil jeho výsluch za účelom zistenia jeho stanoviska k žalobcom uplatnenej náhrade škody, ako aj nesprávne posúdenie otázky transformácie nároku žalobcu voči spoločnosti S., s. r. o. na nárok na náhradu škody voči žalovanému...

Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, dospel tunajší súd   k   záveru,   že   z   tohto   odôvodnenia   skutočne,   tak   ako   na   to   poukazuje   i   sťažovateľ, nevyplýva, ktoré myšlienkové postupy viedli súd k rozhodnutiu, ktoré sťažovateľ napadol, konkrétne   prečo   nezohľadnil   všetky   sťažovateľom   tvrdené,   podľa   neho   rozhodujúce argumenty.   Z   tohto   dôvodu   napadnuté   rozhodnutie   vykazuje   znaky   nepreskúmateľnosti, zároveň   však   najvyšší   súd   má   za   to,   že   absencia   náležitého   odôvodnenia   neznamená automaticky,   že   v   konkrétnom   prípade   ide   o   rozhodnutie,   ktoré   by   malo   arbitrárny charakter. Nepreskúmateľné rozhodnutie neznamená automaticky, že musí byť nesprávne čo do   meritu   veci,   avšak   je   nesprávne   v   zmysle   jeho   významu   ako   prostriedok   kontroly a správnosti rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd ponecháva rozhodnutie o tom, či   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   16.   novembra   2010,   sp.   zn. 1Obdo 29/2010 došlo k porušeniu sťažovateľom namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   na základe   výzvy   ústavného súdu   zaujal stanovisko k vyjadreniam   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   podaním z 22. septembra   2011,   v   ktorom   vo   vzťahu   k   vyjadreniu   krajského   súdu   uviedol,   že „dôrazne odmieta konštatovanie o ambícii dosiahnuť prieskum rozhodnutia v ďalšej súdnej inštancii... napáda tie nedostatky v postupe a rozhodnutí jednotlivých súdnych inštancií, ktoré mali za následok porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu“.

V stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľa uviedol, že sa   stotožňuje   s   konštatovaním   nachádzajúcim   sa   v   ňom,   podľa   ktorého   z   rozsudku najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 nie sú zrejmé myšlienkové postupy, ktoré súd viedli   k rozhodnutiu,   a   taktiež   v   ňom   nie   sú   zohľadnené   všetky   relevantné   argumenty sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   T   122/2007-73   z   8.   februára   2008   bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Martin a obvineným T. M. zo 17. augusta 2007 a zároveň bolo rozhodnuté, že tento je vinný zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným   odložením   výkonu   trestu   na   skušobnú   dobu   12   mesiacov,   okresný   súd zároveň   sťažovateľa   ako   poškodeného   s   jeho   nárokom   na   náhradu   škody   odkázal   na občianskoprávne súdne konanie.

Sťažovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil žalobou z 19. mája 2008, o ktorej okresný súd rozhodol rozsudkom z 25. mája 2009 tak, že ju zamietol. V žalobe uplatnený nárok bol vymáhaný z titulu škody spôsobenej protiprávnym konaním odsúdeného, za ktoré bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   12   T   122/2007   z   8.   februára   2008   právoplatne odsúdený.   Podľa   žaloby   škoda   spočívala   v   nevrátenej   zálohe   v   sume   60 000 Sk,   ktorú doteraz   spoločnosť   S.,   s.   r.   o.,   pre   insolventnosť   neuhradila,   vo   vynaložených   trovách konania   v   sume   24 954,50   Sk   a   v   úroku   z   omeškania   vo   výške   6   %   ročne   zo   sumy 60 000 Sk od 16. júna 2005 do zaplatenia (v súlade s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 Cb 301/2005, ktorým bola spoločnosť S., s. r. o., K., zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi 60 000 Sk so 6 % ročným úrokom z omeškania od 16. júna 2005 až do zaplatenia a trovy konania v sume 24 954,50 Sk).

V rámci   odôvodnenia   uvedeného rozsudku   okresný   súd   poukázal na ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa   náhrady   škody,   zastupovania obchodnej   spoločnosti a obchodného majetku, pričom dospel k záveru, že odsúdený sa svojím konaním nedostal do rozporu s § 13 ods. 3 Obchodného zákonníka (podľa ktorého podnikateľa zaväzuje konanie osôb   vykonávajúcich   pôsobnosť   štatutárneho   orgánu, aj keď   prekročili svojím   konaním rozsah   predmetu   jeho   podnikania,   okrem   prípadu,   v   ktorom   sa   prekročila   pôsobnosť štatutárneho orgánu, ktorú tomuto orgánu zákon zveruje alebo zákon umožňuje zveriť) a že trestný rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 T 122/2007 z 8. februára 2008 v jeho veci v podstate nie je správny, keďže uviedol: „Zo skutkovej vety trestného rozsudku vôbec nevyplýva skutočnosť, že by si bol T. M. ako fyzická osoba prisvojil cudziu vec a tým sa dopustil trestného činu sprenevery.“ Následne za týmto konštatovaním však sám okresný súd   uviedol,   že   hlavným   dôvodom   zamietnutia   žaloby   bola   skutočnosť,   že   podľa   jeho názoru nebol splnený základný predpoklad pre vznik zodpovednosti za porušenie povinností zo záväzku, a to vznik škody.

Žalobcovi   v   predmetnom   prípade   vznikol   právny   nárok   na   plnenie   zo   zmluvy uzatvorenej   medzi   ním   a   spoločnosťou   S.,   s.   r.   o.,   ktorý   bol   deklarovaný   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 Cb 301/2005 z 13. novembra 2006. Sťažovateľ má teda súdom judikovanú   pohľadávku   na   základe   uvedeného   rozsudku,   ktorá   je   jeho   obchodným majetkom v zmysle § 6 ods. 1 Obchodného zákonníka a patrí sťažovateľovi. Keďže teda nedošlo k zníženiu majetku na strane sťažovateľa ako žalobcu, nebola preukázaná existencia škody, a preto súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 25. mája 2009 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil   argumentáciou   identickou   s   tou,   ktorú   použil   vo   svojej   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu. Navyše v rámci odvolania požiadal, aby krajský súd ako súd odvolací, v prípade, ak potvrdí rozsudok okresného súdu z 25. mája 2009, vo výroku pripustil podanie dovolania proti nemu, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 24. marca 2010 tak, že rozsudok okresného súdu z 25. mája 2009 potvrdil, ďalším výrokom pripustil proti svojmu rozsudku podanie dovolania a zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

V   rámci   odôvodnenia   rozsudku   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   pri   svojom rozhodovaní nie je viazaný nielen rozsahom a výškou škody spôsobenej trestným činom, ale ani „skutkovým   základom   uplatňovaného   nároku“,   keď   uviedol: „Práve   civilný   súd   je oprávnený   pri   výkone   civilnej   právomoci   posudzovať   otázku   výšky   uplatnenej   škody žalobcom a v rámci zisťovania skutkového stavu veci civilný súd bol oprávnený zisťovať a posudzovať   celý   skutkový   základ   uplatňovaného   nároku,   a   to   i   keď,   tento   základ   z hľadiska   právneho   posúdenia   skutkových   okolností   zasahuje   do   oboru   trestného   práva. Podľa   názoru krajského   súdu   právo   civilného súdu   vyvodiť občiansko-právnu prípadne obchodno-právnu zodpovednosť, či iné dôsledky určitej skutočnosti alebo skutkového deja, nie je obmedzené, ani ak by skutkový dej naplňoval skutkovú podstatu trestného činu... Skutočnosť, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný podľa § 135 ods. 1 O. s. p. výškou škody vychádza z toho, že v rámci občianskeho súdneho konania musia byť podľa potreby vykonané ďalšie dôkazy k zisteniu skutkového stavu veci viažúceho sa nielen k výške škody, ale aj k škode ako takej.“

Zo záverov krajského súdu ďalej vyplýva, že uplatnený nárok považuje za nesplnený zmluvný   záväzok: „Žalobcova   pohľadávka,   resp.   žalobcov   nárok   má   svoj   základ v akceptovanom záväzku zo strany S., s. r. o. vrátiť žalobcovi sumu 60.000,- Sk, ktorá bola prevzatá   ako   záloha   podľa   uzavretej   zmluvy   o   dielo   so   žalobcom,   tzn.   že   žalobcom uplatnený nárok nemá svoj základ v rovine škody, a to nielen voči spoločnosti S., s. r. o., ale ani voči žalovanému vo vzťahu, ku ktorému škoda vo výške 60.000,- Sk nebola preukázaná... Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že na strane žalobcu existujúca pohľadávka vo výške 60.000,- Sk proti spoločnosti S., s. r. o. podľa právoplatného rozsudku Okresného   súdu   Martin   č.   k.   15Cb   301/2005-75   zo   dňa   13.   11.   2006   nemohla   byť pretransformovaná   do   nároku   žalobcu na náhradu   škody   proti žalovanému,   keďže táto pohľadávka   žalobcu   má   svoj   skutkový   základ   v   ukončenom   zmluvnom   vzťahu   so spoločnosťou S.. s. r. o.. Tým túto pohľadávku žalobcu nemožno stotožňovať s tvrdenou škodou, naviac ktorá vo vzťahu ku konaniu žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s. r. o. nebola   žalobcom   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania   preukázaná.   Neboli   žalobcom preukázané   všetky   právne   predpoklady   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu,   ale   hlavne škoda samotná. Pokiaľ okresný súd žalobu žalobcu zamietol, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené.“

Vo   vzťahu   k   pripusteniu   dovolania   v   rámci   odôvodnenia   rozsudku   krajský   súd uviedol: „Krajský súd v Žiline v zmysle aj návrhu právneho zástupcu žalobcu pripustil proti potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p., keďže mal za to, že v celom rozsahu   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu   v   súvislosti s vystupovaním žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s. r. o. za existencie právoplatných súdnych rozhodnutí, a to rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15Cb 301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006, ktorým bola spoločnosť S., s. r. o. ako žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v tom čase istinu 60.000,- Sk s príslušenstvom vrátane náhrady trov konania a popri tomto rozsudku existujúce rozhodnutie rovnako právoplatné, a to Okresného súdu Martin č. k. 12T/122/2007-73 zo dňa 8. 2. 2008, ktorým bol konateľ spoločnosti S., s. r. o., a to T. M., nar. 9. 7. 1970 uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného zákona.“

Najvyšší súd následne dovolanie podané sťažovateľom rozsudkom zo 16. novembra 2010 zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   pre   ktoré odvolací súd pripustil dovolanie podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a odvolací súd ho označil aj v zmysle návrhu právneho zástupcu žalovaného ako rozhodnutie v súvislosti s vystupovaním žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s. r. o. za existencie právoplatných súdnych rozhodnutí, a to rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 15Cb 301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006, ktorým bola spoločnosť S., s. r. o. ako žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v tom čase istinu 60 000 Sk s príslušenstvom, vrátane náhrady trov konania a popri tomto rozsudku existujúce rozhodnutie rovnako právoplatné, a to Okresného súdu Martin, č. k. 12T 122/2007-73 zo dňa 08. 02. 2008, ktorým bol konateľ spoločnosti S., s. r. o., a to T. M., nar. 9. 7. 1970 uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného zákona.

Odôvodnenie   odvolacieho   súdu   nasvedčuje   tomu,   že   uvádzaná   neistota   v   riešení otázky vystupovania žalovaného vo veci zo zreteľa právoplatného rozsudku trestného súdu, teda   rozsudku   zo   dňa   08.   02.   2008,   č.   k.   12T   122/2007-73   vyplývala   z   nerozlíšenia skutočností, o ktorých tento súd rozhodol právoplatne a o ktorých právoplatne nerozhodol. Aj odvolací súd konštatuje, že právoplatne rozhodol o tom, že žalovaný (v trestnej veci obvinený) spáchal trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Právoplatné je tiež rozhodnutie o treste, ako aj o tom, že poškodený Ing. K. R. s jeho nárokom na náhradu škody sa podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkazuje na občianske súdne konanie.

V   súvislosti   s   aplikáciou   ust.   §   288   ods.   1   Trestného   poriadku   v   citovanom právoplatnom   rozsudku   trestného   súdu   treba   zdôrazniť,   že   tento   výrok   sa   zakladá   na ustanoveniach Trestného poriadku, nemožno považovať za záväzné rozhodnutie trestného súdu o tom, že Ing. R. konaním odsúdeného škodu vôbec utrpel a utrpel ju vo výške, ktorú si uplatnil v rozhodovanej občianskoprávnej veci.

Keďže   odvolací   súd   jasne   uviedol   rozhodnutie,   pre   ktoré   pripustil   dovolanie, dovolací   súd   sa   návrhom   tejto   otázky,   ktorú   formuloval   žalobca   vo   svojom   dovolaní, nezaoberal.

Pokiaľ   dovolateľ   namieta,   že   odvolací   súd   neskúmal   vyhlásenie   žalovaného v trestnom konaní, resp. nezabezpečil jeho výsluch, odvolací súd dôvodne konštatoval, že mohol vziať do úvahy len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré žalobca uviedol v žalobe a na pojednávaní pred súdom 1. stupňa dňa 25. 05. 2009, pretože žalobca nepreukázal niektoré z taxatívne v § 205 a ods. 1 písm. a) až d) O. s. p. uvedených dôvodov.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/2000, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 25. mája 2009,   rozsudkom   krajského   súdu   z   24.   marca   2010   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu zo 16. novembra   2010.   K   porušeniu   sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   v   dôsledku arbitrárnosti uvedených rozsudkov súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, ktoré:

- nesprávne   vyhodnotili   skutkový   stav   a   arbitrárne   sa   vysporiadali   so   skutkovou vetou trestného rozsudku,

- nesprávne   právne   posúdili   vec,   neodôvodnili   a   nevysporiadali   sa   s   návrhom sťažovateľa na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody,

- neodôvodnili zmeny úvah súdu pri posúdení nároku na náhradu škody v skrátenom konaní (pri vydaní platobného rozkazu) a v konaní pred prvostupňovým súdom,

- nevysporiadali sa v odôvodnení so sťažovateľom navrhnutou dovolacou otázkou,

- nevysporiadali sa a nešpecifikovali otázku zásadného právneho významu,

-   nevysporiadali   sa   s   návrhom   sťažovateľa   na   doplnenie   dokazovania   z   dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   sebe   okrem   iných   práv   a   záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil, že ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (mutatis mutandis IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,   ktorý   ustanovuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 (pozri II. časť tohto nálezu) vyplýva, že najvyšší súd za zásadnú pre rozhodnutie v danej veci považoval otázku rozsahu   záväznosti   trestného   rozsudku   okresného   súdu   z   8.   februára   2008   pre   súdy zúčastnené na rozhodovaní o sťažovateľovej žalobe o náhradu škody.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v odpovedi na túto otázku dospel s poukazom na § 135 OSP k záveru, že okresný súd a krajský súd rozhodujúci o žalobe o náhradu škody postupovali v uvedenom konaní správne, pretože boli viazané iba závermi rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008 o tom, že bol spáchaný trestný čin, a o tom, kto ho spáchal, v danom prípade teda tým, že odsúdený spáchal trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, rozhodnutím o treste, a o tom,   že   poškodený   sťažovateľ   bol   s   jeho   nárokom   na   náhradu   škody   odkázaný   na občianske súdne konanie. Na základe uvedeného právneho záveru okresný súd v rozsudku z 25. mája 2009 a krajský súd v rozsudku z 24. marca 2010 dospeli následne k rozhodnutiu v   predmetnej   veci,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietli   pre   nesplnenie   jedného z predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu,   a   to   existencie,   resp.   vzniku   škody sťažovateľovi ako poškodenému.

Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho rozsudku zo 16. novembra 2010 je výsledkom gramatického výkladu ustanovenia § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorého „súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov   o   tom,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   priestupok   alebo   iný   správny   delikt postihnuteľný   podľa   osobitných   predpisov,   a   kto   ich   spáchal,   ako   aj   rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.“.

Z   rozsudku   okresného   súdu   z   8.   februára   2008   vyplýva,   že   tento   súd   v   rámci výrokovej   časti   rozsudku   konštatoval: „obvinený   T.   M...   je   vinný,   že   ako   konateľ spoločnosti S. s. r. o. v M. uzatvoril v B. 25. 6. 2004 zmluvu o dielo č. 2004/26 s Ing. K. R. na výrobu, dodanie a montáž brán automatického otvárania otvoru pre odpadovú nádobu plotu,   nerezového   zábradlia   a   balkónového   zábradlia   v   hodnote   176   030,-   Sk,   na   tom základe   vystavil   zálohovú   faktúru   na   sumu   85 000,-   Sk,   ktorú   mu   Ing.   K.   R.   uhradil, obvinený však dodal tovar iba v hodnote 25 000,- Sk, do dnešného dňa práce v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo nevykonal, čím spôsobil Ing. K. R. škodu najmenej v sume 60 000,- Sk, teda prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú, čím spáchal trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005.“

Podľa § 248 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce   sa   odňatím   slobody   až   na   dva   roky   alebo   zákazom   činnosti   alebo   peňažným trestom alebo prepadnutím veci. (2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo zákazom   činnosti   alebo   peňažným   trestom   sa   páchateľ   potresce,   ak   spôsobí   činom uvedeným v odseku 1 nie malú škodu.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého podstatnou pre rozhodnutie vo veci konania o náhradu škody bolo posúdenie otázky, v akom rozsahu boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci viazané závermi rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008, t. j. otázka aplikácie § 135 OSP v predmetnom prípade. Vyriešenie tejto otázky malo totiž následne dopad na posúdenie existencie jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, predovšetkým vzniku samotnej škody, resp. spôsobenie škody.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 135 ods. 1 OSP musí v celom rozsahu   rešpektovať   právo   sťažovateľa   ako   strany   dovolacieho   konania   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa.

Najvyšší   súd   sa   v   rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   nevyrovnal so skutočnosťou,   že zákonným znakom skutkovej   podstaty   trestného činu sprenevery   je „spôsobenie   škody   na   cudzom   majetku“,   a   jediným   skutkom,   ktorý   bol   predmetom rozhodovania   pred   okresným   súdom   v   rámci   trestného   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 12 T 122/2007, bol skutok týkajúci sa disponovania s peniazmi zo zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a odsúdeným ako konateľom spoločnosti S., s. r. o. Z právnej kvalifikácie skutku, ako aj zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008 vyplýva, že v dôsledku trestného činu sprenevery odsúdeného došlo u sťažovateľa ako poškodeného k spôsobeniu škody.

Z uvedeného vyplýva, že výklad § 135 OSP použitý v rozsudku najvyššieho súdu zo 16.   novembra   2010   vedie   v   konečnom   dôsledku   k   nerešpektovaniu   záverov právoplatného   trestného   rozsudku   okresného   súdu   z   8.   februára   2008,   čo   je   v   rozpore s princípom právnej istoty, ktorý, ako už ústavný súd opakovane vyslovil aj v rámci svojej judikatúry   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   234/03,   IV.   ÚS   92/09),   musí   byť rešpektovaný   aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.

Gramatický výklad ustanovenia § 135 OSP, ktorý má za následok v predmetnom prípade   nerešpektovanie   právoplatného   rozhodnutia   súdu   a   narušenie   princípu   právnej istoty,   preto   nemožno   považovať   za   ústavne   konformné   aplikovanie   tohto   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   na   zistený   skutkový   stav.   V   predmetnej   veci   ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej boli viazané odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu z 8. februára 2008 vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a okresným súdom boli   zistené,   to   platí   aj   o   zistení   vzniku   škody   u   poškodeného   sťažovateľa   v   dôsledku protiprávneho konania odsúdeného.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zákonné   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zhodujú s okolnosťami   relevantnými,   resp.   podstatnými   pre   rozhodnutie   v   občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal.

Výklad ustanovenia § 135 OSP, ktorým uvedené ustanovenie aplikoval v predmetnej veci   najvyšší   súd,   vedie   aj   k   narušeniu   princípu   práva   na   spravodlivý   proces,   keďže znemožňuje poškodenému v trestnom konaní, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na jeho uplatnenie v rámci občianskoprávneho konania, aby sa ho úspešne dovolal napriek existencii právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní, v ktorom bola jeho škoda uznaná a konštatovaná. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosti, že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku zo 16. novembra 2010 bol   navyše   prekonaný   aj samotnou   judikatúrou   najvyššieho   súdu   (napr.   pozri   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cz 16/1992 z 29. apríla 1992 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/1993).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky jeho   ingerencie   do   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   splnené,   a   to   v   rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože rozsudok najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti vyrovnať sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci,   akceptovať. Ústavný   súd   sa   predovšetkým   nemôže   stotožniť   s   gramatickým   výkladom   ustanovenia § 135 OSP uplatneným v tomto rozsudku, ktorý viedol k zásahu do princípu právnej istoty.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 je z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a preto rozhodol, že najvyšší súd uvedeným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom okresného súdu z 25. mája 2009 a rozsudkom krajského súdu z 2. marca 2010 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   uvedené   rozsudky.   Z   tohto   dôvodu sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu zo 16. novembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].   Po   vrátení veci   na ďalšie   konanie najvyšší   súd   bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v III. časti tohto nálezu a jeho   povinnosťou   bude   najmä   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a rešpektovať   pritom relevantné ústavné princípy.

5.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   boli   podľa   odseku   1   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Z   uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   toto zadosťučinenie   sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   takéto zadosťučinenie   je   namieste   len   tam,   kde   nie   je   možné   dosiahnuť   a   dovŕšiť   ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že rozsudok najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, pričom   na   jej   dovŕšenie   postačuje   v   tomto   konaní   vyslovený   a   záväzný   právny   názor ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo   potrebné   rozhodnúť   o   úhrade   trov   konania   najvyšším   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa v sťažnosti požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume 284,66 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), podľa ktorej je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   284,66   € neodporuje platným právnym predpisom. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011