znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 269/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B. B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 354/2009-193, 5 Co 355/2009 z 22. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010 faxom doručená a následne podaním doručeným 21. júna 2010 písomne doplnená sťažnosť Ing.   M.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   K.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   5   Co   354/2009-193,   5   Co   355/2009   z   22.   marca   2010   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Železnice Slovenskej republiky ako navrhovateľ podal na Okresnom súde Košice I žalobu proti žalovanému Ing. M. K. (sťažovateľ), ktorou sa domáhali zaplatenia nedoplatku na nájomnom v celkovej výške 14.534.- Sk...

Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe rozhodnutia o pridelení bytu... zápisnice o prevzatí bytu... bol odporcovi prenechaný do užívania 3-izbový byt... v K. Odporca bol povinný platiť nájomné a úhradu za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu podľa predpisu nájomného, čo však riadne a včas neplnil. Od 1. 1. 2001 do 31. 11. 2005 vznikol odporcovi   nedoplatok   vo   výške   14.534,-Sk.   Odporca   bol   na   vzniknutý   nedoplatok navrhovateľom upozornený listom zo dňa 7. 2. 2005. Odporca ani napriek upozorneniu dlžnú sumu neuhradil a naďalej neplatí riadne ani bežné nájomné a úhradu za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu.

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 12C/124/2006-163... zo dňa 31. 10. 2008 rozhodol,   že   odporca   je   povinný...   zaplatiť   navrhovateľovi   14.534,-   Sk   a   poplatok z omeškania... a nahradiť trovy konania...

Svoje   rozhodnutie...   okrem   iného   odôvodnil...   tým,   že   súdny   znalec   vo   svojom posudku uviedol, že navrhovateľ pri výpočte nájmu za byt, resp. pri výpočte mesačného zálohového   prepisu   platieb...používal   správny   metodický   postup   v   súlade   správnymi predpismi   a   správne   vypočítal   mesačné   zálohové   predpisy   platieb   za   obdobie... Z predložených kariet odporcu... mal súd preukázané, že odporca dlhuje navrhovateľovi za nájom a za služby spojené s užívaním bytu celkovú sumu 14.534.- Sk.

V   zákonom   ustanovenej   lehote   podal   odporca   proti   rozsudku   Okresného   súdu Košice I... odvolanie, v ktorom namietal že samotná kvalita bytu s prihliadnutím na vek a opotrebovanie,   nízko   izolačné   prevedenie   nedosahuje   maximálne   parametre a navrhovateľ porušil zákony SR. Uviedol že ciele a filozofia tvorcov zákona č. 18/96 Z. z. o cenách, sledovali spravodlivé ocenenie tovarov a prác vo všetkých sférach občianskej činnosti. Navrhovateľ podľa odporcu ignoroval zákon č. 18/1996 Z. z. ako aj vyhlášku Ministerstva financií SR 87/1996 Z. z,. ktoré predpisy platia od 1. 4. 1996 a vzťahujú sa na výpočet   nájomného   s   povinnosťou   túto   cenu   stanoviť   podľa   presných   ekonomických výpočtov.

Krajský   súd   Košice   rozsudkom   sp.   zn.   5Co/354/2009-193...   Co/355/2009   zo   dňa 22. 3. 2010 rozsudok Okresného súdu... ako vecne správny potvrdil.“

Podľa sťažovateľa sa „Okresný súd Košice I ako aj Krajský súd Košice pri svojom rozhodovaní sa napriek vznesenej námietke o porušení zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení   neskorších   predpisov   a   vyhláške   Ministerstva   financií   SR   87/1996   Z.   z.,   sa uvedenými právnymi predpismi vôbec nezaoberal a pri svojom rozhodovaní vychádzal len zo znaleckého posudku vypracovaného podľa Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. 12. 2003 č. V-1/2003, Opatrenia Ministerstva financií SR z 28. 1. 2003 č. R-1/2003,   Opatrenia   Ministerstva   financií   SR   z   21.   12.   1999   č.   R-11/99,   Zmeny nájomného v bytoch - kom. k vyhl. Federálneho ministerstva financií, Ministerstva financií ČR a Ministerstva financií SR č. 15/1992, Nariadenia č. 35/2004 generálneho riaditeľa Železníc   SR.   Uvedené   normy   predstavujú   predovšetkým   reguláciu   cien   nájmu   bytov stanovením   maximálnej   ceny   nájmu   bytu.   V   žiadnom   zo   svojich   ustanovení   neupravujú stanovenie   ceny   nájmu   bytu,   táto   musí   vychádzať   zo   zásad   ustanovených   zákonom č. 18/1996   Z.   z.   o   cenách   a   citovanou   vyhláškou   v   znení   neskorších   predpisov   pri rešpektovaní maximálnej ceny nájmu bytu.“.

Sťažovateľ následne poukazuje na podľa jeho názoru relevantné ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   cenách“)   a vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách (ďalej len „vykonávacia vyhláška“):

„Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z o cenách v znení neskorších predpisov, zákon upravuje pravidlá dohodovania, uplatňovania, regulácie a kontroly cien výrobkov, výkonov, prác, služieb, nájmu a nehnuteľností (ďalej len „tovar“) a pôsobnosť orgánov štátnej správy, vyšších územných celkov a obci v oblasti cien tovaru pre tuzemský trh vrátane cien tovaru z dovozu a cien tovaru určeného na vývoz.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z o cenách v znení neskorších predpisov, dohoda o cene je dohoda o výške ceny alebo dohoda o spôsobe, akým sa cena vytvorí, s podmienkou, že tento spôsob cenu dostatočne určuje. Dohoda o cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších   predpisov,   ekonomicky   oprávnenými   nákladmi   sa   rozumejú   náklady   na obstaranie   zodpovedajúceho   množstva   priameho   materiálu,   mzdové   a   ostatné   osobné náklady   a   v   prípade   platného   systému   regulácie   miezd   len   tie,   ktoré   tomuto   systému zodpovedajú,   technologicky   nevyhnutné   ostatné   priame   a   nepriame   náklady   a   náklady obehu; pri posudzovaní ekonomicky oprávnených nákladov sa vychádza z vývoja obvyklej úrovne týchto nákladov v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na osobitosti daného tovaru.

Vyhláška Ministerstva financií SR č. 87/1996 Z. z. v ustanovení § 1 písm. /a upravuje podrobnosti dohodovania cien: postupu pri regulácii cien, pri cenovej evidencii a kalkulácii a podrobnosti konania o porušení cenovej disciplíny. V ustanovení § 3 citovaná vyhláška upravuje,   že   pri   regulácii   cien   sa   uplatňujú   ekonomicky   oprávnené   náklady,   ktoré   sa posudzujú   účtovnými   podkladmi,   kalkuláciami   nákladov,   prípadne   fakturáciou   alebo daňovými a colnými podkladmi a podobne. V ods. 2 uvedenej vyhlášky je ustanovené, že pri regulácii   cien   sa   uplatňuje   primeraný   zisk,   ktorý   sa   preukazuje   účtovnými   dokladmi, prípadne fakturáciou alebo daňovými podkladmi a podobne.“

Sťažovateľ namieta, že „V znaleckom posudku nie sú uvedené kalkulácie nákladov a nie   sú   stanovené   ani   ekonomicky   oprávnené   náklady   na   prevádzku   domu   resp.   bytu. Znalec vychádzal výlučne s maximálnej ceny nájmu stanovenej Opatrením alebo Výnosom Ministerstva   financií   SR   a   vôbec   nepostupoval   podľa   zákona   o   cenách   a   vykonávacej vyhlášky   ako   noriem   vyššej   právnej   sily   upravujúcich   postup   pri   výpočte   nájomného... Prvostupňový ako aj odvolací súd, tak nemali dostatočne zistený skutkový stav veci pre objektívne   a   správne   rozhodnutie.   Súdy   si   plne   osvojili   a   stotožnili   sa   so   spôsobom stanovenia   nájomného   uvedeného   v   znaleckom   posudku.   Napriek   námietke   žalovaného o nesprávne   stanovenej   výške   nájmu   ani   prvostupňový   ani   druhostupňový   súd v rozhodnutiach právne neodôvodnili a nevysvetlili prečo skutočnosti uvádzané žalovaným neakceptovali   a   nevysporiadali   sa   s   jeho   obranou.   Napadnuté   rozhodnutie   je   nie   len nepresvedčivé ale aj nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „Skutočnosti   tvrdené   žalobcom,   ako   aj   skutkové a právne   tvrdenia   žalovaného   týkajúce   sa   spôsobu   výpočtu   nájomného   a   predovšetkým námietka porušenia ustanovení zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách a vykonávacej vyhlášky, súd   vo   svojom   rozhodnutí   neuviedol   nevysvetlil,   ktoré   skutočnosti   a   tvrdenia   žalobcu a žalovaného zobral za preukázané a aké právne stanovisko k týmto podstatným veciam pre rozhodnutie zaujal. Súdy v napadnutých rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu vychádzali   len   zo   znaleckého   posudku   opierajúceho   sa   predovšetkým   o   opatrenia Ministerstva   financií   SR   a   Výnos   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   SR o stanovení maximálnej výšky nájomného predloženého žalobcom.

Ustáva   SR   v   ustanovení   čl.   46   ods.   1   ustanovuje   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu keď uvádza, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Pod právom na spravodlivý proces je potrebné chápať nielen právo žalobcu podať   na príslušnom   súde návrh (žalobu),   ale   aj   právo na kvalitu   súdneho procesu,   s ktorým   úzko   súvisí   nielen   samotné   konanie   súdu.   ale   aj   zákonné,   správne,   úplné   a presvedčivo   odôvodnené   súdne   rozhodnutie.   Takéto   súdne   rozhodnutie   by   malo zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným   nárokom   a obranou   proti   takémuto   uplatneniu.   Rovnaké   odôvodnenie   musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 211 OSP.

Navrhovateľ namieta vyššie citovaný rozsudok odvolacieho súdu,   ktorý v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu nebol vydaný a neobsahuje všetky náležitostí potrebné pre naplnenie práva na súdnu ochranu. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl.   6 ods. 1.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa Ing. M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   sp.   zn.   5Co/354/2009-193,   7206207755,   5Co/355/2009   zo   dňa   22.   3.   2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/354/2009- 193, 7206207755, 5Co/355/2009 zo dňa 22. 3. 2010 a ukladá súdu opätovne vec prerokovať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť Ing. M. K. trovy právneho zastúpenia v sume 300,56 Eur právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Ľ. K. so sídlom... B. B., do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu (ako súdu odvolacieho) najmä preto, že

- v rozhodnutí neuviedol skutočnosti tvrdené žalobcom, skutkové a právne tvrdenia žalovaného týkajúce sa spôsobu výpočtu nájomného a námietku porušenia zákona o cenách a   vykonávacej   vyhlášky,   neuviedol,   ktoré   skutočnosti   a   tvrdenia   žalobcu   a   žalovaného považoval   za   preukázané,   a   aké   právne   stanovisko   k   týmto   podstatným   veciam   pre rozhodnutie zaujal,

-   v   rozhodnutí   rovnako   ako   Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) vychádzal   len   zo   znaleckého   posudku,   ktorý   sa   opieral   predovšetkým   o   opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky a výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja   Slovenskej   republiky   o   stanovení   maximálnej   výšky   nájomného   predloženého žalobcom, a nerešpektoval zákon o cenách a vykonávaciu vyhlášku.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jeho subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 124/2006-163 z 31. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ako   aj   súvisiaceho   súdneho   spisu,   ktorý   si   zadovážil,   dospel   k   záveru,   že   tento   svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Krajský   súd   najskôr   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   popisuje   priebeh dovtedajšieho   konania,   a   to   výrok   rozsudku   okresného   súdu,   dôvody,   ktorými   žalobca odôvodnil svoj návrh a vyjadrenie sťažovateľa. Následne stručne zhrnul dôkazy a skutkový stav, ktorý mal nimi preukázaný a ustanovenia príslušných právnych predpisov, na základe ktorých   okresný   súd   rozhodol   takto: „Z   dokazovania   súd   prvého   stupňa   zistil,   že   pri vypracovaní znaleckého posudku je povinnosťou znalca odpovedať, či navrhovateľ použil správny metodický postup pri výpočte nájmu za byt, resp. výpočtu mesačného zálohového predpisu   platieb   za   obdobie   rokov   2001   až   2005   a   či   navrhovateľ   správne   vypočítal mesačné zálohové predpisy platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2001 a mesačné nájomné bytu a zálohy za poskytované služby od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2005, pričom ak neboli   správne   vypočítané,   mal   vypočítať   správnu   výšku   mesačných   zálohových predpisových platieb a mesačné nájomné bytu a zálohy za poskytované služby za uvedené obdobie, pritom súdny znalec vo svojom posudku uzavrel, že navrhovateľ pri výpočte nájmu za byt, resp. výpočte mesačného zálohového predpisu platieb za obdobie rokov 2001 - 2005 používal správny metodický postup v súlade s právnymi predpismi a správne aj vypočítal mesačné zálohové predpisy platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2005, znalec pri výsluchu   vysvetlil,   že   odporca   nespochybňuje   rozpočítame   médií,   ktoré   vyúčtoval navrhovateľ. Aj toto skontroloval a rozúčtované boli správne, odporca namietal zvyšovanie nájomného,   znalec   potvrdil,   že   navrhovateľ   dodržal   postup   stanovený   jednotlivými opatreniami   Ministerstva   financií   ako   aj   Výnosu   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho rozvoja   SR.   čiže   postupoval   v zmysle   zákona   a   výšku   nájmu   navrhovateľ   upravoval   aj svojim   vnútornými   predpismi,   ale   tieto   boli   v   súlade   s   vyššie   uvedenými   opatreniami Ministerstva financií a Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja, pritom súd zabezpečil   do   spisu   aj   ďalšie   listinné   dôkazy   a   to   Výnos   Ministerstva   výstavby   a regionálneho rozvoja SR z 22. 12. 2003 č. V-1/2003, Opatrenie Ministerstva financií SR z 28. 1. 2003 č. R-1/2003, Opatrenie Ministerstva financií SR z 21. 12. 1999 č. R-11/99, Zmeny nájomného v bytoch - kom. K vyhl. Federálneho ministerstva financií, Ministerstva financií   ČR   a   Ministerstva   financií   SR   č.   15/1992,   Nariadenie   č.   35/2004   generálneho riaditeľa Železníc SR.

Citoval   súd   §   685   ods.   1,   §   696   ods.   1,   2   OZ   a   konštatoval,   že   z   vykonaného dokazovania mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa na základe Rozhodnutia o pridelení bytu č. 2030-1961-1 zo dňa 1. 3. 1961 a Zápisnice o prevzatí bytu zo dňa 15. 3. 1961 prenechal odporcovi do užívania 3-izbový byt... v K., výšku nájmu ako aj výšku platieb za služby spojené s užívaním bytu stanovil mesačnými zálohovými predpismi platieb, ktoré odporcovi   riadne   doručoval   a   že   súdny   znalec   vo   svojom   posudku   potvrdil   použitie správneho metodického postupu v súlade s právnymi predpismi. Mesačné zálohové predpisy platieb   za   obdobie   od   1.   8.   2000   do   31.   12.   2005   navrhovateľ   vypočítal   správne,   z predložených evidenčných kariet odporcu za roky 2001 - 2005 mal súd preukázané, že odporca dlhuje navrhovateľovi za nájom a za služby spojené s užívaním bytu celkovú sumu 14.534,-   Sk,   súd   akceptoval   závery   znaleckého   posudku,   ktorý   potvrdil   správnosť metodického postupu ako aj správnosť vypočítania mesačných zálohových predpisov platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2005 navrhovateľa a teda nepotvrdil námietky vznesené odporcom voči správnosti výpočtu mesačných zálohových predpisov a preto súd zaviazal odporcu   zaplatiť   navrhovateľovi   dlh   na   nájomnom   a   úhradách   za   služby   spojených   s užívaním bytu 14.534,- Sk.

Citoval § 697 OZ a v zmysle § 4 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. poplatok z omeškania je za každý deň omeškania 2,5 promile dlžnej sumy. najmenej 25,- Sk za každý i začatý mesiac omeškania, ako aj § 697 OZ, ak nájomca do 5 dní nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, je povinný platiť poplatok z omeškania, keďže podľa mesačného zálohového predpisu platieb platného od 1. 6. 2004 mal odporca platiť mesačne vo výške 2.164,- Sk a od 1. 2. 2005 mal mesačne platiť 2.707,- Sk, keďže z evidenčnej karty odporcu za rok 2004 vyplýva, že za mesiac november mal odporca zaplatiť 2.164,- Sk, zaplatil   len   900,-   Sk,   jeho   nedoplatok   potom   predstavoval   1.264,-   Sk,   navrhovateľ   si uplatnil poplatok z omeškania však len zo sumy 941,- Sk, za mesiac december 2004 mal odporca uhradiť 2.164,- Sk, zaplatil 900,- Sk. Jeho nedoplatok potom predstavoval 1.264,- Sk. Za mesiac január 2005 mal odporca uhradil 2.164,- Sk, nezaplatil nič, jeho nedoplatok potom predstavoval 2.164,- Sk. Za mesiac február mal odporca uhradiť 2.707,- Sk, zaplatil 900,- Sk, jeho nedoplatok predstavuje polom 1.807,- Sk. Za mesiac marec mal zaplatiť 2.707,- Sk, zaplatil 900,- Sk, jeho nedoplatok potom predstavuje 1.807,- Sk. Za mesiac apríl mal zaplatiť 2.707.- Sk. zaplatil 2.400.- Sk, jeho nedoplatok potom predstavoval 307,- Sk, za mesiac máj mal zaplatiť 2.707,- Sk, zaplatil 1.500,- Sk, jeho nedoplatok potom predstavoval 1.207.- Sk. Za mesiac jún mal zaplatiť 2.707,- Sk; zaplatil 28.313,- Sk, jeho preplatok potom predstavoval 25.606,- Sk. Za mesiac júl mal zaplatiť 2.707.- Sk, zaplatil 1.500.- Sk, jeho nedoplatok   potom   predstavoval   1.207,-   Sk.   Za   mesiace   august,   september,   október a november   mal   platiť   po   2.707,-   Sk,   zaplatil   za   každý   mesiac   po   1.500,-   Sk,   jeho nedoplatok každý mesiac potom predstavoval 1.207,- Sk, preto súd za obdobie od novembra 2004   do   novembra   2005   súd   zaviazal   odporcu   zaplatiť   navrhovateľovi   poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile za každý deň omeškania najmenej však 25,- Sk za každý i začatý mesiac omeškania z jednotlivých uplatnených nedoplatkov na nájomnom a úhradách za služby spojené s užívaním bytu   vždy   od   21.   dňa príslušného   mesiaca   v   roku   až do zaplatenia, a citoval súd § 97, § 98 O. s. p. a keďže v roku 1997 bol vytvorený preplatok 6.368,- Sk, ktorý nebol vrátený v zákonom stanovenej dobe, t. j. v máji 1998 ale až 7. 7. 1997 spolu s preplatkom za rok 1998 a taktiež mu nebol vrátený preplatok za rok 1999, takže   tieto   preplatky   podliehajú   penalizácii,   ako   odporca   uviedol   vo   svojom   písomnom podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 6. 6. 2008, úrok z omeškania ako i dennú penalizáciu si nenárokoval, požadoval iba penalizáciu ročným koeficientom, na pojednávaní dňa 31. 10. 2008 upravil svoj návrh tak, že požaduje poplatok z omeškania z preplatkov za rok 1997 a 1998, za čas dlhší ako 3 roky pri vznesenej námietke premlčania.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pretože odporca si svoj nárok na poplatok z omeškania z preplatkov za rok 1997 a 1998 uplatnil až 6. 6. 2008, t. j. po zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej lehote, súd musel akceptovať námietku premlčania vznesenú navrhovateľom a keďže sa jednalo o sumu menšiu, ako si uplatnil navrhovateľ, súd posúdil jeho návrh len ako obranu proti žalobe, preto o ňom nerozhodol samostatným výrokom, keďže vo veci mal plný úspech navrhovateľ, súd zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľovi vzniknuté trovy konania vo výške 870,- Sk za zaplatenie súdneho poplatku za návrh ako aj nahradiť trovy vzniknuté zložením zálohy na znalecké dokazovanie v sume 3.000,- Sk, spolu 3.87,- Sk (§ 142 ods. 1 O. s. p.).“

Následne krajský súd citoval obsah odvolania podaného sťažovateľom a vyjadrenie žalobcu   k   nemu   a   uviedol   tieto   dôvody,   pre   ktoré   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil: „Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.   j.   neuvedených   v   §   214   ods.   1   možno   o   odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia pojednávania)   prejednal   odvolanie v rozsahu   vyplývajúcom z §   212   ods.   1,   3 O.   s.   p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., lebo je vo výroku vecne správny, súd správne   zistil   skutkový   stav   veci,   správne   ju   právne   posúdil,   odôvodnenie   má   podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne ako aj dôvody uznesení zo dňa 20. 5. 2009 a z 27. 11. 2008. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je   logický   rozpor   v   hodnotení   dôkazov,   príp.   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z prednesov účastníkov, resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 - 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav   (skutkové   zistenie).   O   mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní (i keď odporca neuviedol odvolací dôvod).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je treba uviesť. Podľa   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR   je   Slovenská   republika   právnym   štátom a neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (napr. pozri nález Ústavného súdu SR I. ÚS 54/02).

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z ust. čl. 46 ods. 1 Ústavou Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom   ustanovených   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   sude a prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.).

Podľa § 3 O. s. p. občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené a porušené.

Z ustanovenia § 6 O. s. p. vyplýva, že v konaní postupuje súd v súčinností so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

S poukazom na § 120 ods. 1 O. s. p. žalovaná ako účastníčka bola povinná označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a keďže tak neurobila a súd prvého stupňa bol toho názoru, že nie je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, jeho rozsudok je správny a presvedčivý, lebo skutočne súd zistil úplne skutkový stav.

V súlade s § 697 OZ, zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ak nájomca do   5   dní   nezaplatí nájomné alebo   úhradu za   plnenie poskytovanej   s užívaním   bytu,   je povinný platiť poplatok z omeškania.

Podľa   §   696   ods.   1   OZ,   spôsob   výpočtu   nájomného,   úhrady   za   plnenia a poskytovanie   s   užívaním   bytu,   spôsob   ich   platenia   ako   aj   prípady,   v   ktorých   je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytovaných s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný predpis. Správne postupoval súd prvého stupňa, keď zo svojich skutkových záverov vychádzal aj zo záverov znaleckého posudku, ktorý potvrdil správnosť metodického postupu ako aj správnosť vypočítania mesačných zálohových predpisov platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2005 navrhovateľa a preto treba považovať námietky uvedené odporcom v odvolaní za neopodstatnené, ak sa domáhal určenia nesprávnosti výpočtu mesačných zálohových predpisov.   Znalec   napokon   aj   pri   výsluchu   jednoznačne   vysvetlil,   že   odporca   ani nespochybňoval rozpočítame médií, ktoré vyúčtoval navrhovateľ a toto bolo skontrolované. Navrhovateľ dodržal postup stanovený jednotlivými opatreniami Ministerstva financií ako aj Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR, čiže postupoval v súlade so zákonom a ďalšími právnymi predpismi. Výšku nájmu navrhovateľ upravoval aj v súlade so svojimi   vnútornými   predpismi,   ale   tieto   neboli   v   rozpore   s uvedenými   opatreniami Ministerstva financií a Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.“

Ústavný súdu pripomína, že jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba,   využijúc svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   obráti   so   svojím   návrhom   na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu [Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] v ustanovení § 157   ods.   2,   podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok   krajského   súdu   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho   odôvodnenie,   prípadne   zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s ústavou.

S tvrdením sťažovateľa, že krajský súd v rozhodnutí neuviedol skutočnosti tvrdené žalobcom, skutkové a právne tvrdenia žalovaného týkajúce sa spôsobu výpočtu nájomného a   námietku   porušenia   zákona   o   cenách   a   vykonávacej   vyhlášky,   neuviedol,   ktoré skutočnosti   a   tvrdenia   žalobcu   a   žalovaného   považoval   za   preukázané,   a   aké   právne stanovisko k týmto podstatným veciam pre rozhodnutie zaujal, sa ústavný súd s poukazom na už uvedené nestotožňuje.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tento obsahuje všetky údaje, ktoré vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 OSP a nemá nedostatky, na ktoré poukazuje sťažovateľ.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na to, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu,   a   s   prihliadnutím   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   z   ktorej   vyplýva,   že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane od dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorého správnosť preskúmava, ústavný súd konštatuje, že krajský súd nebol povinný opätovne uvádzať všetky údaje, ktoré už boli okresným súdom v odôvodnení uvedené.

Krajský súd preto postupoval správne, keď v rozsudku zhrnul obsah odôvodnenia okresného súdu, z ktorého sú zrejmé všetky skutočnosti, na absenciu ktorých sťažovateľ v sťažnosti poukazuje.

Skutočnosti tvrdené žalobcom sú uvádzané v odôvodnení žaloby, ktorú krajský súd cituje.

Z rozsudku krajského súdu sú zrejmé aj skutkové a právne tvrdenia sťažovateľa ako žalobcu,   keď   uvádza   tieto   dôvody,   pre   ktoré   sťažovateľ   navrhoval   zamietnuť   žalobu: „Odporca žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ ignoroval zákon č. 18/1996 Z. z. ako aj vyhlášku Ministerstva financií SR č. 87/1996 Z. z., ktoré platia od 1. 4. 1996 a vzťahujú sa na výpočet nájomného s povinnosťou túto cenu prejednať podľa presných ekonomických výpočtov.“

Krajský súd taktiež citoval aj tie časti odôvodnenia okresného súdu, z ktorých je zrejmé aj to, ktoré skutočnosti a tvrdenia žalobcu považoval za preukázané a aké právne stanovisko k týmto podstatným veciam pre rozhodnutie zaujal. Z odôvodnenia okresného súdu vyplýva, že na základe vypracovaného znaleckého posudku mal za preukázanú výšku nájomného   a   výšku   nedoplatku   mal   preukázanú   z   evidenčných   kariet   sťažovateľa   ako odporcu.

Čo sa týka právneho posúdenia veci, okresný súd túto posúdil podľa príslušných ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   sú   v   jeho   odôvodnení   uvedené.   S   takýmto právnym posúdením sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský súd.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemá nedostatky, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje.

K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd rovnako ako okresný súd vychádzal len zo znaleckého   posudku,   ktorý   sa   opieral   predovšetkým   o   opatrenia   Ministerstva   financií Slovenskej   republiky   a   výnos Ministerstva   výstavby   a   regionálneho rozvoja   Slovenskej republiky   o   stanovení   maximálnej   výšky   nájomného   predloženého   žalobcom a nerešpektoval zákon o cenách a vykonávaciu vyhlášku, ústavný súd uvádza:

Podľa § 127 ods. 1 OSP ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca.

Podľa § 127 ods. 2 OSP znalecký posudok možno dať preskúmať aj inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inštitúcii.

Okresný súd postupoval v súlade s § 127 ods. 1 OSP a ustanovil pre potvrdenie správnosti výpočtu žalovanej sumy ako nedoplatku na nájomnom znalca. Znalec správnosť výpočtu nájomného potvrdil.

Predmetom   konania   bola   žaloba   o   zaplatenie   nájomného   a   úhrady   za   služby poskytované s užívaním bytu. Vzhľadom na takýto predmet konania bolo najdôležitejšie preukázanie, či žalovaný má v skutočnosti nedoplatok a či výška nedoplatku bola žalobcom určená správne. Okresný súd a následne aj krajský súd postupovali správne, keď podkladom ich   rozhodnutia   bol   znalecký   posudok.   Avšak,   ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudkov okresného a krajského súdu, pri rozhodovaní vychádzali aj z iných dôkazov, a to najmä evidenčných kariet. V prípade, že sťažovateľ nebol so závermi znaleckého posudku, ktorý bol podľa jeho názoru vypracovaný v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, spokojný, mal možnosť v zmysle § 127 ods. 2 OSP navrhnúť ako dôkaz vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Takýto návrh na vykonanie dôkazu však sťažovateľ pred okresným súdom neuplatnil.

Správne teda konštatuje krajský súd s poukazom na § 120 ods. 1 OSP, že sťažovateľ neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a preto okresný súd rozhodol na základe dôkazov, ktoré boli pred ním vykonané.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu   namietal porušenie zákona o cenách, ale už neuvádza, ktoré konkrétne ustanovenia uvedeného zákona mali byť podľa jeho názoru   porušené.   Na   uvedenú   námietku   reagoval   krajský   súd   tak,   že   poukázal na znalecký   posudok,   a   keďže   tento   považoval   za   správny   a   vychádzajúci   z   jednotlivých opatrení   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   a   výnosu   Ministerstva   výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, skonštatoval, že navrhovateľ postupoval pri výpočte správne, čiže postupoval v súlade so zákonom a ďalšími právnymi predpismi.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 2 ods. 3 zákona o cenách a § 1 ods. 1 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 vykonávacej vyhlášky, ktoré neboli podľa jeho názoru pri rozhodovaní o žalobe akceptované.

Ústavný súd uvádza, že citované ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 2 ods. 3 zákona o cenách hovoria o tom, čo je predmetom úpravy tohto zákona, čo sa považuje za dohodu o cene a čo sa rozumie pod pojmom ekonomicky oprávnené náklady. Vzhľadom na to, že ide iba o všeobecné ustanovenia ozrejmujúce pojmy, ktoré zákon o cenách používa, tieto   ustanovenia   zákona   o   cenách   ani   nemohli   byť   všeobecnými   súdmi   a   žalobcom porušené.

Z   §   1   písm.   a)   vykonávacej   vyhlášky   vyplýva,   že   táto   upravuje   podrobnosti dohodovania   cien,   postupu   pri   regulácii   cien,   pri   cenovej   evidencii   a   kalkulácii a podrobnosti konania o porušení cenovej disciplíny.

Podľa § 3 ods. 1 vykonávacej vyhlášky pri regulácii cien sa uplatňujú ekonomicky oprávnené   náklady,   ktoré   sa   preukazujú   účtovnými   podkladmi,   kalkuláciami   nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi a podobne.

Podľa § 3 ods. 2 vykonávacej vyhlášky pri regulácii cien sa uplatňuje primeraný zisk, ktorý   sa   preukazuje   účtovnými   dokladmi,   kalkuláciami,   prípadne   fakturáciou   alebo daňovými podkladmi a podobne.

Keďže sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a krajský súd vychádzali iba zo znaleckého posudku, a nie aj zo zákona o cenách a vykonávacej vyhlášky, ústavný súd uvádza, že citované ustanovenia vykonávacej vyhlášky, ktoré podľa jeho názoru neboli pri určovaní výšky   nájomného znalcom   pri   vypracovaní znaleckého   posudku   rešpektované, upravujú postup   pri   regulácii   cien   jednotlivými   orgánmi,   ktoré   sú   oprávnené   ceny   regulovať. Z ustanovenia   §   20   zákona   o   cenách   vyplýva,   že   regulovať   ceny   sú   oprávnené   práve ministerstvá a práve tieto orgány majú pri regulácii cien rešpektovať ekonomicky oprávnené náklady tak, ako im to ukladá § 3 ods. 1 vykonávacej vyhlášky. Výška nájomného za byty je regulovaná   práve   tými   právnymi   predpismi   vydanými   ministerstvami,   o   ktoré   sa   pri vypracovaní znaleckého posudku opieral znalec.

Nie je preto správny názor sťažovateľa, že pri stanovení výšky nájomného žalobca nerešpektoval   zákon   o   cenách   a   vykonávaciu   vyhlášku,   keďže   postupoval   v   súlade s právnymi predpismi, ktoré boli vydané na ich základe príslušnými ministerstvami. Po   preskúmaní spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení relevantných právnych predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na vyslovenie záveru, že je realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné so   sťažovateľom   označenými právami,   a preto   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010