znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 269/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. J., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V č. k. 2 Pv 1202/01-115 z 30. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. J.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2006 doručená sťažnosť JUDr. E. J., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 1202/01-115 z 30. marca 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi pre trestný čin útoku na štátny orgán vydala okresná prokuratúra napadnuté uznesenie, ktorým zastavila trestné stíhanie voči sťažovateľovi podľa § 215 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Voči uvedenému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 2 Kpt 56/02-79 zo 6. júna 2006 ako nedôvodná zamietnutá.

Sťažovateľ tvrdí, že počas uvedeného trestného konania viackrát namietal sústavné porušovanie svojich základných práv a slobôd, predovšetkým práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Za najmarkantnejšie porušenie   základných   práv   považuje sťažovateľ   skutočnosť,   že   mu   neboli   predpísaným spôsobom   doručované   písomnosti,   o ktorých   zákon   výslovne   nariaďuje,   že   musia   byť obvinenému   doručené   do   vlastných   rúk.   Ide   predovšetkým   o uznesenie   o vznesení obvinenia,   napadnuté   uznesenie   a uznesenie   krajskej   prokuratúry   č.   k.   2   Kpt   56/02-79 zo 6. júna 2006.

Sťažovateľ tvrdí, že ako fyzická osoba - obvinený nesplnomocnil žiadnu osobu na preberanie zásielok do vlastných rúk, či už overeným splnomocnením alebo splnomocnením vydaným poštou na preberanie takýchto zásielok. Orgány činné v trestnom konaní, podľa názoru   sťažovateľa,   nesprávne   vyhodnotili   povahu   splnomocnení   udelených   výlučne   na preberanie   písomností   v spojitosti   s činnosťou   sťažovateľovej   advokátskej   kancelárie, pričom   tieto   chybne   stotožnili   so   splnomocneniami   v zmysle   ustanovenia   §   66   ods.   2 Trestného   poriadku.   Preto   pokiaľ   nedošlo   k oznámeniu   predmetného   uznesenia sťažovateľovi   formou   zákonom   celkom   jednoznačne   predpísanou,   nemožno   takéto uznesenie považovať za doručené.

Protiprávnosť napadnutého uznesenia vidí sťažovateľ aj v určení dôvodu, pre ktorý bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené. Podľa sťažovateľa totiž nebol vykonaný žiaden dôkaz   v jeho   prospech   a napriek   tomu   orgán   činný   v trestnom   konaní   jednoznačne konštatuje,   že   sa   stal   skutok,   ktorým   bola   naplnená   skutková   podstata   trestného   činu. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade riadneho vykonania všetkých relevantných dôkazov malo   byť   trestné   stíhanie   zastavené   z dôvodu   podľa   §   215   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku, t. j. že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo JUDr. E. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 30. marca 2006 č. k. 2 Pv 1202/01-115 porušené bolo. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava V z 30. marca 2006 č. k. 2 Pv 1202/01- 115   o zastavení trestného   stíhania   obv.   JUDr.   E.   J.   (...),   podľa   § 215   ods.   1   písm.   g) Trestného poriadku sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ základného práva a slobody je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má (...) byť   bez   meškania   a   v   jazyku,   ktorému   rozumie,   podrobne   oboznámený   s   povahou   a dôvodom obvinenia proti nemu;

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má (...) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Predmetom   sťažnosti   -   ako   to   vyplýva   z jej   petitu   -   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 1202/01-115 z 30. marca 2006 došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) dohovoru.

1.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd   konštatuje,   že sťažovateľ,   ktorý   je sám   advokátom   a v konaní pred ústavným súdom je tiež kvalifikovane právne zastúpený - ako to vyplýva z petitu uvedenej sťažnosti - predmetnou ústavnou sťažnosťou napadol iba uznesenie okresnej prokuratúry č. k.   2   Pv   1202/01-115   z 30.   marca   2006,   ktorým   bolo   jeho   trestné   stíhanie zastavené. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd napadnutým postupom a rozhodnutím okresnej prokuratúry sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadenou prokuratúrou (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktoré sťažovateľ aj využil, a preto situácia, na ktorú sa sťažoval, tkvie v rozhodnutí nadriadenej prokuratúry, t. j. v rozhodnutí Krajskej prokuratúry   v Bratislave   č.   k.   2   KPt   56/02-79,   a nie   v napadnutom   postupe   a   uznesení okresnej   prokuratúry.   Právomoc   krajskej   prokuratúry   preskúmať   napadnutý   postup   a uznesenie okresnej   prokuratúry   z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   postupu   a rozhodnutia okresnej prokuratúry vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnej prokuratúre   v tejto   veci.   Vzhľadom   na   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods. 1 ústavy   (odhliadnuc   od   ostatných   okolností   prípadu)   by   do   úvahy   prichádzalo   len preskúmanie uvedeného uznesenia krajskej prokuratúry, nie však preskúmavanie postupu a napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry, ako sa toho domáhal sťažovateľ (mutatis mutandis III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   teda   nemá   právomoc   preskúmavať napadnuté   uznesenie   okresnej   prokuratúry,   pretože   jeho   postup   a rozhodnutie   v danom prípade preskúmala krajská prokuratúra a rozhodla o ňom uznesením č. k. 2 KPt 56/02-79 zo 6. júna 2006, ktoré však v petite (v sťažnostnom návrhu) ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nie je ani len spomenuté.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2006