znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 269/05-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2006 prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2002 sp. zn. 7 Sž 45-46/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7 Sž 45-46/02 z 18. októbra 2002   p o r u š i l   základné právo spoločnosti T., s. r. o., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Sž   45-46/02 z 18. októbra 2002   z r u š u j e   a   vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T.,   s. r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 690 Sk (slovom jedenásťtisícšesťstodeväťdesiat slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti T., s. r. o.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. decembra 2005 č. k. I. ÚS 269/05-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s. r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší súd“) z 18. októbra 2002 sp. zn. 7 Sž 45-46/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Najvyšší súd SR rozsudkom č. 7 Sž 45-46/02 zo dňa 18. októbra 2002 zamietol našu žalobu proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu SR, pracovisko Ž. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. V/2500/1082/2002/Kub zo dňa 12. 2. 2002 a č. V/2500/1083/2002/Kub zo dňa 12. 2. 2002, ktorými boli potvrdené rozhodnutia Daňového úradu Martin zo dňa 24. 10. 2001 č. k. 666/2200/91911/2001/Lej a č. k. 666/2200/91913/2001.

Prvým z uvedených rozhodnutí nám správca dane podľa § 15 ods. 15 a § 30 Zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov nepriznal nadmerný odpočet v sume 2 656 256,- Sk   za   zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťrok   2000   a určil   vlastnú   daňovú   povinnosť   v sume 1 754 122,- Sk.

Druhým rozhodnutím - platobným výmerom nám správca dane určil zvýšenie dane za II. štvrťrok 2000 v sume 1 142 687,- Sk podľa § 44 ods. 5 Zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

Našou žalobou sme žiadali uvedené rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zrušiť pre nezákonnosť.

a) Namietali sme nepríslušnosť Daňového úradu v M. na konanie v tejto veci, pretože od 29. mája 2001 došlo ku zmene sídla našej spoločnosti a tým k zmene príslušnosti správcu dane podľa § 3 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb., ktorým sa stal Daňový úrad II v B. Len tento príslušný správca dane bol oprávnený vo veci konať. Tým podnet pôvodného správcu dane, ktorý   už   nemal   kompetenciu   vo   veci   akýmkoľvek   spôsobom   konať   a teda   aj   podávať kvalifikované podania (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), bol nulitným aktom, o ktorom nebolo možné rozhodovať, na čo mal nadriadený orgán prihliadať zo zákona, avšak neprihliadal. Daňové riaditeľstvo SR pracovisko Ž. dospelo k záveru, že naša uvedená námietka nie je dôvodná, pretože ust. § 4 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. nevylučuje, aby návrh na delegovanie podal nepríslušný   Daňový   úrad.   Takýto   záver   Daňového   riaditeľstva   SR   pracovisko   Ž.   ale odporuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Ak   Daňové   riaditeľstvo   SR   vydalo   rozhodnutie   č.   k.   I/210/13515/00   zo   dňa 29. 6. 2001,   ktorým   vyhovelo   podnetu   Daňového   úradu   v M.   zo   dňa   13.   6.   2001 a delegovalo miestnu príslušnosť z Daňového úradu II B. na Daňový úrad v M. ide o nulitný správny akt, keď podanie DÚ v M. je nulitné.

Na túto skutočnosť mal Najvyšší súd SR prihliadať z úradnej povinnosti podľa § 250i ods.   3   O.   s.   p.,   keďže   išlo   o takú   základnú   procesnú   vadu   konania,   ktorá   mala   vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a teda bola dôvodom na ich zrušenie.

Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí „vysporiadal“ s touto námietkou tak, že ak by Daňový úrad v M. nemohol podať podnet na zmenu určenia príslušnosti, išlo by o „nenáležite reštriktívny postup“, čím by sa pôvodnému správcovi dane odňala možnosť dokončiť začatú daňovú kontrolu. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Všeobecné   súdy   totiž   nie   sú zodpovedné   len   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Inými slovami, účinky výkladu a aplikácia práva všeobecnými súdmi musia byť v súlade s Ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   Ústava   ani   žiaden   zákon   nepripúšťajú   iný   než zákonný postup. Názor Najvyššieho súdu SR o nenáležitej reštriktívnosti a odňatí možnosti dovtedajšiemu správcovi dane ukončiť daňovú kontrolu, nemá žiadnu oporu v zákone, teda zákon   takúto   možnosť   nepripúšťa.   Takýto   právny   záver   bez   použitia   konkrétneho ustanovenia Zák. č. 511/1992 Zb. Najvyšším súdom SR ako všeobecným súdom je v rozpore s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Súd má právomoc (kompetenciu), v rámci ktorej má nielen právo, ale i povinnosť preskúmať   všetky   aspekty   sporu   o občianskom   práve   alebo   záväzku,   za   ktoré   treba považovať predovšetkým konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi, a rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú pre rozhodnutie o veci významné, tak aby   zabezpečil   a poskytol   účastníkom   konania   reálnu   právnu   ochranu.   Poskytnutie   len formálnej právnej ochrany je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože len reálne (nie formálne) zabezpečenie tohto práva je jeho naplnením.

Právo na spravodlivý proces je zabezpečené aj procesnými zárukami, medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby rozhodnutie bolo náležite odôvodnené tak, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s našou námietkou, bez   toho,   aby   jeho   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   mali   oporu   v skutkovom   stave a v konkrétnom   právnom   ustanovení.   Z toho   vyplýva,   že   nestačí,   keď   Najvyšší   súd   SR v odôvodnení uvedie, že „by to bolo nenáležite reštriktívne“, ale musí uviesť dôvody reálne zodpovedajúce   skutočnému   obsahu   administratívneho   spisu,   zohľadňujúc   konkrétne ustanovenie právnej normy.

b)   Ďalej   sme   namietali,   že   v tejto   veci   vôbec   neprebehlo   prvostupňové daňové konanie, čím nám bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 8 § 29 ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb., v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov.

Podľa § 1a písm. d) Zák. č. 511/1992 Zb. je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta cit. zák., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane, zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže   sa   v   nej   nerozhoduje   o   právach   a   povinnostiach   daňových   subjektov.   Daňové riaditeľstvo   SR   pracovisko   Ž.   sa   teda   nemohlo   odvolávať,   že   sme   mali   možnosť   sa vyjadrovať k zisteným skutočnostiam v priebehu daňovej kontroly,   keď toto právo nám prislúcha na daňové konanie a naviac počas výkonu daňovej kontroly boli vykonávané dôkazy a postupy, o ktorých sme vôbec nemali ani vedomosť. Podľa § 15 ods. 13 cit. zák. daňová   kontrola   je   ukončená   dňom   doručenia   protokolu   o   daňovej   kontrole, kontrolovanému daňovému subjektu podľa ods. 10. Týmto dňom sa začína vyrubovacie konanie (§ 44).

Podľa § 44 ods. 1 cit. zák. podľa výsledkov vyrubovacieho konania určí správca daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že ukončením daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, podľa prvej časti zákona, čo určuje znenie ust. § 44 ods. 1 zákona. V tomto konaní nám malo byť umožnené využiť všetky nám zákonom priznané procesné práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29 cit. zák., už vzhľadom na to, že sme proti spôsobu a vyhodnoteniu obsahu   skutočností   zistených   v   daňovej   kontrole   vzniesli   závažné   námietky.   Za   daňové vyrubovacie   konanie   nemožno   považovať   jediný   úkon   správcu   dane   a   to   vydanie prvostupňového rozhodnutia.

Naviac Daňové riaditeľstvo SR i v odvolacom konaní rozhodlo taktiež bez našej účasti a tým sme sa vlastne daňového konania obidvoch stupňov vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva a to právo na postup zachovávajúci práva a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1 zákona a právo úzkej súčinnosti podľa § 2 ods. 2   a   8   zákona   a   bolo   nám   znemožnené   splniť   si   povinnosť   preukázať   skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane (§ 29 ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb.). I v tomto prípade išlo o také závažné vady konania, ktoré mali mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, na ktoré mal Najvyšší súd SR súd podľa § 250i ods. 3 O. s. p. prihliadať a ktoré boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Účastník konania musí mať možnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy vypočuli. Toto tvorí podstatu súdneho procesu. Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je to, že každý účastník musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jeho požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou   predloženými   súdu,   alebo   správnemu   orgánu   za   účelom   ovplyvniť   jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. To znamená, že nič, čo môže mať význam pre rozhodnutie či   súdu   alebo   správneho   orgánu,   nesmie   byť   vylúčené   z   možnosti   jeho   prerokovania stranami. Nutnosť takéhoto prejednania sa týka aj materiálov, ktoré nepredložila niektorá zo strán, ale ktoré si súd alebo správny orgán obstaral sám, alebo ktoré sa k nemu dostali iným spôsobom.

Opomenutie   Najvyššieho   súdu   zaoberať   sa   námietkou   porušenia   jedného zo základných procesných práv účastníka konania postupom správcu dane zasiahlo priamo do nášho ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konania zaručeným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

c) Súčasne sme namietali i nepreskúmateľnosť rozhodnutí daňových orgánov, ako i nezákonnosť postupu prvostupňového daňového orgánu, na ktorý odvolací daňový orgán vôbec neprihliadal. Namietali sme i nezákonnosť postupu daňových orgánov pri vykonávaní dôkazov,   ktoré   boli   vykonané   bez   akejkoľvek   našej   vedomosti,   čím   nám   bola   odňatá možnosť   vyjadriť sa k spôsobu   ich   vykonania   a   ich obsahu.   Tým,   že boli tieto dôkazy vykonané v rozpore so zákonom, nebolo možné na ne prihliadnuť, ale napriek tomu daňové orgány i Najvyšší súd SR z nich pri rozhodovaní vychádzali. Žiadny súd a ani správny orgán nemôže bez toho, aby nepoškodil riadny výkon spravodlivosti, brať do úvahy dôkaz získaný nezákonným spôsobom.

Podľa § 15 ods. 12 Zák. č. 511/1992 Zb. správca dane je oprávnený opraviť alebo doplniť   protokol   o   daňovej   kontrole,   najneskôr   v   deň   doručenia   protokolu   o   daňovej kontrole kontrolovanému daňovému subjektu.

V tomto prípade došlo k doručeniu protokolu dňa 15. 1. 2001 a následne k jeho prerokovaniu dňa 31. 1. 2001, o čom bola spísaná zápisnica z prerokovania protokolu o výsledku daňovej kontroly. Následne boli v rozpore so zákonom vydané ďalšie dodatky a to zo dňa 10.   4.   2001 a 4.   10.   2001.   Vzhľadom na množstvo protokolov a dodatkov s rôznymi zneniami sa nedá zistiť, aký je vlastne obsah protokolu z daňovej kontroly, ktorý bol jediným podkladom pre vyrubovacie konanie.

Pokiaľ Daňové riaditeľstvo SR odôvodňuje svoj záver, že za deň doručenia protokolu treba považovať deň jeho prerokovania (§ 15 ods. 10 cit. zák.) je potom nelogické jeho tvrdenie, že dňa 31. 1. 2001 nedošlo k prerokovaniu protokolu, keď o tomto úkone bola v tento deň spísaná zápisnica. Iný postup zákon nepripúšťa. Keďže prvostupňový orgán postupoval   inak,   jeho   postup   je   nezákonný.   Tento   nezákonný   postup   mal   za   následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd SR sa touto našou námietkou reálne vôbec nezaoberal. Len konštatoval, že   správca   dane   sa   pokúšal   vyhovieť   našim   námietkam   a   vysporiadať   sa   s   našimi pripomienkami. Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú   význam pre rozhodnutie. Obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je právo   na   určitú   kvalitu   procesu,   ktorá   je   zabezpečená   radom   inštitucionálnych   a procesných záruk. Najvyšší súd SR a ani Daňové riaditeľstvo SR v konaní takéto záruky nerešpektovali   a   nezabezpečili   ani   minimálne   potrebnú   kvalitu   procesu   tak,   aby   bolo naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu.

d) Najvyšší súd SR sa bez dôkladného preskúmania veci stotožnil so správcom dane, podľa ktorého došlo v našom prípade k čiastkovému zdaniteľnému plneniu podľa § 13 ods. 3 a 4 Zák. č. 289/1995 Z. z. o DPH.

Podľa § 13 ods. 3 zákona o DPH, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočňuje formou čiastkového   alebo   opakovaného   zdaniteľného   plnenia   podľa   zmluvy   o   dielo,   nájomnej zmluvy, zmluvy o kúpe prenajatej veci alebo obdobnej zmluvy je každé čiastkové alebo opakované zdaniteľné plnenie samostatným zdaniteľným plnením.

Podľa   §   13 ods.   4   zákona o   DPH   čiastkovým zdaniteľným plnením sa na   účely zákona rozumie zdaniteľné plnenie, ktoré sa podľa zmluvy o dielo, alebo inej obdobnej zmluvy   uskutočňuje   v   dohodnutom   rozsahu   a   v   dohodnutých   lehotách,   a   nejde   pritom o celkové   zdaniteľné   plnenie,   na   ktoré   je   uzavretá   zmluva.   Zdaniteľné   plnenie   je uskutočnené dňom prevzatia, alebo poskytnutia čiastkového zdaniteľného plnenia, alebo dňom jeho zaplatenia a to tým dňom, ktorý nastane skôr.

Z cit. ust. jednoznačne vyplýva, aby mohlo ísť o čiastkové zdaniteľné plnenie, musia byť   súčasne   splnené   všetky   zákonom   predpokladané   skutočnosti,   ktoré   musí   obsahovať zmluva, a to:

1. musí byť dohodnutý čiastkový rozsah plnenia

2. musia byť dohodnuté lehoty čiastkových plnení

3. nesmie ísť o celkové plnenie. V tomto prípade, ani jedna z uvedených podmienok nebola splnená, keďže zmluva o dielo zo dňa 29. 6. 1999 takéto dohody neobsahuje. Z celého obsahu zmluvy o dielo zo dňa 29. 6. 1999 je jednoznačné, že dohodnuté plnenie - zhotovenie diela je na základe prejavenej vôle účastníkov tejto zmluvy jednoznačne chápané len ako jediný, nedeliteľný celok. Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák. musí byť tento prejav vôle vykladaný podľa úmyslu konajúcej osoby a týmto prejavom je viazaná nielen druhá strana, ale každý, teda i daňové orgány.

Daňové orgány a ani Najvyšší súd SR v tomto prípade nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci ich závery o čiastkovom zdaniteľnom plnení, a takýto dôkaz predložiť ani nemohli nakoľko neexistuje. Väčšinu dôkazov správca dane vykonal v rozpore so zákonom a na také dôkazy vôbec nemožno prihliadať (§ 29 ods. 4 prvá veta cit. zák.), keď boli vykonané bez našej vedomosti a nemali sme možnosť sa v daňovom konaní k nim vyjadriť, čím bolo porušené naše základné právo daňového konania a to právo na úzku spoluprácu podľa § 2 ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb. Ide o dôkazy získané na dožiadaných daňových úradoch.

Ďalšie dôkazy sú vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Takto nemôže byť za   dohodnuté   termíny   čiastkových   plnení   považovaný   harmonogram   prác,   ktorý   bol súčasťou   zmluvy   o   dielo,   pretože   harmonogram   obsahuje   len   časovú   postupnosť vykonávaných prác bez konkrétneho určenia termínu.   Naviac,   keďže práce jednotlivých odborností na seba nadväzujú a nemôžu byť vykonávané v jednom časovom úseku, ale sú vykonávané   v   rôznych   časových   úsekoch,   je   vylúčené,   aby   každá   takáto   práca predpokladaná harmonogramom bola považovaná za čiastočné zdaniteľné plnenie. Podobne, ak považujú daňové orgány zápis o odovzdaní a prevzatí prác zo dňa 14. 4. 2000 za dôkaz odovzdania diela, a tým preukázanie splnenia pre čiastkové plnenie je tento   dôkaz   vyhodnotený   v   rozpore   s   jeho   skutočným   obsahom,   pretože   nedošlo k odovzdaniu diela zhotoviteľa objednávateľovi E., s. r. o., B., ale iba k odovzdaniu prác v rámci subdodávateľskej zmluvy, ktorá nemá vplyv na obsah zmluvy o dielo.

Taktiež kolaudačné rozhodnutie zo dňa 9. 5. 2000 umožňovalo užívanie stavby len z hľadiska   podmienok   stavebného   zákona,   ale   nie   z   hľadiska   reálneho   užívania,   podľa zmluvy o dielo.

Ukončené dielo sme ako dodávatelia odovzdali objednávateľovi až dňa 27. 9. 2000, ako riadne   ukončené podľa   projektovej dokumentácie   a   dohôd   a   až   týmto dňom došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia.

Daňové riaditeľstvo SR nami predložené dôkazy a to 18 faktúr, z ktorých je zrejmé, že po 30. 6. 2000, t. j. až v III. štvrťroku 2000 boli vykonávané stavebné práce a práce na interiéroch v súlade s predmetom zmluvy o dielo posúdil, ako stavebné práce a dodávku tovaru poskytnuté nad rámec zmluvy o dielo.

Najvyšší súd SR túto našu námietku opäť podrobne neskúmal, v odôvodnení rozsudku len   uvádza,   že   v   daňových   vzťahoch   má   prioritu   aplikácia   daňových   zákonov,   a   že dojednania v obchodných zmluvách nemôžu byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami daňových zákonov. Uvedenú zmluvu o dielo považuje v čl. 6. 1 za neplatnú z dôvodu jej rozporu s ustanoveniami zákona o DPH. Takéto tvrdenie Najvyššieho súdu SR ale nemá oporu v žiadnom platnom právnom predpise.

Najvyšší súd si neuvedomil, že v súkromnom práve sa všeobecne uplatňuje princíp autonómie, osobitne potom princíp zmluvnej autonómie, ktorý znamená, že je ponechané zásadne na uvážení a rozhodnutí samotných subjektov, či vôbec a s kým zmluvu uzavrú, aký bude jej obsah, aká bude jej forma a okrem iného i aký typ zmluvy subjekty pre konkrétny prípad   zvolili.   Dôležitým   momentom   pri   uzatváraní   zmlúv   je   potom   predvídateľnosť priaznivých   a   prípadne   aj   nepriaznivých   právnych   následkov   z   nej   vyplývajúcich   pre účastníkov. Niet žiadneho dôvodu vnucovať subjektu súkromnoprávnych vzťahov, tú či onú zmluvnú formu, prípadne jej obsah.

Z   uvedeného   je   jednoznačné,   že   napadnutý   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   a   aj rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR sú zjavne nesprávne, čím došlo k porušeniu nášho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)»

1.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním (...) Najvyššieho súdu SR pod č. k. 7 Sž 45-46/02 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sž 45-46/02 zo dňa 18. októbra 2002 a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie. (...)“

Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na úhradu trov právneho zastúpenia v danom konaní pred ústavným súdom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 31. januára 2006 sp. zn.   KP   8/06-2   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu z 10. marca 2006.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení netrval na ústnom pojednávaní v danej veci a uviedol, že:

„(...) V ústavnej sťažnosti sťažovateľ prakticky opakuje tvrdenia v žalobe, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa tvrdení žalobcu nevyporiadal k jeho spokojnosti, čím došlo podľa tvrdenia žalobcu k porušeniu jeho základného ústavného práva na súdnu ochranu.

V rozsudku   zo   dňa   18.   októbra   2002,   č.   k.   7   Sž   45-46/02-22   sa   Najvyšší   súd Slovenskej republiky vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré žalobca opätovne v ústavnej sťažnosti opakuje.

Pokiaľ ide o hmotnoprávne posúdenie veci, súd sa stotožnil s právnym posúdením a závermi daňových orgánov, pričom poukazuje na striktnú právnu úpravu vtedy platného zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vytýkané procesné pochybenia nemohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí (§ 250i ods. 3 O. s. p.); pričom žalobca trvá na svojom pôvodnom chybnom výklade   ustanovenia   §   4   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného stanoviska navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby odmietol sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. októbra 2002, č. k. 7 Sž 45-46/02.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol, že:

„(...) Predseda Najvyššieho súdu SR tvrdí, že v napadnutom rozsudku Najvyššieho súdu sa Najvyšší súd vyporiadal so všetkými našimi námietkami, ktoré opätovne uvádzame v sťažnosti.

Naďalej tvrdíme, že došlo k porušeniu našich základných ľudských práv a slobôd v dôsledku   procesných   pochybení   a v súvislosti   s týmito   procesnými   pochybeniami   došlo i k následnému nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 s poukazom na rozsah súdnej a inej právnej ochrany podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (rozhodnutie ÚS SR č. IV. ÚS 115/03).

Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov rozhodnutia sa musí týkať nielen toho, z akých úvah   Najvyšší   súd   vychádzal,   keď   považoval   naše   námietky   za   nedôvodné,   ale   mal   sa zaoberať   skutkovo   i právne   odôvodnením   jednotlivých   námietok   s dostatočnou podrobnosťou tak, aby z dôvodov bolo zrejmé, akými skutkovými a právnymi podkladmi sa riadil. Najvyšší súd však vo svojich dôvodoch poukazuje len na všeobecné a nekonkrétne skutočnosti a vôbec sa už nezaoberá skutočnou podstatou obsahu našich námietok. Z uvedeného je zrejmé, že sa domáhame ochrany našich základných ľudských práv, čo má spočívať v tom, že tak ako daňové orgány, ani Najvyšší súd SR sa týmito námietkami nezaoberali,   v dôsledku   čoho   nám   nebola   poskytnutá   dostatočná   súdna,   prípadne   iná ochrana na zabezpečenie spravodlivého procesu.

Hmotnoprávne posúdenie veci zo strany daňových orgánov a Najvyššieho súdu je len dôsledkom základných procesných práv nás, ako účastníka konania.

Pokiaľ   Najvyšší   súd   SR   tvrdí,   že   procesné   pochybenia   nemohli   mať   vplyv na zákonnosť rozhodnutí je tento názor nesprávny, pretože nie nesprávnym výkladom nás, ale   výkladom   daňových   orgánov   a Najvyššieho   súdu   príslušných   ustanovení,   došlo k porušeniu   našich   procesných   práv   v tom,   že   výklad   uvedených   orgánov   je   v hrubom rozpore s platnou právnou úpravou.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatňuje   trovy   právneho   zastúpenia   tak,   ako   sú špecifikované na str. 7 našej sťažnosti (...) s tým, že tieto trovy je povinný nahradiť len Najvyšší súd SR právnemu zástupcovi JUDr. F. V.

Netrváme   na   tom,   aby   sa   v prejednávanej   veci   konalo   ústne   pojednávanie a súhlasíme s tým, aby sa vec prejednala bez našej účasti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho   spisu,   ako   aj   z vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil   nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Z obsahu žaloby „o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného“ z 9. apríla 2002 vyplýva, že argumentácia v nej sa v podstate opakuje v predmetnej ústavnej sťažnosti, avšak   z dôvodu   preskúmateľnosti   tohto   rozhodnutia   sa   relevantné   časti   tejto   žaloby v nasledovnom citujú:   „(...) K bodu 1) napadnutého rozhodnutia

V odvolaní sme namietali nepríslušnosť Daňového úradu v M. na konanie v tejto veci,   pretože   od   29.   mája   2001,   kedy   došlo   k   zmene   sídla   našej   spoločnosti   zápisom v obchodnom registri, sa stal podľa § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. príslušným správcom dane Daňový úrad II v B. Len tento príslušný správca dane bol oprávnený vo veci konať. Ak Daňové riaditeľstvo SR vydalo rozhodnutie č. k. I/210/13515/00 zo dňa 29. 6. 2001, ktorým vyhovelo podnetu DÚ v M. zo dňa 13. 6. 2001 a delegovalo miestnu príslušnosť z DÚ úradu II B. na Daňový úrad M., ide o nulitný správny akt, pretože podanie DÚ v M. je nulitné, keďže na takýto úkon nebol oprávnený pre nepríslušnosť.

Žalovaný dospel k záveru, že naša uvedená námietka nie je dôvodná, pretože ust. § 4 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. nevylučuje, aby návrh na delegovanie podal nepríslušný DÚ. Podľa   č.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   štátne   orgány   môžu   konať,   iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na základe uvedeného ustanovenia Ústavy SR je jasné, že nepríslušný správca dane, (DÚ M.) v tomto prípade nebol oprávnený podať platný podnet, keďže mu to ust. § 4 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. neumožňuje. Ide teda o nulitný úkon, na ktorý bol povinný žalovaný zo zákona prihliadať a tak nemohol vydať platné rozhodnutie o delegovaní príslušnosti, keďže k tomuto nemal kvalifikovaný podnet zo strany príslušného správcu dane alebo účastníka daňového konania.

Je teda zrejmé, že DÚ v M. nebol oprávnený vo veci konať a žalovaný mal zo zákona na   tento   základný   procesný   nedostatok   prihliadať   a   nemohol   rozhodnúť   o nulitnom rozhodnutí DÚ v M.

Na   túto   skutočnosť   musí   Najvyšší   súd   SR   prihliadať   z   úradnej   povinnosti   podľa § 250i ods. 3 O. s. p., keďže ide o takú základnú procesnú vadu konania, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a teda je dôvodom na ich zrušenie.

K bodu 2) dôvodov napadnutého rozhodnutia

Žalovaný nepovažoval našu námietku, že vôbec neprebehlo prvostupňové konanie za opodstatnenú, čo odôvodnil tým, že sme mali možnosť počas výkonu daňovej kontroly vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam.

Podľa § 1a písm. d) Zák. č. 511/1992 Zb. je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta cit. zák., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane, zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Žalovaný sa teda   nemôže   odvolávať,   že   sme   mali   možnosť   sa   vyjadrovať   k   zisteným   skutočnostiam v priebehu daňovej kontroly, keď toto právo nám prislúcha na daňové konanie.

V § 2 cit. zák. sú uvedené základné zásady daňového konania. Podľa § 15 ods. 13 cit. zák. daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole,   kontrolovanému daňovému subjektu podľa ods.   10.   Týmto dňom sa začína vyrubovacie konanie (§ 44).

Podľa § 44 ods. 1 cit. zák. podľa výsledkov vyrubovacieho konania určí správca daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že ukončením daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, podľa prvej časti zákona, čo určuje znenie ust. § 44 ods. 1 zákona. V tomto konaní nám malo byť umožnené využiť všetky nám zákonom priznané procesné práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29 cit. zák., už vzhľadom na to, že sme proti spôsobu a vyhodnoteniu obsahu   skutočností   zistených   v   daňovej   kontrole   vzniesli   závažné   námietky.   Za   daňové vyrubovacie   konanie   nemožno   považovať   jediný   úkon   správcu   dane   a   to   vydanie prvostupňového rozhodnutia.

Ak žalovaný v odvolacom konaní rozhodol taktiež bez našej účasti, vlastne sme sa daňového konania ani nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva a to právo na postup zachovávajúci práva a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1 zákona a právo úzkej súčinnosti podľa § 2 ods. 2 a 8 zákona a bolo nám znemožnené splniť si povinnosť preukázať skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane (§ 29 ods.8 Zák. č. 511/1992 Zb.).

I v tomto prípade ide o tak závažné vady konania, ktoré musia mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, na ktoré musí súd podľa § 250i ods. 3 O. s. p. prihliadať a ktoré sú dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

K bodu 3) dôvodov napadnutého rozhodnutia

Za   nezákonný   považujeme   záver   žalovaného,   keď   neuznal   našu   námietku a nepovažoval prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Podľa § 15 ods. 12 Zák. č. 511/1992 Zb. správca dane je oprávnený opraviť alebo doplniť   protokol   o   daňovej   kontrole,   najneskôr   v   deň   doručenia   protokolu   o   daňovej kontrole kontrolovanému daňovému subjektu.

V tomto prípade došlo k doručeniu protokolu dňa 15. 1. 2001 a následne k jeho prerokovaniu dňa 31. 1. 2001, o čom bola spísaná zápisnica z prerokovania protokolu o výsledku daňovej kontroly. Následne boli vydané ďalšie dodatky a to zo dňa 10. 4. 2001 a 4. 10. 2001.

Uvedeným postupom správca dane porušil ust. § 15 ods. 12 Zák. č. 511/1992 Zb., pričom na množstvo protokolov a dodatkov s rôznymi zneniami sa nedá zistiť, aký obsah protokolu z daňovej kontroly bol jediným podkladom pre vyrubovacie konanie.

Pokiaľ   žalovaný   odôvodňuje   svoj   záver,   že   za   deň   doručenia   protokolu   treba považovať deň jeho prerokovania (§ 15 ods. 10 cit. zák.) je potom nelogické jeho tvrdenie, že dňa 31. 1. 2001 nedošlo k prerokovaniu protokolu, keď o tomto úkone bola v tento deň spísaná zápisnica.

Iný   postup   zákon   nepripúšťa.   Keďže   prvostupňový   orgán   postupoval   inak,   jeho postup je nezákonný. Tento nezákonný postup môže mať za následok a v tomto prípade i má, nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej.

K bodom 4 až 8) dôvodov napadnutého rozhodnutia

Vo všetkých týchto bodoch žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu, podľa ktorého v našom prípade došlo k čiastkovému zdaniteľnému plneniu podľa § 13 ods. 3 a 4 Zák. č. 289/1995 Z. z. (ďalej len zákona o DPH).

Tento právny názor daňových orgánov považujeme za nezákonný. Podľa § 13 ods. 3 zákona o DPH, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočňuje formou čiastkového   alebo   opakovaného   zdaniteľného   plnenia   podľa   zmluvy   o   dielo,   nájomnej zmluvy, zmluvy o kúpe prenajatej veci alebo obdobnej zmluvy je každé čiastkové alebo opakované zdaniteľné plnenie samostatným zdaniteľným plnením.

Podľa   §   13 ods.   4   zákona o   DPH   čiastkovým zdaniteľným plnením sa na   účely zákona rozumie zdaniteľné plnenie, ktoré sa podľa zmluvy o dielo, alebo inej obdobnej zmluvy   uskutočňuje   v   dohodnutom   rozsahu   a   v   dohodnutých   lehotách,   a   nejde   pritom o celkové   zdaniteľné   plnenie,   na   ktoré   je   uzavretá   zmluva.   Zdaniteľné   plnenie   je uskutočnené dňom prevzatia, alebo poskytnutia čiastkového zdaniteľného plnenia, alebo dňom jeho zaplatenia a to tým dňom, ktorý nastane skôr.

Z cit. ust. jednoznačne vyplýva, aby mohlo ísť o čiastkové zdaniteľné plnenie, musia byť   súčasne   splnené   všetky   zákonom   predpokladané   skutočnosti,   ktoré   musí obsahovať zmluva, a to:

1. musí byť dohodnutý čiastkový rozsah plnenia

2. musia byť dohodnuté lehoty čiastkových plnení

3. nesmie ísť o celkové plnenie V tomto prípade, ani jedna z uvedených podmienok nebola splnená, keďže zmluva o dielo zo dňa 29. 6. 1999 takéto dohody neobsahuje. Naopak, z celého obsahu tejto zmluvy je   zrejmé,   že plnenie - zhotovenie diela   je   na   základe   prejavenej   vôle účastníkov tejto zmluvy jednoznačne chápané, len ako jediný nedeliteľný celok. Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák. musí byť tento prejav vôle vykladaný podľa úmyslu konajúcej osoby a týmto prejavom je viazaná nielen druhá strana, ale každý, teda i daňové orgány. Daňové orgány v tomto prípade   nepredložili   žiaden   dôkaz   preukazujúci   ich   závery   o   čiastkovom   zdaniteľnom plnení, a takéto dôkazy predložiť ani nemohli, keďže neexistujú.

Väčšinu dôkazov správca dane vykonal v rozpore so zákonom a na také dôkazy vôbec nemožno prihliadať (§ 29 ods. 4 prvá veta cit. zák), keď boli vykonané bez našej vedomosti a   nemali   sme   možnosť   sa   v   daňovom   konaní   k   nim   vyjadriť,   čím   bolo   porušené   naše základné právo daňového konania a to právo na úzku spoluprácu podľa § 2 ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb. Ide o dôkazy získané na dožiadaných daňových úradoch.

Ďalšie dôkazy sú vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Takto nemôže byť za   dohodnuté   termíny   čiastkových   plnení   považovaný   harmonogram   prác,   ktorý   bol súčasťou   zmluvy   o   dielo,   pretože   harmonogram   obsahuje   len   časovú   postupnosť vykonávaných prác bez konkrétneho určenia termínu.   Naviac,   keďže práce jednotlivých odborností na seba nadväzujú a nemôžu byť vykonávané v jednom časovom úseku, ale sú vykonávané   v   rôznych   časových   úsekoch,   je   vylúčené,   aby   každá   takáto   práca predpokladaná harmonogramom bola považovaná za čiastočné zdaniteľné plnenie. Podobne, ak považujú daňové orgány zápis o odovzdaní a prevzatí prác zo dňa 14. 4. 2000 za dôkaz odovzdania diela, a tým preukázanie splnenia pre čiastkové plnenie je tento   dôkaz   vyhodnotený   v   rozpore   s   jeho   skutočným   obsahom,   pretože   nedošlo k odovzdaniu diela zhotoviteľa objednávateľovi E., s. r. o., B., ale iba k odovzdaniu prác v rámci subdodávateľskej zmluvy, ktorá nemá vplyv na obsah zmluvy o dielo.

Taktiež   kolaudačné   rozhodnutie   zo   9.   5.   2000   umožňovalo   užívanie   stavby   len z hľadiska   podmienok   stavebného   zákona,   ale   nie   z   hľadiska   reálneho   užívania,   podľa zmluvy o dielo.

Ukončené dielo sme ako dodávatelia odovzdali objednávateľovi až dňa 27. 9. 2000, ako riadne   ukončené podľa   projektovej dokumentácie   a   dohôd   a   až   týmto dňom došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia.

Žalovaný   nami   predložené   dôkazy   a   to   18   faktúr,   z   ktorých   je   zrejmé,   že po 30. 6. 2000,   t.   j.   až   v   III.   štvrťroku   2000   boli   vykonávané   stavebné   práce   a   práce na interiéroch v súlade s predmetom zmluvy o dielo posúdil, ako stavebné práce a dodávku tovaru poskytnuté nad rámec zmluvy o dielo.

Žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia, nielenže uviedol túto skutočnosť, ako novú skutočnosť,   keď   prvostupňový   orgán tieto dôkazy vôbec nezohľadnil,   ale neuviedol aké skutočnosti (dôkazy) ho viedli k takémuto záveru, čím je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov § 30 ods. 3 Zák. č. 511/1992 Zb.

Naviac,   takýto   záver   je   v   rozpore   s   dôvodmi   uvedenými   v   rozhodnutí,   keď   sám žalovaný   konštatuje,   že   z   predložených   18   faktúr   je   zrejmé,   že   práce   boli   vykonávané v súlade s predmetom zmluvy o dielo.

Podľa   nášho   názoru,   uvedené   závery   žalovaného   sú   len   účelové   a   v   rozpore so skutočným obsahom dôkazov (§ 2 ods. 3 a 6 Zák. č. 511/1992 Zb.). Týmito dôkazmi - 18 faktúrami   sme   jednoznačne   preukázali,   že   na   diele   bolo   riadne   pokračované i v III. štvrťroku   2000,   čo   jednoznačne   dokazuje   správnosť   nášho   postupu,   že k zdaniteľnému plneniu došlo až v III. štvrťroku 2000.

Tie isté skutočnosti uvedené v predchádzajúcom obsahu tejto žaloby sa vzťahujú i na napadnuté   rozhodnutia   žalovaného   a   DÚ   v M.,   ktorými   bolo   rozhodnuté   o   zvýšení dane. (...)“

2.   Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sž   45-46/02   vyplýva,   že najvyšší   súd   žalobu   sťažovateľa   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného   - Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - z 12. februára 2002 č. V/2500/1082/2002/Kub a č. V/2500/1083/2002/Kub zamietol v podstate z nasledovných dôvodov:

«(...) Z predložených spisov správnych orgánov súd zistil, že Daňový úrad M. ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2000. Podľa protokolov o daňovej kontrole a dodatku k protokolom boli daňovou   kontrolou   zistené   porušenia   §   13   ods.   3   a 4   a   §   15   ods.   1   zákona   o DPH, spočívajúce v tom, že žalobca mal vykonať fakturáciu stavebných prác na stavbe „Hotel A.“ objednávateľovi stavby – spoločnosti E., a. s., M. a priznať a odviesť daň na výstupe za predmetné zdaniteľné plnenia v zdaňovacom období II. štvrťrok 2000. Na základe výsledkov kontroly   vydal   správca   dane   rozhodnutie   o nepriznaní   nadmerného   odpočtu   a určení vlastnej   daňovej   povinnosti   a tiež   rozhodnutie   o zvýšení   dane.   Žalovaný   správny   orgán v odvolacom konaní rozhodnutia správcu dane ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s právnym   záverom   správcu   dane,   že   žalobca   porušil   zákon,   keď   nevystavil   faktúru   za uskutočnenie čiastkového zdaniteľného plnenia v II. štvrťroku 2000 v lehote 15 dní, ako to ukladá ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH.

Rozpor   medzi   daňový   orgánmi   a žalobcom   spočíval   okrem   námietok   žalobcu procesného   charakteru   najmä   v ich   rozdielnom   pohľade   na   uskutočnenie   čiastkových zdaniteľných   plnení.   Žalobca   bol   toho   názoru,   že   nebol   naplnený   obsah   zákonných ustanovení § 13 ods. 3 a 4 zákona o DPH a keďže zdaniteľné plnenie nebolo uskutočnené formou čiastkového zdaniteľného plnenia, k zdaniteľnému plneniu došlo až v III. štvrťroku 2000.   Do   protikladu   s tým   je   potom   postavený   právny   názor   daňových   orgánov o uskutočnení čiastkového zdaniteľného plnenia v II. štvrťroku 2000, k čomu dospel správca dane po preverení subdodávateľských faktúr a ďalších dokladov - príloh k faktúram ako aj účtovníctva a ostatných dokladov žalobcu, súvisiacich s danou vecou. Žalovaný správny orgán sa v odvolacom konaní s právnym názorom správcu dane stotožnil.

Daňové orgány sú povinné v daňovom konaní postupovať podľa zákona č. 511/1992 Zb.   v znení   neskorších   predpisov   a aplikovať   príslušný   daňový   hmotnoprávny   predpis. Uvedené zákony sú pre aplikovanie v daňovom konaní „lex specialis“ a majú prednosť. Obchodný   zákonník   poskytuje   zmluvným   stranám   v obchodných   vzťahoch   značnú zmluvnú voľnosť, vyjadrenú o. i. v ustanovení § 263 Obchodného zákonníka. V obchodných zmluvách je preto možné odchýliť sa od zákonných ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré nemajú kogentný charakter.

V daňových   vzťahoch   má   prioritu   aplikácia   daňových   zákonov.   Dojednania v obchodných   zmluvách   nemôžu   byť   v rozpore   s kogentnými   ustanoveniami   daňových zákonov. Uplatňovanie uvedeného právneho princípu je len logickým dôsledkom ochrany fiskálneho záujmu štátu.

Ustanovenie   §   15   ods.   1   zákona   o DPH,   ktoré   má   kogentný   charakter,   ukladá platiteľovi   povinnosť   vyhotoviť   za   každé   zdaniteľné   plnenie   v prospech   iného   platiteľa daňový doklad, a to najskôr v deň uskutočnenia zdaniteľného plnenia a najneskôr do 15 dní od jeho uskutočnenia, ak zákon neustanovuje inak.

Ujednanie   v článku   VI.   bod   6.1   zmluvy   je   preto   neplatné   z dôvodu   rozporu s citovaným   kogentným   ustanovením   zákona   o DPH.   Aj   s poukazom   na   dohodnutý   čas plnenia v článku IV. bod 4.1 zmluvy, podľa ktorého termín plnenia predmetu zmluvy podľa č. III. bol podľa spracovaného harmonogramu, ktorý tvorí prílohu zmluvy bolo tiež správne posúdenie daňových orgánov doby uskutočnenia zdaniteľného plnenia podľa § 13 ods. 3, 4 zákona o DPH.

Uvedenými   úvahami   sa   riadil   Najvyšší   súd   SR,   keď   dospel   k záveru,   že   daňové orgány   dospeli   v danej   veci   k správnemu   právnemu   záveru,   ktorý   korešponduje   platnej právnej úprave.

Ani s procesnými námietkami žalobcu sa Najvyšší súd SR nestotožnil. Pri delegovaní miestnej príslušnosti bol dodržaný postup v súlade s ustanovením § 4 zákona č. 511/1992 Zb. Výklad, že „podnet“ podľa uvedeného ustanovenia nemohol podať Daňový úrad v M. by bol nenáležite reštriktívny a odňal by dovtedajšiemu správcovi dane možnosť aktívne sa postarať o dokončenie ním začatých konaní, resp. vydanie príslušných rozhodnutí vo veciach, v ktorých vykonal daňovú kontrolu. Aj v ďalšom namietanom postupe sa správca dane vlastne len pokúšal vyhovieť námietkam a vyporiadať sa s pripomienkami žalobcu. Na druhej   strane,   keď   by   žalobca   v priebehu   daňovej   kontroly   a v daňovom   konaní neposkytol potrebnú súčinnosť, nemohol by sa účinne domáhať zrušenia preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutočného stavu, ktoré sám   zavinil.   Pritom   je   potrebné   poukázať   aj   na   to,   že   žalobcom   vytýkané   procesné pochybenia neboli spôsobilé zmeniť hmotnoprávne posúdenie danej veci.

V daňovom konaní bol v daných veciach dodržaný postup podľa zákona č. 511/1992 Zb. Právne závery daňových orgánov posúdil Najvyšší súd SR ako správne. Preto nedošlo v daňovom konaní k porušeniu zákonom chránených práv žalobcu. Aj zvýšenie dane bolo určené v súlade s ustanovením § 44 ods. 5 zákona o DPH.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd SR k záveru, že žalovaný správny orgán vydaním napadnutých rozhodnutí rozhodol v súlade so zákonom. Preto podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol. (...)“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa č. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu z 18. októbra 2002 sp. zn. 7 Sž 45-46/02 došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

1.   Predmetom   tohto   konania   boli   najmä   tvrdenia   sťažovateľa   o porušení   jeho základných   práv   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označeného   článku   ústavy a dohovoru. Podstatu námietok sťažovateľa možno zhrnúť tak, že spočívali predovšetkým v tom, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nebol „náležite“ odôvodnený, že najvyšší súd sa   jeho   námietkami „reálne   vôbec   nezaoberal“, jeho   námietky „podrobne   neskúmal“, najmä preto, že :

„a)   Namietali   sme   nepríslušnosť   Daňového   úradu   v M.   na   konanie   v tejto   veci, pretože od 29. mája 2001 došlo ku zmene sídla našej spoločnosti a tým k zmene príslušnosti správcu dane (...). Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s našou   námietkou,   bez   toho,   aby   jeho   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   mali   oporu v skutkovom stave a v konkrétnom právnom ustanovení.

b)   Ďalej   sme   namietali,   že   v tejto   veci   vôbec   neprebehlo   prvostupňové   daňové konanie,   čím   nám   bola   znemožnená   možnosť   preukázať   skutočnosti   rozhodujúce   pre správne určenie a vyrubenie dane. (...)

(...)   je   zrejmé,   že   daňová   kontrola   nie   je   daňovým   konaním,   keďže   sa   v   nej nerozhoduje   o   právach   a   povinnostiach   daňových   subjektov.   Daňové   riaditeľstvo   SR pracovisko Ž. sa teda nemohlo odvolávať, že sme mali možnosť sa vyjadrovať k zisteným skutočnostiam   v   priebehu   daňovej   kontroly,   keď   toto   právo   nám   prislúcha   na   daňové konanie   a   naviac   počas   výkonu   daňovej   kontroly   boli   vykonávané   dôkazy   a   postupy, o ktorých sme vôbec nemali ani vedomosť. (...)

(...) je zrejmé, že ukončením daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, podľa prvej časti zákona, čo určuje znenie ust. § 44 ods. 1 zákona. V tomto konaní nám malo byť umožnené využiť všetky nám zákonom priznané procesné práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29 cit.   zák.,   už   vzhľadom   na to,   že sme   proti   spôsobu   a vyhodnoteniu   obsahu skutočností zistených v daňovej kontrole vzniesli závažné námietky. Za daňové vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia. Naviac Daňové riaditeľstvo SR i v odvolacom konaní rozhodlo taktiež bez našej účasti a tým sme sa vlastne daňového konania obidvoch stupňov vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva

Vzhľadom na množstvo protokolov a dodatkov s rôznymi zneniami sa nedá zistiť, aký je   vlastne   obsah   protokolu   z   daňovej   kontroly,   ktorý   bol   jediným   podkladom   pre vyrubovacie konanie.

Daňové orgány a ani Najvyšší súd SR (...) nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci ich závery o čiastkovom zdaniteľnom plnení, a takýto dôkaz predložiť ani nemohli nakoľko neexistuje. Väčšinu dôkazov správca dane vykonal v rozpore so zákonom a na také dôkazy vôbec nemožno prihliadať (§ 29 ods. 4 prvá veta cit. zák), keď boli vykonané bez našej vedomosti a nemali sme možnosť sa v daňovom konaní k nim vyjadriť, čím bolo porušené naše základné právo daňového konania a to právo na úzku spoluprácu podľa § 2 ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb. Ide o dôkazy získané na dožiadaných daňových úradoch.“

1.1 Podľa § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo   nevykonal   i ďalšie   dôkazy,   a posúdi   zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (ods. 2). V záujme výchovného pôsobenia rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa príčinami sporu (ods. 3).

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.   januára   1999,   §   26)]   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z judikatúry   ESĽP   ďalej   vyplýva,   že   princíp   rovnosti   zbraní,   ktorý   je   jedným z dôležitých atribútov základného práva na spravodlivé súdne konanie vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než   v ktorej   je   jej   odporca (Komanický   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   júna   2002,   §   45).   Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve)   musí   predchádzať   jeho postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   príslušných ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve   na   spravodlivý   proces,   v princípe   rovností   zbraní   a v   práve   na   kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Ústavný súd už tiež zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k   nemu   sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

1.2 Ústavný súd vzhľadom na uvedené zásady a po vyhodnotení všetkých uvedených podkladov, súvislostí a argumentov dospel k záveru, že ústavná sťažnosť v tejto časti, teda vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru - je dôvodná.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa v podstate na tom, že:

«(...) Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH, ktoré má kogentný charakter, ukladá platiteľovi   povinnosť   vyhotoviť   za   každé   zdaniteľné   plnenie   v prospech   iného   platiteľa daňový doklad (...).

Ujednanie   v článku   VI.   bod   6.1   zmluvy   je   preto   neplatné   z dôvodu   rozporu s citovaným kogentným ustanovením zákona o DPH. (...)

(...) s procesnými námietkami žalobcu sa Najvyšší súd SR nestotožnil. Pri delegovaní miestnej príslušnosti bol dodržaný postup v súlade s ustanovením § 4 zákona č. 511/1992 Zb.   Výklad,   že   „podnet“   podľa   uvedeného   ustanovenia   nemohol   podať   Daňový   úrad v Martine by bol nenáležite reštriktívny a odňal by dovtedajšiemu správcovi dane možnosť aktívne s postarať o dokončenie ním začatých konaní, resp. vydanie príslušných rozhodnutí vo veciach, v ktorých vykonal daňovú kontrolu. (...)»

Príslušné   ustanovenia   ústavy   a dohovoru,   ktoré   sa   týkajú   spravodlivého   procesu, treba   interpretovať   tak,   že   kvalita   procesu   musí   zodpovedať   právam   a povinnostiam, o ktorých sa koná. Z ústavnoprávneho hľadiska a z požiadaviek, ktoré vyplývajú z ochrany ústavnosti,   rozsahu   a spôsobu   súdnej   kontroly   správnych   aktov,   treba   venovať (rozhodnutiam)   dostatočnú   a výraznú   pozornosť,   rovnako   ako   je   potrebné   v dostatočnej miere a presvedčivým spôsobom ich odôvodniť.

Pokiaľ ide o námietku „nepríslušnosti Daňového úradu v M.“, ktorým sa najvyšší súd podľa sťažovateľa len formálne vysporiadal, treba prisvedčiť sťažovateľovi, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého «výklad, že „podnet“ (...) nemohol podať Daňový úrad v M. by bol nenáležite reštriktívny» je iba vágne tvrdenie, z ktorého nevyplýva vysvetlenie, na základe akých úvah k nemu najvyšší súd dospel.

Okrem   uvedeného   sa   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nijako   nezaoberal námietkami   sťažovateľa,   ktoré   sa   v daných   súvislostiach   javia   ako   nie   neopodstatnené. Sťažovateľ vo svojej žalobe „o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného“ poukázal aj na skutočnosť, že „vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie“, čím mu mala byť znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane. Sťažovateľ pritom vychádzal z toho, že „daňová kontrola nie je daňovým konaním“ a tvrdil tiež, že za „daňové vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia“. Najvyšší súd uvedené závažné tvrdenia sťažovateľa   nielen   neskúmal,   a nedal   na   tieto   otázky   ústavne   konformné   odpovede,   ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil.

Rovnako z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa bol najvyšší súd zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej k prerokovaniu protokolu „o výsledku daňovej kontroly“ došlo 31. januára 2001, avšak „následne boli v rozpore so zákonom vydané ďalšie dodatky a to zo dňa 10. 4. 2001 a 4. 10. 2001“, ku ktorým už nemal možnosť zaujať   stanovisko.   Navyše   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   ani   s   námietkou   sťažovateľa, podľa ktorej „Daňové riaditeľstvo SR i v odvolacom konaní rozhodlo taktiež bez našej účasti a tým sme sa vlastne daňového konania obidvoch stupňov vôbec nezúčastnili“.

Správne (daňové) orgány, ale aj najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu v danom prípade   postupovali   spôsobom,   ktorý   nemohol   viesť   k vydaniu   rozhodnutia   na   základe objektívne   zisteného   skutkového   stavu   a mohlo   dôjsť   k porušeniu   práva   na   spravodlivý proces.   Treba   poukázať na to,   že   v záujme zachovania   princípu   rovnosti   zbraní nebolo možné   odoprieť   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   aj   k dodatkom „zo   dňa   10.   4.   2001 a 4. 10. 2001“,   pretože   v konečnom   dôsledku   taký   postup   vyvoláva   zásah   do   práv chránených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Napokon ústavný súd sa v okolnostiach danej veci nestotožnil s názorom najvyššieho súdu,   podľa   ktorého „žalobcom   vytýkané   procesné   pochybenia   neboli   spôsobilé   zmeniť hmotnoprávne posúdenie danej veci“. Je totiž povinnosťou ústavného súdu, aby náležite zvážil   práve   dodržiavanie   procesných   princípov,   pretože   ich   ignorovanie   môže   viesť k porušovaniu základných práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom, tak ako sa to stalo   aj   v danom   prípade,   pretože   napadnutým   rozhodnutím,   ktoré   je   arbitrárne   a nedostatočne odôvodnené, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

2. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné práva alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu z 18. októbra 2002 sp. zn. 7 Sž 45-46/02 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

3. Ústavný súd nezistil, že by uvedeným porušením základných práv sťažovateľa došlo zároveň k odmietnutiu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako to tvrdil   sťažovateľ.   Zistenými   nedostatkami   evidentne   nebol   odmietnutý   sťažovateľovi prístup na súd a ani vo svojej podstate nebolo dotknuté základné právo zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy.   V tejto   časti   preto   nebolo   možné   sťažnosti   sťažovateľa   vyhovieť,   preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2003 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu v roku 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 4 270 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu v sume 128 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný paušál v sume 164 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto sumu 11 690 Sk.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2006