znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 268/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. v Ústave na výkon väzby, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právapodľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 41748/2015-61/D/233 a jeho listom z 24. novembra2015, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 69/2015 z 22. septembra 2015a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 0 Tp 101/2015 z 11. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola1. februára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorousa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv citovaných v záhlaví tamuvedenými rozhodnutiami orgánov verejnej moci.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Trnava(ďalej len „okresný súd“), ktorým bola sťažovateľovi predĺžená väzba do 9. januára 2016,bolo sťažovateľovi doručené 11. septembra 2015. Uznesenie Krajského súdu v Trnave(ďalej len „krajský súd“) o zamietnutí sťažnosti bolo sťažovateľovi doručené 22. septembra2015 a list Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),ktorým bol podnet sťažovateľa na podanie dovolania odložený, bol sťažovateľovi doručený30. októbra 2015.

Podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť možnopodať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia aleboupovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

3. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ v prvom rade namieta postupministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 41748/2015-61/D/233 a jeho upovedomeniez 24. novembra 2015, ktorým mu bol oznámený konečný záver o tom, že jeho podnetna podanie dovolania sa odkladá.

5. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktorésťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl.Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré súmu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie dovolaniapodľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestnéhopráva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti akooprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právnedôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevznikáprávny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiťa rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetupodá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonnépodmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie dovolanianemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana(m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

6. Z tohto dôvodu ministerstvo nemohlo odložením takéhoto podania, t. j. jehoneakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby saminister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobejeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiťza arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľným (napr. III. ÚS 214/2010).

V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7. V nadväznosti na druhú časť sťažnosti sťažovateľa, a to napadnutý postupokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 101/2015 a jeho uzneseniaz 11. septembra 2015 a naň nadväzujúce uznesenie krajského súdu z 22. septembra 2015ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde v tejto častizjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietolako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

8. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016