znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 268/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňákaa Milana   Ľalíka   v konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Máriou   Badovou,   Advokátska   kancelária   JUDr.   MáriaBadová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konanívedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 p o r u š e n éb o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovomtritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktorú j e   Okresný súdŽilina p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Márie Badovej,Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. I. ÚS 268/2015-10 z 10. júna 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008.

2. Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   ako   navrhovateľka   sav napadnutom konaní vzájomným protinávrhom 30. apríla 2001, ktorý spresnila podaním17. februára 2005, domáhala zaplatenia sumy 38 349,07 € s príslušenstvom. Okresný súdna pojednávaní konanom 28. apríla 2005 protinávrh sťažovateľky vylúčil na samostatnékonanie,   ale   tomuto   konaniu   pridelil   spisovú   značku   13 C 2/2008   až   po   troch   rokochnečinnosti. Okresný súd potom nariadil pojednávania v roku 2010 a 25. novembra 2010 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol, ale Krajský súd v Žiline (ďalej aj„krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 119/2011 z 12. júna 2012 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľka po uvedení jednotlivých procesných úkonov okresného súdu je tohoprávneho názoru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu jejzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „... nebolo doposiaľ právoplatne skončené konanie v merite veci“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby o jej sťažnostinálezom takto rozhodol:

„Právo ⬛⬛⬛⬛...   priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru..., v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. č. k. 13 C 2/2008, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- €... ktoré je odporca – Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 14. júla 2015 písomne vyjadrilokresný súd podaním sp. zn. 1 Spr. S/287/2015 zo 6. júla 2015.

5.1 Podpredsedníčka okresného súdu sa vo svojom vyjadrení stotožnila s vyjadrenímzákonnej sudkyne a uviedla, že na okresnom súde „je dlhotrvajúci stav nedostatočného personálneho obsadenia, na ktoré sme viackrát upozorňovali, avšak bezvýsledne, a to aj napriek tomu, že ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov.

Okresný súd Žilina je súd v sídle Krajského súdu v Žiline, v dôsledku čoho vykonáva aj inú špecifickú agendu než iné súdy a zároveň tunajší súd je asi jediným súdom v SR, ktorý vybavuje veci 3 okresov – Žilina, Bytča a Kysucké Nové Mesto, pričom civilný sudca tohto súdu má v agende C nápad cca 45 vecí mesačne a okrem toho vykonáva aj iné agendy, čo je neprimerané a ak nie až diskriminujúce s niektorými ostatnými súdmi, na ktorých má sudca nápad cca 7-14 vecí mesačne v agende C.

Dokonca z posledných výkazov je zrejmé, že tunajší súd je jednej z naj zaťaženejších súdov SR a zároveň ombudsmanka taktiež skonštatovala, že Okresný súd v Žiline je značne personálne poddimenzovaný.

Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo žiadame zohľadniť.“.

5.2 Vo vyjadrení zákonnej sudkyne k veci sa okrem iného uvádza: „... Na deň 12. júna 2014 o 13.00 hod. bolo vo veci nariadené pojednávanie. Právny zástupca odporcov Advokátska kancelária Hagara – Hagarová, Žilina svojim písomným podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 03.06.2014 (č. l. 313) žiadal o zrušenie uvedeného pojednávania z dôvodu, že medzi účastníkmi konania prebiehajú mimosúdne rokovania,   zároveň   týmto   podaním   žiadal   súd   o   poskytnutie   dostatočného   časového priestoru   za   účelom   konečného   doriešenie   mimosúdneho   urovnania   medzi   účastníkmi konania.

Právny zástupca navrhovateľov Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., Žilina svojim písomným podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 05.06.2014 (č. l. 314) žiadal   o   zrušenie   uvedeného   pojednávania   z   dôvodu,   že   medzi   účastníkmi   konania prebiehajú   mimosúdne   rokovania,   zároveň   týmto   podaním   žiadal   súd   o   poskytnutie dostatočného časového priestoru za účelom konečného doriešenie mimosúdneho urovnania medzi účastníkmi konania.

Súd vyhovel týmto identickým žiadostiam a poskytol dostatočne dlhú lehotu, tak ako žiadali, a to do 30.10.2014 (č. l. 317).

Keďže   právni   zástupcovia   voči   súdu   ostali   nečinní   a   neoznámili   či   došlo   alebo nedošlo k mimosúdnemu urovnaniu, súd elektronickou výzvou zo dňa 03.11.2014 vyzval oboch právnych zástupcov, aby oznámili súdu či došlo k mimosúdnej dohode alebo žiadajú o pokračovanie v konaní. (č. l. 321).

Na uvedenú elektronickú výzvu súdu zo dňa 03.11.2014 reagoval právny zástupca odporcov Advokátska kancelária Hagara – Hagarová, Žilina svojim písomným podaním, ktoré   bolo   súdu   doručené   dňa   10.06.2014   (č.   l.   322)   požiadal,   aby   súd   nenariaďoval pojednávanie, nakoľko naďalej prebiehajú mimosúdne rokovania a účastníci majú záujem vec vyriešiť mimosúdne.

Na uvedenú elektronickú výzvu súdu zo dňa 03.11.2014 reagoval aj právny zástupca odporcov Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., Žilina svojim elektronickým podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 25.11.2014 (č. l. 323) a oznámil súdu, že naďalej prebiehajú mimosúdne rokovania.

Následne   súd   elektronickou   výzvou   zo   dňa   28.11.2015   (č.   l.   325)   vyzval   oboch právnych zástupcov, že ak naďalej žiadajú, aby súd nepokračoval v konaní, je nevyhnutné podať spoločný návrh na prerušenie konania podľa § 110 O.s.p.

Túto výzvu súdu ignorovali obaja právni zástupcovia. Vzhľadom na to, súd dňa 13.01.2015 nariadil vo veci pojednávanie na deň 12.03.2015 o 9.00 hod. (č. l. 326). Tak ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania nariadeného na deň 12.03.2015 právni zástupcovia opäť požiadali o mimosúdnu dohodu, súd však už pojednávanie odročil na konkrétny termín, a to na deň 14.05.2015 o 13.00 hod. a upozornil PZ zápisnične, že tejto výzve vyhovel poslednýkrát. Toto pojednávanie bolo odročené za účelom rozhodnutia súdu o ďalšom procesnom postupe, nakoľko vec je skutkovo a právne zložitá. (č. l. 332). Následne opakovaným štúdiom spisu súd dospel k záveru, že vo veci je nutné nariadiť znalecké   dokazovanie   a   vec   je   v   štádiu   prípravy   uznesenia   o   nariadení   znaleckého dokazovania...

Rozhodnutiu vo veci od 14. júna 2014 do 14. mája 2015 bránil postoj samotných účastníkov konania...“

6.   Sťažovateľka   v stanovenej   lehote   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkynek vyjadreniu okresného súdu zaujala toto stanovisko: „... na doplnenie mnou uvádzaných skutočností v obsahu mojej sťažnosti zo dňa 11.5.2015 nechcem už nič nové uviesť, v celom rozsahu na jej dôvodoch zotrvávam a sa ich pridržiavam, avšak podotýkam, že mám za to, že postup odporcu nebol od rozhodnutia o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie doposiaľ v súlade s platnou právnou úpravou...“

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, žeod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8.   Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   vyjadreníúčastníkov konania a spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 222/2014, ktorý už posudzovalprieťahy iného účastníka v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008, zistil tieto podstatnéúkony okresného súdu a účastníkov konania:

Sťažovateľka   pôvodne   ako   odporkyňa   v druhom   rade   podala   okresnému   súdu18. februára 2005 ešte v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/1999 proti navrhovateľomv prvom a druhom rade vzájomný návrh na „zaplatenie 600 000,- KČ a 20 000,- DEM s prísl.“.

Okresný   súd   vylúčil   vzájomný   návrh   sťažovateľky   na   samostatné   konaniena pojednávaní   28.   apríla   2005   a   7.   januára   2008   bol   návrh   zapísaný   do   podateľneokresného súdu pod sp. zn. 13 C 2/2008.

Dňa 21. júna 2010 a 21. septembra 2010 sa konali pojednávania, na ktorých okresnýsúd vypočul účastníkov konania a ich právnych zástupcov, a 25. novembra 2010 rozhodolrozsudkom v merite veci o zamietnutí vzájomného návrhu sťažovateľky, ktorá podala protinemu odvolanie.

Uznesením sp. zn. 7 Co 119/2011 z 12. júna 2012 Krajský súd v Žiline rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právnehoposúdenia veci, keď okresný súd opomenul aplikovať právnu normu vzťahujúcu sa na danúvec, a to ustanovenie § 402 Obchodného zákonníka.

Dňa 18. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporcovia navrhlikonanie   prerušiť   do   skončenia   konania   o ich   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   ktorý18. decembra 2012 návrh sťažovateľky zamietol.

Dňa 8. októbra 2013 okresný súd určil termín pojednávania na 9. január 2014, ktorésa uskutočnilo. Pojednávanie určené na 18. február 2014 sa nekonalo pre onemocnenieodporcu v prvom rade a obdobne bol zrušený aj termín pojednávania určený na 12. jún 2014z dôvodu   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky,   že   medzi   účastníkmi   konania„začalo prebiehať rokovanie o prípadnom mimosúdnom vyriešení súdneho sporu“.

Okresný   súd   vyhovel   žiadostiam   účastníkov   a poskytol   im   lehotu   na uzavretie prípadného   zmieru   do   30.   októbra 2014, ale   títo mu   v novembri   2014   oznámili, že rokovania o mimosúdnom urovnaní ešte prebiehajú. Následne ich okresný súd vyzval, že ak naďalej žiadajú, aby súd nepokračoval v konaní, je nevyhnutné podať spoločný návrh na prerušenie   konania   podľa   §   110 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).Na túto výzvu právni zástupcovia nereagovali, preto okresný súd 13. januára 2015 nariadil pojednávanie   na   12.   marec   2015.   Avšak   na   ňom   právni   zástupcovia   opäť   požiadali o mimosúdnu dohodu. Posledné pojednávanie sa konalo 14. mája 2015 a vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

III.

9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, kohopráva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jehozáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

11.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne saprávna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnejneistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátnehoorgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosťsúdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo(II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť takýprocesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôliktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdua sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkýmiúčastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a   účinná,   ďalejz § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadnebez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípadebolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždys ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto trochzákladných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02).V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danomprípade.

13.1   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   zložitosť   veci   ústavný   súd   poukazuje   na   nálezsp. zn.   I.   ÚS   222/2014   z 10.   septembra   2014,   v ktorom   vo   veci   iného   účastníka   tohtokonania konštatoval, že spory o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom vyplývajúcez rôznych   zmlúv   občianskoprávnej   povahy   (napr.   zmluva   o pôžičke),   akoaj obchodnoprávnej povahy (napr. zmluva o dielo, resp. zmluva o postúpení pohľadávky)nie   sú   právne   zložité   a   existuje   k   nim   aj   stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov.V danej   veci   nemôže   ústavný   súd   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   tohto   konania   aniv súvislosti so zisťovaním skutkového stavu pred okresným súdom, pretože už od podaniavzájomného návrhu v roku 2005 bol okresný súd úplne nečinný viac ako tri roky (v tomtoobdobí   okresný   súd   síce   vylúčil   vzájomný   návrh   sťažovateľa   na   samostatné   konaniena pojednávaní   28.   apríla   2005,   ale   až   7.   januára   2008   bol   návrh   zaevidovanýpod sp. zn. 13 C 2/2008)   a neskôr   nečinný   aj   ďalšie   dva   roky,   pričom   jeho   postup   bolv nasledujúcom období (od roku 2010 do súčasnosti) tiež neefektívny, keďže do dnešnéhodňa nie je ešte konanie právoplatne skončené (pozri hodnotenie postupu okresného súdu).

13.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľkyv preskúmavanej veci, ústavný súd zistil niektoré okolnosti, ktoré možno pričítať aj na jejťarchu. Svedčí o tom najmä skutočnosť, že sťažovateľka sa o svoju vec vôbec nestaralanajmä   v rokoch   2005   až   2010,   a teda   účinne   nestrážila   svoje   práva   (vigilantibus   iura).Obdobne pri podaní návrhu nezaplatila súdny poplatok a okresný súd musel zrušiť aj termínpojednávania   určený   na   12.   jún   2014   aj   z dôvodu   oznámenia   právnej   zástupkynesťažovateľky,   že   medzi   účastníkmi   konania „začalo   prebiehať   rokovanie   o prípadnom mimosúdnom vyriešení súdneho sporu“, pričom toto prebiehalo veľmi zdĺhavo a právnazástupkyňa sťažovateľky nereagovala v lehote na výzvy okresného súdu, čím sa konaniezbytočne predlžovalo.

13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,pričom   zbytočné   prieťahy   v   konaní   posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetkyokolnosti   prípadu.   V tejto   súvislosti   ide   predovšetkým   na   ujmu   okresného   súdu,že od podania vzájomného návrhu sťažovateľkou v roku 2005 bol úplne nečinný viac ako triroky (až 7. januára 2008 bol totiž návrh zaevidovaný pod sp. zn. 13 C 2/2008). Následneokresný   súd   okrem   spomínanej   nečinnosti   nevykonal   žiadny   úkon   viac   ako   dva   roky(od 18. marca   2008,   keď   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   aždo 10. mája 2010, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženiedôkazov, o ktoré vzájomný návrh opiera). A hoci v roku 2010 nariadil niekoľko pojednávanía 25. novembra 2010 rozhodol   rozsudkom, jeho rozsudok bol   uznesením   sp. zn. 7 Co119/2011 z 12. júna 2012 napokon krajským súdom zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšiekonanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Konanie vedené okresným súdomod   podania   vzájomného   návrhu   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   trvá   viac   ako10 rokov   a   táto   celková   doba,   počas   ktorej   vec   sťažovateľky   stále   nie   je   právoplatneskončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.

14.   Ústavný   súd   vo   svojej predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môžezapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov, a to vtedy, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistotytýkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho vecirozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

15. V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že nebolomožné konať v tejto veci bez prieťahov v dôsledku nedostatočného personálneho obsadeniasúdu, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako ajskutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiťprimeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjektpožiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatneniapráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujúštát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

16. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základnéhopráva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 1.

17. V nadväznosti na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 222/2014 z 10. septembra2014 ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia však už neprikázal okresnému súdu podľačl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bezzbytočných prieťahov, pretože tak urobil už v tomto náleze.

18. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,aj finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).Sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   €,   pretože   výškupovažuje vzhľadom na obdobie nečinnosti okresného súdu a výšku uplatneného nárokuza primeranú   a taktiež   preto,   že   odporcovia   (v   súčasnosti   dôchodcovia)   previedli   svojnehnuteľný majetok na svoje deti, preto sa ani v budúcnosti nedomôže zaplatenia svojejpohľadávky v exekučnom konaní. Vzhľadom na okolnosti danej veci (opierajúc sa aj nálezsp.   zn.   I.   ÚS   222/2014)   dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že   len   konštatovanie   porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľacitovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivostia s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   danej   veci   (pozri   body   13.1   až   13.3)   považujeza primerané v sume 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

19. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákonao ústavnom   súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   žiadala   priznať   finančnézadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavnýsúd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá bola voveci namietaného porušenia práva úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu jej právnehozastúpenia   advokátkou   JUDr.   Badovou.   Advokátka   vykonala   v roku   2015   dva   úkonyprávnych   služieb,   a   to   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   a   podanie   sťažnosti.Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   je   1/6   z výpočtovéhozákladu. Odmena za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijnýmpaušálom 8,39 € predstavuje sumu 148,22 €. Odmena advokátke za 2 úkony právnychslužieb a 2   x paušálna   náhrada   predstavuje   sumu 296,44   €. Keďže   právna   zástupkyňasťažovateľky je aj platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa §18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zneníneskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijnéhopaušálu boli teda priznané v celkovej sume 355,72 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiťna účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149OSP).

21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015