znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 268/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. B. a F. B., zastúpených advokátkou JUDr. Veronikou Kitovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 453/2013 z 25. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 18/2014 z 12. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. a F. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014 doručená   sťažnosť   L. B.   a   F. B. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou JUDr. Veronikou Kitovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 453/2013 z 25. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 25. novembra 2013“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   2 Co 18/2014   z   12.   februára   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu z 12. februára   2014“).   Sťažnosť   sťažovateľov   bola   doplnená   podaniami   doručenými ústavnému súdu 9. mája 2014 a 21. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú vlastníkmi pozemkov parcelné č..., záhrady a parcely č..., zastavaná plocha, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Na pozemku susediacom s ich nehnuteľnosťami (parcela č...) prebieha výstavba 4 rodinných domov (každý s 2 bytmi) realizovaná odporcom, v dôsledku ktorej bolo zasiahnuté do nehnuteľností sťažovateľov tak, že im bol odobratý pás s dĺžkou približne   40   metrov   a   šírkou   0,3   –   0,7   m,   a   taktiež   došlo   k   preloženiu   oplotenia nehnuteľností sťažovateľov smerom dovnútra.

Počas   v   tejto   veci   prebiehajúceho   stavebného   konania   sa   všetky   rozhodnutia stavebného   úradu   odvolávali   na   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby,   podľa   ktorého   sa za hranicu   medzi   uvedenými   nehnuteľnosťami,   resp.   parcelami   považovalo   existujúce oplotenie. Odporca (stavebník) po nadobudnutí právoplatnosti stavebného povolenia začal s realizáciou   výstavby   týchto   4   rodinných   domov,   avšak   postupom,   ktorý   je   v   rozpore s rozhodnutím o umiestnení stavby i stavebným povolením. Sťažovatelia následne podali na stavebnom   úrade   podnet   na   výkon   štátneho   stavebného   dohľadu.   Stavebný   úrad po prešetrení   ich   podnetu   konštatoval,   že   nenašiel   nijaký   rozpor   medzi   odporcom realizovanou   výstavbou   a   medzi   rozhodnutím   o   umiestnení   stavby   a   stavebnými povoleniami. Keďže sa stavebný úrad pri preskúmaní podnetu sťažovateľov podľa nich vôbec   nezaoberal   rozporom   medzi   projektovou   dokumentáciou   a   katastrálnou   mapou, na ktorý poukázali, podali na okresnom súde návrh na začatie konania o určenie hranice medzi pozemkami spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, v ktorom žiadali, aby okresný súd pozastavil uvedenú výstavbu, a tým i zásahy do ich vlastníckeho práva. Uvedené návrhy sťažovatelia podali na okresnom súde v čase, keď ešte žiadna časť stavby nebola bližšie k oploteniu než stanovené 2 metre a nebol ešte urobený zásah do oplotenia a do   terénu   ich   pozemku,   t. j. v   čase,   keď   bolo   možné   vzniknutú   situáciu   podľa sťažovateľov   bez   problémov   a ťažkostí   vyriešiť.   Okresný   súd   návrh   sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a odporca následne „urobil to, že narýchlo odsunul oplotenie dovnútra našej parcely č... a odstránil zeminu zo svahu z už spomenutej časti nášho pozemku a postavil časť z budov, ktoré sú už bližšie ako 2 m k pôvodnému oploteniu“.

Sťažovatelia proti uzneseniu okresného súdu z 25. novembra 2013, ktorým rozhodol o ich návrhu na predbežné opatrenie, podali odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol po 2 mesiacoch,   počas   ktorých   odporca   vďaka   teplej   a   suchej   zime   v   rámci   výstavby vybudoval   kostru   celej   stavby   rodinných   domov   a   na   zabratej   časti   ich   nehnuteľností vybudoval oporné múry a schody okolo všetkých rodinných domov. Okresný súd a krajský súd   zamietnutím   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   na   zastavenie   stavby a na nezasahovanie   do   pôvodného   existujúceho   oplotenia   a   do   terénu   nehnuteľností spôsobili sťažovateľom ťažko napraviteľný až nenapraviteľný zásah do ich vlastníckeho práva ešte pred rozhodnutím súdu o veci samej, a zároveň ich postupom došlo k zničeniu jedného z rozhodujúcich dôkazov, a to oplotenia v jeho pôvodnej trase.

Sťažovatelia následne podrobne rozviedli okolnosti územného a stavebného konania, ktoré predchádzalo konaniu pred okresným súdom v predmetnej veci, v rámci ktorého bola predložená odporcom projektová dokumentácia s nesprávne zakreslenou hranicou medzi ich nehnuteľnosťami   a   s   nimi   susediacou   parcelou   odporcu   č...   Táto   nesprávne   zakreslená hranica podľa nich výrazne menila aj plošnú výmeru s ňou susediacich parciel v porovnaní s údajmi   uvedenými   v   príslušných   listoch   vlastníctva,   a   to   v   neprospech   sťažovateľov   a ďalších   vlastníkov.   Poukázali   na   skutočnosť,   že   v   rámci   uvedeného   konania   po uskutočnených rokovaniach bol prijatý záver, podľa ktorého odporca ako vlastník parcely č... súhlasil s tým, aby za hranicu medzi dotknutými nehnuteľnosťami (parcely č... a č...) bolo považované oplotenie existujúce od roku 2008.

Rozhodnutím stavebného úradu č. A/2013/06805-10/I/SEL z 19. marca 2013 došlo k dodatočnému povoleniu zmeny pôvodnej stavby na výstavbu 4 rodinných domov (každý s 2 bytmi), pričom v dôsledku tejto stavby je zastavaná celá parcela č... odporcu, keďže okrem   uvedených   rodinných   domov   sú   na   tejto   parcele   už   len   2   postranné   schodiská. Zo záverov   stavebného   úradu   vyplýva, že   podľa   neho v   predmetnej   veci   nebolo   vôbec potrebné   nové   územné   konanie   alebo   jeho   zmena,   pretože   zmena   pôvodnej   stavby na výstavbu   4   rodinných   domov   nemá   nijaký   vplyv   na   susediace   nehnuteľnosti,   resp. parcely. K uvedenému záveru dospel stavebný úrad napriek skutočnosti, že z projektovej dokumentácie podľa sťažovateľov vyplýva, že uvedená výstavba 4 rodinných domov má západnú i východnú stranu parcely, na ktorej sa nachádzajú, o 0,6   0,75 m dlhšiu než je dĺžka tejto hranice zaznačená v katastrálnej   mape z roku   2011. Podľa   sťažovateľov   sa bez ich vedomia, ako aj bez akéhokoľvek rozhodnutia príslušného okresného súdu v období rokov   2011   2013   zmenili   rozmery   nehnuteľností   v   tejto   oblasti   v   prospech   parcely odporcu   č...,   a aj napriek tomu má táto parcela v projektovej dokumentácii ešte dlhšiu západnú stranu, ako je zaznačená v katastrálnej mape z roku 2013.

Podľa sťažovateľov odporca ako právny nástupca, ktorý parcelu č... kupoval aj s rozhodnutím o umiestnení stavby a stavebným povolením, mal rešpektovať rozhodnutia vydané   v   územnom   a   stavebnom   konaní,   ako   aj   hranice   jednotlivých   parciel   určené oplotením,   ktoré   bolo   ako   hranica   medzi   pozemkami   potvrdené   viacerými   meraniami i stanoviskami   kompetentných   inštitúcií   z   minulosti.   Sťažovatelia   na   vzniknutý   rozpor medzi   projektovou   dokumentáciou   a   katastrálnou   mapou   stavebný   úrad   upozornili a požiadali ho o výkon štátneho stavebného dohľadu s požiadavkou na zastavenie výstavby 4 rodinných domov a na úpravu projektu k tejto stavbe.

Okresný súd svoje uznesenie z 25. novembra 2013 odôvodnil tým, že sťažovatelia nepreukázali, že odporca svojím konaním, realizáciou výstavby znehodnocuje ich majetok, t. j. že by zabetónovaním a výstavbou, vykopaním základov nastal ťažko napraviteľný, resp. nenapraviteľný   stav,   napriek   tomu,   že   sťažovatelia   v   podanom   návrhu   poukázali na fakt,   že   odporca „nedodržuje   zákonom   stanovenú   odstupovú   vzdialenosť   medzi   jeho stavbou   a   hranicou   medzi   našimi   pozemkami   a   že   hrozí   bezprostredne   ujma,   že pokračovaním v stavbe - napr. vykopaním ďalších základov, ich zabetónovaním a výstavbou najvyšších   podlaží   nastane   ťažko   napraviteľný,   resp.   nenapraviteľný   stav“.   Odporca následne „odsunul   oplotenie,   zväčšil   si   stavebnú   jamu   pre   svoju   stavbu   o   časť   nášho pozemku   a   začal   budovať   najvyššie   podlažia,   pri   ktorých   nie   je   dodržaná   odstupová vzdialenosť od pôvodného oplotenia minimálne 2 metre, ale iba cca 1,3 metra“.

Krajský súd v uznesení z 12. februára 2014 konštatoval vecnú správnosť záverov uznesenia okresného súdu z 25. novembra 2013 „aj z toho dôvodu, že neskôr – v decembri 2013 sa stalo to, čomu sme nariadením predbežného opatrenia chceli zabrániť (viď. str. 4 - stredná časť Uznesenia Krajského súdu z 12. 2. 2014)“. Podľa sťažovateľov mohol krajský súd zabrániť nepriaznivým dôsledkom uvedenej výstavby, pretože rozhodoval v čase, keď v stavebnej   jame   rozšírenej   aj   o   časť   nachádzajúcu   sa   na   jednej   z   nehnuteľností sťažovateľov neboli ešte nijaké betónové oporné múry a schodiská a s výstavbou horných podlaží so šikmou severnou stenou sa ešte len začínalo. Okresný súd a krajský súd sa k argumentácii   sťažovateľov   týkajúcej   sa   nedostatočného   odstupu   najvyšších   podlaží uvedenej   výstavby   od   oplotenia   ich   nehnuteľností,   ktoré   nemajú   dostatočný   odstup od pôvodného oplotenia, vôbec nevyjadrili.

Sťažovatelia následne v sťažnosti uviedli: «Načo   tie   všelijaké   „poučky“   o   charaktere   predbežných   opatrení   uvedené v uzneseniach   oboch   súdov,   keď   konanie   súdov   bolo   práve   opačné?   Preto   sa   pýtame a žiadame o vysvetlenie a doriešenie:

- aké   iné   osvedčenie   potrebujú   súdy,   keď   v   zmysle   §   75   O. s. p.   sme   opísali rozhodujúce skutočnosti a hrozby odôvodňujúce nariadenie predbežných opatrení až tak, že následná   skutočnosť   aj   potvrdila,   že   naše   obavy   boli   správne,   lebo   sa   tieto   hrozby   aj realizovali?

- ak spôsob opísania rozhodujúcich skutočností súdy považovali za nedostatočné, prečo   nežiadali   návrh   doplniť   alebo   prečo   rozhodovali   bez   výsluchu   účastníkov a bez nariadenia   pojednávania?   Báli   sa   priamej   konfrontácie   argumentov a ďalších dôkazov?

- prečo poukazujú stále na to, že stavba údajne nepoškodzuje náš majetok, keď to nie je pravda? Predsa samotné budovy sú bližšie než 2 metre od pôvodného oplotenia, čo porušuje naše práva a navyše ďalšie súčasti stavby - schodiská a oporné múry sú vlastne budované z časti už aj na našom pozemku. (Aspoň do vynesenia rozsudku o veci samej je to tak).

- ktorý z účastníkov má čo vykonať, čoho sa zdržať a čo znášať? V tomto prípade by to mal byť stavebník - odporca, aby sa zdržal ďalšej výstavby a zásahov do pokojného pôvodného stavu. Veď jeho stavba nebola ničím ohrozená, ale náš majetok a naše práva áno.

- načo   sú   dôkazy,   ktoré   si   súdy   mohli   vyžiadať?   Tých,   čo   potvrdzujú   správnosť hranice   v   línii   pôvodného   oplotenia,   máme   viac.   V   prospech   odporcu   je   len   kópia z katastrálnej mapy z r. 2013, ktorá je oproti predošlým mapám pozmenená v prospech parcely odporcu č..., ale táto zmena sa udiala bez súdneho rozhodnutia, a tiež projektová dokumentácia k stavbe odporcu, ale tá je v rozpore s katastrálnou mapou, dokonca aj s tou z r. 2013.

- čo chcel krajský súd povedať polemizovaním medzí osvedčením a dôkazmi v dlhom spodnom odstavci na str. 3 svojho uznesenia? To, že dôkazy sú nepodstatné, ak sudcovi sa páči niečo iné?»

Ku skutočnostiam uvedeným v závere uznesenia krajského súdu sťažovatelia uviedli: „... na hranici medzi parcelami č... hrozilo to isté, čo aj na hranici medzi našou parcelou č... a parcelou odporcu č..., najmä podľa vyjadrení a plánovaných prác odporcu na   p.   č...,   ku   ktorej   je   odporca   oprávnený   z   vecného   bremena.   S   najväčšou pravdepodobnosťou odporca na kúsku parcely č...   (pri hranici so svojou parcelou č...) urobil do našej parcely č... menší zásah vtedy, keď robil zásah do našej parcely č... kvôli rozšíreniu stavebnej jamy pri svojej stavbe. Ale po vymeraní parcely č... a ďalších pre majiteľa p. č... došlo k dohode, že k ďalším zásahom do našej parcely č... už z parcely č... nedôjde...

... ako sme už uviedli, o rozpore medzi rozmermi parcely odporcu č... v katastrálnej mape a v projektovej dokumentácii sme sa mohli presvedčiť až potom, keď sme sa náhodou na   pôde   odvolacieho   Obvodného   úradu   Košice   dostali   k   fotokópiám,   ktoré   sme   mohli v kľude podrobne preskúmať. Ale aj tak až po vybudovaní určitých partií budov sme mohli nadobudnúť istotu, že budovy sú osadzované bližšie k nášmu pozemku, ako by to malo byť. Takže akoby stavebník - odporca vyčkával, až uplynú stanovené lehoty. Aj z toho dôvodu trváme na pozastavení stavby a následne na úprave projektu i stavby do takej podoby, aby svojim osadením a technickým riešením zodpovedala zákonom stanoveným podmienkam. Zásahy staviteľa poškodili nielen náš majetok, ale hrubo zasiahli do nášho rodinného života, pretože porušuje naše právo na pokojné užívanie a obmedzuje nás pri užívaní nášho majetku   -   záhrady   a   dvora   a   stavebnými   zásahmi   spôsobili   zmenšenie   výmery   nášho pozemku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že ich základné práva podľa čl. 19, čl. 20 a čl. 46 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením okresného súdu z 25. novembra 2013 a uznesením krajského súdu z 12. februára 2014 porušené, zaviaže okresný súd a krajský súd zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov zastupovania 214,74 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných   odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   v   sťažovateľovom   prípade potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovatelia v predmetnej veci namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 25. novembra   2013 a uznesením   krajského súdu   z   12. februára 2014.   K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej   veci   dospeli   k   nesprávnym   právnym   záverom   o   nesplnení   podmienok nariadenia predbežného opatrenia a svoje závery nedostatočne odôvodnili.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   konštatoval,   že   rozhodovanie   a rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) taktiež postupne dospela k právnemu názoru o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežnom opatrení (rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009 o sťažnosti č. 17056/06 vo veci Micallef v. Malta). I v tejto rozhodovacej sfére je tak namieste ustálený názor ústavného súdu, podľa ktorého v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v prípade sťažovateľov potrebné posudzovať spoločne.

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľov   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a   okrem   toho   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (III. ÚS 169/2010).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu z 25. novembra 2013

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 25. novembra 2013 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom prípade nemá   právomoc   preskúmavať   uvedené   uznesenie,   pretože   postup   okresného   súdu   jeho uznesenie v predmetnej veci už preskúmal na základe riadnych opravných prostriedkov (podaného odvolania) sťažovateľov krajský súd.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 12. februára 2014

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu   z 12. februára 2014, v obsahu ktorého   krajský   súd   najprv   popísal   výrok   a   dôvody   uznesenia   okresného   súdu z 25. novembra   2013,   podrobne   popísal   dôvody   sťažovateľmi   podaného   odvolania, poukázal na § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a popísal účel   i zákonné   podmienky   nariadenia   predbežného   opatrenia   a   následne   v   podstatnom uviedol:

«Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania vo veci samej je návrh na určenie hranice medzi nehnuteľnosťami žalobcov parc. č... a žalovaného parc. č... a parc. č..., ku ktorej žalovaný je oprávnený z vecného bremena. Navrhovaným predbežným opatrením sa žalobcovia   domáhali   nariadenia   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   žalovanému   bolo zakázané pokračovať v realizácii stavby „4 terasové rodinné domy...“, aby mu bola uložená povinnosť zdržať sa zásahov do oplotenia medzi nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat. úz...   a   do   terénu   pod   oplotením   medzi   týmito   nehnuteľnosťami,   zdržať   sa   zásahov do oplotenia   medzi   nehnuteľnosťami   parc.   č...   a   parc.   č...   kat.   úz...   a   do   terénu   pod oplotením   medzi   týmito   nehnuteľnosťami   a   aby   mu   bola   uložená   povinnosť   zdržať   sa zásahov   do   nehnuteľností   parc.   č...   kat.   úz...   až   do právoplatného   rozhodnutia   súdu   o určenie hranice.

Z obsahu odvolania žalobcov a z fotodokumentácie pripojenej k odvolaniu vyplýva, že po rozhodnutí súdom prvého stupňa o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia   žalovaný   preložil   oplotenie   oddeľujúce   nehnuteľnosti   žalobcov   a   žalovaného (parc.   č...   a   parc.   č...).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   po   podaní   návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia nastali skutočnosti, ktorým žalobcovia navrhovaným predbežným opatrením chceli zabrániť, t. j. preloženiu plota medzi susediacimi pozemkami žalobcov a žalovaného.

Za takýchto okolností žalobcami navrhované predbežné opatrenie v časti o uloženie povinnosti   zdržať   sa   zásahov   do   oplotenia   a   do   terénu   pod   oplotením   medzi nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat. úz..., ako aj povinnosť zdržať sa zásahov do nehnuteľnosti,   parc.   č...,   kat.   úz...,   nemôže   splniť   účel,   ktorý   navrhovaným   predbežným opatrením žalobcovia chceli dosiahnuť.   So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru,   že   žalobcovia   v   tejto   časti   neosvedčili   potrebnosť   dočasnej   úpravy   pomerov navrhovaným predbežným opatrením, preto nie sú splnené všetky zákonné podmienky pre nariadenie   predbežného   opatrenia,   pretože   v   danom   prípade   v   tejto   časti   navrhované predbežné opatrenie už nemôže zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu postavenia žalobcov. Z uvedených dôvodov odvolací súd v tejto časti považuje rozhodnutiu súdu prvého stupňa za vecne správne.

Ani v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov do oplotenia medzi nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat. úz..., nemožno považovať návrh na nariadenie predbežného opatrenia za dôvodný, keďže žalovaný vo vzťahu k parc. č... je oprávnený z vecného bremena, nie je však vlastníkom predmetnej parcely a z obsahu spisu nevyplýva, že vykonáva na parc. č... stavebné úpravy. Za takýchto okolností odvolací súd má za to, že nebola osvedčená naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov v tejto časti navrhovaného predbežného opatrenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj v tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne.

Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že žalobcovia vo vzťahu k navrhovanému predbežnému opatreniu, ktorým sa domáhali uloženia zákazu pokračovať v realizácii stavby „4 terasové rodinné domy...“ neosvedčili   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy   vzhľadom   na   to,   že   žalovaný stavbou   nezasahuje   do   pozemku   žalobcov   (túto   skutočnosť   žalobcovia   ani   netvrdili). Samotná   skutočnosť,   že   prípadne   žalovaný   osadil   stavbu   v   rozpore   s   rozhodnutím   o umiestnení stavby neosvedčuje naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov pri zohľadnení, že žalobcovia nekonkretizovali, v čom uvedená okolnosť znehodnocuje ich majetok, resp. o akú hroziacu ujmu v danom prípade by malo ísť. Otázka posudzovania súladu osadenia stavby s rozhodnutím o umiestnením stavby nespadá do právomoci súdu, ide o právomoc stavebného úradu v zmysle § 88 a nasl. stavebného zákona, keďže ako už bolo   vyššie   uvedené   stavba   realizovaná   žalovaným   nezasahuje   do   pozemku   vlastnícky patriacemu žalobcom. Pokiaľ mesto Košice - pracovisko Košice - Staré mesto ako stavebný úrad prvého stupňa v tomto smere nezohľadnil námietky žalobcov a Obvodný úrad Košice, odbor výstavby a bytovej politiky ako vecne a miestne príslušný orgán štátnej správy aj pre úsek stavebného poriadku odvolanie žalobcov zamietol a žalobcovia sa domnievali, že pod týmto postupom došlo k porušeniu ich práv, mali možnosť domáhať sa nápravy žalobou podľa § 247 a nasl. O. s. p. Túto možnosť žalobcovia nevyužili.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru,   že   ani   v   tejto   časti   neboli   splnené   podmienky   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   ako   vecne správne, ako už bolo vyššie uvedené, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   svojím   návrhom   na   vydanie   predbežného opatrenia   žiadali   o   uloženie   povinnosti   odporcovi   zdržať   sa   zásahov   do   oplotenia a do terénu pod oplotením medzi dotknutými nehnuteľnosťami, ako aj povinnosti zdržať sa zásahov do týchto nehnuteľností. Vo vzťahu k tejto časti ich návrhu krajský súd v uznesení z 12.   februára   2014   poukázal   na   skutočnosť,   že   s   ohľadom   na   to,   že   odporca   už do predmetného oplotenia zasiahol a evidentne na uvedených nehnuteľnostiach nevykonáva žiadne úpravy, vydanie takéhoto predbežného opatrenia by nemohlo naplniť účel, ktorý sťažovatelia sledujú. Podľa ústavného súdu skutkový záver, o ktorý krajský súd oprel svoj záver o tom, že v tejto časti nedošlo k preukázaniu naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   je   logický   a   vecne   správny,   navyše   je   potrebné pripomenúť, že v danom prípade je otázny aj vzťah navrhovaného predbežného opatrenia k samotnému   predmetu   konania   vo   veci   samej,   t. j.   konania   o   určenie   hranice   medzi pozemkami.

Krajský   súd   vo   vzťahu   k   záveru   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia aj v časti uloženia zákazu pokračovať v realizácii stavby poukázal na skutočnosť, že   odporca   nezasahuje   do   nehnuteľnosti   sťažovateľov   a   ich   argumentácia   predložená v predmetnom konaní týkajúca sa osadenia stavby v rozpore s rozhodnutím o umiestnení stavby nespadá do jeho právomoci, ale do právomoci stavebného úradu, a pokiaľ by tento úrad nezohľadnil ich pripomienky predložené v rámci stavebného konania, mali možnosť domáhať sa nápravy žalobou podľa § 247 a nasl. OSP. Podľa ústavného súdu krajský súd na základe   uvedeného   dospel   aj   v   tejto   časti   svojho   uznesenia   z   12.   februára   2014 k logickému a vecne správnemu záveru o nesplnení podmienok na vydanie predbežného opatrenia   v danom   prípade   s   ohľadom   na   neosvedčenie   naliehavosti   dočasnej   úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, ako aj s ohľadom to, že v danom prípade neexistuje vzťah medzi navrhovaným predbežným opatrením a samotným predmetom konania vo veci samej, t. j. konania o určenie hranice medzi pozemkami.

Práve vyhodnotenie rozhodujúcich okolností pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia predstavuje tie skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v   predmetnej   veci   dostatočne   a   ústavne konformným   spôsobom   v   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   z   12.   februára   2014 vysporiadal so skutkovými i právnymi skutočnosťami relevantnými pre posúdenie splnenia podmienok nariadenia predbežného opatrenia.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   po   jej   predbežnom prerokovaní v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   19   a   čl.   20   ústavy uznesením krajského súdu z 12. februára 2014

Sťažovatelia   v   sťažnosti   neuviedli   ďalšiu   osobitnú   argumentáciu   vzťahujúcu   sa na porušenie ich základných práv podľa čl. 19 a čl. 20 ústavy. Keďže v danom prípade ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu a namietaným   porušením   ich   základných   práv   podľa   čl.   19   a   čl.   20   ústavy,   sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014