znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 268/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 9/2012 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2012 doručená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 9/2012 z 22. marca 2012 (ďalej len „uznesenie z 22. marca 2012“). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza zrejme omylom zjavne nesprávny dátum vydania uznesenia najvyššieho súdu, a to „2. marca 2012“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“),   sp.   zn. Tp 89/2011 z 18. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 18. novembra 2011“) bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažnosť   proti   uzneseniu   z   18.   novembra   2011   bola   uznesením   najvyššieho   súdu z 30. novembra 2011 zamietnutá.

Špecializovaný trestný súd následne uznesením sp. zn. Tp 89/2011 z 5. marca 2012 (ďalej len „uznesenie z 5. marca 2012“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Najvyšší súd uznesením z 22. marca 2012 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 5. marca 2012 zamietol.

Z odôvodnenia uznesenia špecializovaného trestného súdu   z 18.   novembra 2011, s ktorým sa stotožnil vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby aj najvyšší súd v uznesení z 30. novembra 2011, vyplýva, že tieto dôvody vo vzťahu k sťažovateľovi ako obvinenému boli   odvodené   z   výpovede   svedkyne   Z.   S.   (ďalej   len   „svedkyňa“)   a spočívajú   v   opise konkrétnych   udalostí   nátlaku   na   jej   osobu,   avšak   o   aké   udalosti   ide,   obhajoba   z   tohto uznesenia nezistila.

Aj z obsahu uznesenia špecializovaného trestného súdu z 5. marca 2012 a následného uznesenia   najvyššieho   súdu   z   22.   marca   2012   vyplýva,   že   dôvody   kolúznej   väzby sťažovateľa sa naďalej opierajú o výpoveď svedkyne. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca nemali   možnosť   nazrieť   do   výpovede   tejto   svedkyne   ani   v   konaní   pred   sudcom   pre prípravné konanie, ktorý neakceptoval žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o nazretie do spisu a naopak, žiadosti prokurátora vyhovel bez akéhokoľvek vysvetlenia, čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.

Sťažovateľ   tak   v   predmetnom   konaní   nemohol   predložiť   v   plnom   rozsahu   svoje argumenty v záujme ochrany vlastných práv a nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci.

Uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   v   predmetnom   konaní   k   porušeniu sťažovateľových   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   čl.   50   ods.   3   ústavy   (napr. rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 79/02, III. ÚS 163/03, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 336/2006 a iné).

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia z 5. marca 2012 na jednej strane tvrdí, že podstatnú časť výpovede svedkyne v odôvodnení uznesenia o vzatí do väzby už v rozhodnutí uviedol, avšak na druhej strane odmietol obhajobe jej právo do tejto výpovede nazrieť. Podľa sťažovateľa z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012 vyplýva, že „je to len a len výpoveď svedkyne Z. S., z ktorej sa vyvodzuje dôvodnosť jeho väzby, čo podčiarkuje aj záver súdu, že po vypočutí tejto svedkyne (čo sa v súčasnosti už stalo), nebude už daný dôvod kolúznej väzby“. Ani z uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012 sťažovateľ nevie zistiť konkrétne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvody jeho kolúznej väzby.

Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 dohovoru, v súvislosti s ktorými je možnosť odopretia nazretia do spisu obvinenému vo väzbe výrazne obmedzená. V súlade s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   je   obvinenému potrebné poskytnúť určité základné procesné záruky zabezpečujúce mu možnosť predložiť argumenty   proti   ponechaniu   vo   väzbe,   kedy   musí   byť   zabezpečená   rovnosť   zbraní a kontradiktórne   konanie,   a   preto   obvinený   a   jeho   obhajca   musia   mať   vždy   možnosť nahliadnuť   do   spisu,   aby   mohol   vyvracať   argumentáciu   prokurátora   pre   trvanie   väzby (rozsudky   ESĽP   vo   veci   Lietzow   v.   Nemecko,   Garcia   Alva   v.   Nemecko,   Schöps v. Nemecko).

Podľa uvedených rozhodnutí rovnosť zbraní nie je zabezpečená, pokiaľ obvinenému alebo obhajcovi je odopretý prístup k tým častiam vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné na to, aby bolo možné účinne napádať zákonnosť väzby obvineného. Z práva obvineného na „fair proces“ v právnom štáte vyplýva právo obvineného, aby jeho obhajca mohol nazrieť do spisu, a to v tých častiach, ktoré sú pre rozhodovanie o väzbe podstatné, inak je porušený čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľovi bolo a je v predmetnom konaní odpierané právo nazrieť do spisu, ktoré   mu   odoprieť   nemožno   (napr.   aj   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky II. ÚS 336/2006).

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 22. marca 2012 porušené, zruší uvedené uznesenie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   z   22.   marca   2012. K porušeniu   uvedených   práv   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   najvyšší   súd   v   uznesení z 22. marca 2012 odôvodnenie kolúznej väzby nezaložil na konkrétnych okolnostiach, ale iba   na   výpovedi   svedkyne,   s ktorou   sa   nemal   možnosť   v   rámci   konania   oboznámiť, čo spôsobilo,   že   v   konaní pred   súdom   nemohol   predložiť   svoju   argumentáciu   v   plnom rozsahu,   resp.   oboznámiť   sa   so všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre   rozhodnutie o trvaní väzby.

V   rámci   odôvodnenia   uznesenia   z   22.   marca   2012   najvyšší   súd   poukázal na skutočnosti   podstatné   pre   rozhodnutie   o   trvaní   väzby   sťažovateľa.   Z   odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že skúmal naplnenie ako materiálnych, tak aj formálnych podmienok väzby. V rámci poukazu na splnenie formálnych podmienok väzby v ňom špecifikoval, že proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c) ods. 4 písm. a) a c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v bodoch 1 až 7 a aj za zločin   falšovania   a   pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa   § 352 ods.   1, ods. 3, ods.   5, ods. 6 a ods.   7 Trestného   zákona   s   poukazom   na   §   138   písm.   b)   a   §   141   písm.   a)   Trestného   zákona v bodoch 1 až 7, ako aj za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), § 140 písm. c) a § 141 písm. a) Trestného zákona v bodoch 9 a 10.

V rámci odôvodnenia najvyšší súd špecifikoval predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa   a   taktiež   poukázal   (aj   keď   v   súvislosti   so   špecifikáciou   dôvodov   väzby spoluobvineného sťažovateľa)   na ich   odôvodnenie,   keď   uviedol: „Aj   keď   súdu   vyplýva z ustanovenia   §   79   ods.   2   Tr.   por.   povinnosť   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, ale už keď raz sa s dôvodmi, pre ktoré sú dané dôvody väzby vysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí, a keď nebudú produkované iné dôkazy a dôvody na ich zmenu, nie je potrebné opätovne sa v odôvodnení rozhodnutí vysporiadať s tými skutočnosťami, s ktorými sa už v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadali.“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   svoje   závery   týkajúce   sa   odôvodnenosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa podporil aj odkazom na predchádzajúce rozhodnutia o jeho väzbe (uznesenie špeciálneho trestného súdu z 18. novembra 2011 a 5. marca 2012 uznesenie najvyššieho súdu z 30. novembra 2011).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu z 5. marca 2012 v rozsahu, v ktorom naň odkazuje najvyšší súd v uznesení z 22. marca 2012 a zistil, že špecializovaný trestný súd v ňom vo vzťahu k naplneniu podmienok väzby sťažovateľa okrem iného uviedol:

„V   čase   od   predchádzajúceho   rozhodovania   o   väzbe   obvinených   (sudcom   pre prípravné konanie dňa 18. novembra 2011 pod sp. zn. Tp 89/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2011 pod sp. zn. 3 Tost 38/2011) boli priebežne zadovážené ďalšie dôkazy, najmä boli vykonané výsluchy viacerých svedkov. Konanie teda prebieha plynulo, bez prieťahov. Ani obsah výpovedí svedkov, ako sú zadokumentované najmä vo zväzku III. vyšetrovacieho spisu (výpovede svedkov...) nič nezmenil na pôvodných záveroch o dôvodnosti trestného stíhania obvinených M. A. a M. Š., ani na dôvodoch väzby u týchto obvinených tak, ako boli zistené a konštatované sudcom pre prípravné konanie v uznesení o vzatí menovaných obvinených do väzby...

Obvinený (M. A., pozn.) neuviedol okrem popierania trestnej činnosti, čo je plné právo obvineného, ani v žiadosti, ani pred sudcom pre prípravné konanie, ani na inom mieste,   zatiaľ   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   preukazovali   ním   tvrdenú   nevinu. Rovnako   je to aj v prípade obvineného   M.   Š.   Od   okamihu ich vzatia   do   väzby   neboli predložené sudcovi pre prípravné konanie prostredníctvom vyšetrovacieho spisu, ale ani obhajcami obvinených pred či počas výsluchu na súde, žiadne konkrétne dôkazy spôsobilé spochybniť   doterajšie   závery   o   dôvodnosti   trestného   stíhania   proti   obom   menovaným obvineným. Výsluchy, v tomto odôvodnení vyššie menovaných svedkov, najmä pracovníkov bánk   potvrdzujú,   že   došlo   k   zakladaniu   pochybných   účtov   takým   spôsobom,   ako   je   to konkrétne   uvedené   nielen   v   uznesení   vyšetrovateľa   o   vznesení   obvinenia,   ale aj v odôvodnení tohto uznesenia. Na dôvodnosti trestného stíhania obvinených M. A. a M. Š. sa teda od predchádzajúceho rozhodovania o väzby nič nezmenilo v ich prospech.

Čo   sa   týka   skúmania   dôvodnosti   väzby   oboch   vyššie   menovaných   obvinených na základe   podaných   žiadostí,   ani   v   tomto   smere   sudca   pre   prípravné   konanie   nezistil žiadne významné skutočnosti,   ktoré by   boli spôsobilé   v tomto štádiu   trestného   stíhania spochybniť dôvodnosť obáv vyjadrených v uznesení o vzatí obvinených do väzby ešte dňa 18. novembra 2011. Takou skutočnosťou nie je ani to, že jeden z obhajcov JUDr. R. B., pravdepodobne nebol vyrozumený o úkonoch trestného konania – o výsluchoch svedkov. Takéto   pochybenie   sa   dá   odstrániť   zopakovaním   výsluchov,   ale   neprítomnosť   jedného z obhajcov   neznamená   zánik   dôvodov   väzby   u   obvinených   a   nevyhnutnosť   prepustenia obvinených z väzby na slobodu...

Doposiaľ zadovážené dôkazy, nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise pod sp. zn. ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2011 sú však takého charakteru, že v tomto štádiu trestného stíhania je veľmi dobre podložený záver, že všetci obvinení sú dôvodne podozriví zo spáchania trestnej činnosti tak, ako to je konkrétne uvedené v už spomenutom uznesení vyšetrovateľa z 15.   11.   2011   o   vznesení   obvinenia   vyššie   menovaným   obvineným,   pričom   konanie obvinených   vykazuje   znaky   konkrétnych   trestných   činov   vymenovaných   v   predmetnom uznesení vyšetrovateľa. Takýto záver sudcu pre prípravné konanie je konkrétne podložený najmä   obsahom   výpovedí   svedkov...   Zvlášť   výpovedi   svedkyne   Z.   S.   je   taká   podrobná, pričom v zásade štrukturovane opisuje tak individuálne konanie jednotlivých obvinených, ale zároveň tým podáva svedectvo aj o spôsobe fungovania zločineckej skupiny ako celku a podiele každého z obvinených na fungovaní skupiny v súvislosti s vyšetrovanými bankovými operáciami.   Výpovede   vyššie   menovaných   svedkov   sú   v   súlade   s   obsahom   doposiaľ zadovážených listinných dôkazov, ktoré sa nachádzajú vo zväzku III (právna pomoc s USA a doplnok k právnej pomoci z USA, zmluvy o účtoch a ďalšie)... (v ďalšom texte špeciálny trestný súd popisuje skutočnosti zistené z výpovede svedkyne Z. S., pozn.).

Všetky vyššie uvedené skutočnosti majú priamy vzťah nielen k dôvodnosti trestného stíhania proti vyššie menovaným obvineným, ale aj k dôvodom väzby obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže opisujú konkrétne udalosti nátlaku na konkrétnu osobu – svedkyňu Z. S. a opisujú aspoň v náznakoch ovplyvňovanie trestného stíhania vo veci   síce   z   minulosti,   ale   ktorá   konkrétne   súvisí   s   teraz   vyšetrovanou   trestnou   vecou. Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že v minulosti bolo zastavené trestné stíhanie proti Ing. M.   S.   práve   za   zločin   legalizácie   príjmu   z   trestnej   činnosti,   keď   menovaný   obvinený neoznámil ani nenahlásil neobvyklú bankovú operáciu.

Na základe vyššie uvedených skutočností možno mať dôvodné obavy, že obvinení v prípade ponechania na slobode vytvoria nátlak na už vypočutých svedkov alebo na osoby, ktoré ešte len majú byť k veci vypočuté alebo môžu využiť svoje kontakty, či už v Č., na polícii alebo inde na to, aby vytvorili nátlak atmosférou strachu za účelom ovplyvnenia priebehu vyšetrovania v prospech obvinených. Aj napriek tomu, že spis obsahuje listinné dôkazy a záznamy z kamier z prostredia Č., je v tomto počiatočnom štádiu vyšetrovania stále podložená obava z toho, že osoby, ktoré v rozhodnom čase pracovali v Č., by mohli byť ovplyvnené nielen obvineným Ing. M. S., ale aj inými obvinenými, či osobami stojacimi za   obvinenými,   v   prospech   ktorých   skupina   mala   páchať   predmetnú   trestnú   činnosť.   V žiadnom   prípade   nemožno   zľahčovať   či   prehliadať   donucovacie   metódy   činnosti   tejto skupiny, ako o nich vypovedala svedkyňa Z. S. Z uvedených dôvodov sa sudca pre prípravné konanie   stotožnil   s   argumentáciou   prokurátora   ÚŠP   v návrhu   na   vzatie   obvinených   do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.“

Vo   vzťahu   k   naplneniu   podmienok   väzby   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   uznesení z 22. marca 2012 uviedol:

„K   sťažnosti   obvineného   M.   Š.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za potrebné uviesť, že aj v jeho prípade z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli vyplýva, že je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sú uvedené v bodoch 1/-7/ uznesenia o vznesení obvinenia. V jeho prípade aj dôkazy, ktoré boli vykonané v r. 2012 posilňujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti.

Nemôže byť dôvodom prepustenia obvineného z väzby skutočnosť, že vyšetrovateľ obvinenému neumožňoval nahliadnuť do spisu, aj keď na jednej strane je potrebné súhlasiť s   argumentáciou   obhajcu,   že   je   nelogické,   keď   sa   výpoveď   chránenej   svedkyne   cituje v uznesení sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok. V tomto prípade stačí odkaz na skutky uvedené v bodoch 8/-10/ uznesenia o vznesení obvinenia z 15. novembra 2011, na ktorých sú založené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. u obvineného a nie je dôvod na citovanie výpovede v uznesení súdu.

Postup vyšetrovateľa, ktorý odmietol obvinenému, obhajcovi nazrieť do spisu bol preskúmaný   nadriadeným   prokurátorom.   Dôvody   odmietnutia   nazrieť   do   spisu   boli obvinenému a obhajcovi doručené. Najvyšší súd nemôže v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby preskúmavať postup vyšetrovateľa, pokiaľ sa týka dôvodnosti odmietnutia nazretia do   spisu,   ale   na   druhej   strane   konštatuje,   že   túto   skutočnosť   nič   nemôže   zmeniť na dôvodnosti   trestného   stíhania   a   trvaní   väzby   u   obvineného   a   nemôže   byť   dôvodom na prepustenie obvineného z väzby.

Je potrebné súhlasiť aj s argumentáciou obhajcu, že vyšetrovanie je zdĺhavé, ale podstatné sú úkony, ktoré boli vykonané po 15. novembri 2011 a po vzatí obvineného do väzby. Argumentácia obvineného, že nie je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov pod bodmi 8/-10/ je tiež správna. Ale na druhej strane je dôvodné podozrenie, že obvinený sa výrazným   spôsobom   podieľal   na   páchaní   trestných   činov   uvedených   v   bodoch   1/-7/ uznesenia o vznesení obvinenia a práve s chránenou svedkyňou. Preto je aj u neho daná konkrétna obava, že v prípade prepustenia na slobodu hrozí, že by mal snahu ovplyvňovať osoby, aby vypovedali v rozpore so skutočnosťami ako sa stali, maril by tak správne zistenia skutkového stavu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ku   kolúznej   väzbe   obvineného   a   námietke zdĺhavého   vyšetrovania   vznesenej   obv.   Š.,   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   väzba   je zaisťovací procesný úkon a kolúzna väzba v porovnaní s ostatnými dôvodmi väzby v určitom zmysle má dočasnú povahu. Tieto skutočnosti vyplývajú z ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por., z ktorého vyplýva orgánom činným v trestnom konaní povinnosť vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene. Keď orgány činné v trestnom konaní vypočujú chránenú svedkyňu k všetkým   okolnostiam   prípadu   tak,   ako   to   uvádzajú   v   požiadavke,   aby   nebolo   možné obhajcovi   a   obžalovanému   sa   oboznámiť   s   výpoveďou   chránenej   svedkyne   a   nebude preukázané iné a ďalšie ovplyvňovanie spoluobvinených a svedkov, nebude už daný dôvod kolúznej   väzby,   najmä   u   osôb,   ktoré   nie   sú   dôvodne   podozrivé   zo   spáchania   obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, ods. 4 Tr. zák. Rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. Tp 89/2011, z 5. marca 2012, ktorým boli zamietnuté žiadosti obvinených M. A. a M. Š. je správne   a   v   súlade   so   zákonom,   a   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosti obvinených ako nedôvodné zamietol.“

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd preskúmal nielen dôvodnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, ale aj jeho námietku týkajúcu sa nedostatočného podopretia dôvodov väzby poukázaním na konkrétne skutkové okolnosti, resp. ich podopretie iba výpoveďou svedkyne, s ktorou sa sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť. Najvyšší súd dal v podstate za pravdu argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej výpoveď chránenej svedkyne nemala byť v uznesení špeciálneho trestného súdu z 5. marca 2012 v jeho odôvodnení citovaná, keďže sa   s   ňou   nemal   možnosť   oboznámiť.   Na   druhej   strane   zároveň   v   nasledujúcej   vete konštatuje, že v tomto prípade by v odôvodnení postačil odkaz na skutky uvedené v bodoch 8 až 10 uznesenia o vznesení obvinenia z 15. novembra 2011, na ktorých sú založené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažovateľa. Z uvedeného, ale i z predchádzajúcich   rozhodnutí   o   jeho   väzbe   vyplýva,   že   najvyšší   súd   za   okolnosti zakladajúce dôvod kolúznej väzby a reálnu hrozbu podstatného sťaženia alebo zmarenia dosiahnutia   účelu   trestného   konania   považoval   samotnú   povahu   a   charakter   rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná organizovane v skupine vzájomne previazanej, dôsledne premyslenej a plánovite po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky. Nie je teda pravdou, že by najvyšší súd odôvodňoval kolúznu väzbu sťažovateľa iba na základe   skutočností   zistených   z   utajenej   výpovede   svedkyne.   Najvyšší   súd   v   rámci odôvodnenia   uznesenia   z   22.   marca   2012   navyše   odkazuje   na   dôkazy   vykonané po 15. novembri 2011, ktoré preukazujú existenciu dôvodného podozrenia, že sťažovateľ spáchal skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia.

S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, predovšetkým na dĺžku trvania väzby sťažovateľa možno podľa ústavného súdu závery najvyššieho súdu, v právomoci ktorého bolo   posúdenie   skutkových   a   právnych   otázok   relevantných   na   rozhodnutie   o   žiadosti sťažovateľa (vrátane posúdenia aktuálnosti záverov súdov uvedených v predchádzajúcich rozhodnutiach   v   danom   štádiu   trestného   konania),   považovať   za   ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012