znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 268/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka, zo   sudkyne Marianny   Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co   154/2010-70 zo 14. októbra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 154/2010-70 zo 14. októbra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co   154/2010-70 zo 14. októbra 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 154/2010-70 zo 14. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «V právnej   veci   Sťažovateľa   proti   odporcovi   M.,   a.   s.   „v likvidácii“...   o zaplatenie...   1.723,40 € s prísl.   titulom poplatku z omeškania a úroku z omeškania   z   dlžnej   sumy   poistného   vedenej   na   Okresnom   súde   Brezno   pod   sp.   zn. 6C/153/2009 vydal súd Rozsudok... zo dňa 20. 04. 2010, ktorým návrh zamietol...

V odôvodnení... Okresný súd Brezno uviedol, že po vydaní predmetných platobných výmerov   bola   pohľadávka   postúpená   súkromnoprávnej   osobe   –   obchodnú   spoločnosť. Z obchodného charakteru takýchto zmlúv o postúpení pohľadávky vyplýva, že aj napriek stanovenej   odplate   za   postúpenie   pohľadávky   výška   odplaty   nemôže   pokryť   skutočnú hodnotu   postupovaných   pohľadávok.   Z   obchodnej   praxe   možno   predpokladať,   že výška takejto   odplaty   prestavovala   len   zlomok   hodnoty   samotného   poistného   a   poplatkov. Uvedené je potrebné považovať za neprípustný postup z hľadiska verejnoprávneho záujmu... a   predmetné   postúpenie považovať   za právny   úkon   svojim   obsahom   odporujúci   zákonu a teda   neplatný   (§   39   Občianskeho   zákonníka).   Z   toho   dôvodu   súd   nepovažoval   návrh navrhovateľa   za   dôvodný,   konštatujúc,   že   správcovi   konkurznej   podstaty   neprináležalo oprávnenie postúpiť pohľadávku z poistného na zdravotné poistenie a z poplatkov na iný subjekt.»

Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Brezno podal sťažovateľ odvolanie, ktoré takto odôvodnil: „... skutočnosť, že súd v odôvodnení... neuviedol, ktorému zákonu... malo predmetné postúpenie pohľadávok podľa jeho názoru odporovať. Súd mal... aspoň stručne odkázať na ustanovenie príslušného paragrafu... právneho predpisu, ktorého sa mal údajný rozpor týkať, v opačnom prípade je... záver súdu nepreskúmateľný a arbitrárny... záver súdu, že postúpenie pohľadávok... vzhľadom na výšku odplaty... ju potrebné považovať za neprípustný   postup   z   hľadiska   verejnoprávneho   záujmu,   je   nedostatočne   odôvodnený   a arbitrárny.   Pokiaľ...   totiž   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   273/1994   Z.   z...   a zákona   o konkurze a vyrovnaní... dávajú správcovi konkurznej podstaty oprávnenie pohľadávky na zdravotnom   poistení   a   poplatku   z   omeškania   postúpiť,   nemožno...   dospieť   k záveru,   že takéto   postúpenie   bude   neprípustné   z   hľadiska   verejnoprávneho   záujmu...   v rámci speňažovania   konkurznej   podstaty...   boli   pohľadávky...   postúpené   na   základe   Zmluvy   o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Navrhovateľa. Postúpeniu, pohľadávok... na Navrhovateľa predchádzalo vydanie Opatrenia konkurzného Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 7K 70/01 zo dňa 22. 06. 2005..., ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj pohľadávok.

Krajský súd v Banskej Bystrici... Rozsudkom sp. zn. 16Co/154/2010-70 zo dňa 14. 10. 2010   potvrdil   Rozsudok   Okresného   súdu...   uviedol,   že   po   preskúmaní   veci...   nezistil nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdom   prvého   stupňa   ani   v   jednej   z   odvolateľom namietaných okolnosti. Okresný súd správne považoval postúpenie pohľadávky zo dňa 07. 07. 2005 za neplatný právny úkon (§ 39 OZ), v dôsledku ktorého navrhovateľ nie je aktívne legitimovaným v danom spore. Rozsudok okresného súdu je vo výroku vecne správnym a konformným aj s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanom v spojenom konaní sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009, v ktorom... posudzoval platnosť postúpenia pohľadávky...   na   navrhovateľa   zo   dňa   07.   07.   2005   a   dospel   k   záveru,   že   pohľadávky zrušenej   poisťovne   netvorili   jej   vlastníctvo   (nároky)...   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu postúpenie pohľadávky, ako k nej došlo podľa zmluvy zo dňa 07. 07. 2005 je právnym postupom,   ktorý   zákon   nepozná.   Následne   odvolací   súd   cituje   rozsiahlu   pasáž z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009.“

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok krajského súdu arbitrárny, pretože „... súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci   a   rozhodol   na   základe   nepodloženej   právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   tak   súd   prvého   stupňa,   ale   najmä   súd   odvolací   sa v odôvodnení   rozsudku   nedostatočne   vysporiadal   so   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a taktiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „... Jedinou replikou odvolacieho súdu na námietky Sťažovateľa uvedené v odvolaní bolo parafrázovanie, resp. rozsiahly citát, z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislava sp. zn. 7 Cbi 111/05-487 zo dňa 20. 11. 2008 v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok s tým, že bolo okrem iného rozhodnuté, že zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá dňa 07. 07. 2005... je neplatná.“.

Sťažovateľ   zároveň   uvádza,   že „...   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 za dňa 27. 05. 2009... bolo Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010 zrušené ako ústavne nekonformné“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/154/2010-70 zo dňa 14. 10. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského súdu v   Banskej   Bystrici sp.   zn.   16Co/154/201-70 zo dňa 14. 10. 2010 s a zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením   č.   k. I.   ÚS   268/2011-15 z 24. augusta   2011   ju   prijal   na   ďalšie   konanie a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 946/11 z 12. septembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 16. septembra 2011, okrem iného uviedol: „Pre posúdenie   právneho   úkonu,   ktorým   sťažovateľ   nadobudol   pohľadávky   od   správcu konkurznej podstaty úpadcu je potrebné identifikovať právny režim, ktorým sa postupovanie pohľadávok spravovalo, čo z ústavnej sťažnosti nie je možné. Postúpenie pohľadávok na poistnom malo osobitný režim tak podľa § 25a zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní ako aj podľa § 149 zákona č.   461/2003 Z.   z.   o sociálnom poistení   v znení   neskorších predpisov. Bez ohľadu na uvedené, sa všeobecne uznáva, že konkurzné právo prelamuje zásadu nemo plus iuris... Pokiaľ teda tretia osoba nedosiahne vylúčenie majetku, ktorý je zapísaný do súpisu konkurznej podstaty, postupom podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a správca speňaží majetok zapísaný do súpisu   konkurznej   podstaty,   nadobúdateľ   nadobudne   vlastnícke   právo   alebo   iné   právo k tomuto majetku. Súčasná právna úprava to explicitne stanovuje v § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a o reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť je však potrebné povedať, že tieto ustanovenia sa vzťahujú na prevodné zmluvy a týkajú sa výlučne nadobúdania vecných práv. Na druhej strane judikatúra českých súdov vrátane Ústavného súdu Českej republiky, jednoznačne priznáva   oprávnené   nadobudnutie   majetku   od   správcu   bez   ohľadu   na   to,   či   správca speňažoval majetok tretej osoby, ktorý by inak zrejme do konkurznej podstaty nepatril. Vzhľadom   na   to,   že   nemám   k   dispozícii   rozhodnutie   okresného   súdu,   nemôžem posúdiť   dostatočnosť   právnej   argumentácie   v   odôvodnení.   Vychádzajúc   z argumentácie sťažovateľa   v   sťažnosti,   napadnuté   rozhodnutie   sa   zrejme   nedostatočne   vysporiadalo so základnými právnymi otázkami potrebnými pre rozhodnutie sporu.“

Súčasťou   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   bolo   vyjadrenie   predsedu   senátu krajského súdu „16 Co“, ktorý k sťažnosti sťažovateľa uviedol: «Krajský súd v Banskej Bystrici,   ako súd   odvolací,   rozsudkom sp.   zn.   16Co/154/2010   z 14.   10.   2010   rozsudok okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu postúpenie pohľadávky na navrhovateľa zmluvou zo dňa 07. 07. 2005 je neplatný právny úkon.   Na   podporu   tohto   názoru   poukázal   aj   na   to,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je konformné   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydanom   pod   sp.   zn. 2 Obo 10/2009 a 2 Obo 11/2009 zo dňa 27. 05. 2009, v ktorom Najvyšší súd SR, mutatis mutandis, posudzoval platnosť postúpenia pohľadávky z Družstevnej zdravotnej poisťovne na navrhovateľa zo dňa 07. 07. 2005, a dospel k záveru, že pohľadávky zrušenej poisťovne netvorili jej vlastníctvo (nároky). Tieto prešli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a tým ani pri vyhlásení konkurzu na DZP nemohli byť správcom konkurznej podstaty pojaté do súpisu konkurznej podstaty. Tak ako Najvyšší súd SR, aj odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 225/2007 z 31. 01. 2008. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR postúpenie pohľadávky, ako k nej došlo podľa zmluvy zo dňa 07. 07. 2005, je právnym postupom, ktorý zákon nepozná. Odvolací súd sa stotožnil so stanoviskom Najvyššieho súdu SR, že správca konkurznej podstaty nie je a nemôže byť ani postupcom, ani postupníkom podľa OZ (§§ 524 až 530) a v tomto prípade sa nepostupuje podľa OZ, ale podľa zákona č. 328/1991   Zb.   (§   7   ods.   4,   ďalej   len   „ZKV“).   ZKV   postúpením   upravuje   zmenu konkurzného veriteľa, a tým nie je správca podstaty. Zmluva o postúpení pohľadávok na zdravotné poistenie svojím obsahom a účelom odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom, a tým je neplatná s dôsledkami absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ). Z akého dôvodu sa prieči dobrým mravom, je v rozsudku odvolacieho súdu náležité zdôvodnené tak, ako to zdôvodnil aj Najvyšší súd SR.

Odvolací súd síce vo svojom rozsudku citoval pasáže z rozsudku najvyššieho súdu, s ktorým   sa   ale   v   otázke   nedostatku   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   postúpiť verejnoprávnu   pohľadávku   v   súdenej   veci   na   súkromnoprávnu   osobu   v   celom   rozsahu stotožnil, a stotožnil sa aj so stanoviskom najvyššieho súdu, ktoré sa týkalo zásady „ius ex iniuria non oritur“ (právo nevzniká z bezprávia).

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 10/2009, 2Obo 11/2009 bol zrušený nálezom   Ústavného   súdu   SR   IV.   ÚS   182/2010-44   z   20.   10.   2010   a   vec   bola   vrátená Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Vec je vedená pod sp. zn. 1Obo/1/2011 a vo veci nie je ešte rozhodnuté...

Poukazujem na to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 16 Co/154/2010 nepoužil   tie   sporné   a   podľa   názoru   Ústavného   súdu   SR   protichodné   a   zmätočné   časti odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu,   kvôli   ktorým   došlo   k   zrušeniu   rozsudku najvyššieho súdu („Správca konkurznej podstaty nemal tieto pohľadávky zobrať do súpisu podstaty a konkurzný súd dávať k nim dispozičný súhlas“. „Do úvahy pripadá prechod pohľadávky ako veci v rámci speňaženia (predaja), ale nie pohľadávky za poistné“, ako ani slovné   spojenie   „pohľadávka   ako   vec“).   Vyššie   uvedený   nedostatok   bol   odstránený okresným, ale i odvolacím súdom tým, že uvedené súdy poukázali, že takýmto postúpením pohľadávky sa mení jej charakter z verejne právneho na súkromnoprávny, čo je v rozpore s verejným   záujmom   a   ide   o   neplatný   právny   úkon   podľa   §   39   OZ.   Takýto   postup je protizákonný aj s ohľadom na zásadu ius ex iniuria non oritur, čo uviedol aj samotný najvyšší   súd   v   jeho   zrušenom   rozsudku.   Ak   teda,   konkurzný   súd   dal   nezákonne   súhlas k postúpeniu   pohľadávky   (bezprávie),   z   takéhoto   rozhodnutia   nie   je   možné   vyvodiť oprávnenie správcu konkurznej podstaty pohľadávku postúpiť (nevzniklo právo).»

Na podporu svojej argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ 21. septembra 2011 predložil ústavnému súdu právoplatný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 52/2009 z 21. júna 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   stanovisko   predsedu   krajského   súdu vo svojom vyjadrení z 28. októbra 2011 (doručené ústavnému súdu 7. novembra 2011), v ktorom uviedol: „Vychádzajúc z Vyjadrenia KS BB máme za to, že dokonca aj samotný Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   spochybnil   ústavnosť   ústavnou   sťažnosťou   Sťažovateľa napadnutého súdneho rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a de facto potvrdil dôvodnosť ústavnej sťažnosti Sťažovateľa v prejednávanej veci.

V tejto súvislosti si zároveň nedovolíme nezacitovať zo Sťažovateľom už Ústavnému súdu predloženého Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 52/2009- 350 zo dňa 21. 06. 2011 (na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o určenie neplatnosti napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok jednomyseľne zaujal vo veci   platnosti   tej   istej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   opačný   názor   ako   Krajský   súd v Banskej   Bystrici   v   rozhodnutí,   napadnutom   ústavnou   sťažnosťou   Sťažovateľa): Z uvedeného   skutkového   zistenia   je   zrejmé,   že   žalovaný   (poznámka:   t.   j.   Sťažovateľ) nadobudol pohľadávky v konkurznom konaní. Nadobudol ich potom, ako súd opatrením podľa § 66b ZKV dal súhlas na ich predaj, čo pri pohľadávke znamená postúpenie za odplatu. Súhlas na speňaženie konkrétnej veci je okrem schválenia spôsobu speňaženia i vyjadrením záveru, že majetok bol do súpisu zapísaný oprávnene, čo mu dáva spôsobilosť na to, aby bol v konkurze speňažený (predajom, postúpením). Žalovaný tak pohľadávky nadobudol   vo   formalizovanom   konaní   (procese)   uskutočňovanom   orgánom   štátu   na   to povereným. Osoby, ktoré takto nadobúdajú právo v konkurznom konaní, musia mať istotu, že ich dobromyseľne nadobudnuté právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými chybami konkurzného konania.

K   rovnakému   názoru   pritom   dospel   aj   iný   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 53/2009, v ktorom bol dňa 13. 10. 2011 vyhlásený rozsudok, a predmetom ktorého bolo posudzovanie možnosti nadobudnutia obdobných pohľadávok na základe obdobnej zmluvy o postúpení, ako vo vyššie uvedenom prípade...

Ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa napadnutým rozhodnutím odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa nášho názoru došlo inter alia k porušeniu princípu právnej istoty   a   ochrany   dôvery   Sťažovateľa,   ako   nadobúdateľa   práv   vyplývajúcich   zo   zmluvy o postúpení   pohľadávok,   vpravo,   ktorý   predstavuje   základný   atribút   právneho   štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici je zároveň i dualita právneho stavu, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatne zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (a to Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 52/2009-350 zo dňa 21. 06. 2011) a Krajský súd v Banskej Bystrici naopak založil svoje rozhodnutie na absolútnej neplatnosti tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok Krajský súd v Banskej Bystrici pri rozhodovaní v danej veci celkom zjavne prehliadol existenciu základného práva Sťažovateľa na legitímne očakávanie   nadobudnutia   majetku.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   napadnutým   rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým   spôsobom,   že   napriek   existencii   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia konkurzného   súdu   o   odsúhlasení   odpredaja   pohľadávok,   bol   následne   Sťažovateľ napadnutým   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   de   facto   tohto   majetku zbavený. Ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach skonštatoval, že dôvera jednotlivca   v   rozhodovaciu   činnosť   orgánov   štátu   je   jedným   zo   základných   atribútov právneho štátu. Podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom právnom štáte je aj princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a ochrana dobrej viery v práva na základe týchto aktov nadobudnuté. Z ústavnoprávneho hľadiska je potom ťažko akceptovateľné,   ak štátny orgán pri   výkone verejnej moci autoritatívne aprobuje určité skutočnosti,   čím   vyvolá   u   konajúcich   osôb   dobrú   vieru   v   správnosť   týchto   skutočností a následne   ich   zbaví   majetku   za   to,   že   tieto   skutočnosti   mocensky   aprobované   štátom v predchádzajúcom akte posúdi úplne iným spôsobom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky   sťažovateľa   uplatnené   v   sťažnosti   proti   rozsudku   krajského   súdu,   najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Napokon zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom – ďalej len „OSP“) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol ako vecne správny   potvrdený   rozsudok   okresného súdu,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   sťažovateľa o zaplatenie sumy 1 723,40 € z titulu poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotnom   poistení,   pričom   okresný   súd   konštatoval   neplatnosť   zmluvy   o   postúpení pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005, ktorou boli v rámci speňažovania konkurznej podstaty PERSPEKTÍVY   Družstevnej   zdravotnej   poisťovne   v   konkurze   postúpené   pohľadávky z poistného na zdravotnom poistení na sťažovateľa, čomu predchádzalo vydanie opatrenia konkurzného súdu podľa § 66b zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Z uvedeného dôvodu okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným v danej veci. Sťažovateľ v sťažnosti namietal najmä arbitrárnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že tento sa nedostatočne vysporiadal a náležite neodôvodnil predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ   dobromyseľne   nadobudol   právo   podľa   predmetnej   zmluvy   o   postúpení pohľadávok,   a   súčasne   rozhodol   na   základe   „nepodloženej   právnej   konštrukcie“. Napadnutým rozhodnutím tak došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku.

V   súvislosti   s   posúdením   platnosti   uzatvorenej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok zo 7. júla 2005 ústavný súd poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 182/2010 z 20. októbra 2010, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 10/2009 a sp. zn. 2 Obo 11/2009 z 27. mája 2009, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   rovnakých   účastníkov, predmetom ktorých bolo postúpenie druhého balíka obdobných pohľadávok na sťažovateľa a na ktorom krajský súd založil napadnuté rozhodnutie. Z uvedeného nálezu ústavného súdu vyplýva, že „zmluva o postúpení pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným   konkurzným   súdom   a   výsledkom   tohto   posúdenia   bolo   rozhodnutie   súdu o súhlase   na   takýto   právny   úkon,   ku   ktorému   aj   došlo   uzavretím   zmluvy   o   postúpení pohľadávok“.

Ústavný   súd   tiež   zohľadnil   sťažovateľom   predložený   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obo 52/2009 z 21. júna 2011, v ktorom najvyšší súd v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005 otázku platnosti uvedenej zmluvy posúdil opačným spôsobom ako krajský súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že „osoby,   ktoré   takto   nadobúdajú   právo   v   konkurznom   konaní,   musia   mať   istotu,   že   ich dobromyseľne   nadobudnuté   právo   bude   chránené   a   nebude   dotknuté   ani   prípadnými chybami   konkurzného   konania.   Uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   odvolacieho   súdu vylučujú   možnosť,   aby   sa   predmetná   zmluva   považovala   za   neplatnú   z   materiálnych dôvodov (z dôvodu neprípustnosti jej obsahu).“.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   na   §   524   a   nasledujúce Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorých   podmienkou   platnosti   zmluvy   o   postúpení pohľadávky, okrem iných, je spôsobilý predmet postúpenia, t. j. aby išlo o pohľadávku, ktorú možno postúpiť. Podľa Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávky:

- ktoré zanikajú najneskôr smrťou veriteľa,

- ktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,

- ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia,

- postúpenie ktorých odporuje dohode veriteľa a dlžníka,

- postúpenie ktorých vylučuje zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis,

- postúpenie ktorých vylučuje povaha samotnej pohľadávky.

Tieto   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   uvádza   aj poznámka č.   13hg k   §   25a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Nie je preto zrejmé, prečo krajský súd rovnako ako prvostupňový súd posúdil zmluvu o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 len tak, že takáto zmluva mohla byť uzavretá iba podľa § 7 ods. 4 zákona o konkurze,   hoci   toto   ustanovenie   upravuje   účastníkov   konkurzu   pri   zmene   veriteľa pohľadávky   a   jeho   účelom   je   úprava   ich   postavenia,   a   nie   akým   spôsobom   sa   môže speňažovať majetok patriaci do konkurznej podstaty (§ 27 zákona o konkurze).

Napokon podľa § 25a ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. (Postúpenie pohľadávky) pohľadávku na poistnom, pohľadávku na prirážke k poistnému, pohľadávku na poplatku z omeškania, pohľadávku na poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pohľadávku na pokute okrem pohľadávok zrušenej poisťovne (ďalej len „pohľadávka“) môže príslušná poisťovňa   postúpiť   tretej   osobe   s   písomným   súhlasom   Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej   republiky   a   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   po   predchádzajúcom súhlase správnej rady príslušnej poisťovne. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pohľadávky na poistnom   zásadne   možno   postúpiť,   a   to   aj   tretej   osobe.   A   ak   tak   možno   urobiť   pred konkurzom,   hoci   so   súhlasom   príslušných   orgánov,   potom   krajský   súd   mal   náležite vysvetliť   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie,   prečo   to   nemožno   urobiť   v   rámci speňažovania   konkurznej   podstaty   v zákonom   predpokladanom   procese   uskutočnenom konkurzným súdom, a mal také odôvodnenie podložiť aj citovaním príslušných právnych noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho viedla k takému úsudku.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa v posudzovanom   prípade   stotožnil   s   nesprávnym   právnym   názorom   okresného   súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005, čo je podstatnou právnou otázkou   riešenou v spore pred krajským súdom, od ktorej   sa súčasne odvíja posúdenie nároku sťažovateľa na uplatnenú pohľadávku predstavujúcu poplatok z omeškania za dlžné poistné   na   zdravotnom   poistení   v   rámci   speňažovania   konkurznej   podstaty   zdravotnej poisťovne.

Ústavný   súd   sa   tiež   stotožnil   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   krajský   súd   náležite neodôvodnil   otázku   dobromyseľnosti   nadobudnutia   práva   zo   zmluvy   o   postúpení pohľadávok,   ktorej   uzatvoreniu   predchádzalo   opatrenie   konkurzného   súdu,   ktorým odsúhlasil   odpredaj   uplatnených   pohľadávok   a   ktoré   súčasne   tvorilo   podstatnú   časť odvolania sťažovateľa. Takáto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu chýba.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04,   IV.   ÚS   115/03,   IV.   ÚS   269/09).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne rozhodnutie   je   daná   tiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Námietky   sťažovateľa   majú   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   podľa   názoru ústavného   súdu   podstatný   charakter,   a   preto   bolo   z   hľadiska   požiadaviek   tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny potrebné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver.

Krajský   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   v   zásade   obmedzil   na   skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na citáciu časti odôvodnenia z rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   10/2009,   2   Obo   11/2009   z 27.   mája   2009,   pričom   sa nevysporiadal   s   podstatnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa.   Predovšetkým   nedal ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   otázku,   ako   vec   právne   posúdil.   Z   tohto   hľadiska hodnotí ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska kľúčových odvolacích dôvodov   uplatnených   v   odvolaní   sťažovateľa   ako   nepreskúmateľný   a   nezodpovedajúci požiadavkám   vyplývajúcim   z   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny.   Súčasťou   uvedených   práv   je   totiž   nepochybne aj požiadavka,   aby   sa   príslušný   všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektným   spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (výrok 1 tohto nálezu).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených mu čl. 20   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   v   nadväznosti   na   vyslovenie   porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a zrušenie rozsudku krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto   sťažnosti   v tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konania   pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu bolo porušené sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ neuplatnil návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a jeho priznanie, preto sa ústavný súd touto zákonnou možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom   JUDr.   F.   N.   Ústavný   súd   pri   priznaní   odmeny   vychádzal   z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony právnej služby sumu 392,73 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011